Analýza dohody z Minska z 12. 2. 2015 ukazuje, že táto nevytvára dostatočné predpoklady pre stabilizáciu bezpečnostnej situácie na východe Ukrajiny. Hlavým a zásadným problémom druhej minskej dohody je jej značná nejednoznačnosť, čo bude spôsobovať problémy pri jej výklade a tým aj jej realizácii. Každá zo zainteresovaných strán konfliktu si ju vysvetľuje po svojom a k požadovanému konsenzu sa budú prepracovávať veľmi ťažko.
V minskej dohode chýba implementačný plán realizácie 14 bodov dohody. Taktiež nebol dohodnutý termín schválenia a účinnosti zákona o amnestií ako aj termín volieb na separatistickom území Donbasu. Nebol dohodnutý ani termín vyvedenia z územia Ukrajiny cudzích vojsk, nájomníkov a odzbrojenie nelegitímnych jednotiek.
V dohode sa hovorí o obojstrannom stiahnutí všetkej ťažkých zbraní a vytvorenie bezpečnostnej zóny od 50-140 km (najmenej 50 km šírkou pre delostrelecké systémy kalibru 100 mm a viac, 70 km pre raketové systémy a 140 km pre raketové systémy Tornado-S, Uragan, Smerč i taktické raketové systémy Točka).
Odsunutie jednotiek podľa novej minskej dohody je menej výhodné pre Ukrajinu, pretože ukrajinské sily sa majú stiahnuť od aktuálnej línie dotyku a separatisti od línie dohodnutej 19. septembra 2014. Podľa septembrovej minskej dohody sa mali znepriatelené sily stiahnuť o 25 kilometrov každá. V súčasnosti faktická línia, od ktorej sa majú odsunúť vojská, sa bude nachádzať uprostred tohto koridoru. Tento stav je neproporcionálny a oslabuje líniu ukrajinskej obrany.
Naopak v podpísanej dohode sa nič nehovorí o odsune regulárnych jednotiek, čo môže aj naďalej spôsobovať konfliktné situácie, pretože ozbrojení proruskí separatisti zachovajú kontrolu nad okupovanými územiami v nárazníkových zónach. Ďalším problémom je a pravdepodobne aj na dlhú dobu zostane, neuzatvorenie hranice medzi separatistickým územím a Ruskom. K tomu by malo dôjsť až po ústavných zmenách, schválení zákona o osobitnom štatúte niektorých a usporiadaní miestnych volieb na povstaleckých územiach, ktoré sa majú uskutočniť do konca tohto roku.
V ukrajinskej spoločnosti veľmi negatívne je vnímaný 6.bod dohody o záväzku Ukrajiny schváliť zákon, ktorým sa zakáže perzekúcie a trestanie osôb v súvislosti s udalosťami, ktoré sa odohrali na vybraných miestach Doneckej a Luhanskej oblasti na Ukrajine. To by znamenalo, že aj pre tých separatistov, ktorí zostrelili malajzijské lietadlo s 298 osobami na palube. Treba dodať, že po podpísaní minskej dohody v septembri minulého roku bola upravená legislatíva tak, že sa amnestia nevzťahuje na osoby, ktoré spáchali ťažké zločiny v zóne konfliktu na Donbase.
Rusko počas dlhotrvajúceho minského rokovania dosiahlo svoj zámer. Nebola uznaná ako strana vojenského konfliktu na Ukrajine. Nerokovalo sa vôbec o anexii Krymu, pričom sa celú dobu hovorilo o zachovaní zvrchovanosti a územnej celistvosti Ukrajiny. Rusko tiež dosiahlo, že miestne voľby na okupovanej časti Donbasu prebehnú pod dohľadom ruských vojakov, obdobne ako tomu bolo počas tzv. referenda na Kryme, po ktorých Kyjev bude musieť uznať legitímnosť lídrov tzv. Doneckej ľudovej republiky (DĽR) a Luhanskej ľudovej republiky (LĽR) – Zacharčenka a Plotnického a iných. Týmto krokom dôjde k legalizácii miestnej vlády, ktorá bude aj naďalej sa usilovať o osamostatnenie od Ukrajiny získaných území. Okrem toho, po realizovaných voľbách budú predstavitelia DĽR a LĽR budú zastúpení v parlamente, kde s určitosťou nebudú podporovať euroatlantické smerovanie Ukrajiny. Svedčia o tom aj vyhlásenia lídrov separatistov.
Hoci sa v dohode nehovorí o autonómií pre separatistickú Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku, tá v skutočnosti bude aj vlastnými jednotky tzv. ľudových milícií, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou budú vytvorené s príslušníkov súčasných bojujúcich separatistických jednotiek a tiež „vlastného“ súdnictva. Na autonómnom území časti Donbasu bude platiť iný „štátny jazyk“ – ruština. Minimálne zvláštnym je aj bod v poznámkach dohody, že právomoci zástupcov miestnych vlád a úradníkov zvolených v miestnych voľbách nesmú byť predčasne ukončené. Okrem toho, ukrajinská vláda má podporovať cezhraničnú spoluprácu vybraných území Doneckej a Luhanskej oblasti a s Ruskou federáciou
Problematickým bude pre Kyjev aj bod dohody na základe ktorej Kyjev bude môcť menovať sudcov a prokurátorov v okupovanej časti Doneckej a Luhanskej oblasti len po dohode s miestnymi vládami. To znamená, že bezpečnosť v daných častiach oblastí budú zabezpečovať vlastné „ľudové milície“ a o súdnictvo sa budú starať sudcovia a prokurátori schválení súčasnými proruskými separatistami. A to všetko, vrátane obnovenia výplat sociálnych dávok na Donbase, má financovať ukrajinská vláda.
Problematickým pre vládu a prezidenta Ukrajiny bude napĺňanie zámeru o euroatlantickom smerovaní krajiny, ktoré budú komplikovať lídri so separatistických území. Svedčí o tom aj vyhlásenie predstaviteľa Doneckej ľudovej republiky Denisa Pušilina, ktorý po februárovom minskom rokovaní oznámil, že Donecká a Luhanská ľudová republika sa budú snažiť o mimoblokový štatút (neutralitu) Ukrajiny. V prípade smerovania Ukrajiny do NATO, sľubujú tzv. republiky roztrhnutie vzťahov s Kyjevom a nedodržiavanie minských dohôd.
Pozitívom dohody je, že zo zóny konfliktu treba odsunúť žoldnierov a vojská cudzích štátov pod dohľadom OBSE. To, či sa ich podarí odsunúť a odzbrojiť, však nie je úplne jasné.
Jednoznačným víťazom z minských rokovaní nie je nik, hoci Rusku sa podarilo vyrokovať široké právomoci pre proruských separatistov a tiež oddialenie kontroly nad týmto územím a spoločnými hranicami v povstaleckom území až na koniec tohto roku. Naopak, Moskve sa nepodarilo na juhovýchode Ukrajiny zrealizovať projekt Nového Ruska. Taktiež sa Rusku nepodarilo počas rokovaní v Minsku presadiť federalizáciu Ukrajiny. Ide o čiastkové úspechy Ukrajiny, hoci ruským plánom nie len voči juhovýchodu Ukrajiny ešte nie je koniec.
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/
