Uplynul viac ako rok odkedy sa odohral doteraz azda najvážnejší konflikt medzi Ruskom a Gruzínskom. Začiatkom augusta 2008 sa rozhorel ďalší etnický konflikt, ktorý bol podobný balkánskemu. Opäť išlo o etnický konflikt prerastajúci do vojny, znova sa hovorilo o etnických čistkách, prítomné boli záujmy svetových veľmocí, taktiež svetové médiá prinášajúce najrôznejšie okamihy, emócie, napätie politikov a predovšetkým civilné obyvateľstvom zasiahnuté ozbrojeným konfliktom.
Základný kontext konfliktu
Gruzínsko je európska krajina nachádzajúca sa na východnom pobreží Čierneho mora. Vznik Gruzínskeho národa sa spája s prijatím kresťanstva v 4. storočí nášho letopočtu, čo z Gruzínska robí najvýchodnejšiu krajinu západných Kresťanov. Dejiny Gruzínska sú poznačené rímskym, peržským a napokon ruským imperiálnym vplyvom. Gruzínci prišli o svoju nezávislosť v priebehu 19. storočia a až do 90. rokov minulého storočia boli súčasťou Sovietskeho zväzu.
Etnicita, viera a štátne záujmy sú objektívnou príčinou toho, že na severe Gruzínska existujú dva separatistické regióny – Abcházsko a Južné Osetsko. Južné Osetsko má pritom svoj bratský región Severné Osetsko, ktorý je súčasťou Ruskej federácie. K Južnému Osetsku treba tiež dodať, že za sovietskej éry tvorilo územie, ktoré užívalo istú autonómiu. Gruzínska vláda nikdy nenadobudla úplnú kontrolu nad oboma separatistickými územiami a po páde sovietskeho impéria prebehli medzi Gruzínskom a Ruskom väčšie i menšie vojenské konflikty o tieto sporné regióny.
Horúci august 2008
Práve na začiatku posledného letného mesiaca minulého roka sa rozhorel konflikt medzi Gruzínskom a Ruskom o Južné Osetsko, čo nenechalo v pokoji Abcházsko. Počas niekoľkých dní sa konala ofenzíva gruzínskej armády a následne ruskej armády. Pátranie potom, ktorá strana začala konflikt ako prvá sa podobá hádanke o tom, či bola skôr sliepka alebo vajce. Rusi tvrdia, že Gruzínci ostreľovali Juhooseťanov a Gruzínci oponujú, že po dlhších vojenských prípravách ich napadli Rusi a zobrali im časť ich územia. To všetko sa dialo za prítomnosti médií, ktorých záujem o túto oblasť Kaukazska bol úmerný zvyšujúcemu sa politickému napätiu na medzinárodnej úrovni.
Vzájomný prepletenec medzinárodných vzťahov a historický inštinkt krajín strednej a východnej Európy dal podnet k tomu, že takmer celá stredná a východná Európa zaujala protiruské stanovisko. Najvýznamnejší veľmocenský konkurent Ruskej federácie Spojené štáty americké sa zachovali rovnako. Európskou výnimkou bol slovenský premiér Robert Fico, ktorý otvorene hájil ruské záujmy a boli mu za to neprehliadnuteľne vďačné najmä ruské štátne médiá. Slovenská diplomacia, ktorá sa skôr snaží k veci pristupovať konštruktívne a neutrálne, má opäť k vlastnému premiérovi odlišné stanovisko.
Druhou výnimkou bol český prezident Václav Klaus. Celoživotne opozične naladený Václav Klaus, ktorý je na začiatku svojho druhého (a posledného) volebného obdobia vystupuje ako kriticky spytujúci sa hlas západných krajín. Z pozície hlavy štátu so zodpovedajúcimi zahraničnopolitickými kompetenciami sa dostal do sporu s vládou Mirka Topolánka. Český premiér svojmu prezidentovi pripomenul, že nie je tvorcom zahraničnej politiky štátu. Pikantné pritom je, že v otázke Lisabonskej zmluvy, kde sa prezident a vláda zhodujú, si na to predseda vlády nespomenul.
Bilancia medzinárodných vzťahov po konflikte na Kaukaze v roku 2008
Posledný letný mesiac bol na južnom Kaukaze politicky dynamickým obdobím v ktorom udalosti na seba nedávali dlho čakať a ich aktéri bol nezvyčajne rýchli. Primárnym výsledkom sú dva nové štáty o ktorých zatiaľ medzinárodné spoločenstvo netuší, či sú štátmi – Abcházsko a Južné Osetsko. Moskva sa pripravuje na podpis medzinárodnej zmluvy práve s týmito „štátmi“.
Ešte predtým Gruzínsko po ofenzíve ruskej armády vystúpilo zo Spoločenstva nezávislých štátov, čo je politický útvar, ktorý zdá sa, doteraz nemal vážnejší význam a vystúpenie Gruzínska z neho má svojou váhou rovnaký charakter.
Vážnejším dôsledkom je, že Rusko zmrazilo vzťahy s NATO, pričom ani jedna strana nemôže mať z tohto kroku úžitok. Predpoklad, že návrat k rovnakej úrovni spolupráce medzi NATO a Ruskom sa bude konať čoskoro nie je asi namieste. Obnova spolupráce môže trvať roky.
Ak niekto pri vzniku nezávislosti Kosova tvrdil, že je to precedens, ktorý podnieti ďalší separatizmus v prakticky ktorejkoľvek časti sveta, potom príbeh Južného Osetska a Abcházka mu dáva čiastočne za pravdu. Možno predpokladať, že ruskí politici vo veci Južného Osetska nadobudli viac odvahy práve po sledovaní vzniku nezávislého Kosova.
Západ a jeho diplomatický rébus
Medzinárodné právo vznik nových štátov a konflikty pritom vznikajúce reálne nerieši. Ako ukazujú ostatné prípady, medzinárodné právo má vážny teoretický problém. Na rovnakej úrovni stoja dva protichodné medzinárodno – právne princípy – princíp sebaurčenia národov a územná integrita štátu. Skutočným politickým nástrojom vzniku akéhokoľvek štátu je násilie a záleží iba na tom, ktorá skupina ľudí (spoločenstvo alebo národ) ho dokáže vynaložiť viac.
Diplomatický prístup západu v otázke separatistických území je zjavne rozporný. Ak západ podporil vznik Kosova, prečo potom nevie prísť na chuť nezávislosti Abcházska a Južného Osetska? Ostatné stretnutie premiérov EÚ v Bruseli nedalo konkrétnu odpoveď na otázku, aký má EÚ názor na kaukazský konflikt a aké medzinárodno – politické dôsledky z toho vyplývajú.
Vzťah Európy a Ruska je komplikovaný. Európa Rusko potrebuje kvôli nerastným surovinám a občas tiež ako partnera proti USA. Rusko potrebuje Európu ako svojho odberateľa a reálny život poučuje oboch, že žiť oddelene nie je príjemné pre nikoho. Doba, kedy stredom Európy prechádzala železná opona je takmer 20 rokov v nenávratne a napriek občasným silným politickým rečiam sa nikomu do tohto obdobia vracať nechce.
Práve z týchto dôvodov nemajú najmä európski politici veľa možností pri vlastnom rozhodovaní. Európa nemôže a nechce zasiahnuť vojensky, nie je ochotná zavádzať ekonomické sankcie a z takejto pozície by zrejme akékoľvek politické vyhrážky vyzneli skôr trápne.
Podobne medzinárodný postoj USA nie je konzistentný. Americká armáda má v Gruzínsku vojenskú základňu. Obaja prezidentskí kandidáti sa vyslovili za urýchlené prijatie Gruzínska do NATO. Pritom je však zrejmé, že NATO nemôže prijať každú krajinu, ktorá má spor so svojím susedom. Zrozumiteľné nie sú ani strategické ciele USA. Čo môže Amerika získať podporou Gruzínska? Chcú sa americkí politici opäť angažovať vo svete, aby po niekoľkých rokoch zistili, že podpora americkej verejnosti vlastnej zahraničnej politiky sa opäť raz zmenila v ich neprospech?
Slovenský národný záujem k Rusku
Slovenská diplomacia pri augustovom konflikte na Kaukaze zachovala chladnú hlavu a vyvarovala sa unáhlených reakcií. Aj keď sa mohlo zdať, že zaujatie progruzínskeho alebo proruského stanoviska môže byť populárne, nestalo sa tak. Zachovanie neutrality, apelovanie na rýchle ukončenie konfliktu a prízvukovanie, že ide o ľudské životy primerane vyjadroval diplomatické možnosti.
Reakcie Ministerstva zahraničia SR však podnecujú otázku, ako definovať národný záujem Slovenska k Rusku. Slovenské politické myslenie od 19. storočia obsahovalo prevažne pozitívnu afinitu k Rusku. Po boľševickom puči v roku 1917 je slovenský prístup k Rusku rozdvojený, pretože Slovensko má s Ruskom rôzne historické skúsenosti. V roku 1945 boli Rusi osloboditeľmi, v roku 1968 zase okupantmi.
Ťažko odpovedať na otázku, či je pre Slovensko Rusko priateľ alebo nepriateľ. Rusko pripomína blízkeho príbuzného, ktorého si radšej nevoláme do vlastného príbytku, lebo máme obavy, ako by dopadla jeho návšteva a ani to, kedy by skončila. Slovensko si k Rusku nemôže dovoliť ani konfrontáciu, pretože nespĺňa jeho „váhovú kategóriu“ a súčasne si musí držať odstup, lebo veľkoruská politika znamená problém pre slovenskú nezávislosť. Takto sú zadefinované medze slovenskej zahraničnej politiky voči Rusku a akákoľvek ďalšia zahraničnopolitická iniciatíva Slovenska bude zrejme vyplývať z týchto možností.
autor je politický analytik
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Vladimir_Putin_with_Mikheil_Saakashvili-1.jpg
