Prináša nová Bezpečnostná startégia USA niečo nové vzhľadom na jedinečné postavenie Spojených štátov vo svete i stratégiu z novembra 2002, ktorá uviedla Bushovu doktrínu z prvého volebného obdobia na scénu? Ide teda skutočne o novú stratégiu alebo ide „iba“ o revidovanú verziu tej predošlej? Preempcia, nová triáda.
Bushova doktrína v novom kontexte – úvod, preempcia, nová triáda
Nová Národná bezpečnostná stratégia (NBS) Spojených štátov 2006, ktorá bola zverejnená 16. marca, sa prirodzene už od počiatku stala predmetom širokého záujmu. Vyvstala legitímna otázka, či prináša niečo nové vzhľadom na jedinečné postavenie Spojených štátov vo svete i stratégiu z novembra 2002, ktorá uviedla Bushovu doktrínu z prvého volebného obdobia na scénu. Ide teda skutočne o novú stratégiu alebo ide „iba“ o revidovanú verziu tej predošlej?
Na základe vyjadrení jej tvorcu S. Hadleyho, deskriptívnych i kriticky hodnotiacich komentárov mnohých analytikov a komparácie obsahu oboch dokumentov sa možno prikloniť k záveru, že americká administrativa “mení skôr štýl, ako podstatu”. Výsledkom je pokus o zjemnenie jazyka a tónu v prospech veľmi osobitej formulácie multilateralizmu na úkor kľúčového konceptu preemptívnej obrany. Isté „vytriezvenie“ odráža definovanie niektorých nových výziev pomocou nového pojmu “efektívnych demokracií” (napríklad RF „odkláňajúca sa od cesty k demokracii“ a i.) a novej kapitoly venovanej výzvam globalizácie.
Pritvrdenie rétoriky sa zasa odráža pri nových hrozbách (Irán, Čína) a koncepte odstrašenia tzv. Novej triády.
Leitmotívom tejto zmeny môže byť niekoľko faktorov. Nepochybne vplyvný poradca Busha pre bezpečnostnú politiku S. Hadley spomenul úmysel “zamyslieť sa nad tým, čo bolo splnené a popísať nové výzvy, ktorým čelíme (USA, spojenci a priatelia)”, teda zhodnotiť a rozšíriť prvú stratégiu Bushovej administratívy. Ďalším hýbateľom môže byť samotný kontext – prezentovanie Iránu pred medzinárodným spoločenstvom ako „najväčšej hrozby prameniacej zo strany štátu“ práve v situácii, kedy je jeho jadrový program prerokúvaný pred BR OSN. Pred necelými štyrmi rokmi bola týmto kontextom príprava americkej verejnosti na vojenskú intervenciu v Iraku.
Bez ohľadu na opodstatnenosť silnej kritiky namierenej proti kontrastu niektorých častí dokumentu s reálnymi krokmi americkej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa ukazuje potreba vyvodiť z tohto dokumentu závery
DOKTRÍNA PREEMPCIE
Prezident USA po prvýkrát použil pojem preemptívnej akcie vo svojej reči vo Westpointe v júni 2002[1]. Koncept preempcie bol s novým dôrazom neskôr rozpracovaný v jeho NBS z 20. septembra 2002. V medzinárodnom práve je preempcia tradične chápaná ako anticipatórne použitie sily voči okamžite hroziacemu útoku a teda preemptívny útok je legitímny za predpokladu existencie bezprostrednej hrozby. To najčastejšie znamená viditeľnú mobilizáciu armád, loďstva a vzdušných síl pripravených zaútočiť. Tento prostriedok obrany štátu ma v uvedenom zmysle operačno-taktickú povahu.
Avšak v NBS 2002 je pojem bezprostrednej hrozby modifikovaný a rozšírený o strategický rozmer a nový pohľad. V posledných rokoch došlo v tejto oblasti k značnému posunu od konvenčných hrozieb ku nekonvenčným hrozbám a podobne sa znížil význam časového faktoru. Z tohto dôvodu si USA vyhradzujú právo konať preemptívne, aby zabránili „dostatočnej hrozbe“ pre ich národnú bezpečnosť. Preempcia v tomto podaní má charakter prevencie pred všeobecnými hrozbami a nevyžaduje špecifický dôkaz o nadchádzajúcom útoku[2]. Legitímnosť takéhoto konania sa potom neopiera o právny poriadok OSN alebo súhlas medzinárodnej komunity, ale vychádza z demokratického charakteru USA či z politického mandátu vlády.
Dôvodom pre preemptívny prístup voči tzv. rogue states a pri potláčaní terorizmu je presvedčenie administratívy USA, že na rozdiel od politiky zastrašovania zbraňami hromadného ničenia ako poslednej možnosti (weapons of last resort) počas studenej vojny, sú v súčasnosti ZHN prostriedkom dosahovania cieľov (weapons of choice)[3]. Logika preemptívneho prístupu sa takto zameriava na aktérov, ktorí nemôžu byť spoľahlivo odstrašení a zároveň bráni prerastaniu hrozieb, ktorú predstavuje šírenie ZHN.
Doktrína preempcie je v NBS z marca 2006 zvýraznená opätovne. Konať preemptívne je v súčasnej stratégii považované za inherentné právo USA pri výkone sebaobrany. Jej miesto v NBS 2006 je rovnaké ako v predošlej stratégii a rovnako zahŕňa kalkul, ktorý ešte stále hypotetický útok dopĺňa o mieru škody vyplývajúcej z potenciálne materializovanej hrozby. Ako podporné nástroje pre preemptívnu variantu boli v minulej stratégii menované: integrované spravodajské schopnosti, presné informácie o hrozbách a ich vzniku, úzka koordinácia so spojencami pri hodnotení najnebezpečnejších hrozieb a budovanie vojenských síl pre rýchle a presné operácie na dosiahnutie rozhodujúcich výsledkov (decisive results). V súčasnej verzii dokumentu sa opätovne spomína potreba zlepšenia spravodajských služieb[4], ale zároveň obhajuje fakt, že určitá miera neistoty vo vzťahu k problémovým štátom a ich ukrývaným programom výroby ZHN bude naďalej pretrvávať.
Istým nedostatkom v stratégiách z rokov 2002 a 2006 je nejasné rozlíšenie medzi elimináciou nebezpečných schopností štátov a zvrhnutím nebezpečných režimov, ako aj chýbajúce explicitne stanovené podmienky, za akých môže k preempcii dôjsť. Okrem istej preferencie pre diplomatické riešenie konfliktu, stratégie len konštatujú, že dôvody pre konanie budú jasné, primerané a oprávnené.
Povýšenie konceptu preempcie (vojenského zásahu) na doktrinálnu úroveň pri riešení otázok bezpečnosti USA znižuje možnosti získavania medzinárodnej podpory pre ich zahraničnú politiku, pripadne komplikuje jednania pri hľadaní iných riešení, ktoré potenciálne môžu priniesť podobný výsledok. Preempcia vo vzťahu k známym teroristickým organizáciám neprináša kontroverzie. Takto ponímaná preempcia voči tzv. rogue states je ďaleko problematickejšia v rovine medzinárodného práva, alebo chápania zo strany európskych štátov, a to aj napriek tomu, že časom sa môže osvedčiť ako potrebná. Napriek jasnému varovaniu pred použitím preempcie ako zámienky k agresii nemožno vylúčiť prijatie tohto spôsobu riešenia regionálnych konfliktov aj zo strany iných štátov.
NOVÁ TRIÁDA
Nová triáda predstavuje koncept starý už 5 rokov. Prvýkrát sa objavila už v roku 2001 v dokumente USA „Zhodnotenie jadrového stavu“ (Nuclear Posture Review), kedy bolo vzhľadom na dynamiku vývoja globálneho bezpečnostného prostredia nutné zásadne prehodnotiť dovtedajšiu jadrovú triádu.
Nová triáda sa skladá z týchto komponentov:
- ofenzívne úderné systémy – jadrové (celá doterajšia „stará triáda“) aj vylepšené konvenčné zbrane;
- aktívna a pasívna obrana – vrátane protiraketovej obrany;
- reagujúca obranná infraštruktúra (responsive infrastructure) – súbor laboratórií, tovární a pracovnej sily, ktorý vyvíja, buduje, udržiava a modernizuje ostatné elementy Novej triády.
Má rovnaký cieľ ako triáda z čias studenej vojny[5]: za účelom odradenia a odstrašenia protivníka spojiť všetky komponenty do kompaktnej siete spôsobilostí a v prípade zlyhania odstrašenia s ním bojovať a zvíťaziť.
Koncept triády v období studenej vojny bol založený na vzájomnej substitúcii jednotlivých prvkov. Pristúpením k Novej triáde nastal významný posun v jadrovej stratégii. Zmenilo sa strategické zameranie proti Sovietskemu zväzu a viac reflektuje súčasnú percepciu hrozieb. Nová triáda stelesňuje požiadavku zvýšiť schopnosti strategického odstrašenia USA zvýšením možností, ktoré majú oficiálni predstavitelia USA k dispozícii. Je adresovaná proti štátnym aj neštátnym aktérom.
Efektívna obrana pred jadrovými útokmi má odradiť niektoré krajiny pred vývojom vlastných jadrových zbraní a tak napomôcť pri predchádzaní proliferačných aktivít.
[1] President Bush Delivers Graduation Speech at West Point, http://www.whitehouse.gov/news/releases/2002/06/20020601-3.html, 24. 3. 2006.
Hoci dôraz na preemptívne či preventívne konanie USA odznel už pred útokom na Afganistan na spoločnom zasadnutí kongresu 20.sept. 2001, kde G. Bush prehlásil: …“Every nation, in every region, now has a decision to make. Either you are with us, or you are with the terrorists. (Applause.) From this day forward, any nation that continues to harbor or support terrorism will be regarded by the United States as a hostile regime.” http://www.whitehouse.gov/news/releases/2001/09/20010920-8.html, 24. 3. 2006.
[2] Pozri http://www.cdi.org/news/law/preemptive-war-031606.cfm.
[3] NBS 2002, s.13. USA sa však politiky zastrašovania úplne nevzdali: pozri NBS 2002, s. 29 „deter threats against U.S. interests, allies, and friends.“
[4] akési lessons learned z Iraku. NBS 2006 s. 23
[5] Stará triáda: balistické rakety odpaľované z ponoriek, interkontinentálne balistické rakety a strategické bombardéry.
ilustračné foto: pixabay.com
