Či už vznikne taká alebo onaká koalícia, nemožno čakať, že nová vláda zásadným spôsobom nastaví spoločnosti zrkadlo a zbaví ju duchov minulosti a škodlivého nacionalizmu.
Belehradská dráma v troch dejstvách
Autor: Milan Šagát
Výsledok srbských volieb prekvapil asi všetkých. Koalícia Za európske Srbsko Borisa Tadiča predbehla radikálov takmer o 10 %. Srbský politológ Miloš Bešić voľby komentoval ako „doteraz najvýznamnejšie, pretože ukázali, že volič sa začal správať rozumne, ľud sa po prvýkrát jednoznačne rozhodol pre európsku cestu“.
Pri bližšom pohľade na hlavných aktérov už po voľbách však s týmto komentárom možno súhlasiť iba čiastočne. Reálnu väčšinu totiž získali strany, ktoré to so vstupom do EÚ nemyslia vážne a nedokážu dať zbohom Kosovu.
Socialisti nad zlato
Skutočným víťazom sa stali Miloševičovi socialisti, ktorí tak po rokoch úpadku zažívajú comeback. Povolebný vývoj pripomína absurdnú drámu. „Miloševičovci“, ktorí neprešli dôkladnou očistou, majú to, čo politológ Sartori nazýva vydieračský potenciál. Socialisti sú dobrí pre nacionalistický blok, pretože sú to správni vlastenci. Ich predseda Dačič len nedávno v televíznych vystúpeniach napádal občiansku spoločnosť, médiá a medzinárodné spoločenstvo a obhajoval diktátora Miloševiča ako obeť svetového sprisahania. Socialisti sú však dobrí aj pre blok Tadičových demokratov, ktorí poznajú povolebnú matematiku: bez spolupráce so socialistami nedokážu získať parlamentnú väčšinu. Sú pre nich dokonca prijateľnejší než Tadičov bývalý koaličný partner Vojislav Koštunica a jeho Demokratická strana Srbska, s ktorou Tadič stratil kvôli Kosovu spoločnú reč. Navyše, Koštunicovi demokrati spolu s radikálmi dnes tvoria jadro nacionalistického prúdu srbskej politiky. Nič však nie je definitívne, pretože ani socialisti nie sú rozhodnutí – ísť do vlády s v mnohom programovo príbuznejším nacionalistickým blokom, alebo vytvoriť vládu so Západom rešpektovanými demokratmi? Vzhľadom na možné povolebné koalície je namieste otázka európskej budúcnosti Srbska.
Pakt s diablom
Najreálnejšou alternatívou sa momentálne javí pakt Tadič – socialisti. Ak by takáto koalícia naozaj vznikla a museli by sa k nej pridať aj menšiny, aby mala väčšinu v parlamente, tvorilo by ju minimálne sedem strán s rozličnými politickými agendami. Ťažko si predstaviť, že by to bola stabilná vláda, ktorá by mala chuť otvárať staré rany Miloševičovho režimu. Napríklad reformovať bezpečnostné zložky, ktoré ostali po páde Miloševiča nezmenené. Rovnako v ekonomickej a sociálnej oblasti ťažko predpokladať konsenzus a ochotu implementovať nepopulárne reformy. Žiaľ, potrebou bolestivých, ale nutných reforiem sa nezaoberala ani predvolebná kampaň žiadnej z hlavných politických strán. Tá bola plná zatrpknutosti kvôli Kosovu na jednej strane a trochu iluzórnych európskych perspektív, chápajúcich EÚ ako zázračný všeliek, na strane druhej. K akcieschopnosti takejto vlády by určite neprispel ani fakt, že by v nej sedeli vedľa seba Miloševičovi pohrobkovia a tí, ktorí proti nemu bojovali.
Katarzia
Táto kapitola je nedopísaná, pretože akokoľvek dopadnú rokovania, katarzia politického a spoločenského života v Srbsku je v nedohľadne. Ak by sme čakali, že akákoľvek nová srbská vláda sa postaví k otázke Kosova realisticky, boli by sme sklamaní. Okrem liberálnych demokratov, ktorí len tesne prešli volebným cenzusom, v Srbsku jednoducho nenájdeme parlamentnú stranu, ktorá by otvorene povedala občanom Srbska, že Kosovo je nenávratne stratené. Či už vznikne taká alebo onaká koalícia, nemožno čakať, že nová vláda zásadným spôsobom nastaví spoločnosti zrkadlo a zbaví ju duchov minulosti a škodlivého nacionalizmu. Bol by jediným východiskom z politického a spoločenského delíria, ktoré trvá od doku 2003, šok zo spoločnej vlády radikálov, socialistov a Koštunicu? Je to jediná možná katarzia? Súčasný optimizmus v Srbsku a radosť medzinárodného spoločenstva z úspechu proeurópskeho tábora sú predčasné: Srbsko nie je o krok bližšie k EÚ ani po aprílovom podpise asociačných dohôd, pretože ich vstúpenie do platnosti je podmienené vydaním hľadaných vojnových zločincov. A k tomu, zisk nacionalistických strán je napriek ich prehre obrovský. Srbskí voliči sa rozhodli, režírujú politici.
Autor pracuje v Nadácii Pontis
článok bol publikovaný 22/5/08 v Hospodárskych novinách (s.9)
uverejnené so súhlasom autora
