V porovnaní so štruktúrou NBS 2002 obsahuje NBS 2006 navyše jednu samostatnú kapitolu. Kapitola č. IX s názvom „Chopiť sa príležitostí a konfrontovať výzvy globalizácie“, spracúva problémy, ktoré predchádzajúca stratégia naznačovala len nepriamo. Jedná sa o implikácie globalizácie pre národnú bezpečnosť.
Výzva globalizácie
Stratégia na jednej strane uznáva všeobecné prínosy globalizácie, na druhej strane však prináša aj nové výzvy a nové spôsoby, akými sa staré výzvy dotýkajú národných záujmov USA. Globalizácia zároveň posilňuje kapacity na zvládanie týchto výziev.
Stratégia explicitne uvádza 3 príklady nových výziev. Jedná sa o pandémie (HIV, vtáčia chrípka), ilegálny obchod (s drogami, ľuďmi), s ktorým súvisí nebezpečenstvo transferu ZHN a moderných konvenčných zbraňových technológií a deštrukciu životného prostredia spôsobenú buď človekom, alebo prírodnými katastrofami. Varuje pred zanedbaním týchto výziev, ktoré v prípade neriešenia môžu byť hrozbou pre národnú bezpečnosť. „Tieto výzvy nie sú tradičnými národno-bezpečnostnými obavami, akými sú ozbrojený konflikt či konflikt ideológií.“ Stratégia tak rozširuje bežné chápanie bezpečnosti o nové výzvy, ktoré sú odlišné od tradičného ponímania bezpečnosti len v čisto vojensko-politickej sfére.
Charakter týchto výziev vyžaduje nové stratégie a odpovede. Stratégia zhŕňa doterajšie poznatky ohľadom spôsobov čelenia týmto výzvam. Príprava a zvládnutie vyžaduje plné využitie („full exercise“) národnej moci, vrátane použitia tradičných mocenských prostriedkov. Rýchla a efektívna odpoveď vyžaduje koordinované úsilie celej škály agentúr, štátneho aj súkromného sektora. Priznáva úlohu medzinárodným organizáciám, na druhej strane však podľa stratégie koalície ochotných môžu byť rýchlejšie a kreatívnejšie v riešení daných problémov: aspoň krátkodobo.
V porovnaní s represívnymi štátmi majú efektívne demokracie lepšiu schopnosť zvládať nové výzvy. Stratégia zdôrazňuje predovšetkým transparentnosť zdravotného sektoru v tomto type režimu, ako aj schopnosť efektívnych demokracií pristupovať inovatívne k súčasným výzvam.
Výzvy hlavných centier globálnej moci
Isté zmeny možno registrovať aj v pozornosti venovanej „hlavným centrám globálnej moci“, teda v geopolitickej a geostrategickej rovine americkej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Okrem toho, že sa obe stratégie niesli v duchu „vojny proti terorizmu“, už prvá Bushova stratégia explicitne uviedla, že „od objavenia sa národného štátu v 17. storočí máme dnes najlepšiu šancu vybudovať svet, kde si budú veľmoci namiesto pripravovania sa na vojnu konkurovať“[1]. Na pragmatické spojenie idealizmu a realizmu cez ciele toho prvého a nástroje toho druhého v podobe „presadzovania mocenskej rovnováhy, ktorá je naklonená slobode“[2] z roku 2002 logicky nadviazala nová stratégia.
Keďže sa nenaplnila „nádej, že sa skutočne globálny konsenzus ohľadom hlavných princípov pomaly rysuje“, tradičný imperatív americkej zahraničnej politiky – snaha zabrániť vyzývateľom jej hegemónie udržaním mocenských rovnováh v Európe a v Ázii – vedie k záveru, že „niektoré nové výzvy musia byť prekonané“. Hoci za pozornosť stojí aj nové miesto venované tzv. Západnej hemisfére ako „obrannej línii americkej národnej bezpečnosti“, tradičnej doméne ešte z čias Monroeovej doktríny, či „rastúcej geostrategickej dôležitosti Afriky“, posun v myslení Bushovej administratívy nastal inde.
V súvislosti s napĺňaním obavy z „obnovovania starých vzorcov mocenskej rivality“ v prípade dvoch z troch kľúčových centier moci[3], Ruska a Číny, ktoré sa podľa prvej stratégie nachádzali „uprostred vnútornej tranzície“, zvolila nová stratégia skutočne tvrdší tón.
Vo vzťahu k RF nebol ani pôvodný postoj Bushovej administratívy prehnane optimistický. Problematickú oblasť predstavoval vtedy okrem „kontroverzného pôsobenia v boji proti proliferácii ZHN“ práve „neúprimný (nedokonalý) záväzok k základným hodnotám demokracie slobodného trhu“. Pragmatickú snahu budovať nové strategické partnerstvo s Ruskom rozširovaním „už extenzívnej spolupráce“[4] však predtým sprevádzali očakávania od akejsi fundamentálnej zmeny ruského myslenia s pozitívnym dopadom na vzťahy Ruska s USA a Západom.[5] Konštatujúc, že “záväzok (ruského vedenia) k demokratickým slobodám a inštitúciám je na ústupe”, nová stratégia realisticky reflektuje limitovaný vplyv[6] svojich nástrojov v tejto oblasti. Po tom, čo uznala významný vplyv tohto aktéra v zahraničí a nielen v jeho bezprostrednom susedstve, je zrejme logické, že ako dôsledok nevyvodila viac než varovanie pred negatívnym vplyvom snahy brániť demokratickému vývoju doma i vonku na kvalitu vzťahov medzi Ruskom a Spojenými štátmi, Európou a jeho susedmi.
V porovnaní s Ruskom predstavuje Čína pre Spojené štáty ešte väčšiu výzvu. Na rozdiel od minulosti totiž problém nepredstavujú len otázne demokratické smerovanie, Taiwan či otázka ľudských práv, ale aj počínanie si tohto „rodiaceho sa globálneho aktéra“ na medzinárodnej scéne. Vychádzajúc z ambície čínskych lídrov „kráčať po transformačnej ceste mierového rozvoja“ im Bushova administratíva vyčíta „staré spôsoby myslenia a jednania prehlbujúce obavy v regióne i vo svete“ v oblasti netransparentného vojenského rastu, snahu „uzatvoriť energetické zásoby či presmerovať trhy namiesto ich otvorenia“ a napokon nemorálnu podporu krajín bohatých na zdroje bez ohľadu na ich režim. Prevládajúca kooperatívna agenda zdôrazňovaná prvou Bushovou stratégiou[7] bola redefinovaná v duchu „podporiť Čínu v snahe zvoliť tie správne strategické rozhodnutia pre jej ľud a zároveň chrániť sa proti iným možnostiam“.
Okrem toho sa javí dôležité spomenúť osobitný priestor venovaný strednej Ázii ako „pretrvávajúcej priorite“ americkej zahraničnej politiky a regiónu, kde „sa stretávajú (všetky štyri vzájomne previazané) elementy novej stratégie“[8]. V prvej stratégii rozoberaná India a jej vývoj sú teraz hodnotené vcelku priaznivo: na jednej strane je pokrok dosiahnutý touto „najľudnatejšou demokraciou na svete“ zhodnocovaný jej pripravenosťou „zdieľať globálne povinnosti v spolupráci so Spojenými štátmi spôsobom adekvátnym hlavnej mocnosti“. Na strane druhej je India posudzovaná spolu s Pakistanom v regionálnom kontexte južnej Ázie. Leitmotív dôležitosti tohto regiónu je dokonca explicitne uvedený ako „základ pre hlbšie angažovanie sa v strednej Ázii“, kde by svoju historickú úlohu mal zohrať aj Afganistan – most medzi južnou a strednou Áziou.
Irán, porovnanie referenčných rámcov
Úvod NBS 2002 obsahuje výrok, že „najvážnejšia hrozba, ktorej čelí náš štát, leží na križovatke radikalizmu a technológií“. V tomto dokumente bol Irak spomenutý raz po zozname atribútov malého počtu darebáckych štátov a Irán bol spomenutý iba v kontexte použitých chemických zbraní Saddáma Husajna a nikde inde. V súčasnej stratégii je Irán spomínaný oveľa častejšie.
Irán je jednou z krajín, kde vládne tyrania (kombinácia brutality, chudoby, nestability, korupcie a utrpenia tvorená režimom despotov a despotických systémov). NBS ďalej menuje Irán spolu so Sýriou ako krajiny, ktoré sú podporovateľmi terorizmu. Irán sa podľa NBS nielen vyhráža Izraelu, ale snaží sa mariť blízkovýchodný mierový proces, rozvrátiť demokraciu v Iraku a „odopiera túžbu svojich obyvateľov po slobode“. Irán navyše porušil povinnosti vyplývajúce z NPT a odmieta poskytnúť objektívne záruky o tom, že jeho jadrový program je len pre mierové účely. V tejto súvislosti sa v stratégii konštatuje, že USA čelia najväčšej hrozbe zo strany štátu práve zo strany Iránu. USA spolu s EÚ a Ruskom tlačia na Irán, aby sa podvolil medzinárodným požiadavkám a poskytol objektívne garancie, že jeho jadrový program je len pre mierové účely. Táto diplomatická snaha musí uspieť, ak sa má Irán „vyhnúť konfrontácii“. Objekt potenciálneho preemptívneho zásahu sa v porovnaní s NBS 2002 mení z Iraku na Irán. Je otázne, či konfrontáciou môžeme rozumieť preemptívny útok alebo skôr vojenskú kampaň, ktorá má väčšie šance na ukončenie jadrového programu Iránu. Existuje tu nekonzistentnosť v nerovnom prístupe ku KĽDR, ktorej nehrozí iránsky osud.
Jadrová otázka a ostatné záležitosti sa dajú vyriešiť, len ak iránsky režim zmení svoju politiku, otvorí svoj politický systém a poskytne svojim obyvateľom slobodu – toto je hlavný cieľ politiky USA.
V NBS je určitý dvojaký meter stelesnený kritikou iránskej tyranie, demokratickejšej od teokratických autoritárskych režimov niektorých z kľúčových muslimských spojencov Ameriky. Čo sa týka demokracie (politických práv) a slobody (občianskych slobôd), na základe hodnotenia nezávislého amerického Freedom House má Čína ešte nižšie hodnotenie ako Irán. Nekonzistentnosť amerického prístupu k šíreniu efektívnej demokracie ilustruje rozvíjanie vzťahov s Čínou, zahrňujúce obchod, diplomaciu, cestovanie a pod.
Porovnanie kľúčových referenčných rámcov
| NBS 2002 | NBS 2006 | |
Preempcia
získala strategický významjej význam bol opätovne zdôraznený
Multilateralizmus
pragmatický prístuppragmatický prístup s dôrazom na spoluprácu
Nová triáda
-odklon od čisto jadrového odstrašovania
Efektívna demokracia
demokracia voľného trhukomplexné a inštrumentárne chápanie demokracie
Genocída
–
proaktívny prístup k riešeniu kríz
Výzvy globalizácie
spomínané len nepriamoformulované explicitne – presahujú tradičné chápanie bezpečnostných výziev
Ruská federácia
sľubný strategický partner
limitované strategické partnerstvo
Čína
konštruktívny partner
potenciálny vyzývateľ
India
sľubný silný partnersilné strategické partnerstvo spomínané len nepriamo
NATO
transformujúca sa inštitúciaživotne dôležitý pilier zahraničnej politiky USA
Európska Úniapartner pri liberalizácií svetového obchodu
len nepriamoEÚ ako partner na presadzovanie globálnej slobody a prosperity
Západná hemisféra
-obranná línia americkej národnej bezpečnosti
Afrika
-nevyhnutné budúce partnerstvo
(bilaterálne i s AÚ)
Blízky východ
-potvrdenie záväzkov podporovať reformné úsilie v regióne
Ázijské aliancie a inštitúciepartner pri stabilizácii a manažovaní zmien v regióne
partner pri šírení slobody
[1] Kapitola VIII. „Rozvíjať agendy pre oblasti spolupráce s ďalšími hlavnými centrami globálnej moci“.
[2] Táto formulácia sa objavila v texte v zmysle raison d’etre tzv. efektívnych koalícií „zameraných na misie“ (mission-based).
[3] Tretie centrum moci predstavuje podľa prvej Bushovej stratégie India.
[4] Stačí spomenúť napríklad „vojnu proti terorizmu“, obchodné vzťahy a snaha umožniť Rusku vstup do WTO, alebo prehlbovanie bezpečnostnej spolupráce prostredníctvom Rady NATO-Rusko.
[5] Presnejšie hovorilo sa o „významnej (critical) zmene ruského myslenia sľubujúcej smerovanie k produktívnym a dlhodobým vzťahom s euroatlantickým spoločenstvom a Spojenými štátmi”.
[6] Svoje budúce pôsobenie vidí len v tom, že sa USA „budú snažiť presvedčiť ruskú vládu k posunu vpred a nie naspäť popri ceste ku slobode“.
[7] Hovorila o výhodnosti prameniacej zo vzájomnej obchodnej spolupráce, vojne proti terorizmu, stabilite na Kórejskom polostrove, Afganistane a viacerých otázkach nadnárodného charakteru, pričom s uznaním oblastí nezhôd upozorňovala na potrebu „nedovoliť im, aby bránili spolupráci tam, kde spolu súhlasíme“.
[8] Sú nimi presadzovanie efektívnych demokracií a expanzia reforiem voľného trhu, diverzifikácia globálnych energetických zdrojov, posilňovanie bezpečnosti a víťazstvo vo ‘vojne proti terorizmu’.
ilustračné foto: pixabay.com
