Dňa 24. marca 1999 zahájili lietadlá NATO leteckú kampaň proti JZR na základe rozkazu Generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu vrchnému veliteľovi ozbrojených síl v Európe Wesleymu Clarkovi. Javier Solana disponoval takouto právomocou od začiatku februára 1999, kedy mu veľvyslanci členských krajín NATO tento mandát udelili.
Vojna
V marci 1999 Generálny tajomník OSN požiadal JZR, aby okamžite skončila akcie v Kosove a stiahla odtiaľ svoje vojenské a polovojenské jednotky. O deň neskôr predložil Generálnemu tajomníkovi OSN Generálny tajomník NATO list, v ktorom ho upozorňoval na zvyšovanie intenzity násilia v Kosove, čoho následkom bolo opustenie priestoru pozorovateľmi OBSE. V ten istý deň vyhlásila vláda JZR núdzový stav.[1] Ďalší deň, 24. marca 1999 zahájili lietadlá NATO leteckú kampaň proti JZR na základe rozkazu Generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu vrchnému veliteľovi ozbrojených síl v Európe Wesleymu Clarkovi. Javier Solana disponoval takouto právomocou od začiatku februára 1999, kedy mu veľvyslanci členských krajín NATO takýto mandát udelili.[2]
K prvému bombardovaniu Juhoslávie došlo teda 24. marca 1999 o 20:00. Od tejto chvíle bola Juhoslovanská zväzová republika nepretržite bombardovaná až do 11. júna 1999.
Na bombardovaní sa zúčastnilo 13 z celkového počtu 19 členských krajín. Aliancia na začiatku bombardovania disponovala približne 400 lietadlami, zatiaľ čo JZR ich mala sotva 79. Najviac bojových lietadiel poskytli Spojené štáty americké – 260. Boli medzi nimi i bombardéry F – 117, nezachytiteľné radarom a B –52, schopné odpáliť počas jednej misie až 20 rakiet s plochou dráhou letu.[3]
Dôvody pre uskutočnenie ozbrojenej intervencie NATO proti JZR nespočívali ani tak v priamej humanitárnej katastrofe ako viac v kombinácii predošlých skúseností a možných následkov do budúcnosti. Dôvodmi boli predovšetkým zabránenie vypuknutiu násilností v takej miere, v akej sa diali v regióne v roku 1998, zabránenie návratu udalostí, ktoré sa prednedávnom odohrali v Bosne, snaha demonštrovať, že medzinárodné spoločenstvo pod vedením USA je v dobe po udalostiach v Bosne a Rwande rozhodnuté ďalším podobným udalostiam zabrániť za každú cenu, preukázanie, že NATO má svoju kredibilitu a je schopné čeliť hrozbám a bezpečnostným výzvam, snaha zabrániť masovej migrácii obyvateľstva, ktorá by mohla hroziť v rámci zhoršujúcej sa civilnej vojny v regióne, presvedčenie, že sa naďalej nedá veriť Miloševičovým sľubom a v neposlednom rade presvedčenie, že len prítomnosť ozbrojených jednotiek dokáže zabezpečiť prechodné obdobie, v rámci ktorého sa rozhodne, akou cestou sa Kosovo vydá.
Prezident USA Bill Clinton na druhý deň po zahájení bombardovania JZR verejne vystúpil s vyhlásením, ktoré definovalo ciele tejto kampane: demonštrovať serióznosť reakcie na agresiu, zabrániť Miloševičovi zvyšovanie intenzity útokov v Kosove a zničiť vojenské kapacity JZR za účelom zabrániť vedeniu vojny v budúcnosti.[4] Lídri ostatných európskych členských krajín NATO participujúcich na konflikte vyjadrili v podstate to isté, ale viac vyzdvihli fakt, že intervencia NATO bola nevyhnutným prostriedkom na zabránenie humanitárnej katastrofe.[5] Hlavným cieľom podľa Javiera Solanu malo byť predovšetkým „sústredenie sa na ochromenie jednotiek srbskej armády a zvláštnych policajných oddielov. V žiadnom prípade nie sú útoky namierené proti juhoslovanskému ľudu a NATO nebude útočiť na civilné ciele. Prezident Miloševič má i naďalej dvere otvorené k jednaniu, ak zastaví útoky NATO kapituláciou a pristúpi na podmienky medzinárodného spoločenstva.[6] Clinton zdôraznil, že vláda USA nehodlá v priebehu konfliktu nasadiť pozemné sily do operácie. Toto vyhlásenie sa v priebehu, a predovšetkým v druhej polovici kampane stalo subjektom jednaní, keďže bombardovanie neprinášalo svoje žiadané výsledky. Nakoniec ale k nasadeniu pozemných síl nedošlo.
Základným predpokladom NATO pri uskutočňovaní vojenskej kampane bolo, že relatívne krátka ale intenzívna bombová kampaň presvedčí Miloševiča a privedie naspäť k rokovaciemu stolu. NATO rovnako podcenilo aj fakt, že belehradská vláda bude bombardovanie oplácať. Takéto oplácanie ale nebolo namierené proti lietadlám NATO, na čo nedisponovala dostatočným technickým vybavení, ale proti obyvateľstvu Kosova. Nie je ani úplne jasné, aké plány mala belehradská vláda po začatí ozbrojeného útoku, ale možno predpokladať, že hlavnými piliermi celého plánu bolo držanie vojsk NATO mimo územia JZR, udržanie si kontroly v Kosove a pravdepodobne využitie vojny na pokračovanie akcií v Kosove. Na začiatku vojenského útoku získali juhoslovanské ozbrojené sily jasnú prevahu nad jednotkami KLA. Z vojenského hľadiska bola KLA stále nepripravená na operáciu, ktorá by mala celoplošný charakter. I naďalej pokračovala v separovaných útokoch proti zariadeniam juhoslovanských ozbrojených síl, ako i proti jednotlivým obyvateľom Kosova. KLA sa spoliehala na útoky NATO, v ktorých videla spôsob, ako dosiahnuť významnú politickú destabilitu, ktorá by prispela k skoršiemu umožneniu odtrhnutia Kosova od JZR. Juhoslovanské ozbrojené sily využili prvé týždne bombardovania k rozmiestneniu takým spôsobom, aby boli pripravené odvrátiť prípadnú pozemnú operáciu v Kosove.
Zintenzívňovaním útokov NATO dochádzalo i k zintenzívneniu útokov juhoslovanských vojenských a polovojenských jednotiek. V tejto súvislosti vyvstali dve podstatné otázky. Prvou otázkou bolo, či existoval konkrétny plán na uskutočnenie cielených útokov proti albánskemu obyvateľstvu Kosova. Táto otázka je stále otvorená a dokonca i medzinárodné organizácie zastávajú rozdielne názory. Hlavným argumentom podporujúcim tento predpoklad je skutočnosť, že je len ťažko možné realizovať takýto komplexný útok bez predošlého plánovania. I keď nie je jednoznačné, či takýto plán vznikol ešte pred zahájením útokov NATO proti JZR, alebo až ako dôsledok a reakcia na tieto útoky. A to je predmetom druhej otázky. Hlavnou tézou je, že útoky juhoslovanských ozbrojených síl proti obyvateľstvu Kosova boli vyprovokované silami NATO a že NATO je zodpovedné za vznik humanitárnej katastrofy, ktorá sa prejavila predovšetkým na takmer miliónovom množstve utečencov, ktorých prúdy smerovali do všetkých krajín balkánskeho regiónu, ako i ostatných európskych krajín. Nie je možné tvrdiť, že útoky NATO vyvolali humanitárnu katastrofu, ale bezpochyby prispeli k jej zintenzívneniu, a to vo významnej miere. Bez ohľadu na pôvod argumentov pre realizáciu týchto útokov možno konštatovať, že ich realizáciou a následnou humanitárnou katastrofou dali dôvod členským štátom NATO na zintenzívnenie náletov. Napriek všetkému spravodajskému úsiliu západu ale neboli vôbec vypracované plány na umiestnenie utečencov zasiahnutých konfliktom. Tento fakt bol vo veľkej miere kritizovaný i niektorými členskými krajinami Aliancie.
Okrem faktu, že NATO podcenilo dôsledky zahájenia ozbrojenej intervencie, ktoré sa najviac prejavili na utrpení albánskeho obyvateľstva Kosova, dopustilo sa z vojenského hľadiska aj ďalších chýb. Odkedy bola kampaň plánovaná len ako operácia, ktorá mala trvať len niekoľko dní a v rámci ktorej malo byť nasadené len obmedzené množstvo vojenskej techniky, nedošlo k príprave zo strany členských krajín NATO na dôsledky, ktorých výsledkom bolo 78 dní intenzívneho ozbrojeného konfliktu.[7] Dôsledkom takéhoto zlyhania plánovania bola aj humanitárna situácia ohľadom utečencov, ktorý vo výraznej miere prispeli k vyhroteniu celej krízy nielen v rámci JZR, ale v rámci celého balkánskeho regiónu. V priebehu intervencie vsadilo NATO na istotu, o čom svedčia útoky, ktoré boli uskutočňované z výšky 15 000 stôp.[8] Z tejto výšky samozrejme nebolo možné veľkým prúdom utečencov nijako zabrániť. Následkom spôsobu vedenia vojenskej kampane sa bližšie venujeme v časti pojednávajúcej o medzinárodnom humanitárnom práve. Výsledkom 78 dní intenzívneho vojenského konfliktu medzi JZR a NATO a medzi JZR a KLA bolo skoro milión utečencov, niekoľko sto tisíc osôb vyhnaných z vlastných domovov, stovky civilných obetí ako medzi albánskym i srbským obyvateľstvom Kosova. Najmenšie straty utrpela Aliancia. Najväčšie budúcnosť JZR, ktorá po skončení konfliktu zostala zdevastovaná politicky, ekonomicky i morálne.
[1] Smith, M. A., Kosovo: Background and Chronology, Conflict Studies Research Centre, London 1999, s. 35 .
[2]Události ČT 1, 24. 3. 1999, 19:15, www.geocities.com/Paris/Parc/3982/Kosovo/cz-tv3.html – doslovný prepis,
[3] Tamtiež.
[4] Weler, M., The Crisis of Kosovo 1989-1999, Cambridge University Press 1999, s. 286 .
[5] Smith, M. A., Kosovo – Background and Chronology, In.: Conflict studies research Centre, London 1999, s. 37 .
[6] Weler, M., The Crisis of Kosovo 1989-1999, Cambridge University Press 1999, s. 293 .
[7] Sherr, S., Main, S., Russian and Ukrainian perceptions of events in Yugoslavia, Conflict research studies centre, London 1999, s. 24 .
[8] Collateral Demage or Unlawfull Killings?, Amnesty International 2000, EUR 70/18/00, s. 18
