Vojna v Gaze bol posledný konflikt, ktorým sa musela zaoberať Bushova administratíva, pred tým než Obama prevzal zodpovednosť za krajinu. Demokrat strieda republikána a práve cez túto ideologickú prizmu si poukážeme rozdielne pohľady americkej zahraničnej politiky v kontexte vojnového konfliktu v Gaze.
Každý moderný štát musí mať víziu svojej zahraničnej politiky. Aké bude jej smerovanie? Aké sú jej ciele? Aké a koľko zdrojov je štát ochotný a schopný použiť? Ktoré hodnoty bude štát presadzovať? Nie je však jednoduché odhadnúť správne nástroje a ciele. Ideologická „vojna“ medzi rôznymi smermi o podobe zahraničnej politiky sa odohráva v každom štáte a USA nie sú výnimkou. Vojna v Gaze bol posledný konflikt, ktorým sa musela zaoberať Bushova administratíva, pred tým než Obama prevzal zodpovednosť za krajinu. Demokrat strieda republikána a práve cez túto ideologickú prizmu si poukážeme rozdielne pohľady americkej zahraničnej politiky v kontexte vojnového konfliktu v Gaze. Práve pre striedanie ideológií – demokrat striedal republikána – nám môže tento konflikt ukázať čo ovplyvňuje americkú zahraničnú politiku a nakoľko je v otázke vojnového konfliktu v Gaze rozdiel medzi hlavnými politickými stranami USA.Keď ide o Spojené štáty, často sa hovorí aj o smeroch ako izolacionizmus, neokonzervativizmus a podobne. V srdci americkej spoločnosti a politiky stoja iba dva prúdy, ktoré spolu súperia už prakticky od založenia únie – idealizmus a realizmus. Na nasledujúcich riadkoch si v krátkosti v prvej časti predstavíme základne premisy a korene amerického politického realizmu a idealizmu. Následne tieto predpoklady presunieme v druhej časti do súčasnosti, v ktorej sa odohráva aj príbeh pásma Gazy. V závere potom zhrnieme najdôležitejšie prínosy idealizmu a realizmu v zahraničnej politike Spojených štátov s dôrazom na našu prípadovú krajinu.
Politický realizmus a idealizmus Hans Morgenthau zhrnul politický realizmus do šiestich bodov. Politický realizmus je založený na faktoch, „objektívnych zákonoch“, ktoré sú pevne zakorenené v „ľudskej prirodzenosti“. Tieto zákony a zákonitosti môžeme pochopiť len pomocou rozumu. Politický realizmus narába s „konceptom záujmov“. Každý aktér na politickej scéne má svoje racionálne egoistické záujmy, ktoré sa snaží naplniť, pričom najdôležitejší z nich je moc. Idea záujmov je večná, vždy bude prítomná v politike. Politický realizmus si uvedomuje „morálnu dôležitosť politických činov“ ale nepreceňuje ich. Štát koná ako jednotlivec, ale nemá otvorené všetky možnosti konania. Morgenthau uvádza príklad so sebaobetovaním. Štát by sa nemohol obetovať pre dobro veci, ako by to mohol urobiť jednotlivec, pretože nesie zodpovednosť za svojich občanov. „Nemôže byť politickej morálky bez obozretnosti“. Politický realizmus verí, že iba aplikáciou konceptu záujmov budeme schopní „súdiť iné národy ako súdime svoj vlastný“ „1“ Zatiaľ čo politický realizmus sa zaoberá tým „čo sú“ história a politika, politický idealizmus rozpráva o tom, čo by história a politika „mali byť“. Hovorí o „lepšom“ svete, „lepšom“ štáte a o „lepšej“ politike. „Etické postoje zasahujú“ do politiky. „2“ Zaoberá sa aj faktami, ale berie do úvahy etiku. Verí, že väčšina ľudí sú „dobrí a mierumilovní“, a že správna výchova a vzdelanie môže z ľudí urobiť dobré osoby. Očakáva, že do popredia sa dostanú hodnoty, ktoré budú limitovať „moc a autoritu, ktoré si organizované skupiny nárokujú nad ľuďmi.“ „3“ John Herz, ktorí definoval politický idealizmus aj realizmus, tvrdí, že idealizmus sa málokedy potvrdil ako správny a jeho ciele ako dosiahnuteľné. Úspešný bol „iba“ v podrývaní starých štruktúr a v kritike stávajúceho rádu. Málokedy sa mu však podarilo úspešne nahradiť systém, ktorý dopomohol zničiť. V tom bol vždy zdarnejší politický realizmus. Napriek tomu bol idealizmus zakaždým oveľa populárnejší. „4“
Korene amerického realizmu a idealizmu Idealizmus „pricestoval“ do Ameriky s protestantskou vierou. Prostredníctvom protestantizmu bolo, a stále je, Američanom vštepované, že je ich svätým poslaním vytvoriť raj na zemi, byť „mestom na pahorku“ aby tak splnili náboženský ideál o dokonalej spoločnosti. A to všetko hlavne pomocou tvrdej práce. Okrem tohto ideálu „zasľúbenej zeme“ a tuhej pracovnej morálky, priviedol protestantizmus do Nového sveta aj ideu misie, ktorú zdedil po katolíckej viere. Preto vytvorenie raja v Spojených štátoch nekončí. Je priam povinnosťou Američanov pomáhať druhým v ich snažení o spravodlivú spoločnosť. „5“ Keď osadníci dorazili do Nového sveta, bola to v podstate nedotknutá zem, ktorú bolo potrebné „skrotiť“. To si vyžadovalo obrovské nasadenie a námahu, pričom množstvo osadníkov pri tejto úlohe stratilo svoje životy. Všetky problémy, ktoré bolo treba prekonať, vytvorili v Američanoch ducha pragmatizmu a praktickosti, ktorý sa dokonale premiešal s protestantskou etikou tvrdej práce. Američania veria, že svojím úspechom v pozemských záležitostiach dosiahnu spasenie vo veciach nebeských. „6“ To je dôvod tvrdej pracovnej etiky a silného zmyslu pre podnikavosť, ktorú môžeme v Amerike pozorovať aj dnes. Keď politický realizmus dorazil do Ameriky, našiel „úrodnú pôdu“ v praktickom a pragmatickom duchu Ameriky, zatiaľ čo politický idealizmus ju našiel v protestantskej viere šíriť slobodu a spravodlivosť nie len doma, ale aj po celom svete.
Americký politický realizmus a idealizmus dnes
Medzi hlavných predstaviteľov politického realizmu a idealizmu v USA sa považujú T. Roosevelt (republikán) a W. Wilson (demokrat). H. Kissinger tvrdí, že žiaden prezident USA nikdy nezadefinoval „rolu Ameriky vo svete tak dokonale v pojmoch národného záujmu“ ako to urobil T. Roosevelt, ktorý identifikoval národné záujmy Spojených štátov v súlade s rovnováhou moci vo svete. Na druhej strane W. Wilson bol zástancom americkej výnimočnosti, teda idealizmu, a určil pre Ameriku rolu propagátora a obrancu princípov slobody a spravodlivosti, ktoré by mali USA žiadať aj pre ostatné národy. Ako prvý prezident vyjadril svoju podporu a vieru v medzinárodne inštitúcie. Preto aj presadzoval vznik Ligy národov. „7“ Počas studenej vojny nebol medzi realizmom a idealizmom v Amerike vážny rozpor. Oba smery sa zhodli na spoločnom nepriateľovi, ktorým bol Sovietsky zväz. Idealizmus preto, lebo považoval boj proti ZSSR za niečo ako krížovú výpravu proti bezbožnému komunizmu. Realizmus ho zase videl ako hlavného oponenta americkej moci a ako zdroj nestability pre medzinárodný systém. „8“ Po konci studenej vojny stratil konsenzus týchto dvoch smerov svojho spoločného nepriateľa a americký politický realizmus a idealizmus sa opäť rozišli. Osem rokov prezidenta G. Busha mladšieho balansovalo na hrane oboch smerov. Počas kampane v roku 2000 sa Bush držal republikánskej tradície a priklonil sa skôr k realizmu, zatiaľ čo jeho oponent, A. Gore, sa profiloval ako zástanca idealizmu. „9“ Avšak po dobu svojho mandátu sa Bush obklopil ako tuhými realistami (C. Rice), tak aj idealistami (P. Wolfowitz). Jeho rétorika sa tiež zmenila a mnohí ho začali označovať za idealistu „10“ Čo teda potom viedlo Busha pri riešení konfliktu v Gaze? Realizmus alebo idealizmus? A ako si s touto situáciou poradil jeho nasledovník B. Obama?
Prípad Gaza
Napriek tomu, že konflikt v Gaze na prelome rokov 2008 a 2009 vyvolal reakciu v celom svete, bola odpoveď USA nejednoznačná. Spojené štáty podporili svojho spojenca, ale skôr nepriamo. Bush uznal právo Izraela brániť sa proti raketovým útokom Hamasu, ktoré sú uskutočňované z územia Gazy. Tým de-facto legitimizoval kroky Izraela. Bush zároveň povedal, že zastavenie izraelskej ofenzívy by malo byť podmienené zmenou v správaní Hamasu. „11“ Izrael mal možnosť uskutočniť útok aj vďaka vypršaniu prímeria z júla 2008. Spojené štáty sa jasne vyjadrili, že ďalšie prímerie musí byť „trvalé a udržateľné“. „12,13,14“ Takýto postup by zapadal do scenára idealistu. Bush si uctil spojenectvo s Izraelom a zastal sa svojho dlhoročného spojenca. Zároveň vyslovil svoju podporu jednej z mála funkčných liberálnych demokracií v regióne. Vo svojich prejavoch hovoril Bush o práve Izraela brániť svojich nevinných obyvateľov. Celá situácia má však niekoľko háčikov. Izrael, ale ani Spojené štáty, neurobili nič preto, aby predĺžili prímerie z júla 2008. Po vypuknutí vojny USA blokovali prehlásenie Bezpečnostnej rady OSN, ktoré vyzývalo na okamžité zastavenie ofenzívy – krok, ktorý by idealista asi neurobil. Amerika považuje Hamas za teroristickú organizáciu a aj za zdroj nestability v regióne. Preto bolo a je v jej národnom záujme zneškodniť ho. Krytím Izraela v OSN a legitimizovaním jeho krokov nemalo USA čo stratiť, zatiaľ čo Izrael odviedol hlavnú časť práce – oslabil primárny destabilizačný element, Hamas. To všetko sú kroky, ktoré hovoria o realistickom prístupe v americkej administratíve.
Obama a Izrael
Obama sa počas konfliktu odmietol k vojne vyjadriť s odôvodnením, že prezidentom bol v tej dobe G. Bush. Pred konfliktom a po konflikte sa vyjadroval v prospech Izraelu. V roku 2008 v izraelskom mestečku Sderot vyhlásil, že USA majú „neotrasiteľný záväzok voči izraelskej bezpečnosti“ a že USA budú „vždy stáť pri izraelskom ľude.“ Odsúdil aj raketové útoky Hamasu. „15“ Po inaugurácií sa začal Obama vyjadrovať o niečo kritickejšie, avšak zväčša len na margo výstavby židovských osád. Obama stále hovorí slovníkom idealistu, „16“ zatiaľ čo niektoré jeho kroky naznačujú, že konkrétne činy robí v duchu realizmu. Príkladom je tragédia na jednej z lodí zásobovacieho konvoja, smerujúcej do Gazy, kde izraelskí vojaci zabili deviatich ľudí. Obama nepodporil návrh vyšetriť situáciu inšpektormi OSN a rokovania s Izraelom viedol v duchu, aby bola zaistená hlavne bezpečnosť Izraela. „17,18“ Zásadná zmena medzi USA a Izraelom sa teda nedá čakať ani za „panovania“ Obamu.
Záver Od čias T. Roosevelta a W. Wilsona nie je možné jednoznačne povedať, ktorý prezident USA je realista, a ktorý idealista bez ohľadu na politický tábor. Čistokrvným idealistom alebo realistom G. Bush nikdy nebol, a nie je ním ani Barack Obama. Konflikt a problémy v Gaze to dokazujú. Každý prezident Spojených štátov je idealista, pretože verí vo výnimočnosť Ameriky, a že konečným cieľom pre ľudstvo je sloboda a demokracia. Zároveň je aj realista, pretože ku konkrétnym problémom sa snaží pristupovať bez predsudkov a riešiť situáciu pragmaticky. Rozdiel je iba v tom, či má bližšie k jednému alebo k druhému.
[1] 1 MORGENTHAU, Hans Joachim. 1948. Politics among nations: The struggle for power and peace. Toronto: Alfred A. Knopf, Inc.
[2] 2 HERZ, Hermann John. 1951. Political realism and political idealism: A study in theories and realities. Chicage: The university of Chicago press
[3] 3 HERZ, Hermann John. 1951. Political realism and political idealism: A study in theories and realities. Chicage: The university of Chicago press
[4] 4 HERZ, Hermann John. 1951. Political realism and political idealism: A study in theories and realities. Chicage: The university of Chicago press
[5] 5 XINTIAN, Yu. 2004. Cultural factors in international relations. Washington: The council for research in Values and Philosophy
[6] 6 XINTIAN, Yu. 2004. Cultural factors in international relations. Washington: The council for research in Values and Philosophy.
[7] 7 KISSINGER, Henry. 1994. Diplomacy. New York: Simon & Schuster paperbacks.
[8] 8 MCKAY, David, HOUGHTON, David, WROE, Andrew. 2002. Controversies in American politics and society. Oxford: Blackwell publisher Inc.
[9] 9 MCKAY, David, HOUGHTON, David, WROE, Andrew. 2002. Controversies in American politics and society. Oxford: Blackwell publisher Inc.
[10] 10 MAZARR, Michael. 2003. George W. Bush, Idealist. In: International affairs, vol. 79. , no. 3
[11] 11 LEVINSON, Charles. 2009. Israels ground assault marks shift in strategy. In: The Wall Street Journal, Jan 5, 2009 [online] http://online.wsj.com/article/SB123106067991451749.html?KEYWORDS=Bush+Gaza+war
[12] 12 BRONNER, Ethan, EL-KHODARY, Taghreed. 2008. Amid a buildup of its forces, Israel ponders a cease-fire. In: The New York Times, Dec 30, 2008 [online] http://www.nytimes.com/2009/01/16/world/europe/16iht-france.4.19439575.html?scp=8&sq=Sarkozy%20gaza&st=cse
[13] 13 LEVINSON, Charles. 2009. Israels ground assault marks shift in strategy. In: The Wall Street Journal, Jan 5, 2009 [online] http://online.wsj.com/article/SB123106067991451749.html?KEYWORDS=Bush+Gaza+war
[14] 14 War over Gaza. In: The New York Times, Dec 29, 2008. [online] http://www.nytimes.com/2008/12/30/opinion/30tue1.html?scp=3&sq=Bush%20Gaza%202008&st=cse
[15] 15 OBAMA, Hussein Barack. 2008. Obamas speech in Sderot, Israel. In: The New York Times, Jul 23, 2008. [online] http://www.nytimes.com/2008/07/23/us/politics/23text-obama.html?pagewanted=1&_r=2&pagewan
[16] 16 Barack Hussein Bush. In: The Wall Street Journal, Jun 5, 2009. [online] http://online.wsj.com/article/SB124416109792287285.html?KEYWORDS=bush+gaza
[17] 17 COOPER, Helene, KERSHNER, Isabel. 2010. Obama pledges new aid for Palestinians. In: The New York Times, Jun 9, 2010 [online] http://www.nytimes.com/2010/06/10/world/middleeast/10prexy.html?scp=7&sq=Obama%20blockade%20june&st=cse
[18] 18 MACFARQUAHAR, Neil, COWELL, Alan. 2010. U.N. security council condemns ‘Acts’ in Israeli Raid. In: The New York Times. Jun 1, 2010. [online] http://www.nytimes.com/2010/06/02/world/middleeast/02nations.html?scp=3&sq=UN%20blockade&st=cse
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Palestine_flag_in_England.jpg
