Je zvykom korene etnických konfliktov hľadať niekoľko storočí naspäť. Ani v prípade Kosova tomu nie je inak. Aj keď je pravdou, že povesti a mýty týkajúce sa Kosova prežívali stáročia, ožili až na konci 19. storočia, a to v koncepciách rivalských srbských a albánskych národných hnutí.
Kosovský konflikt – história 20. storočie
Obdobie 1970-1990
Je zvykom korene etnických konfliktov hľadať niekoľko storočí naspäť. Ani v prípade Kosova tomu nie je inak. I keď je pravdou, že povesti a mýty týkajúce sa Kosova prežívali stáročia, ožili až na konci 19. storočia, a to v koncepciách rivalských srbských a albánskych národných hnutí. História Kosova v 20. storočí bola veľmi krvavá, so striedajúcimi sa epizódami masového vyháňania a krutostí ako zo strany Slovanov, tak i zo strany Albáncov. Avšak udalosti z konca 20. storočia nemožno úplne vysvetľovať na základe týchto historických udalostí, i keď je idea nacionalizmu a patriotizmu živená predovšetkým z dávnejšej minulosti.
Korene konfliktu začatého v 90. rokoch je potrebné hľadať v kontexte novej vlny nacionalizmu, ktorý vznikol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Hoci bolo Kosovo obývané predovšetkým albánskym obyvateľstvom, bolo symbolom národných ašpirácií pre Albáncov i pre Srbov. Albánske národné hnutie vzniklo v Prizreni v roku 1878[1] a začlenenie Kosova do Srbska v roku 1912 bolo jednou z najhorkejších spomienok, ktoré pretrvávajú. Srbi vidia Kosovo ako posvätné miesto srbského národa, miesto, kde bol srbský národ porazený Turkami v známej bitke na Kosovom poli v júni 1389. Rovnako je to miesto, kde sa nachádza množstvo kultúrnych pamiatok, predovšetkým sakrálnych stavieb.
Po druhej svetovej vojne sa Kosovo definitívne stalo integrálnou časťou Juhoslovanskej zväzovej republiky. Počas režimu, na čele ktorého stál až do svojej smrti Josip Tito, sa postavenie Kosova zlepšovalo. Do oblasti smerovali dotácie a životná úroveň sa postupne zvyšovala. Neprehliadnuteľná bola enormná natalita, ktorej výsledkom, v kombinácii s ekonomickou situáciou, ktorá bola v porovnaní s ostatnými časťami JZR neporovnateľne nižšia, bola zmena pomeru albánskeho a srbského obyvateľstva. V roku 1974 bola pozícia provincie Kosmet[2] posilnená novelou ústavy o právo spoluúčasti na spolkových záležitostiach. Status Kosmetu sa tak priblížil svojím charakterom statusu spolkovej republiky.
Kosovo ako autonómna provincia mala vlastnú samosprávu, parlament, súdny systém a bolo členom Srbských aj federálnych orgánov – vo federálnom parlamente malo dokonca právo veta.[3] Hlavným rozdielom medzi autonómiou a štatútom republiky bolo, že autonómna provincia nemala právo oddeliť sa od federácie a nebola nositeľom juhoslovanskej suverenity a zvrchovanosti. Tento rozdiel bol vysvetľovaný faktom, že Albánci boli kvalifikovaní ako národnosť a nie ako národ. Národy podľa tejto koncepcie mali nárok na vlastnú republiku, na rozdiel od národnosti, ktorá takéto právo nemala.
V tejto dobe došlo i k najväčšej albanizácii regiónu, čoho následkom bolo množenie sa sťažností srbského obyvateľstva ohľadom diskriminácie a násilností páchaných na príslušníkoch srbskej menšiny, ako i donútenia predávať pozemky albánskemu obyvateľstvu pod hrozbou smrti zo strany extrémnych nacionalistických kruhov presadzujúcich „etnicky čisté Albánsko“ [4]. Požiadavky albánskych obyvateľov Kosova boli čoraz väčšie a opätovne sa začali množiť žiadosti na pridelenie štatútu republiky v tom miernejšom prípade, alebo až úplné osamostatnenie od JZR a prípadné pričlenenie k Albánsku.
Ekonomická situácia i napriek dotáciám plynúcim do regiónu v sedemdesiatych rokoch nezlepšila natoľko, aby sa životná úroveň v Kosove vyrovnala ostatným častiam Juslávie. Aj to bol jeden z dôvodov, ktoré posilnili separatistické tendencie albánskeho obyvateľstva. Albánci verili, že ekonomická zaostalosť je výsledkom faktu, že nedisponujú mocou, ktorá by im zabezpečila ovládanie ekonomického života oblasti. Mysleli si, že štatút republiky by im takúto kontrolu určite poskytol.
Logickým vyústením takéhoto stavu a s ohľadom na sťažnosti srbského obyvateľstva, ktoré ešte v Kosove zostalo, bol nárast nacionalistických nálad v segmente srbských intelektuálov, ktorý otvorene poukazovali na diskrimináciu Srbov žijúcich v Kosove. V rozmedzí rokvov 1981-1991 klesol počet Srbov žijúcich v Kosove z 13% na 10% a v porovnaní s rokom 1971 dokonca z 18% na 10%.[5] K nim sa od polovice osemdesiatych rokov postupne pridali Kosovskí Srbi a Čiernohorci, ktorí začali otvorene a verejne protestovať proti vzniknutej situácii. Vytvorilo sa Hnutie Srbského odporu, ktorého hlavným cieľom bola apelácia na srbské orgány, aby začali riešiť nerovnoprávne postavenie obyvateľstva v Kosove.
V roku 1986 vydala Srbská akadémia vied a umení Memorandum, v ktorom poukazuje na „fyzickú, politickú, právnu a kultúrnu genocídu Srbov v Kosove, ktorí sú nútení čeliť fyzickému, psychickému, morálnemu a psychologickému teroru a ktorí sú pripravení na úplný exodus z Kosova“[6]. Srbské vedenie oficiálne odmietlo toto memorandum, ale fakticky prebralo jeho základné myšlienky. Miloševič a skupina jeho úzkych spolupracovníkov začali presadzovať program memoranda od jari 1987. Pod ich vedením bola zorganizovaná séria demonštrácii, ktoré začali v Kosove a postupne sa presunuli do Vojvodiny a centrálneho Srbska a Čiernej hory. Séria demonštrácii vyvrcholila na Kosovom poli v roku 1989, v 600. výročie boja na Kosovom poli, na ktorej sa zúčastnilo okolo jedného milióna ľudí. Na tomto zhromaždení vystúpil Miloševič s prejavom, ktorého obsahom bolo predovšetkým hodnotenie vzniknutej situácie v Kosove a jej riešenie. Bezprostredne po týchto udalostiach nasledovali opatrenia Srbského parlamentu, na základe ktorých bola v roku 1989 nastolená priama kontrola ekonomického, súdneho a bezpečnostného plánovania Kosova. Tieto opatrenia viedli v roku 1990 k zrušeniu autonómie. Otázkou zostáva, či takéto konanie zo strany srbských orgánov bolo opatrením do budúcnosti ako súčasť stratégie, alebo len reakcia na nepokoje vyvolané narastajúcimi nepokojmi v regióne zapríčinené albánskou komunitou v snahe získať ešte väčšie právomoci ako im bolo priznané zmenou ústavy v roku 1974.
Zrušenie autonómie a jeho dôsledky
Tri dni pred tým, ako bol v roku 1990 definitívne rozpustený Kosovský parlament sa stretli poslanci tohto parlamentu a vydali deklaráciu, v ktorej vyhlásili Albáncov za národ, ktorý má právo na vlastnú republiku. V zrkadle udalostí, ktorých výsledkom bolo osamostatnenie Chorvátska a Slovinska sa požiadavky kosovských Albáncov premenili na jednoznačnú žiadosť samostatnosti. V apríli 1991 zvolil už ilegálny kosovský parlament Ibrahima Rugovu za predsedu najvyššieho predsedníctva a súčasne bola vytvorená nová vláda. De facto tak vznikli tieňové štruktúry, ktoré tvorili hlavné orgány tieňovej republiky Kosovo. V septembri toho istého roku sa v tajnom referende takmer 100% kosovských Albáncov vyslovilo za úplnú samostatnosť Kosova.[7] Vláda mala sídlo v Ljubljane a neskôr sa presunula do Bonnu. Tieňová štruktúra si časom vytvorila vlastný systém škôl a zdravotníctva a daní. Tieňové štruktúry boli financované z peňazí Albáncov pracujúcich v západnej Európe. Najväčšia časť finančných zdrojov pochádzala z nelegálneho ochodu a obchodu s drogami.
Najvýznamnejšou politickou zložkou tieňovej štruktúry bol Demokratický zväz Kosova (LDK), na čele ktorého stál Ibrahim Rugova. Hlavným cieľom LDK bola samostatnosť Kosova. Stratégiou na dosiahnutie tohto cieľa bolo získanie zahraničných aktérov na svoju stranu, presvedčenie medzinárodného spoločenstva o potrebe samostatnosti a zároveň popretie legitímnych nárokov belehradských inštitúcií. Prostriedkom bolo vytvorenie spomínaných tieňových štruktúr, ako i úplný bojkot všetkých oficiálnych volieb v rámci JZR. Víziou Ibrahima Rugovu bolo ako kompromisné riešenie vytvorenie dočasnej správy Kosova pod dohľadom Organizáciou spojených národov (OSN). LDK bolo kritizované za prílišnú pasívnu taktiku v kombinácii s maximalistickými cieľmi. Počas tohto obdobia sa politické vedenie kosovského boja za samostatnosť orientovalo na ovplyvnenie medzinárodného spoločenstva a nepodnikanie žiadnych ozbrojených akcií proti Belehradu. Toto obdobie je známe ako obdobie pasívneho odporu.[8]
Práve v dobe, keď stratégia pasívneho odporu neprinášala očakávané výsledky a udržanie tieňových štruktúr si vyžadovalo čoraz viac úsilia, došlo k podpisu Daytonských dohôd. Podpísanie Daytonských dohôd bolo úplným sklamaním pre predstaviteľov kosovských Albáncov. Kosovo nebolo zahrnuté do Daytonských dohôd, lebo Tudžman ani Izetbegovič nemali o to záujem. Miloševič bol vnímaný ako kľúčový hráč pri vyjednávaní podmienok týchto dohôd, preto sa medzinárodné spoločenstvo neodvážilo riskovať výsledok týchto rokovaní integráciou problému Kosova do vyjednávacieho procesu.[9] Medzinárodné spoločenstvo oceňovalo spôsob, akým sa kosovskí Albánci pokúšali dosiahnuť svoje ciele, ale i napriek tomu zastávalo názor, že otázka Kosova je vnútorným problémom Srbska, ktorý sa dá vyriešiť len vrátením pôvodnej autonómie. Ako vidno, v tomto čase medzinárodné spoločenstvo po skúsenostiach s Bosnou nemalo záujem o ďalšiu destabilizáciu regiónu, práve naopak, jeho snahou bolo udržať status quo. V texte Daytonských dohôd preto nebola ani len zmienka o Kosove a jeho postavení[10]. Táto skutočnosť ešte viac utvrdila Miloševiča, že zo strany medzinárodného spoločenstva nehrozia prekážky vo vedení politiky orientujúcej sa na vysporiadanie s etnickými problémami a postavením Kosova v rámci JZR.
Všetky tieto fakty viedli albánske vedenie k pomalému opúšťaniu stratégie pasívneho odporu. Ako reakcia na vzniknutú situáciu bolo založenie Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK). V rokoch 1996-7 sa situácia v regióne vyostrila natoľko, že otvorený konflikt mohol vzniknúť zo dňa na deň. Hlavnou hnacou silou vytvorenia UCK bola miniatúrna politická strana Ľudové hnutie Kosova.[11] Dominantnou zložkou UCK bola nová generácia ľudí, ktorí študovali alebo pracovali v zahraničí, predovšetkým v západnej Európe. Zo začiatku bola UCK taká malá, že prvý útok uskutočnila až dva roky po svojom vzniku. Organizácia disponovala len malým množstvom zbraní a výzbroje. Svoje útoky orientovala predovšetkým na stanice srbskej polície rozmiestnenej v oblasti Kosova a proti kosovským obyvateľom (bez rozdielu či sa jedná o Albánca alebo Srba), o ktorých bola presvedčená, že spolupracujú so srbskou stranou. Zrútenie albánskeho štátneho systému v roku 1997 významne prispelo k rozvoju UCK.[12] Došlo k vykrádaniu skladov ministerstva obrany a vnútra a týmto spôsobom sa UCK dostala k veľkému množstvu zbraní. Ďalšie zbrane UC získal prostredníctvom nelegálnych obchodov albánskej mafie a v neposlednom rade i vďaka porušovaniu embarga na dovoz zbraní do JZR zo strany niektorých západoeurópskych krajín. Vďaka pádu bezpečnostného systému v Albánsku a rozmáhajúcemu sa bezpráviu bolo po prvý krát možné vytvoriť tréningové tábory na severe Albánska, ktoré slúžili ako výcvikové základne kosovských teroristov. Rovnako ako v prípade tieňovej štruktúry republiky Kosovo, organizovaný zločin bol nevyhnutným zdrojom financovania týchto skupín. V tomto období už možno hovoriť o organizovaných bojových skupinách UCK, ktoré boli z väčšej miery riadené práve zo severu Albánska. Útoky proti srbskému obyvateľstvu a polícii zo sa začali množiť. K týmto útokom sa otvorene priznávala UCK Srbská vlády prehlásila UCK za teroristickú organizáciu a tým poskytla legitimitu uskutočneným prehliadkam obydlí kosovských Albáncov, zatýkaniu a politickým procesom. Miloševič nemienil tolerovať prejavy aktívneho odporu a začiatkom februára 1998 podnikol tvrdú vojenskú ofenzívu, na ktorej sa okrem polície podieľali aj vojenské a polovojenské jednotky. Táto ofenzíva mala viesť k úplnej deštrukcii UCK. V tejto dobe sa už hovorí o otvorenom ozbrojenom konflikte medzi UCK a srbskou vládou. A zahraničie si začalo čoraz viac všímať vzniknutú situáciu. Paradoxne tlačilo viac na Miloševiča, aby vyriešil vzniknutý problém. Ten sa rozhodol vzniknutý problém i naďalej riešiť cestou zachovania štátnej integrity, ktorá ale obsahovala tvrdé represívne akcie proti ozbrojeným albánskym teroristom, ako i proti civilnému obyvateľstvu, ktoré tieto teroristické útoky schvaľovalo.
[1] Šesták, M., Tejchman, M., Havlíková, L., Hladký, L., Pelikán, J., Dějiny Jihoslovanských zemí, Praha 1998, s. 211
[2]V roku 1966 došlo k spojeniu Kosova a Metohije a začal sa používať názov Kosmet.
[3]Weithmann, M. W., Balkán – 2000 let mezi východem a západem, Praha 1996, s. 360.
[4]Tamtiež, s. 369.
[5] Weithmann, W. M., Balkán: 2000 let mezi východem a západem, Praha 1996, s. 369.
[6] Independent International Commission on Kosovo, The Kosovo Report, Oxford University Press, October 2000, s. 40 .
[7] Šesták, M., Tejchman, M., Havlíková, L., Hladký, L., Pelikán, J., Dějiny Jihoslovanských zemí, Praha 1998, s 576.
[8] Šesták, M., Tejchman, M., Havlíková, L., Hladký, L., Pelikán, J., Dějiny Jihoslovanských zemí, Praha 1998, s 577.
[9] Caplan, R., International Diplomacy and Crisis in Kosovo, In.: International Affairs, Vol. 74, Október, s. 752,
[10] Hradečný, P., Kosovo:Zdroje a cesty konfliktu, In: Mezinárodní politika č. 6/1999, s. 20.
[11] Judah, T., …UCK…, In: Domino fórum č. 23/1999, s.7
[12] Judah, T., …UCK…, In: Domino fórum č. 23/1999, s.8
