Dozvuky vojny Ruska a Gruzínska /Pavol Ďuriš/

„Všetky diskusie ohľadne skutočných motívov konania Moskvy a Tbilisi zostávajú čistou špekuláciou až do vtedy, pokiaľ analytici nezískajú prístup k potrebným dokumentom a archívom.“ (S. Markedonov)

Úvod

Je tomu už vyše roka, čo medzinárodným spoločenstvom rezonovala „nečakaná“ správa o Rusko-Gruzínskom vojnovom konflikte. Rozhodol som sa na tento spor pozrieť s odstupom času. Keďže ide o komplexnú a zložitú problematiku, mojim zámerom bude analyzovať výsledok a dopad tohto sporu pohľadom teoretických prístupov neorealizmu a anglickej školy v zmysle koncepcií Donnelyho (2005) a Dunneho 2007). V podobnostiach a odlišnostiach týchto dvoch teórii medzinárodných vzťahov1 budem hľadať odpovede na ich nazeranie na podstatu nezávislých faktorov ako sú vnímanie moci, konfliktu, aktérov a ich správania na medzinárodnej pôde. Hlavným závislým faktorom sa tak stáva konflikt na Kaukaze. Od neorealistickej paradigmy očakávam zrozumiteľnejšie porozumenie podstate konfliktu medzi oboma krajinami. Anglickou školou by som rád poukázal na význam a rôznorodosť hlavných aktérov. Očakávam, že obidva analytické nástroje budú skôr komplementárnymi ako konkurujúcimi si. Najprv si v krátkosti vysvetlíme najdôležitejšie nezávislé faktory, dáme malý priestor pozadiu vojny a následne naše poznatky sa pokúsime aplikovať na spor Ruska a Gruzínska.

Čo na to teórie?

Na nasledujúcich dvoch teóriach sa pokúsim predstaviť najdôležitejšie teoretické predpoklady, ktoré uplatním pri analýze dopadov vojenského konfliktu Ruska a Gruzínska. Podľa štrukturálnych realistov je moc v medzinárodných vzťahoch hierarchická a determinovaná ekonomickou a vojenskou silou štátov, pričom existuje viacero mocenských centier. V tomto prostredí sú rozhodujúcimi len štáty, ktoré sa správajú racionálne2 a to buď defenzívnou politikou (dôraz na status quo a prežitie) alebo naopak ofenzívnou politikou (dôraz na expanziu a unipolaritu). Zahraničná politika štátu predstavuje jednotnú líniu, ktorá je závislá od štruktúry medzinárodných vzťahov. Tie sú anarchickej povahy s nepriateľskou povahou jednotlivých hráčov. Z toho vyplýva, že akýkoľvek zmysel pre morálnosť je podriadený mocenským záujmom štátu alebo dokonca môže absentovať. Poriadok so spravodlivosťou tvoria jednotnú líniu. Konflikty potom rozlišuje len na báze štát vs. štát. (Donelly, 2005: 34-52) Ich hlavným nedostatkom pri analýze je sklon k minimalizmu, čo sa týka do počtu akceptovateľných aktérov a rozličnosti premenných faktorov, či sklon k fatalistickému osudu zakončenému vojnou. Na druhej strane pri takejto „extrakcii“ a sústredení na určitý konflikt, v ktorom sa táto teória cíti ako doma, môžeme vnímať aj také skutočnosti, ktoré by nám za bežných okolností zostali mimo zorného uhla.

Pre teoretikov anglickej školy je podobne ako u štrukturálnych realistov moc hierarchická s viacerými mocenskými centrami, avšak závisí od štruktúry medzinárodných vzťahov a historického kontextu daného aktéra. Aktérom okrem štátov sú medzinárodné, mimovládne, medzivládne a nadnárodné spoločnosti vytvárajúce medzinárodné spoločenstvo. Ich správanie má sklon k nenásilnosti, pretože vychádza z morálnych princípov a štruktúry medzinárodného prostredia, ktoré má sklon k mierovému spolunažívaniu. Medzinárodné vzťahy majú civilnejšiu a poriadkovejšiu podobu ako tomu je u štrukturálnych realistov. Poriadok a spravodlivosť striktne oddeľuje od seba. Konflikty prebiehajú na báze štátny a neštátny aktér. (Dunne, 2007: 131-142) Nedostatkom takéhoto prístupu je skôr idealistický než „realistický“ pohľad na skutočnosť s dôrazom na želaný výstup ako skutočný stav veci. Z druhej strany mince nám to však umožní do analýzy zahrnúť viacero premenných faktorov, aktérov a pri určitej snahe prognózu ďalšieho vývoja.

Pozadie sporu

Po rozpade ZSSR a bipolárneho mocenského rozdelenia sveta nastalo obdobie dominancie USA, ktoré často krát cez prizmu šírenia a ochrany demokratických hodnôt intervenovalo po celom svete. Nie darmo bývalý ruský prezident Putin označuje rozpad Sovietskeho zväzu za najväčšiu geopolitickú katastrofu jeho krajiny. Doposiaľ sa zahranično-politická doktrína Ruska pohybuje v rovine geopolitickej dominancie v postsovietskom priestore. Do tohto celkového obrazu v tejto časti sveta ožívajú Sovietskym zväzom zakonzervované konflikty a vynárajú sa nové republiky dožadujúce sa vlastnej suverenity a štátnosti. Jedným z príkladom je aj Gruzínsko, ktoré začiatkom 90-tych rokov malo len dve možnosti. Buď sa vyberie smerom k tomu, čo tu už mali, tento krát pod „značkou“ Ruská federácia, alebo sa pokúsia o smerovanie k západným demokratickým hodnotám.3 Pomocnú ruku začalo podávať predovšetkým USA a NATO formou politickej, ekonomickej a vojenskej pomoci a neskôr sa pridali aj krajiny západnej Európy. Treba spomenúť, že doterajšie konflikty na území Gruzínska sa dotýkali predovšetkým jeho zlej ekonomickej situácie a pretrvávajúcej vnútropolitickej krízy. Zhruba „20% súčasného územia štátu nemá jednoznačný historický, demografický a štátoprávne ospravedlniteľný nárok. EÚ a USA láka svojou strategickou polohou obchádzajúcou Rusko pri transporte uhľovodíkov ku klientom na západe.“ (Novotný, 2008a) Krajina má najvýraznejšie problémy s troma oblasťami – Južným Osetskom, Adžarskom a Abchádzkom. Obyvateľstvo Adžarska4 sa považuje za príbuzných Gruzíncov a nemá „žiadne etnické či kultúrne prepojenie s Ruskom.“ (Markedonov, 2007: 23) Osetinci5 tvoria národ, ktorý je rozdelený medzi dve autonómne oblasti. Jedna pod ruskou (Severné Osetsko) a druhá pod gruzínskou „správou“ (Južné Osetsko). V prípade južného takmer 90% obyvateľstva podporuje odtrhnutie od Gruzínska.6 Abcházsko disponuje silnou tradíciou samostatného štátu, vlastnou fungujúcou exekutívou, legislatívou, súdnictvom, políciou a armádou. Pred vojenským konfliktom požiadalo OSN o samostatnosť, rokovania sa však pozastavili. (Kohl, 2008) Z množstva prečítaných správ a článkov, pri príprave tohto textu, nedokážeme jednoznačne skonštatovať, kto a kedy ako prvý začal vojenský útok. Keď by sme sa zamerali len na samotný akt prvotnej paľby, tak za vinníka považujeme Gruzínsko.

Pekne rad za radom

Teraz sa pokúsim cez zadefinované pojmy pozrieť na to, čo nám ponúkajú teórie pri analýze dopadu Rusko-Gruzínskej vojny. Štrukturálny realisti by v tomto prípade rozoznávali ako zúčastnených aktérov Rusko, Gruzínsko a sekundárne USA. Pri anglickej škole ide o pestrejší počet. Novým prvkom je OSN, OBSE, NATO, Rada Európy a think-tanky ako napríklad Human Right Watch. Hneď si vysvetlíme prečo. Správanie Ruska si môžeme vysvetliť ako dlhodobú racionálne plánovanú akciu (Whitmore, 2008; Saunders, 2008; Cornell, Popjanevski, Nilsson, 2008: 23), ktorej účelom bolo zabrániť Gruzínsku silnejúcim väzbám na euroatlantické inštitúcie a posilniť svoj slabnúci vplyv na Kaukaze. „Rusko si správne vyrátalo, že NATO a EÚ neprizvú Gruzínsko do svojich štruktúr, pokiaľ na vlastnom území bude mať dve separatistické provincie a ruské vojská.“ (Valášek, 2008) Ruskej vojenskej intervencii predchádzali dlhotrvajúce provokácie či už formou médií, rozsiahleho vojenského cvičenia v Kaukazskej oblasti alebo vojenských špionážnych aktivít (lety bezpilotných lietadiel, či informácie o geografických a iných strategických gruzínskych objektoch). Ruský zásah bol koordinovaný, rozsiahly a zameral sa na strategické miesta, ktorými ochromil prípadnú rozsiahlejšiu vojenskú operáciu zo strany Gruzínska. (Beeston, 2008; Lieven, 2008; Szandelsky, 2008)  „Jeho akciou sa ukončila dlhotrvajúca suverenita Gruzínska nad Južným Osetskom a Abchádzkom“. (Novotný, 2008b) Ciele ruskej misie tak možno považovať za splnené a pre neorealistov aj opodstatnené.7 Reagovali tak podľa oficiálnych vyjadrení na agresiu Saakašviliho režimu proti obyvateľom Južného Osetska. (IIFFMCG-II., 2009: 188-189) Pochopiteľným je pre nich aj následné obvinenie USA za gruzínsky útok. (Agentúra RIAN.ru, 2009; Pravda.ru, 2008) Zlyháva tu jednoznačné vysvetlenie anglickej školy. V prípade Spojených štátov amerických, ktoré najrozličnejšími prostriedkami podporovalo Gruzínske prozápadné snaženie, hovoríme o prehre najdôležitejšieho gruzínskeho spojenca a v zmysle neorealizmu by išlo buď o zlú kalkuláciu americkej administratívy a podcenenie možných rizík alebo že „Gruzínsko nie je pre USA silnou zahranično-politickou prioritou“. (Whitmore, 2008; Coalson, 2009) Anglická škola by naopak ich snaženie vedela vysvetliť ako mierotvornú aktivitu za účelom šírenia demokratických hodnôt a slobôd, no mala by komplikácie vysvetliť, prečo nedošlo k úspešnému koncu. K podpore prvej časti tohto tvrdenia prispieva aj skutočnosť, že z prostriedkov USAID bolo vyčlenených necelých 40 mil. USD na priamu humanitárnu pomoc a miliarda USD na povojnový plán obnovy krajiny. (Nichol, 2009: 29) Gruzínsko „podľahlo predstave, že má najlepšie vyzbrojenú armádu v postsovietskom priestore a že pokiaľ sa Ruská federácia rozhodne konať, bude mať oblasť (Južného Osetska, pozn. autora) pod kontrolou.“ (Novotný, 2008b) Dodávaná vojenská technika a technológia má americký pôvod. (Krejčí, 2008) Na druhej strane k tomu dopomohla aj administratíva amerického prezidenta Busha jr., ktorá umožnila Rusom a Gruzíncom si myslieť, že má dobré vzťahy s Gruzínskom a tak sa môže sa Gruzínsko spoľahnúť na prípadnú pomoc. (Saunders, 2008: 2-5) Z neorealistického paradigmatu išlo o zlú kalkuláciu a podcenenie možných rizík.8 Anglická škola opätovne nemá uspokojivú odpoveď, z jej pohľadu dokáže reflektovať len skutočnosť, že podľa Gruzíncov Rusi porušili medzinárodné právo a konali bez oprávnenia Bezpečnostnej rady OSN. (IIFFMCG-II., 2009: 186-187).  Ak by gruzínska administratíva pripustila nesprávnosť svojho počínania, tak by to de facto znamenalo zlyhanie projektu gruzínskej nezávislosti, ktorý odštartoval po rozpade ZSSR a na ktorý sa odvoláva Saakašviliho režim. (Markedonov, 2007: 24) Správanie zvyšných, podľa nás sekundárnych, aktérov už dokáže len vysvetliť anglická škola. Cez túto prizmu aktivity OSN, OBSE, think-tankov (napr. Human Right Watch) možno vnímať ako mierotvorné operácie za účelom upokojenia a konštruktívneho riešenia vzniknutej situácie.9

Vzniknutá situácia na Kaukaze si vyžaduje „konštruktívne riešenia“. (Markedonov, 2007: 25) Súhlasím s autorovým tvrdením, že „Osetská a abchádzska otázka podľa Markedonova by mala byť vylúčená z doterajšej politickej a propagandistickej roviny na pôdu diplomatických rokovaní. V širšom kontexte by mali krajiny uvažovať nad pohraničnou bezpečnosťou a ochranou pred teroristickými útokmi spoločných národností (Inguši, Čečenci, Dagestanci a pod.), či zrevidovať myšlienku vytvorenia spoločných antiterostických centier.“10 V tejto časti podľa anglickej školy môžeme nájsť priestor pre vzájomnú mierovú spoluprácu v regióne do budúcnosti. Ich prístup v tomto prípade dokáže vysvetliť aj spoločný neuralgický regionálny problém teroristických buniek a práva menšín na sebaurčenie. Taktiež  súčasná politika EÚ by mala brať do úvahy stabilitu aj tejto časti sveta, nielen kvôli alternatívnym tranzitným trasám uhľovodíkov. (Hagelund, 2008; Pagnamenta, 2008) Na ekonomickej obnove Gruzínska by sa tak mal podieľať aj ruský biznis, pretože aj napriek poškodeným vzťahom zostane strategickým exportno-importným hráčom práve Ruská federácia.

Záver

Mojou snahou bolo poukázať, že pri vysvetľovaní určitej problematiky dotýkajúcej sa medzinárodného spoločenstva, pri ktorej používame rozličné teoretické nástroje, je najrozumnejšie aplikovať minimálne dva prístupy a neriadiť sa len jedným z nich. Svojou teoretickou abstrakciou neorealizmu a anglickej školy na  prípade dopadu vojny na Kaukaze medzi Ruskom a Gruzínskom som dospel k nasledovným záverom. Podstata konfliktu sa nám najlepšie analyzovala prostredníctvom neorealizmu a v širších súvislostiach som rozpoznal pokračujúci latentný spor medzi USA a Ruskom, ktorý sa ešte nepretransformoval do novej podoby po skončení Studenej vojny a  neprispôsobil sa podmienkam pre nové tisícročie. Nedokázal som ním vysvetliť vstup tretích strán a skutočný význam šírenia demokratických hodnôt euroatlantickými inštitúciami. Naopak v tomto nám bola nápomocná anglická škola. Výsledok vojny a konanie rozšíreného počtu hráčov, ktorí tvoria medzinárodné spoločenstvo (oproti neorealizmu), obohatila o nový mierotvorný a vizionársky prvok. Vojna ukázala pravú tvár jej hráčov. Rusko bolo ochotné zaplatiť viac ako Spojené štáty, (Saunders, 2008: 2-5) aby si udržalio mocenský vplyv v tejto časti sveta. Nedá mi vyhnúť sa aspoň čiastočnej normatívnosti. USA a Európa by sa mala z tohto poučiť. Pri pozývaní nových členov do svojich inštitúcii a štruktúr, či rozširovaní svojej sféry vplyvu, napriek správnosti svojho videnia sveta a rozhodnutia, by mali zakomponovať aj tú možnosť, že aký postoj a názor na ich aktivity bude mať zvyšok sveta. Nezastávam sa postoja Ruska, len je potrebné nájsť spôsob ako s ním komunikovať a začať pracovať na inej báze ako tomu bolo doposiaľ. Určité nedostatky vo svojej analýze vidím v tom, že som nedal priestor väčšej analýze aktérov, ktorých identifikuje anglická škola. Text som spracoval predovšetkým pre potreby analýzy dopadu konfliktu, v ktorom sa najlepšie uplatnil neorealizmus a anglickú školu som využil ako „nadstavbu“ na dokreslenie celkového obrazu.

1. Títo dvaja autori vo svojich prácach zhrnuli základný prehľad a poukázali na rozmanitosť pri teoretizovaní o povahe a podstate medzinárodných vzťahov. Za základ som si zvolil dva ambivalentné prístupy a vzhľadom na rozsah práce som sa sústredil len na tie najdôležitejšie premenné faktory.
2. V zmysle maximalizácie svojich možných ziskov.
3. Či už formou Partnerstva za mier (NATO) alebo bližšie nešpecifikovanej východoeurópskej politiky EÚ.
4. Prípadné odtrhnutie od Gruzínska by nebolo motivované národne. (Novotný, 2008b; Kohl, 2008) Vojenského konfliktu sa táto oblasť netýka, ide len o ilustráciu, ktorá má za cieľ poukázať na zložitosť situácie.
5. V oboch krajinách Osetinci sa dožadujú vlastnej jednotnej autonómie (minimalistický cieľ) alebo samostatného štátu (maximalistický cieľ), čo by však odštartovalo nekontrolovateľnú špirálu revízie súčasného štátoprávneho usporiadania v postsovietskom priestore. (Lieven, 2008)
6. Novým fenoménom na poli internetového sveta je dlhodobý a konštantný nárast nenávisti voči Gruzíncom, ktorých vykresľujú ako monštrá, fašistov a bastardov. (Latynina, 2008) Ide predovšetkým o stránky osgenocide.ru a osradio.ru.
7. Gruzínsku spôsobili Rusi rozsiahle škody na infraštruktúre, znemožnili krajine v dlhodobom horizonte znovu získať stratené oblasti a zamedzili akýmkoľvek vyhliadkam na Partnerstvo za mier. (Nichol, 2009: 11)
8. V jej dôsledku sa ekonomický a vojenský pokrok krajiny vrátil o viac ako desať rokov späť, či vytratila sa dôvera voči stabilite transportu uhľovodíkov. (Novotný, 2008b)
9. NATO predstavuje samostatnú kapitolu, pretože neorealisti takéhoto aktéra nepoznajú. Ide o aktéra správajúceho sa v zmysle neorealistickej paradigmy, ktorého však dokáže rozlíšiť anglická škola. Lenže aktivity Severoatlantického paktu často krát nemajú dočinenia s mierotvornými operáciami.
10. V tomto regióne má obyvateľstvo čerstvú skúsenosť s terorom v Beslanskej škole, čečenskými povstalcami, či tzv. arménskou otázkou.

Použité zdroje:

1. BEESTON, R. 2008. Analysis: Why the Russia-Georgia Conflict Matters to the West. In: TimesOnline.co.uk, August 08, 2008. [on-line] http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/europe/article4486297.ece
2. COALSON, R. 2009. A Year After Russia-Georgia War – A New Reality, But Old Relations. In: Radio Free Europe Radio Liberty, August 05, 2009. [on-line] http://www.rferl.org/content/A_Year_After_RussiaGeorgia_War_A_New_Reality_But_Old_Relations/1793048.html

3. CORNELL, S., POPJANEVSKI, J. and NILSSON, N. 2008. Russia’s War in Georgia: Causes and Implications for Georgia and the World. Central Asia-Caucausus Institute & Silk Road Studies Program, Washington (USA): John Hopkins University and A Joint Transatlantic Research and Policy Center, Stockholm: Institute for Security and Development Policy.
4. DONELLY, J. 2005. Realism. In: Burchill and col. 2005. Theories of International Relations. Houndmills: Palgrave Macmillan.
5. DUNNE, T. 2007. The English School. In: DUNNE, T. 2007. International Relations Theories. Oxford: Oxford University Press.
6. European Report Blames Start of S. Ossetia Conflict on Georgia. 2009. In: en.rian.ru, September 30, 2009. [on-line] http://en.rian.ru/world/20090930/156305762.html
7. HAGELUND, C. 2008. Consequences of the Russia-Georgia War on the Western Approach to Transcaucasia. In: Henry Jack Society, September 10, 2008. [on-line] http://henryjacksonsociety.org/stories.asp?id=812&p=1
8. Independent International Fact-Finding Mission on the Conflict in Georgia(IIFFMCG-II.). 2009. Vol. II., September.
9. KOHL, D. 2008. Osud gruzínských provincií aneb srovnávání hrušek s jablky. In: MePoForum.sk. [on-line] http://mepoforum.sk/regiony/vychodna-europa/kaukaz/osud-gruzinskych-provincii-aneb-srovnavani-hrusek-s-jablky-komentar/
10. KREJČÍ, O. 2008. Kaukazská tragédia. In: MePoForum.sk. [on-line] http://mepoforum.sk/regiony/vychodna-europa/kaukaz/kaukazska-tragedia/
11. LATYNINA, J. 2008. Russo-Georgian War: 200 kilometers of Russian Tanks. In: Russia and Georgia at War, November 2008. [on-line] http://russiangeorgianwar.blogspot.com/2009/02/julia-latynina-articles-on-august-war.html
12. LIEVEN, A. 2008. Analysis: Roots of the Conflict between Georgia, South Ossetia and Russia. In: Timesonline.co.uk, August 11, 2008. [on-line] http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/europe/article4498709.ece
13. MARKEDOINOV, S. 2007. The Paradoxes of Russia’s Georgia Policy. In: Russia in Global Affairs, No. 2, April – June 2007. [on-line] http://eng.globalaffairs.ru/numbers/19/1116.html
14. NICHOL, J. 2009. Russia-Georgia Conflict in August 2008: Context and Implications for U. S. Interests. Washington: Congressional Research Service. [on-line] www.fas.org/sgp/crs/row/RL34618.pdf
15. NOVOTNÝ, A. 2008a. Gruzínsko – základná charakteristika – update október 2008. In: MePoForum.sk. [on-line] http://mepoforum.sk/regiony/vychodna-europa/kaukaz/gruzinsko-re-publikacia-zakladna-charakteristika/
16. NOVOTNÝ, A. 2008b. Gruzínsko-ruský konflikt – hledání souvislostí. In: MePoForum.sk. [on-line] http://mepoforum.sk/regiony/vychodna-europa/kaukaz/gruzinsko-rusky-konflikt-hladanie-suvislosti/
17. PAGNAMENTA, R. 2008. Analysis: Energy Pipeline that Supplies West Threatened by War Georgia Conflict. In: Timesonline.co.uk, August 8, 2008. [on-line] http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/europe/article4484849.ece
18. Russia and Georgia: Another „realistic“ view. (Review) In: Inside Russia and Eurasia. [on-line] http://www.russia-eurasia.net/detail_print.php?n=1078
19. SAUNDERS, P. 2008. Lessons of the Russian-Georgian War and Its Implications for U. S. Policy. Testimony Before the U.S. Commission on Security and Cooperation in Europe. In: The Nixon Center, September 10, 2008. [on-line] www.nixoncenter.org/georgiatestimony.doc
20. SZANDELSKY, B. 2008. Russia-Georgia Conflict: Why Both Sides Have Valid Point. In: The Christian Science Monitor, August 19, 2009. [on-line] http://www.csmonitor.com/World/Europe/2008/0819/p12s01-woeu.html
21. VALÁŠEK, T. 2008. Zúfalý pokus Gruzínska. In: MePoForum.sk. [on-line] http://mepoforum.sk/regiony/vychodna-europa/kaukaz/zufaly-pokus-gruzinska/
22. War between Russia and Georgia Orchestrated from USA. 2008. In: english.pravda.ru, August 08, 2008. [on-line] http://english.pravda.ru/hotspots/conflicts/106046-russia_georgia-0
23. WHITMORE, B. 2008. Eurasia Insight: Did Russia Plan its War in Georgia? In: Eurasianet. [on-line] http://eurasianet.org/departments/insight/articles/pp081608_pr.shtml.

ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Georgian_soldiers_leaving_South_Ossetia.jpg