Pod vplyvom zhoršujúcej sa bezpečnostnej i humanitárnej situácie odsúhlasila Kontaktná skupina začiatkom Januára 1999 dokument, ktorý obsahoval desať elementárnych princípov, tvoriacich základný rámec a teoretické jadro rokovaní budúcej mierovej konferencie.
Predvečer vojny
Pod vplyvom zhoršujúcej sa bezpečnostnej i humanitárnej situácie odsúhlasila Kontaktná skupina začiatkom Januára 1999 dokument, ktorý obsahoval desať elementárnych princípov, tvoriacich základný rámec a teoretické jadro rokovaní budúcej mierovej konferencie a zároveň dôrazne vyzvali obidve znepriatelené strany – Belehrad i predstaviteľov kosovských Albáncov k participácii a začatiu rozhovorov na mierových rokovaniach.
Desať základných princípov:[1]
- potreba okamžitého zastavenia násilia,
- mierové riešenie prostredníctvom dialógu,
- vytvorenie dohody, ktorá by predstavovala mechanizmus konečného riešenia po prechodnej dobe troch rokov,
- nemožnosť jednostrannej modifikácie dohodnutého statusu,
- zachovanie teritoriálnej integrity Juhoslovanskej zväzovej republiky a jej susedných štátov,
- ochrana práv príslušníkov všetkých národnostných menšín,
- slobodné a spravodlivé voľby v Kosove pod dohľadom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe,
- zákaz postihovať hocikoho za spáchané zločiny spojené s konfliktom v Kosove s výnimkou zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a ostatných zločinov porušujúcich medzinárodné právo,
- udelenie amnestie a prepustenie politických väzňov,
- zahrnutie a plná spolupráca zúčastnených strán pri implementácii dohodnutých princípov.
V rámci týchto bodov by sme zdôraznili predovšetkým požiadavku zastavenia násilia, na ktorej (ne)splnení záviselo uskutočnenie ozbrojeného útoku na jej vynútenie. Z hľadiska budúceho postavenia Kosova v rámci JZR by sme pripomenuli zachovanie teritoriálnej integrity JZR a dohodu, ktorá by po troch rokoch upravovala konečný status Kosova. Už z týchto bodov možno čiastočne vydedukovať približné predstavy svetového spoločenstva týkajúce sa otázky ďalšieho smerovania Kosova. Keďže sa v rámci desiatich princípoch hovorí o zachovaní teritoriálnej integrity JZR a nie Srbska, vyslovená požiadavka na zachovanie teritoriálnej integrity, nebola vylúčená možnosť uvažovania o postavení Kosova v rámci usporiadania, ktoré by sa pohybovalo niekde v intervale určitá forma autonómie až status republiky v rámci možnej budúcej federácie. Všetky tieto kroky by sa mali vykonať pod supervíziou niektorej medzinárodnej organizácie, ktorou v tomto prípade mala byť Organizácie pre spoluprácu a bezpečnosť v Európe.
Plnenie a podmienky plnenia týchto desiatich bodov mali byť dohodnuté a odsúhlasené oboma znepriatelenými stranami. Ako prostriedok na dosiahnutie dohody mali slúžiť diplomatické jednania. Pôdou pre ich uskutočnenie bolo zorganizovanie dvoch medzinárodných multilaterálnych konferencií. Prvou bola konferencia v Rambouillet, ktorá neskôr pokračovala konferenciou v Paríži.
Mierová konferencia v Rambouillet
Mierová konferencia sa konala v dňoch 6. až 23. Februára 1999 v Rambouillet neďaleko Paríža, za aktívnej účasti ministrov zahraničných vecí Francúzska a Veľkej Británie – Huberta Vedrina a Robina Cooka a splnomocnencov Kontaktnej skupiny – Hilla, Petritscha a Borisa Mayorského (Rusko). Hlavným cieľom konferencie bolo odsúhlasenie dvoch dokumentov. Prvým bolo desať princípov stanovených Kontaktnou skupinou. Tento dokument bol tzv. nevyjednávací, čiže o jeho ustanoveniach sa nediskutovalo a tieto ustanovenia predstavovali základňu pre druhý dokument, ktorým bol návrh Dočasnej dohody pre mier a samosprávu v Kosove. Obidve znepriatelené strany spolu rokovali len prostredníctvom medzinárodných sprostredkovateľov. Príčinou bola neochota srbskej strany rokovať s predstaviteľmi kosovskej oslobodzovacej armády, ktorú neuznávali ako oficiálny subjekt, ale považovali ju za čisto teroristickú organizáciu. Nakoniec však prvý krok spravili Srbi podpisom prvého dokumentu – desiatich základných princípov stanovených Kontaktnou skupinou. Vyjadrili ochotu rokovať s albánskou stranou priamo, ale za predpokladu podpisu rovnakého dokumentu. Túto alternatívu albánski zástupcovia odmietli, predovšetkým kvôli podmienke zachovať teritoriálnu integritu JZR.
Druhý dokument – Dočasná dohoda bol výsledkom jednaní a aktivít Kontaktnej skupiny a veľvyslanca Christophera Hilla. Na rozdiel od desiatich základných princípov bola albánska strana ochotnejšia rokovať o tomto dokument, avšak nikdy nenaznačila, že by bola ochotná prijať myšlienku autonómie ako alternatívy k samostatnému štátu. Dočasná dohoda mala mať platnosť tri roky a mala zabezpečiť vytvorenie demokratickej samosprávy, mier a bezpečnosť pre každého, kto žije v Kosove.
Demokratická samospráva mala zahrňovať všetky záležitosti všedného života, vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a ekonomického rozvoja. Kosovo malo mať vlastnú ústavu. Ústava mala umožniť slobodnú voľbu prezidenta, predsedu vlády, parlamentu a silných lokálnych autorít. Kosovo malo mať svoj vlastný najvyšší súd, ústavný súd, nižšie súdy a prokurátorov.[2]
Bezpečnosť mala byť garantovaná medzinárodným vojskom rozmiestneným na území Kosova. Lokálna polícia mala byť zostavená zo všetkých príslušníkov národnostných menšín a mala zabezpečovať pravidelný dozor nad dodržiavaním poriadku. Nad dodržiavaním bezpečnosti, dohôd a ochranou medzinárodných agentúr mali dohliadať vojenské sily (KFOR). Kosovská oslobodzovacia armáda mala preniesť bezpečnosť na KFOR a podriadiť sa postupnému odzbrojeniu. Federálne a republikové bezpečnostné jednotky mali opustiť Kosovo, s výnimkou limitovaného množstva vojska, ktorého úlohou mala byť ochrana hraníc.
Po troch rokoch sa malo uskutočniť medzinárodné stretnutie, aby sa ustanovil mechanizmus konečného usporiadania Kosova na základe vôle občanov.
Návrh mierovej dohody je v podstate variantom, ktorý poskytuje Kosovu právomoci porovnateľné s právomocami oboch zväzových republík. Z faktickej stránky sa mal z Kosova na tri roky stať medzinárodný protektorát, spravovaný vedúcim civilnej Implementačnej misie a veliteľom jednotiek KFOR, čím by prakticky Srbsko stratilo kontrolu nad touto časťou svojho územia i napriek garancii zachovania územnej integrity štátu.
K takto pripravenej dohode sa kompletná srbská verejnosť postavila negatívne a žiadala riešiť problém Kosova ako vnútorný problém krajiny, v rámci hraníc Srbskej republiky a JZR. Podľa názoru JZR ide o dohodu, o ktorej návrhu nemohli delegácie Srbskej republiky a kosovských Albáncov priamo rokovať.
Dôležitým aspektom je právna relevantnosť tejto zmluvy. Medzinárodná zmluva môže byť uzatvorená len medzi subjektami medzinárodného práva. V tomto prípade sa predpokladalo, že zmluva bude podpísaná zástupcami JZR, Srbskej republiky a Kosova. Medzinárodnoprávnu subjektivitu má však len JZR, Srbská republika a Kosovo môžu mať maximálne obmedzenú medzinárodnoprávnu subjektivitu, a to odvodenú od JZR. Došlo by teda k podpisu dohody, ktorej nie všetky strany by mali na jej podpis oprávnenie.
Viac ako dvojtýždňové jednania v Rambouillet skončili nakoniec bez podpisu mierovej dohody, ale obidve strany vyjadrili ochotu jednať ďalej. Hlavnou prekážkou boli postoje obidvoch znepriatelených strán. Belehrad akceptoval politickú dohodu ale nesúhlasil s rozmiestnením vojenských jednotiek na svojom území. Kosovská delegácia odmietala odzbrojenie UCK a požadovala vypísanie referenda po uplynutí troch rokov, v ktorom by sa rozhodlo vytvorení samostatného Kosova. V dohode však táto požiadavka nebola zahrnutá, spomínali sa len voľby do vlastného parlamentu. Táto požiadavka bola taktiež v rozpore s desiatimi základnými princípmi, v ktorých je jasne formulovaná téza zachovania integrity JZR. Kontaktná skupina sa rozhodla zvolať pokračovanie rozhovorov do Paríža, kde sa mali prejednávať najmä otázky konkrétnej realizácie kosovskej autonómie a dosiahnutie definitívneho súhlasu s dohodou obidvoma znepriatelenými stranami.[3]
Mierová konferencia v Paríži
Vzhľadom na výsledky jednaní v Rambouillet, ale ochote rokovať ďalej, zvolala Kontaktná skupina druhé kolo rokovaní na 15. marec 1999. Konferencia sa konala v Kleber Centre v Paríži.[4]
Kosovská delegácia na rokovania prichádzala s prísľubom podpisu dohody. Hlavnou úlohou sa stalo presvedčiť srbskú delegáciu. Tá zotrvávala na svojom stanovisku, ktoré odmietalo predovšetkým vojenskú časť dohody, týkajúcu sa rozmiestnenia medzinárodných vojenských síl pod vlajkou NATO na ich území. Nepomohli ani navrhované alternatívy, že vojenské sily budú pod vlajkou OSN. Ďalšie výhrady sa týkali návratu 200 000 utečencov a pôsobením Medzinárodného trestného tribunálu pre vojnové zločiny na území bývalej Juhoslávie – ICTY.[5] Srbská strana na tejto konferencii namietala, že proti pôvodnému dokumentu z Rambouillet bolo znenie dohody podstatné zmenené. Zmeny sa mali týkať predovšetkým rozmiestnenia vojenských bezpečnostných síl s vlastnou jurisdikciou a s možnosťou pohybu po celom území Juhoslovanskej zväzovej republiky. Táto skutočnosť by fakticky znamenala vojenskú okupáciu suverénneho, zvrchovaného štátu. Pozíciu srbského vedenia výstižne ilustruje výrok Slobodana Miloševiča, ktorý povedal na stretnutí s Richardom Holbrookom: „Ak podpíšem, budem zradca, keď nepodpíšem, vytvorím situáciu, že aj naši vnuci budú bojovať o Kosovo.“[6]
Ako sa predpokladalo, najväčším problémom pre dosiahnutie konsenzu bola otázka budúceho postavenia a usporiadania Kosova a na základe akého mechanizmu sa o tom rozhodne. Myšlienka usporiadania referenda po uplynutí trojročnej lehoty bola akceptovateľná len pre albánsku stranu. Avšak ani členské krajiny NATO ani ostatné krajiny Balkánskeho regiónu neboli úplne stotožnené s myšlienkou samostatného Kosova. Bolo jasné, že k dohode môže dôjsť len v prípade, že sa otázka budúceho postavenia Kosova nechá otvorená.[7]
Významnú úlohu na obidvoch konferenciách (v Rambouillet i v Paríži) zohrávali Spojené štáty americké, ktoré vyvíjali striedavo tlak raz na jednu, raz na druhú stranu. V tejto fáze sa snažili predovšetkým presvedčiť albánsku stanu, aby podpísala podmienky obsiahnuté v dokumente Kontaktnej skupiny. Potom by bolo jednoduchšie pokračovať v rokovaniach s juhoslovanskou stranou a v prípade neúspechu rokovaní by bol ako vinník označený Juhoslovanská zväzová republika. Táto skutočnosť by mohla tvoriť určitý predpoklad pre uskutočnenie prípadnej intervencie NATO. Albánska delegácia sa ale obávala, že podpísaním predkladaných dokumentov by nakoniec došlo k dohode s vedením Juhoslovanskej zväzovej republiky a keďže predkladané dokumenty jasne hovorili o zachovaní teritoriálnej integrity JZR, došlo by k zablokovaniu ich jediného cieľa – Kosovo ako samostatný štát. No USA jasne vyjadrili svoje záujmy a pohrozili albánskej strane, že v prípade zlyhania konferencie kvôli nepodpísaniu dokumentov predstaviteľmi LDK a KLA môže dôjsť k zablokovaniu všetkých finančných a materiálnych tokov, z ktorých KLA organizovala ozbrojené útoky a výcvik vlastných príslušníkov. Zároveň by bola KLA deklarovaná ako teroristická skupina, čo by viedlo k akceptácii a zlegimitizovaniu krokov JZR. Posledným a nakoniec i úspešným pokusom o vyriešenie budúceho postavenia Kosova bol návrh USA, že po uplynutí trojročnej lehoty sa uskutoční referendum o nezávislosti. Túto ponuku nakoniec albánska strana na druhom kole rokovaní v Paríži prijala. Nikde sa však nehovorí, že práve toto referendum rozhodne o konečnom faktickom postavení.[8]
Na základe výhrad srbská delegácia definitívne odmietla v Paríži dohodu v danom znení podpísať. Podpísali ju len zástupcovia kosovských Albáncov a to až po „výdatnej“ intervencii Madeline Albrightovej. Za medzinárodné spoločenstvo dohodu podpísali len dvaja z troch medzinárodných sprostredkovateľov – Christopher Hill a zástupca EÚ Wolfgang Petritsch. Tým, kto nepodpísal bol Boris Majorski, zástupca Ruska. Medzitým ale paradoxne schválila Rada NATO vyhlásenie, ktoré hovorí o tom, že stroskotanie rozhovorov priamo nesúvisí s rozhodnutím o začatí útoku, ktoré ale v skorej budúcnosti našlo svoje praktické uplatnenie.
Hlavnou líniou celého Rambouillet – Parížskeho procesu bol presne vymedzený časový priestor v kombinácii s hrozbou použitia sily a kalkuláciou nenahraditeľnosti intervencie NATO ako prvku, v ktorom albánska strana videla jediné východisko získania samostatnosti. Na jednej strane snaha pod hrozbou použitia sily zo strany NATO presvedčiť predstaviteľov JZR, aby podpísali a na strane druhej kladenie podmienok albánskej delegácii pre uskutočnenie intervencie a tým pádom poskytnutie pomoci predstaviteľom Kosova. Tento postup bol na päťdesiat percent úspešný. Albánska strana ako menej skúsená a v podstate bez východiska nakoniec predložené dokumenty podpísala, avšak Miloševič ani pod hrozbou uskutočnenia útoku nie.
Srbsko dostalo ešte týždeň času na rozmyslenie, aby predsa len nakoniec podpísalo. Do Belehradu odcestovala delegácia v zložení Petritsch, Hill, Majorski a Holbrook, ktorá mala za úlohu presvedčiť Miloševiča, že jediná cesta vyhnutiu sa bombardovaniu vedie cez podpis. Ich agitácia neuspela a odcestovali z Belehradu bez konkrétneho výsledku. Cesta k vojne bola otvorená.
[1] Focus International, Foreign and Commonwealth Office, Kosovo: Chronology March 1998-March 1999, London 1999, s. 11-14.
[2] Návrh zmluvy pre mier a autonómiu v Kosove, In: Slovo, 21.4. 1999.
[3]Focus International, Foreign and Commonwealth Office, Kosovo: Chronology March 1998-March 1999, London 1999, s. 9.
[4] Tamtiež, s. 10 .
[5] Tamtiež.
[6] Dialóg v nedohľadne, In: Pravda 16. 3. , č.62/1998, s. 18.
[7] Independent International Commission on Kosovo, The Kosovo Report, Oxford University Press, October 2000, s. 155 .
[8] Smith, M. A., Kosovo: Background and Chronology, Conflict Studies Research Centre, London 1999, s. 27 .
