Dva dni po uzavretí dohody medzi KFOR a JZR sa zišla Bezpečnostná rada, ktorá na svojom zasadaní odsúhlasila rezolúciu o politickom riešení kosovskej krízy (1244). Rezolúcia vytýčila základné princípy, ktoré mali upravovať povinnosti medzinárodného spoločenstva v rámci povojnovej situácie v regióne.
Koniec ozbrojeného konfliktu a predpoklady ďalšieho vývoja
Ani po prijatí podmienok neboli okamžite zastavané letecké útoky proti Juhoslávii. Hlavným argumentom NATO pre pokračovania útokov bola požiadavka preukázania konkrétnych plnení dosiahnutých dohôd, teda začatie sťahovania srbských ozbrojených síl.
Základom pre splnenie požiadavky rozmiestnenia medzinárodných vojenských síl sa stali rokovania na juhoslovansko – macedónskych hraniciach v meste Kumanovo. Rokovania prebiehali medzi veliteľom spojeneckých síl v Macedónsku generálom Jacksonom a srbským generálom Svetozarom Varjanovićom. Výsledkom ich dohody bolo podpísanie Vojenskej technickej dohody medzi Medzinárodnými bezpečnostnými silami – KFOR a vládou Juhoslovanskej zväzovej republiky a Srbskej republiky.[1]
Dohoda hovorí o rozmiestnení medzinárodných bezpečnostných síl KFOR na území Kosova, o podmienkach a dobe odsunu srbských vojenských síl, ktoré sa nemôžu vrátiť späť na územie Kosova bez písomného povolenia veliteľa KFOR, a ktorých doba odsunu bola stanovená na 11 dní odo dňa podpisu tejto dohody. Jednou z najrozsiahlejších právomocí hlavného veliteľa KFOR je i monitorovať a vykonávať inšpekciu vo všetkých budovách, v ktorých by podľa vrchného veliteľa KFOR boli alebo mohli byť ukryté zbrane alebo policajné jednotky alebo by boli inak nebezpečné pre zachovanie bezpečnosti v regióne.
Rezolúcia 1244, civilná správa a problémy pri jej implementácii
Dva dni po uzavretí dohody medzi KFOR a JZR sa zišla Bezpečnostná rada, ktorá na svojom zasadaní odsúhlasila rezolúciu o politickom riešení kosovskej krízy (1244)[2]. Rezolúcia vytýčila základné princípy, ktoré mali upravovať povinnosti medzinárodného spoločenstva v rámci povojnovej situácie v regióne. Rezolúcia zastrešovala vojenskú a civilnú prítomnosť v Kosove pod záštitou OSN a ukladala Generálnemu tajomníkovi OSN vymenovať Osobitného vyslanca (OV GT OSN), ktorého úlohou bolo viesť a dozerať na civilné štruktúry medzinárodného spoločenstva a koordinovať ich aktivity s aktivitami vojenskej časti štruktúr, ktoré boli pod velením NATO. Zároveň schválila dočasnú správu pre Kosovo (UNMIK), nariaďovala civilným zložkám umožniť zahájenie politického procesu, ktorého cieľom bolo určiť budúci status Kosova, predpokladala návrat utečencov naspäť do svojich domovov a požadovala odzbrojenie KLA. Zároveň privítala spoluprácu s Európskou úniou, ktorá mala byť zameraná predovšetkým na ekonomický rozvoj a stabilizáciu regiónu, vrátane implementácie Paktu stability pre juhovýchodnú Európu.
Na jednej strane teda rezolúcia 1244 prispela k riešeniu situácie v Kosove, na strane druhej ale prispela k neistote, ktorá sa týkala viacerých faktorov. Text rezolúcie hovorí o zachovaní teritoriálnej integrity JZR a zároveň predpokladá značnú autonómiu a samosprávu pre Kosovo. Súčasné podmienky ale nerešpektujú teritoriálnu integritu JZR, nakoľko sa jedná o jasnú hmotnú, politickú i ekonomickú separáciu medzi Kosovom a zvyškom JZR. Kosovo je teda oficiálne ešte stále súčasťou JZR, ale fakticky je to protektorát. Vyvstáva otázka, kto je potom protektorom? Je to OSN alebo NATO? Alebo krajiny participujúce v jednotkách NATO alebo Európska únia? Nejasnosť sa týka i rozdelenia právomocí a reálnej moci medzi štruktúry OSN a samosprávy Kosova. Rezolúcia 1244 oprávňuje osobitného splnomocnenca Generálneho tajomníka OSN dohliadať na dosiahnutý pokrok provizórnych inštitúcii samosprávy Kosova. Avšak na základe volieb prechádzajú niektoré právomoci od osobitného splnomocnenca GT OSN na jednotlivé orgány samosprávy. Dochádza k ďalším nejasnostiam a k sporom ohľadom kompetencií, ktorými disponujú všetky štruktúry, ktoré sa podieľajú na správe Kosova. I keď podmienky správy Kosova nadväzujú na princípy zakotvené už v návrhu dohody s Rambouillet, naďalej nie je jasná presná povaha prechodného usporiadania, predovšetkým vo fázach jeho progresu.
Text rezolúcie predpokladá štyri piliere, na ktorých by mala spočívať spáva, vykonávaná prostredníctvom dočasnej misie OSN v Kosove (UNMIK) a ostatnými príslušnými organizáciami.[4]
- prvým pilierom sú humanitárne záležitosti, ktoré patria do správy Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR),
- druhým pilierom civilná správa patriaca priamo pod UNMIK,
- tretím pilierom demokratizačné procesy a budovanie inštitúcií – pod správou Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe,
- štvrtým pilierom ekonomický rozvoj pod supervíziou Európskej únie.
Tieto štyri oblasti kompetencií však je jednoduché od seba presne separovať. Ich prekrývanie, zdvojovanie a byrokratické problémy narastajú úmerne množstvu úloh, ktoré je potrebné riešiť. K tejto skutočnosti prispieva i fakt, že v oblasti v súčasnosti viac alebo menej aktívne pôsobí okolo 500 vládnych a nevládnych organizácií, ktoré sa svojimi právomocami a úlohami často dostávajú do konfliktu.[5]
Vojenská správa a bezpečnostná situácia v Kosove
Na rozdiel od civilného mandátu, ktorého úskalia a nedokonalosti sme v krátkosti spomenuli, bol vojenský mandát stručnejší, jasnejší a presnejšie definovaný.
Podmienky a ciele rozmiestnenia medzinárodných jednotiek boli stanovené vo Vojensko-technickej dohode medzi KFOR a vládou JZR a vládou Srbska. Na základe rezolúcie 1244 rozhodla Severoatlantická rada o rozmiestnení jednotiek KFOR, ktoré pôsobili v rámci operácie Joint Quardian.
Hlavnou úlohou medzinárodných ozbrojených zložiek, stanovenou vo Vojensko-technickej dohode a ďalej upravenou rezolúciou 1244 bolo, a ešte stále, je zabrániť vzniku ďalšieho ozbrojeného konfliktu, udržiavanie, a kde je potrebné vynútenie prímeria, odzbrojenie KLA a vybudovanie bezpečného prostredia v Kosove, ochrana hraníc (predovšetkým hraníc s Albánskom a Macedónskom) a pracovníkov UNMIK a ostatných medzinárodných organizácii[6]. I keď rezolúcia 1244 teoreticky dovoľuje rozmiestniť ozbrojené sily na území Kosova každému členskému štátu OSN, v praxi sa rozhodlo, že KFOR budú jedinými jednotkami v regióne. Túto situácia zdramatizoval bleskový príchod ruských jednotiek, ktoré boli rozmiestnené na území Bosny. Tieto si na svoje vozidlá namaľovali nápis KFOR a obsadili letisko v Prištine ešte pred príchodom jednotiek KFOR. Možná otvorená konfrontácia, ktorá mohla vzniknúť z tejto akcie však bola vyriešená dohodu, ktorá bola uzatvorená v Helsinkách. Táto zakotvila princípy pre participáciu Ruských jednotiek v rámci KFOR[7]. Dohoda limitovala počet príslušníkov ruskej jednotky a situovala ich do nemeckého, amerického a francúzskeho sektora. Vznikajúci problém tak bol vyriešený bez väčších problémov. Oblasť Kosova bola teda rozdelená na 5 zón, každá pod správou jedného z členských štátov NATO – Nemecka, Francúzska, Talianska, Veľkej Británie a Spojených štátov amerických.
Čoraz hlasnejšie sa však ozývalo Rusko s kritikou vzniknutej situácie. Predmetom jeho kritiky boli tvrdenia, ktoré neboli predmetom každodenných správ vo svetových médiách. Sústredilo sa na skutočnosti, že bezpečnostná situácia v regióne sa od príchodu medzinárodných jednotiek ešte viac zhoršila, kritizovali Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu, že nevyšetruje zločiny proti ľudskosti, ktoré boli páchané príslušníkmi KLA na nealbánskej časti obyvateľov Kosova a obviňovali vedenie UNMIK z nedodržiavania rezolúcie OSN č. 1244. Kritika zo strany Ruska nebola neoprávnená. Je potrebné si uvedomiť, že prvými zahraničnými subjektami, ktoré do Kosova po takmer polročnej dobe dorazili, boli ruské jednotky nasledované jednotkami KFOR. Tieto jednotky prevzali až do príchodu prvých pracovníkov UNMIK všetky povinnosti, ktoré si situácia vyžadovala. Medzinárodné jednotky, bez ohľadu na to, či sa jednalo o jednotky NATO alebo OSN, museli čeliť úplne odlišným podmienkam na aké boli zvyknuté z predchádzajúcich operácií. Situácia sa najviac približovala podmienkam v Bosne po skončení občianskej vojny, ktorá mala za následok rozdrobenie bývalej Juhoslávie. Ale i tak boli tieto podmienky vzdialené tým, ktoré ich čakali v Kosove. Bosna bola podľa Daytonských dohôd štát, v ktorom ako tak existovala správna infraštruktúra, i keď bola rozdelená medzi niekoľko etník. V Kosove bola štátna správa úplne zničená. Srbi, ktorí mali na starosti lokálnu administratívu boli donútení z Kosova ujsť. Vedenie v oblasti sa v čase, keď medzinárodné jednotky ešte len „rozvíjali stany“, snažili prebrať dve rozdielne albánske strany. Prvou bola paralelná vláda – Vláda kosovskej republiky, zvolená tajnými voľbami, na ktorej čele stál jej prezident Ibrahim Rugova, ktorá si mohla nárokovať legitimitu na základe spomínaných tajných volieb, ktoré sa uskutočnili ešte začiatkom deväťdesiatych rokov. Druhou bola Dočasná vláda Kosova, na čele ktorej stál Hashim Thaci, ktorý legitimitu odvodzoval od svojej pozície počas jednaní v Rambouillet.
Situácia sa ešte zhoršila, keďže sa srbskí a rómski obyvatelia Kosova stali terčom odplaty zo strany albánskeho obyvateľstva, predovšetkým však zo strany prívržencov KLA a jej členov. Množstvo útokov sa množilo každým dňom a ozbrojené roztržky boli na dennom poriadku. Srbi, ako i ostatní nealbánski obyvatelia Kosova, ktorí neopustili oblasť s poslednými srbskými jednotkami, boli vyháňaní zo svojich domovov a ich domovy boli ničené. Takto došlo k sekundárnej vlne utečencov.[8] Toto všetko sa dialo za prítomnosti medzinárodných ozbrojených síl, ktoré však na takúto situáciu neboli pripravené.
Po príchode UNMIK sa bezpečnostné sily sa mohli venovať vo väčšej miere zabezpečeniu bezpečnosti. Rizikovým faktorom naďalej zostávala skladba obyvateľstva a prenasledovanie nealbánskych obyvateľov Kosova. V regióne bolo v tomto čase viac ako 90% obyvateľstva albánskeho pôvodu. Počet srbského obyvateľstva klesol z pôvodných 200 000 pred začatím vojny na 100 000 po jej skončení a to sa každým dňom tento počet znižoval. KFOR často slúžili ako ozbrojený sprievod príslušníkom nealbánskeho etnika.
Najrizikovejšou oblasťou bolo a dodnes zostáva mesto Kosovská Mitrovica, ktoré je rozdelené na dve časti – srbskú a albánsku. V srbskej časti je sústredená väčšina Srbov z celého Kosova. Problémom je, že albánska časť obyvateľstva nie je ochotná vzdať sa časti mesta, čím by vznikla enkláva pre Srbov, ktorí odmietajú Kosovo opustiť. Rozdelené mesto predstavuje neustálu hrozbu, že dôjde k prepuknutiu násilností. Dokiaľ srbskí obyvatelia mesta neuznajú, že ich časť mesta nie je časťou Srbska, ale Kosova, nedôjde k upokojeniu situácie. Obmedzenie slobody pohybu pre jednotlivé etnické skupiny ovplyvňuje i ich možnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti, vzdelania a sociálnym výhodám.[9] I Keď je v súčasnosti za porušovanie základných ľudských práv a slobôd zodpovedná len veľmi malá skupina militantných príslušníkov albánskej komunity, v rámci verejnosti naďalej pretrvávajú nepriateľské nálady proti srbskému etniku a útoky proti nemu nenachádzajú žiadne odsúdenie.[10] V súčasnosti jedinou možnosťou ako zostať v tomto regióne predstavuje pre zvyšky srbského etnika vojenská prítomnosť. To je fakt, s ktorým sa musia zmieriť a ktorý zároveň predstavuje v súčasnosti neriešiteľný problém i pre medzinárodné spoločenstvo.
Rovnako sú na tom kultúrne pamiatky. Táto hrozba pretrváva od začiatku vzniku konfliktu až do dnešných dní. V januári 2003 dokonca požiadala srbská vláda o povolenie rozmiestniť niekoľko jednotiek srbských vojakov na území Kosova, ktorých hlavnou a jedinou úlohou by mala byť ochrana týchto pamiatok. Táto žiadosť však bola zamietnutá diplomatickým vyhlásením, že KFOR v súčasnosti nepotrebujú podporné jednotky, ktoré by mali byť rozmiestnené v regióne.
Tieto skutočnosti hovoria v prospech kritiky Ruska, kedy je zrejmé, že medzinárodné jednotky neboli schopné vo svojich začiatkoch plniť jednu z elementárnych povinností, ktorú jej ukladala rezolúcia 1244 – zabezpečiť bezpečné prostredie pre všetkých obyvateľov Kosova. Avšak na základe skúseností, ktoré malo medzinárodné spoločenstvo zo situácie v Bosne, mohli byť príslušníci jednotiek KFOR na takéto skutočnosti pripravení. Rovnako mali byť príslušníci KFOR vopred informovaní o situácii, ktorá v tej dobe v regióne Kosova vládla, a rovnako mohli byť lepšie vybavení inštrukciami na použitie ozbrojenej sily proti páchateľom násilných trestných činov. Príčinu tohto javu by sme videli v nedostatočne flexibilnom mechanizme, na základe ktorého jednotlivé (dokonca i členské štáty NATO) sa s každou novou úlohou museli poradiť s vlastným ústredím doma a až po odsúhlasení daných krokov mohli konať ďalej. Tento mechanizmus je značne nedokonalý a zjavne bráni efektívnemu výkonu úloh stanovených rezolúciou OSN. Predovšetkým v rámci rozhodovacieho procesu v rámci NATO by mohli byť tieto procedúry lepšie vyriešené.
Na obranu jednotiek KFOR možno povedať len to, že až do príchodu prvých pracovníkov medzinárodných organizácii a UNMIK museli vykonávať všetky úlohy, t.j. rekonštrukcia infraštruktúry, plnenie úloh lokálnej polície, odmínovacie práce ako i začiatok demilitarizácie KLA. Ich zlyhanie nie je zlyhaním jednotlivých príslušníkov a kontingentov, ale štátov a medzinárodného spoločenstva, ktoré nedokázalo situáciu flexibilne a efektívne riešiť.
[1] Military technical agreement between The International security forces and The governments of Federal republic of Yugoslavia and The Republic of Serbia, text dokumentu dostupný na www.unmikonline.org .
[2] Zdroj rezolúcie www.un.org – UN doc/res/1244 .
[4] Kosovo Report Card, Balkans Report no. 100, International Crisis Group Balkans ,Brusel 1999, s. 23 .
[5] Independent International Commission on Kosovo, The Kosovo Report, Oxford University Press, October 2000, s. 103 .
[6] UN rezolúcia č. 1244 – zdroj www.un.org – UN doc/res/1244
[7] Kosovo Report Card, Balkans Report no. 100, International Crisis Group Balkans ,Brusel 1999, s. 15 .
[8] Focus Kosovo April 2002, Unmik Division of Public Information, s. 7 .
[9] Focus Kosovo June 2002, Unmik Division of Public Information, s. 18 .
