Rok 2014 bol v medzinárodných vzťahoch turbulentným rokom – začiatkom roka sa Ukrajina nevedela zhodnúť na tom, pod ktorým vplyvom chce v budúcnosti zostať – ruským alebo prejsť pod vplyv Západu. Ruská federácia otestovala medzinárodné právo a reakcie Západu anektovaním Krymu, teroristickú štafetu na Blízkom východe prevzal po Al-Kájde ISIL, americký prezident Barack Obama získal vďaka svojej váhavej politike na domácej pôde prezývku „Lame Duck“ (mrzák) a relatívne dobré vzťahy medzi prezidentom Putinom a kancelárkou Merkelovou vystriedala ostrá kritika ruskej politiky. Čo je ale príčinou vzájomných nesympatií Západu a Ruska? Stojí za tým naozaj úprimný záujem Západu o blaho ukrajinského ľudu alebo pragmatický postoj Ruska nepripustiť približovanie Západu k ruským hraniciam?
V prvom rade sa jedná o stred záujmov a ideológií, ktoré bežný občan pravidelne masírovaný názormi médií pozná len čiastočne, respektíve vidí len ich čiastočné následky. Každá strana konfliktu informuje prostredníctvom médií v rámci určitej ideologickej schémy, takže verejnosť je manipulovaná nielen prostredníctvom mainstreamových, ale aj alternatívnych médií. Ako si potom ale interpretovať jednotlivé správy a vidieť ich širší význam, poprípade predvídať vývoj jednotlivých udalostí?
Cieľom nasledujúcich dvoch článkov nie je obhajovať správnosť niektorej teórie, ale poukázať na dôsledky spôsobené ich implementáciou do zahraničnej politiky. Obidve teórie sú pre oboch aktérov ľúbivé, pretože originálnym prístupom obhajujú svetovú a regionálnu nadradenosť týchto národov. V prvom príspevku sa budem venovať Brzezinskeho doktríne, pretože jej aplikácia v zahraničnej politike v súčasnosti vyvoláva tlak na niektoré štáty medzinárodného spoločenstva.
Zbigniew Brzezinski je americký politológ, ktorý bol v období rokov 1977-1982 bezpečnostným poradcom prezidenta Cartera a v súčasnosti je zahranično-politickým poradcom B. Obamu, čo sa odzrkadľuje aj na smerovaní zahraničnej politiky USA. Počas svojej aktívnej kariéry napísal množstvo esejí, prác a publikácií, z ktorých sú najznámejšie a najaktuálnejšie diela Veľká šachovnica a Voľba.
Podľa Brzezinskeho existuje len jediná globálna veľmoc a tou sú Spojené štáty. Vo svojom diele Veľká šachovnica tvrdí, že v súčasnosti nemá americká hegemónia súpera. Pád ZSSR zabezpečil USA jedinečné postavenie a USA sa stali jedinou globálnou veľmocou. Brzezinski ďalej vo svojom diele z roku 1997 píše, že USA ovládli všetky svetové moria a sú schopné vojensky kontrolovať pobrežie z mora a pevniny. Toto tvrdenie je veľmi odvážne, nakoľko USA nikdy neovládali, neovládajú a s veľkou pravdepodobnosťou ani nikdy nebudú ovládať všetky svetové moria. Ako príklad možno uviesť Severné more, Barentsovo more, Arabské more či Kaspické more.
Brzezinski vo svojej práci Voľba vyzdvihuje dôležitosť a efektívnosť amerických vojenských základní vo svete – ak by sa totiž USA stiahli zo svojich základní v Európe, Perzskom zálive a na Ďalekom východe, svet by bol uvrhnutý do politického chaosu. V Európe by nastal zmätok, ktorý by viedol k zbrojeniu a snahám niektorých štátov dosiahnuť dohody s Ruskou federáciou. Najskôr by vypukla vojna na Kórejskom polostrove a Perzský záliv by bol ovládaný Iránom, ktorý by bol v konflikte so susednými arabskými štátmi.
Brzezinski pripúšťa, že v dlhodobom výhľade sa ukáže, že sústredenie moci v rukách jedného globálneho hegemóna je neúnosné, a preto USA nie sú len prvou a jedinou veľmocou, ale pravdepodobne aj poslednou globálnou veľmocou. Preto je nevyhnutné, aby si Spojené štáty čo najdlhšie zachovali postavenie svetového hegemóna.
Preto je geostrategickou prioritou USA, aby vzostup ostatných regionálnych mocností nebol tak výrazný, aby ovplyvnil hegemóniu USA. Túto ideu Brzezinski formuloval nasledovne: „Je nevyhnutné zaistiť, aby žiadny jednotlivý štát či koalícia štátov nezískali moc na vytlačenie Ameriky z Eurázie, alebo významne oslabili americkú úlohu hlavného globálneho rozhodcu.“ Táto myšlienka je nosnou tézou americkej zahraničnej politiky.
Počas studenej vojny sa bezpečnostná politika USA orientovala predovšetkým na závody v zbrojení a na zabránenie Sovietskemu zväzu ovládnuť Euráziu. Hlavnou stratégiou na odvrátenie konfliktu bolo zastrašovanie a zadržiavanie komunizmu. Po skončení studenej vojny sa zmenila mocenskopolitická a geopolitická štruktúra sveta. V Eurázii sa začali búrať predošlé geopolitické štruktúry a okamžite začal nástup Západu, predovšetkým USA, na uvoľnené pozície po ZSSR. USA si vytýčili oblasť Eurázie ako svoj hlavný a kľúčový cieľ svojho pôsobenia. Hlavným záujmom USA preto bude maximálne upevniť geopolitický pluralizmus v Eurázii a dotvárať rovnováhu, ktorá dosiahne, že strednú Európu bude priťahovať Západ a Východ nebude zjednotený natoľko, aby mohol ohrozovať vojenské základne USA.
Brzezinski vo svojich prácach definuje 5 základných oblastí problémov:
- V Európe je potrebné pričleniť východnú a strednú Európu k západnej Európe, predovšetkým oblasť Ukrajiny, prostredníctvom rozširovania a posilňovania európskej a severoatlantickej integrácie. Tento trend bol nastolený začiatkom 90. rokov a naďalej pokračuje čo Rusko samozrejme vníma ako ohrozenie. Diskutabilným bol už aj samotný vstup krajín strednej Európy a pobaltských krajín do EÚ a NATO – Západ mal údajne pri rokovaniach so Sovietskym zväzom počas rokovaní o zjednotení Nemecka prisľúbiť, že nebude pokračovať rozširovanie NATO o tieto krajiny. V súčasnosti nebude z hľadiska zachovania rovnováhy a nárazníkového pásma najspornejším bodom začlenenie Ukrajiny do štruktúr EÚ, ale do politicko-vojenských štruktúr NATO.
- Dôležité je kontrolovať vývoj a vzťahy Ruska, predovšetkým vo vzťahu k balkánskym štátom a štátom Ďalekého východu. Rusko by stratou ukrajinského územia prišlo o svoje geografické spojenie s Európou a prístup k Čiernemu moru. To bol dôvod prečo je územie Krymu pre Rusko veľmi atraktívne.
- Taktiež je potrebné sledovať vzťahy balkánskych štátov a Turecka, Iránu či stredoázijských krajín.
- V oblasti Ázie treba zamedziť vzniku antihegemonistickej koalície, ktorú by tvorila Čína a Rusko, prípadne aj v spolupráci s Iránom.
- Na Ďalekom východe je potrebné zamedziť vzniku osi Peking-Tokio.
Európa je podľa Brzezinského najorganizovanejším územím na svete a ak nepostúpi v procese integrácie ďalej, čaká ju opätovná fragmentácia. USA vnímajú Európu ako svoje geopolitické predmostie. Len Európa organizovaná v Európskej únii a začlenená do NATO môže v politickej, ekonomickej a vojenskej rovine spolu s USA viesť eurázijské národy k presadzovaniu regionálnej stability a spolupráce.
Hlavným cieľom USA je pomocou transatlantického partnerstva upevniť americké predmostie eurázijského kontinentu tak, aby sa Európa stala skutočným odrazovým mostíkom na prenikanie USA do Eurázie a USA mali pod kontrolou dianie v Európe a mohli ho ovplyvňovať. Táto idea bola implementovaná do zahraničnej politiky USA a jej odraz môžeme v súčasnosti vidieť napríklad v zmluve TTIP, ktorú EÚ aj napriek strate vlastnej ekonomickej identity prijme, len aby naštartovala svoju ekonomiku zasiahnutú hospodárskou krízou, ktorá primárne vypukla v USA.
Podľa Brzezinského by vojensky a ekonomicky silná Európa predstavovala pre USA silnú konkurenciu, ktorá by ohrozovala americkú hegemóniu. Politicky silná Európa by spochybnila americkú prevahu na Strednom východe, v Latinskej Amerike a Izrael by stratil svoje privilegované postavenie v rámci regiónu Blízkeho východu. Takisto by sa definovala ako protiváha USA, čo by spôsobilo rozpad NATO. Európa však americké prvenstvo neohrozí, pretože jej politické zjednocovanie bude veľmi pomalé a zdráhavé. Jednoducho povedané, partnerstvo medzi USA a EÚ nemôže byť nikdy rovné.
Brzezinski ako rozhodujúci nástroj amerického vplyvu v Európe vníma predovšetkým Severoatlantickú organizáciu. NATO ale nemôže nikdy predstavovať dokonalé a vyladené partnerstvo, pretože Európa nebude a nemôže byť protiváhou USA. Trend rozširovania NATO musí jednoznačne pokračovať smerom na východ, pretože by EÚ a USA premárnili svoje víťazstvo v studenej vojne. Preto podpora ukrajinského smerovania do NATO bola len ďalším logickým krokom a podobná úvaha platí aj pre kaukazskú oblasť. Kaukazská oblasť nie je len oblasťou náboženských a etnických stretov, ale aj ohniskom mocenskej rivality medzi Ruskom, Iránom a Tureckom. Ani jeden z týchto aktérov však nemá dostatočnú moc, aby jednostranne presadil svoju vôľu vo svoj prospech v celej oblasti.
Európa by teda mala byť pre USA len určitým predmostím v ich expanzívnej politike, ktorá sa v súčasnosti zameriava na konečné prerozdelenie si vplyvu v doposiaľ neintegrovanej v žiadnej významnej Západnej organizácii. Po Studenej vojne bol cieľ Západu jasný -integrovať do svojich štruktúr štáty strednej Európy a Pobaltia. Keď sa tieto štáty úspešne integrovali do štruktúr EÚ a NATO, nasledovalo rozšírenie o niektoré štáty južnej Európy. Momentálne ciele rozširovania integrácie smerujú na východ Európy. Je však správny čas a situácia na tieto kroky? Nemá Európska únia dostatok vlastných ekonomických problémov ako finančne dotovať miliardami eur zadĺžený štát, ktorý je na pokraji ekonomického kolapsu spôsobeného nezodpovednými vládami?
Úmysly Európskej únie voči Ukrajine nie sú ani úprimné, ani priateľské. Samotná Únia neskrýva svoj vyložene ekonomický a strategický záujem o Ukrajinu. To ale neospravedlňuje jej konanie, takisto ani konanie Ruskej federácie. Obvyklou zaužívanou praxou je, že krajina uchádzajúca sa o členstvo v Európskej únii požiada Úniu o vstup a následne podpíše asociačnú dohodu. V prípade Ukrajiny to bolo naopak: predstavitelia EÚ predložili v októbri 2013 v Kyjeve prezidentovi Janukovyčovi na podpis asociačnú dohodu, v ktorej si EÚ nárokovala vylúčenie bezcolnej dohody medzi Ukrajinou a Ruskom aj napriek tomu, že Rusko je ukrajinský najvýznamnejší obchodný partner.
Neprijatie dohody nakoniec viedlo k protestom na kyjevskom Majdane. EÚ na ukrajinské vedenie tlačila, aby podpísalo asociačnú dohodu. Ani Janukovyčov a ani prístup EÚ neboli demokratické – demokratickou voľbou by bolo jedine referendum, ktoré by s veľkou pravdepodobnosťou neodobrilo vstup Ukrajiny do európskych štruktúr. A takéto zaváhanie si EÚ nemohla dovoliť. Všetci štátni aktéri zmýšľajú a konajú racionálne – niektoré sa snažia svoje konanie ospravedlňovať demokratickými hodnotami, iné sa o ospravedlňovanie svojho konania ani nesnažia a vypúšťajú cielené informácie. Ukrajina ako ekonomicky „nedobyté“ územie je pre Úniu obrovským lákadlom. Rusko má na Ukrajine omnoho silnejšie ekonomické väzby ako Únia a je preto pochopiteľné, že si svoje ekonomicky „dobyté“ územie bráni.
Už pri samotnom vzniku Ukrajiny došlo k veľkému podceneniu národnostnej štruktúry krajiny. Tento latentný konflikt žiadnej mocnosti neprekážal, pretože oblasť Ukrajiny primárne spadala do ruského vplyvu. Ak však mali mocnosti záujem o Ukrajinu, mali jej rozdelenie riešiť práve v období, kedy bola Ruská federácia najslabšia a nie dnes, kedy snaha o pričlenenie Ukrajiny k EÚ vyznieva pre Rusko ako provokácia.
Na Ukrajine prebehlo už začiatkom 90. rokov niekoľko referénd, ktoré žiadali nezávislosť pre niektoré časti Ukrajiny, no vtedajšie štátne vedenia ignorovali ich výsledky. Európa v tomto období riešila prístup nových krajín do Únie a na Ukrajine sa zatiaľ striedali vlády – no vždy bola jedna časť obyvateľstva nespokojná. Podľa hesla : Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí, si Západ aj Rusko pripravovali pomocou tajných služieb pôdu pre presadzovanie svojich záujmov a čakali na vhodnú príležitosť verejne rozpútať vášne medzi obyvateľstvom.
Zbigniew Brzezinski hovorí: „Rusko nemôže byť v Európe bez Ukrajiny, zatiaľ čo Ukrajina bez Ruska v Európe byť môže.“ Otázka znie: Ktorá Ukrajina? Ukrajinu, ktorú sme poznali z obdobia pred Majdanom už neexistuje. Jej obyvateľstvo je už tak nespokojné a rozoštvané proti sebe, že obnova celistvosti krajiny je nereálna. Obyvatelia východnej Ukrajiny, ktorí ešte neutiekli za hranice a sú denne ostreľovaní vlastnou ukrajinskou armádou, s veľkou pravdepodobnosťou nebudú mať záujem na znovuobnovení Ukrajiny s mocenským centrom v Kyjeve.
Ruské väzby na východe Ukrajiny sa vyvíjali niekoľko desaťročí a sú tak silné, že je nemožné vylúčiť Rusko z ekonomického života Ukrajiny a z boja o ňu. Taktiež energetická závislosť Európskej únie na Ruskej federácii nedovoľuje ignorovať Rusko ako politického a ekonomického partnera. Tieto fakty by však nemala Európska únia spolu s USA podceňovať a ignorovať, pretože zakrývaním si očí problém alebo nepriateľ nezmizne.
ilustračné foto: en.wikipedia.org
