Strategická spolupráca Jeľcin – Clinton. Rozširovanie NATO
Prvé kroky k tomu, aby sa z bývalých globálnych súperov USA a Ruska stali globálni partneri siahali do počiatku budovania vzťahov medzi USA a novo vzniknutými štátnymi útvarmi, ktoré vznikli po rozpade ZSSR. Nová skutočnosť, a síce, že Rusko prevzalo medzinárodnopolitické záväzky Sovietskeho zväzu, ale že nebolo schopné prevziať aj jeho mocenskú pozíciu, sa stala v rokoch 1991-1993 predmetom diskusií na všetkých úrovniach, ktoré sa týkali americko-ruských vzťahov.[i] Vladimir Lukin, neskorší predseda zahraničného výboru Štátnej dumy komentoval novú bezpečnostnú situáciu Ruska slovami, že: „v minulosti bolo Rusko presvedčené, že síce pokuľháva za Európou, ale má predstih pred Áziou. Lenže vývoj v Ázii od tej doby pokročil rýchle dopredu … V skutočnosti sa nenachádzame medzi „modernou“ Európou a „zaostalou Áziou“, ale ocitli sme sa v akomsi podivnom priestore medzi dvoma „Európami.“[ii] Pri skúmaní vývoja americko-ruských vzťahov je preto nevyhnutné zdôrazniť „jedinečnosť“ a „špecifickosť“ ruskej situácie po roku 1991 aj v kontexte národných ruských dejín.
Ako sme teda naznačili, v prvej polovici 90. rokov existovala na oboch stranách snaha o spoluprácu a koordináciu zahraničných politík Ruska a Spojených štátov. Ako píše Z. Brzezinski, „Američania začali pre vzťah Moskvy a Washingtonu raziť heslo „vyspelé strategické partnerstvo“, čím sa snažili dovtedajšie súperenie nahradiť termínom novej spolupráce“ (Brzezinski,1999, s.105). Základy prístupu, ktorý v prvom rade bral do úvahy postoj Ruska, a až v druhom slede postoje ostatných postkomunistických krajín položila ešte administratíva prezidenta G. Busha a z veľkej časti ho prebrala nová demokratická administratíva prezidenta B. W. Clintona, a to predovšetkým v prvom volebnom období. Partnerstvo s demokratickým Ruskom a zdôrazňovanie globálnej úlohy Ruska a USA sa stali hlavným princípom novej americkej globálnej stratégie.
Prezident G. Bush nedokázal presvedčiť obyvateľov, že dokáže viesť Spojené štáty nielen v zahraničnej politike. Rýchle sa meniaci svet na začiatku 90. rokov si vyžadoval maximálnu koncentráciu americkej administratívy na situáciu vo svete. Aj keď vláda G. Busha dokázala „moderovať“ rozpad bipolárneho svetového poriadku, viesť širokú koalíciu pri vyhnaní Iračanov z Kuvajtu a konkretizovať nové hrozby svetovej stability (ako to zachytáva Národná bezpečnostná stratégia z januára 1993) – regionálne konflikty a nárast počtu krajín vlastniacich rozsiahle arzenály biologických, nukleárnych a chemických zbraní, väčšina otázok, ktoré nový svetový systém vygeneroval zostala nezodpovedaná. Na vlne očakávaných zmien bol v novembri roku 1992 za prezidenta Spojených štátov amerických zvolený Bill Clinton.[iii] Do funkcie nastúpil v januári 1993 a nástup jeho administratívy priniesol isté zmeny v americkej zahraničnej politike, ktoré sa pokúsime analyzovať na vývoji americko-ruských vzťahov. Aj ruská zahraničnopolitická doktrína na margo vládnych zmien konštatovala, že „s nástupom novej americkej administratívy nesmieme pripustiť žiadnu pauzu v našich vzťahoch. Už od samého začiatku musíme zaujať aktívne a asertívne stanovisko, a pokiaľ to bude možne, prevziať iniciatívu a plne presadzovať novú agendu vzájomných vzťahov.“[iv] Spojené štáty boli, podľa stanoviska nového prezidenta, ochotné podporovať Borisa Jeľcina, pokiaľ bude naďalej pokračovať v politických a hospodárskych reformách.[v] Administratíva prezidenta Clintona zavŕšila „rusocentrický“ postoj vo vzťahu k bývalému sovietskemu teritóriu. USA prejavovali pochopenie i pre obnovovanie ruského vplyvu v strategicky významných oblastiach Kaukazu a stredoázijských republík.[vi] Na druhej strane v auguste 1993 Jeľcin v prejave verejne podporil záujem Poľska na vstup do Severoatlantickej aliancie a označil ho za „zhodný“ so záujmami Ruska. Ako píše Brzezinski, „ Zatiaľ čo Clintonova administratíva vtedy stále lipla na svojej politike „predovšetkým Rusko“ a ešte po celé dva roky vyvíjala zúfale snahy v tomto smere, v Moskve dochádzalo k zmene postoja na rozširovanie NATO.“[vii] (Brzezinski,1999, s. 106.) Postupnú premenu v rusocentrickej americkej politike možno vidieť od konca roku 1993 v dôsledku vnútorných dramatických udalostí na jeseň tohto roka. [viii]
V tvorbe ruskej zahraničnej politiky nastal posun v tom smere, že vzrástla úloha silových rezortov na úkor vplyvu ministerstva zahraničných vecí. Kremeľ postupne prešiel na pozície striktného odmietania akýchkoľvek snáh o rozšírenie NATO. Významným signálom sa stal list prezidenta Borisa Jeľcina hlavám západných krajín (presnejšie Washingtonu, Bonnu, Paríža a Londýna) z 30. septembra 1993, v ktorom odmietol plány chystaného rozšírenia NATO. Navrhol spoločnú bezpečnostnú garanciu pre potenciálnych členov Aliancie. Mnohí protagonisti ruskej zahraničnej politiky odmietali akceptovať rastúci vplyv Spojených štátov v krajinách stredo-východnej Európy (SVE) a a priori odmietali účasť a úlohu Spojených štátov v Európe. Nemáme pri tom na mysli len konzervatívne kruhy spojené s komunistickým režimom, ale aj „demokratických“ politikov, ktorí sa obávali vzorca, podľa ktorého rozšírovanie NATO bude znamenať izoláciu Ruska a pretrhnutie civilizačných väzieb na Európu. Účinné a funkčné globálne partnerstvo, ktoré sa snažili vybudovať tvorcovia americkej a ruskej zahraničnej politiky sa ukázalo ako nereálne. Predovšetkým v Rusku začal, aj v dôsledku razantného ekonomického prepadu prevládať názor, že politika orientovaná na Spojené štáty je nákladná, nevýhodná a prinášajúca úžitok jedine Spojeným štátom. V tomto duchu sa niesli aj niektoré interné dokumenty ruských vládnych agentúr, ako napríklad dokument „Perspektívy rozšírovania NATO a záujmy Ruska“ z dielne zahraničnej rozviedky a prijatie novej bezpečnostnej doktríny (november 1993).[ix] Opatrný postoj Spojených štátov sa prejavil aj v dovtedy „nejasnému“ postoju v otázke rozširovania Severoatlantickej aliancie.
V januári 1994 na Bruselskom summite NATO bol schválený program Partnerstvo pre mier, ktorý do budúcnosti mal zabezpečíť dialóg medzi členskými krajinami Aliancie a uchádzačmi o členstvo v nej.[x] Vedúci predstavitelia NATO schválili 10. 1. 1994 vyhlásili program Partnerstvo pre mier, v ktorej zdôraznili, že čl. 10 Washingtonskej zmluvy naďalej predpokladá otvorenosť Aliancie všetkým pripraveným štátom na členstvo.[xi] Táto iniciatíva novej americkej administratívy bola predostretá ešte v decembri 1993, no bola prijatá „rozporuplne“. Na jednej strane krajiny snažiace sa o členstvo v Aliancii uvítali pevnejšie väzby, ktoré Partnerstvo ponúkalo. Na druhej strane neprinášalo kandidátskym krajinám žiadne záruky, čo vyhovovalo predovšetkým Rusku. To po krátkom váhaní k Partnerstvu pristúpilo podpisom Rámcového dokumentu 22. 6. 1994. Individuálny program podpísal minister zahraničných vecí Kozyrev až 1. decembra 1994. Vyhlásenie Partnerstva na krátku dobu v priebehu roku 1994 prinavrátilo priateľsky a konštruktívny postoj Moskvy k Spojeným štátom, pretože „spĺňal predstavy Moskvy o úcte k veľmocenskému postaveniu Ruska.“(Fidler, Mareš, 1997, s. 231.) Prejavilo sa to aj v tom, že Rusko napriek výraznému odporu opozície v Dume podporilo rezulúciu OSN prikazujúcu Srbom (pod hrozbou leteckých úderov) opustiť oblasť Goražde. Clintonova administratíva sa myšlienkou Partnerstva snažila vyriešiť viacero problémov, ktoré európsky bezpečnostný systém vyžadoval – vzťah Aliancie a Ruska, novú definíciu vzťahov Aliancie a krajín SVE a tiež vymedzenie nového poslania NATO v Európe.[xii]
Postupne pod tlakom východoeurópskych krajín ale aj kvôli priostrujúcej sa rétorike ruskej politickej reprezentácie v americkej administratíve silneli pozície zástancov a podporovateľov rozšírenia oblasti amerických záväzkov v Európe a rozšírenia NATO. Začiatkom roku 1994 sa vyprofiloval k otázke rozšírenia aj postoj prezidenta Clintona, výrazne ovplyvnený udalosťami v Moskve na jeseň roku 1993. Viacero osobných rokovaní s lídrami stredoeurópskych krajín, predovšetkým s Václavom Havlom a Lechom Walesom prispelo k premene „rusocentrickej“ americkej politiky vo vzťahu ku krajinám SVE. Z vnútorného pohľadu americkej administratívy ako konštatujú Mareš a Fidler, „Hlavnými prívržencami myšlienky rozšírenia v tej dobe boli úradníci strednej úrovne State departmentu a prezidentovi poradcovia „podobného rangu“ v Bielom dome. Z vysoko postavených osobností ju presadzoval jedine vtedajší poradca prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti Anthony Lake“ (Mareš, Fidler,1997, s. 235). Definitívny príklon prezidenta Clintona k rozšíreniu nastal v polovici roka 1994, keď sa prezident pripravoval na cestu do Európy s posolstvom pre krajiny SVE, že „nie či, ale kedy“ k rozšíreniu príde.[xiii] Postupne sa k myšlienke rozšírenia pridala väčšina vládnych činiteľov a taktiež republikánska väčšina v Kongrese. Medzi hlavnými argumentmi podporujúcimi rozšírenie bola snaha zaplniť mocenské „vákuum“ v oblasti a potreba zaštítiť demokratické procesy po páde sovietskeho bloku. Nie nepodstatným dôvodom rozšírenia Aliancie pre zástancov takéhoto kroku (H. Kissinger, Z. Brzezinski, R. Lugar, J. Helms) bolo i posilnenie strategického postavenia Ameriky v Európe a s tým súvisiace upevnenie ekonomických pozícií na kontinente. Na druhej strane existovala pomerne silná skupina, ktorá rozšírenie odmietala.[xiv] Tá uvádzala množstvo dôvodov, prečo otvorenie NATO novým demokraciám pokladala za „historickú chybu“. Jednak by takýto krok údajne posilnil nedemokratickú opozíciu v Rusku a ohrozil by sa tiež proces odzbrojovania. Pre samotné Spojené štáty by tak vznikli komplikácie v dôsledku rozšírenia bezpečnostných záruk na krajiny s početnými vnútornými konfliktami a nestabilnými demokratickými inštitúciami. Nie nepodstatným argumentom bola neúnosná finančná záťaž, ktorú by prípadné rozšírenie pre štátny rozpočet USA prinieslo. Z geopolitických argumentov zazneli napr. aj tie, ktoré upozorňovali, že jedine silné Rusko dokáže zastaviť ofenzívu islamu v strednej Ázii a taktiež vyvážiť rastúci ekonomický a politický vplyv Číny.
V decembri 1995 však zasadnutie Rady NATO vydalo komuniké, ktoré obsahovalo plán rozšírenia Aliancie do strednej Európy. Predchádzalo jej vydanie internej štúdie o rozšírení v septembri 1995, ktorá obsahovala všeobecné požiadavky a procedúry, ktoré mali potenciálni členovia splniť pred vstupom do Aliancie.[xv] Ako tento vývoj zhodnotil Duleba: „Kozyrevovi sa teda nepodarilo dosiahnuť hlavný cieľ : obnoviť strategické pozície Ruska vo svetovej politike vrátane postavenia v Európe, t.j. v úlohe tesného spojenca a strategického partnera Spojených štátov. Otázka odchodu Kozyreva z postu ministra zahraničia ku koncu roku 1995 bola už iba otázkou času.“ (Duleba, 2001, s. 65.) Kozyrevovi nepomohla ani vlastná rétorická zmena kurzu v štýle vyjadrení, že „ Rusko musí v oblastiach, ktoré po stáročia patrili do sféry jeho vplyvu, udržať svoju vojenskú prítomnosť.“(Brzezinski, 1999, s.112) Vo februári 1995 Jeľcin obvinil Kozyreva z toho, že cestou partnerstva so Spojenými štátmi a ostatnými západnými krajinami nedokázal zabrániť rozšírovaniu NATO. Okrem iného bolo Kozyrevovi vyčítané aj to, že Rusko bolo na úkor Spojených štátov vytlačené z procesu riešenia situácie na Balkáne a na Blízkom východe a v neposlednom rade chýbajúca politika „ochrany“ ruskej menšiny v „blízkom zahraničí“, nedoriešené vzťahy k rade bývalých sovietskych republík, predovšetkým k Ukrajine a stredoázijským republikám. Ťažisko tvorby ruskej zahraničnej politiky sa presunulo na ministerstvo obrany pod vedením Pavla Gračova. Jeho vplyv vzrástol nielen vo vzťahu k tvorbe zahraničnej politiky, ale v kremeľskej politike vôbec. Podieľal sa podpísaní vojenských zmlúv o spolupráci s viacerými krajinami od Srbska, Bulharska až po Čínu. Nezvratný proces rozšírenia Severoatlantickej aliancie nedokázal Kozyrev využiť na diplomatickú ofenzívu s cieľom získať pre Rusko záruky a relatívne „priaznivé“ podmienky rozšírenia.
V septembri 1995 vydal prezident Jeľcin oficiálny dokument (výnos) reagujúci na proces rozšírovanie Aliancie, v ktorom definoval snahy Ruska vo vzťahu k Spoločenstvu nezávislých štátov, s cieľom zabezpečiť konsolidáciu Ruska ako vedúcej sily v bývalom postsovietskom priestore. Parlamentné voľby v RF v decembri 1995 posilnili postavenie komunistov v Dume, čo zvýšilo šance ich budúceho kandidáta na prezidenta vybojovať si čo najlepšiu východiskovú pozíciu do nastávajúcich prezidentských volieb.[xvi] Zmenu zahraničnej politiky Ruska zavŕšil Jeľcin personálnou výmenou, keď Kozyreva začiatkom roku 1996 vymenil za bývalého komunistického odborníka na medzinárodné vzťahy Jevgenija Primakova.[xvii] Primakovov nástup do funkcie šéfa ruskej diplomacie znamenal aj zmenu dovtedajšieho prístupu Ruska k politike Spojených štátov a to z viacerých akceptov, z ktorých najdôležitejší bol ten, že Primakov znovu získal rozhodujúci vplyv ministerstva zahraničných vecí na tvorbu zahraničnej politiky v sústave štátnych orgánov. Primakovova politika vychádzala z tézy, že Rusko síce nemôže dosiahnuť aktuálne vedúce postavenie Spojených štátov amerických v svetovej politike, avšak významým spôsobom môže prispieť k tvorbe tzv. multipolárneho sveta, ktorý umožní obnoviť postavenie Ruska ako jedného z centier svetovej politiky.[xviii] „Ruskí najvyšśí predstavitelia si uvedomovali, že v stave transformácie ruskej spoločnosti a ekonomiky, kedy sa so Spojenými štátmi môže ťažko porovnávať, si musí osvojiť politiku multipolárneho sveta, čím sa vzdalo možnosti dosiahnutia strategického americko-ruského partnerstva.“ (Stupavský, P., 1998, s. 22-23.). Rok 1996 bol kľúčovým aj z ďalšieho hľadiska. V Ruskej federácii prebehli prezidentské voľby, v ktorých Jeľcin súperil predovšetkým s populárnym generálom Alexandrom Lebeďom a predsedom komunistov Genadijom Zjuganovom (pozri Stupavský, P., 1996, s. 4 – 7.). Opätovne zvíťazil Boris Jeľcin, hoci až v druhom kole, keď dosiahol 53,7 % oproti 40,4 % odovzdaných G. Zjuganovovi. Jeľcin toto víťazstvo využil na to, aby eliminoval rastúci vplyv generálov Pavla Gračova a Alexandra Koržakova.
Novovytvorená Rada pre zahraničnú politiku na čele s Jevgenijom Primakovom sa stala rozhodujúcim koordinačným orgánom pre zahraničnú politiku. Aj vo vnútornej politike došlo, predovšetkým pod rastúcim vplyvom komunistov a nacionalistov, k zmene vládnej rétoriky. Americká politologička a odborníčka na postsovietsky priestor A. S. Tuminez novo vzniknutú situáciu charakterizovala slovami: „ Jeľcinová vláda adoptovala idey latentného nacionalizmu na vytvorenie podpory, ukotvenie a legitimizáciu v ideách, ktoré majú v Rusku historicky podmienenú rezonanciu.“[xix] Tento multiratelarizmus sa v praxi ruskí predstavitelia snažili aplikovať častými cestami do hlavných miest krajín, ktoré ašpirovali na podobné postavenie veľmocí a cítili sa obmedzované americkou dominanciou. Máme pri tom na mysli zblíženie Ruska s Čínou a Iránom v rokoch 1996-1999.[xx] K vytvoreniu stabilnejšej antiamerickej koalície však nedošlo a ako Z. Brzezinski v analýze neúspešného vytvárania tejto koalície konštatuje: „Rusko ponúkalo príliš málo, aby sa v koalícii proti americkej nadvláde stalo naozaj plnohodnotným partnerom. Akákoľvek podobná koalícia, bez spoločnej ideológie a založená len na emotívnom odpore proti hegemónii, by v skutočnosti bola alianciou tretieho sveta proti svetu prvému. Okrem toho, pokiaľ by sa Rusko snažilo koalíciu proti hegemónii Spojených štátov vážne upevniť, stala by sa v nej dôležitejším partnerom Čína. Z Ruska by sa tak stal akýsi nárazník medzi rozšírujúcou sa Európou a expanzionistickou Čínou“.[xxi] Rusko sa navyše snažilo posilniť svoje pozície aj v rámci SNŠ. V roku 1996 podpísali prezidenti Ruska a Bieloruska zmluvu o vytvorení únie Spoločenstva zvrchovaných republík, čím prehĺbili vzájomnú spoluprácu vo všetkých úrovniach. Multilateralizmus sa pre Rusko stal hlavným zahraničnopolitickým nástrojom, ktorým operovali ruskí diplomati a politici nielen v krajinách tradične a v rôznej miere orientovaných proti Spojeným štátom, ale aj vo Francúzsku a v Nemecku. Spomínaný multilateraristický prístup ruskej zahraničnej politiky sa nevyhol analýze amerických pozorovateľov. Konkrétne Ariel Cohen zastával názor,že pre Rusko sa stalo kľúčovým dosiahnutie exkluzívneho postavenia na Kaukaze a v strednej Ázii.[xxii] Pre toto ofenzívne poňatie zahraničnej politiky si Primakov dokázal získať podporu rozhodujúcich politických síl v krajine. To sa ukázalo pre nadchádzajúcich rokovaniach o rozšírovaní NATO ako dôležitý moment. Do popredia sa opäť dostala otázka preventívneho odstrašovania ako najúčinnejšieho postupu na presadenie ruských zahraničnopolitických záujmov.
Americká administratíva sledovala zmenu ruského kurzu a snažila sa nájsť s Ruskom konsenzus aspoň v najdôležitejších otázkach. V apríli 1995 navštívil Moskvu americký minister obrany William Perry. Ten si počas stretnutia s predsedom Rady federácie Vladimírom Šumejkom vypočul stanovisko, podľa ktorého Rusko jednostranne pristúpi k revízii zmlúv START I a START II, resp. Rusko nepristúpi k ratifikácii zmluvy START II v prípade rozšírenia NATO o krajiny SVE. Otázka ratifikácie zmluvy START II sa dostala do centra pozornosti amerických politikov. Kongres Spojených štátov amerických zmluvu ratifikoval v januári 1997. Rusko improvizovalo a ratifikáciu podmieňovalo výhodnými podmienkami, ktoré eventuélne vzídu z rokovaní o rozšírovaní Aliancie. Aj z toho dôvodu sa rokovania ohľadom rozširovania pretiahli na šesť kôl vyjednávaní pod vedením šéfa ruskej diplomacie J. Primakova a generálneho tajomníka NATO J. Solanom. Tieto rokovania prebiehali od konca roka 1996 až do mája 1997. Až 27. mája 1997 došlo v Paríži k podpisu dokumentu s názvom „Ustanovujúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou“.[xxiii] Z jej ustanovení vyplynulo niekoľko závažných rozhodnutí. Predovšetkým, Aliancia sa zaviazala, že nebude v novoprijatých krajinách rozmiestňovať jadrové zbrane a ani tu budovať jadrový arzenál. V otázke rozmiestňovania nových ozbrojených síl a základní Ustanovujúci akt priniesol kompromisnú formuláciu v zmysle, že: „za súčasnej a predvídateľnej budúcnosti bezpečnostnej situácie bude Aliancia posilovať svoju bezpečnosť skôr zaistením nutnej vzájomnej súčinnosti, integrácie a schopnosti prisunúť posily než ďalším trvalým rozmiestňovaním väčších bojových jednotiek“.[xxiv] Z inštitucionálneho hľadiska sa obe strany v dokumente zaviazali posiľovať význam a aktivity Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a zriadiť stálu Radu NATO-RUSKO. Ruskej diplomacii sa však nepodarilo presadiť do zmluvy právo veta pri rozhodovaní Aliancie v otázke rozšírenia, len sporný záväzok oboch strán konzultovať sporné otázky. Ešte v marci roku 1997 na schôdzke prezidentov Jeľcina a Clintona došlo k významnému posunu ohľadom podpory Spojených štátov prípadnému členstvu Ruska v klube siedmych priemyselne najvyspelejších krajín sveta (G-7). Clinton prisľúbil americkú podporu ruskej ambícii stať sa plnoprávnym členom tohto „elitného“ klubu.
V prezidentských voľbách v USA v roku 1996 Bill Clinton obhájil úrad a za šéfku americkej diplomacie menoval Madeleine Albrightovu. Clintonovo znovuzvolenie umožnilo demokratickej administratíve venovať viac energie zahraničnej politike a dospieť k formulácií strategických cieľov americkej zahraničnej politiky.[xxv]Clinton presadzoval politiku „vyrovnaných väzieb“ vo vzťahu k Európe a Ázii a do istej miery rezignoval na ázijsko-ruskú dominanciu v agende zahraničnej politiky svojej predchádzajúcej administratívy.[xxvi] Popri nej mali na americkú zahraničnú politiku voči Rusku vplyv predovšetkým námestník Strobe Talbott, ktorého do funkcie zástupcu štátneho tajomníka ako znalca Ruska a ruskej politiky presadil ešte predchádzajúci štátny sekretár Warren Christopher. Medzi ďalšie kľúčové osobnosti patrili hlavný asistent pre európsko-kanadské záležitosti Marc Grossman, minister obrany William Cohen a Samuel Berger ako hlavný poradca pre otázky národnej bezpečnosti.[xxvii] M. Albrightová vo svojom nástupnom prejave o. i. zdôraznila, že „budovanie integrovanej a spolupracujúcej Európy bude jednou z hlavných tém, ktoré prezident Clinton prediskutuje s prezidentom Jeľcinom počas jeho návštevy v Spojených štátoch. Demokratické Rusko môže a musí byť silný partner, aby sa nám náš spoločný cieľ podaril. Vieme, že Rusko sa nachádza v stave prechodu, ale pokrok urobený za posledných päť rokov je neodškriepiteľný. Napriek neduhom spôsobenými korupciou a kriminalitou, otvorený trh a demokratické inštitúcie sú stabilné. Minulého roku sme boli svedkami prvých slobodných prezidentských volieb v dlhej ruskej histórii. Výzvou pre prezidenta Jeľcina v druhom volebnom období bude akcelerácia vnútorných reforiem a integrácia so Západom. Máme vážny záujem v posilňovaní demokratického kurzu krajiny, plne rešpektujúc jej suverenitu v najbližšom prihraničí a taktiež v spolupráci pri dosahovaní regionálnych i globálnych záležitostí.“[xxviii] V podobnom duchu sa vyjadril v rozhovore pre New York Times Strobe Talbott, ktorý pri nástupe Clintonovej administratívy komentoval partnerstvo vo vzťahoch USA a Ruska slovami: „Nové NATO nie je hrozbou pre Rusko, tak ako demokratické Rusko nie je hrozbou pre NATO. Rozšírovane sa stalo vhodným cieľom pre ruský strach a rozhorčenie zakorenené v ruskej postsovietskej identite a úlohy Ruska vo svete. Americké jednotky dnes v Európe nemíňajú čas pripravovaním sa na boj s Rusmi o strednú Európu. Oni sa trénujú mierotvorné operácie so spojencami NATO, vrátane Rusov samotných. Tento druh spolupráce s NATO môže Rusku pomôcť v ťažkostiach spojených s modernizáciou ich armády.“[xxix] Rusko a NATO sa podľa Talbotta nemôžu viac považovať za protivníkov. Summit NATO v Madride v júli 1997 priniesol konečné rozhodnutie rozšíriť Alianciu o tri stredoeurópske krajiny − Česko, Poľsko a Maďarsko, ako to zachytáva Madridská deklarácia o euroatlantickej bezpečnosti a spolupráci.[xxx]Vnútroamerickú debatu ohľadom rozširovania Aliancie okrem „geopolitických“ súvislosti (reakcia Ruska, posilnenie európskeho pilieru NATO), poznačili aj otázky nákladov na rozširovanie.
Konfrontácia americkej a ruskej diplomacie sa však neuskutočňovala výlučne kvôli rozširovaniu Aliancie. Problematickým zostalo riešenie čečenského problému, na ktorý americkí predstavitelia permanetne upozorňovali. Najväčšou skúškou americko-ruských vzťahov sa však stal konflikt v bývalej Juhoslávii, ktorý vyvrcholil v prvej polovici roka 1999. Bez priameho súhlasu Ruska a Bezpečnostnej rady OSN ozbrojené sily NATO zasiahli proti genocíde režimu S. Miloševiča realizujúcemu etnické čistky v Kosove. Rusko sa ústami svojich najvyšších predstaviteľov oficiálne dištancovalo od tohto zásahu a ruská verejnosť ho odsúdila ako akt agresie. Na druhej strane sa po zásahu NATO a ukončení čistiek sa Rusko aktívne zapojilo do diplomatických rokovaní, motivované snahou udržať, poprípade posilniť svoj tradičný vplyv na Balkáne. Rusko prerušilo svoju účasť v Partnerstve pre mier, ruské jednotky boli vyňaté zo spoločného medzinárodného velenia v Bosne a Hercegovine a demonštratívne odvolalo svojich predstaviteľov zo Spoločného výboru NATO-Rusko. Nakoniec po taktických rokovaniach, ktoré sa preniesli na pôdu G-8 ministri zahraničných vecí týchto krajín sa dohodli na politickom riešení krízy.
Dňa 3. júna 1999 belehradské vedenie prijalo podmienky riešenia krízy pod tlakom západných krajín i Ruska. V noci z 11. na 12. júna 1999 však došlo k vojensko-taktickej operácii zo strany ruských ozbrojených síl, ktorá demonštratívne poukázala na existujúce záujmy Ruska v oblasti. Obsadenie prištinského letiska dvoma stovkami ruských výsadkárov pod vedením generála Alexandra Zavarzina odhalilo skutočnosť, že generálny štáb ruskej armády je schopný vojenskej akcie aj bez priameho riadenia civilným velením. Nakoniec bola dohodou z 18. júna 1999 odobrená ruská účasť v Kosove v rámci jednotiek KFOR a aj keď Rusi nedostali do správy žiaden samostatný sektor, veliteľom letiska pri Prištine sa ostal ruský dôstojník. Na simultánnom summite predstaviteľov krajínG-8 získalo Rusko prísľub o poskytnutí pôžičky od MMF a odloženie splácania starých dlhov, za čo sa Rusko zaviazalo spolupracovať v otázkach jadrového odzbrojenia a ratifikácii zmluvy START II.
Juhoslovanská kríza pomohla odhaliť niekoľko skutočností, ktoré charakterizovali novú situáciu vo východnej Európe. Predovšetkým, Rusko demonštrovalo svoj pretrvávajúci vplyv na Balkáne a trvajúci záujem o vývoj v oblasti. Rusko aj naďalej využívalo pri presadzovaní svojich záujmov argumenty vyplývajúce z jeho statusu jadrovej veľmoci. Nakoniec, záujmy Ruska a NATO sa ukázali ako nezlúčiteľné, hlavne (ale nie len) v súvislosti s rozširovaním a aktivitami Aliancie. V súvislosti s rozširovaním NATO a zásahom Aliancie v bývalej Juhoslávii výrazne vzrástli v priebehu roka 1999 protizápadné a predovšetkým protiamerické nálady v ruskej verejnosti. Približne polovica Rusov otvorene vyjadrila negatívne stanovisko k USA, pričom na konci roku 1998 to bolo iba 23 %.[xxxi] Výsledkom týchto trendov bol razantný nárast voličských preferencií nacionalisticky orientovaných politických strán, čo sa prejavilo aj v decembrových parlamentných voľbách v roku 1999.
Prichádzajúci koniec funkčného obdobia oboch hláv štátov približoval postupnú premenu aj vzájomných americko-ruských vzťahov. Prezident Clinton dosluhoval druhé volebné obdobie, z čoho vyplývala neistota o kontinuite americkej zahraničnej politiky, najmä v prístupe k ďalšiemu kolu rozširovania Aliancie a angažovanosti Spojených štátov v Európe. Ruský prezident Jeľcin vyjadril svoju vôľu ukončiť svoje pôsobenie v Kremli a v krajine od polovice roka 1999 prebiehal stupňujúci sa zápas o jeho nástupníctvo, ktorého výsledok mohol len ťažko niekto predpovedať. Západní štátnici opäť raz v záujme „demokratického kurzu“ Ruska „prižmurovali oči“ pri hodnotení vnútropolitického vývoja v krajine. Nástup republikánskeho prezidenta G. W. Busha v USA a bývalého agenta KGB Vladimíra Putina do premiérskej, neskôr prezidentskej funkcie v Ruskej federácii znamenal, že do čela oboch krajín sa dostali štátnici, ktorí v podstatne väčšej miere pristupovali k zahraničnej politike pragmaticky a flexibilnejšie ako tomu bolo za ich predchodcov. O to viac sa to ukázalo v dobe, kedy si svetová verejnosť naplno začala uvedomovať globálne nebezpečenstvo terorizmu a s tým súvisiace ohrozenie nielen stability západného sveta, ale aj hrozby prepojenia klasického terorizmu, známeho v podobe teroristických organizácií a štátnou mocou podporovaného a organizovaného terorizmu ako tomu bolo napr. v prípade Afganistanu.
[i][1] Do centra týchto diskusií sa dostala otázka možného rozšírenia NATO na východ. Z Moskvy sa čoraz častejšie ozývali hlasy o neprijateľnosti takéhoto rozšírenia pre Rusko. Dôkazom toho boli vyhlásenia vtedajšieho šéfa rozviedky Jevgenija Primakova i samotného prezidenta B. Jeľcina o tom, že sú tým ohrozené ruské národné záujmy v strednej a východnej Európe. Ruskí predstavitelia sa aspoň verbálne snažili vzkriesiť ruské zahranično-politické ambície. Rusko čelilo tlaku vo viacerých smeroch. Smerom na juhovýchod stratilo Rusko rozhodujúci vplyv na Kaspické more a muselo sa vysporiadať s nezávislosťou na suroviny a populáciu významné krajiny ako Kazachstan, Uzbekistan a Azerbajdžan. Na Ďalekom východe k územným zmenám nedošlo, avšak rusko – čínska rovnováha sa výrazne nachýlila na čínsku stranu. Sibírske priestory by sa do budúcna mohli stať významným geopolitickým faktorom na Ďalekom východe, na ktorý obrovská čínska populácia vyvíja z roka na rok väčší kolonizačný tlak. V Pobaltí stratilo Rusko nezamŕzajúce prístavy a ostalo odkázané na obmedzený prístup k Baltskému moru. Nakoniec, nezávislosť Ukrajiny pripravila Rusko o výsadné postavenie v oblasti Čierneho mora.
[ii][2] Brzezinski, Z. : Velká šachovnice. Praha: Mladá fronta, 1999, s. 101.
[iii][3] Williamson, R. K. (ed.): American history. Bath Bai I He: Parragon Publishing, 1999, s. 218.
[iv][4] Rahr, A. – Krause, J. : Ref. 28, s. 59. Ďalej sa konštatovalo, že „Základná práca už bola urobená. Pozitívna spolupráca s predchádzajúcou americkou administratívou musí byť potvrdená, špeciálne pokračovať v kurze osobných kontaktov a stretnutí ruského prezidenta a novozvoleného amerického prezidenta.“
[v][5] Nový viceprezident Al Gore odobril zmenu hospodárskych reforiem v Rusku svojim názorom, že šoková terapia priniesla Rusku sociálne problémy a svojou kritikou Medzinárodného menového fondu, ktorý striktne trval na prísnych podmienkach poskytovania pomoci Rusku.
[vi][6] Švankmajer, M. : Ref. 20, s. 493.
[vii][7] Ústretová politika Clintonovej administratívy vôbec sa odzrkadlila aj vo vzťahu k OSN, pričom v posilnení tejto organizácie videla cestu k posilneniu aj amerického postavenia vo svete. Pozri bližšie: Spiegel, D.: Spojené státy a Spojené národy. In: Mezinárodní politika 11/1996, s. 16. – 18.
[viii][8] Vnútropolitický vývoj v Ruskej federácii mal rozhodujúci vplyv aj na zahraničnú politiku. Prezident B. Jeľcin po vyhlásení výnimočného stavu a ozbrojenom potlačení opozičného parlamentu presadzoval kroky, ktoré mali viesť k ústavnému posilneniu prezidentských právomocí. Referendum z 12. decembra 1993 úspešne zvýšilo prezidentské právomoci. Viac k problematike ústavných zmien v Rusku pozri analýzu : Easter, G. M.: Preference for Presidentialism. Postcommunist Regime Change in Russia and the NIS. World Politics, Vol. 49, No. 2, January 1997, s. 184-211.
[ix][9] Slovník použitý vo vojenskej doktríne, a teda – „jadrová rovnováha“, a definovanie oprávneni na ozbrojený zásah v prípade, ak „pôjde o obranu suverenity a územnej celistvosti, iných životne dôležitých záujmov RF, ak dôjde k uskutočneniu agresie proti nej alebo jej spojencom“ ako aj v prípade „rozšírenia vojenských blokov a zväzov na úkor záujmov vojenskej bezpečnosti RF“, priamo svedčia o zmene, ktorou prešlo Rusko v druhej polovici roka 1993. Tlak komunistickej a nacionalistickej opozície, ale aj ďalšie ekonomické, vnútropolitické a zahraničnopolitické podmienky sa pod túto premenu výrazne podpísali. Pozri bližšie: Rahr, A – Krause, J.: Ref. 28
[x][10] Prvé kroky k nadviazaniu tohto dialógu siahali ku koncu roku 1991, kedy svoju činnosť zahájila Severoatlantická rada pre spoluprácu, ktorej členmi bolo 16 členských krajín NATO a postkomunistické krajiny vrátane Ruska. Na schôdzkach tohto orgánu sa schádzali ministri zahraničných vecí s programom konzultácii v otázke prehĺbenia spolupráce účastníckych krajín. Oficiálne bol program Partnerstvo pre mier vyhlásený 10.-11. januára 1994. Jediné záruky, ktoré priniesol, boli konzultačného charakteru. Základným orgánom Partnerstva sa stal Politicko-vojenský riadiaci výbor a Koordinačná skupina Partnerstva.
[xi][11] Neoficialny preklad pozri bližšie In: Mezinárodní politika 1/1994 , 30-31.
[xii][12] K problematike Partnerstva ako aj jeho kritiky pozri bližšie: Štěpanovský, J. : Partnerství pro mír – projekt a jeho kritici. In: Mezinárodní vztahy 3/1994 , s.5-12.
[xiii][13] V tejto súvislosti Clintonov poradca Daniel Fried popísal stratégiu rozširovania ako päť NIE: 1. žiadny odklad v rozšírení NATO 2. žiadne ruské veto v Aliancii 3. žiadne druhoradé členstvo pre nikoho 4. žiadne podriadenie NATO nejakej inej organizácii 5. žiadne vylúčenie ktorejkoľvek európskej demokratickej krajiny z rozširovacieho procesu. Kontinuitu nekompromisného rozširovania zaujala svojim postojom k otázke rozšírenia Aliancie aj nová ministerka zahraničných vecí Spojených štátov amerických M. Albrightová, ktorú po znovuzvolení za amerického prezidenta B. Clinton poveril riadením americkej diplomacie. K významu európskej bezpečnosti pre USA pozri bližšie: Walkerová, J.: USA a evropská bezpečnost. In: Mezinárodní vztahy 1/1996 , s. 7.-11.
[xiv][14] Porovnaj: Suchý, P.(ed.): Rozšírování Severoatlantickej Aliancie z pohledu americké legislativy a exekutivy. In: Ref. 53, s.41 – 46.
[xv][15] Dôležitá bola vojensko-technická požiadavka, ktorá požadovala minimálnu pripravenosť k súčinnosti s Alianciou. V politickej sfére štúdia zdôraznila predovšetkým požiadavku civilnej kontroly armády a stabilitu demokratických inštitúcii. Konkrétne popísala štádia procesu rozširovania: neformálne pozvanie podmienené jednomyseľným súhlasom všetkých členských krajín, rokovania o protokole o prijatí, schválenie protokolu NAC, podpísanie protokolu Severoatlantickou radou a kandidátskou krajinou, ratifikačný proces v jednotlivých krajinách, oficiálne pozvanie do Aliancie.
[xvi][16] Pozri bližšie: Juza, P.: Rusko a voľby. In: Mezinárodní politika 1/1996, s.8-10.
[xvii][17] K etapizácii ruskej zahraničnej politiky počas účinkovania Kozyreva pozri. Stupavský, P.: Zahraničná politika Ruska v ére Jeľcina. In: Mezinárodní vztahy 3/1996, s.5 – 10.
[xviii][18] Duleba, A. : Ref. 35,s. 66.
[xix][19] Tuminez, A. S. : Russian Nationalism and the National Interest in Russian Foreign Policy. In: Wallander, A. C. (ed): Ref. 41, s. 41-68.
[xx][20] Boris Jeľcin začiatkom roku 1996 navštívil osobne Peking. Výsledkom tejto návštevy bola spoločná, rusko-čínska deklarácia odsudzujúca hegemonistické tendencie Spojených štátov. V podobnom duchu sa niesla aj opätovaná návšteva čínskeho premiéra Li Pchenga v decembri toho istého roku. Viac o vzťahoch Rusko-Čína pozri: Kovář, J. : Rusko je také v Asii. In: Mezinárodní politika 5/2000, s.16-18.
[xxi][21] Brzezinski, Z. : Ref. 59, s. 121.
[xxii][22] Viac k analýze Primakovovej doktríny a z nej vychádzajúcich praktických krokov ruskej diplomacie pozri bližšie: Cohen, A. : The Primakov Doctrine: Russia’s Zero – Sum Game with the United States. The Heritage Foundation, FYI. No. 167, 1997.
[xxiii][23] Originálny názov dokumentu znie: Founding Act on Mutual Relations, Cooperation and Security between the North Atlantic Treaty Organization and the Russian Federation. Paris, 27 May 1997.
[xxiv][24] Fidler, J. – Mareš, P. : Ref. 9, s. 234. V tejto súvislosti Rusi presadili záväzok pristúpiť k revízii Zmluvy o konvenčných silách v Európe (CFE) K tejto revízii došlo na istambulskom summite OBSE v novembri 1999 dohodou medzi Ruskom a NATO. Rusko touto snahou sledovalo vytvorenie prekážok a limitov pre rozmiestňovanie väčších počtov jednotiek Aliancie – teda odvodzovanie limitov konvenčných zbraní v závislosti od príslušnosti k vojensko-politickým blokom novoprijatých krajín a zakomponovanie agendy rozširovania Aliance do agendy OBSE, čo sa mu v podstate aj podarilo.
[xxv][25] Pozri bližšie: Šubrtová, K.: Bill Clinton podruhé v Bílem domě. In: Mezinárodní politika 1/1997, s. 4-5.
[xxvi][26] Odchod Warrena Christophera a jeho „kalifornskej“ skupiny, orientujúcej zahraničnú politiku USA na Tichomorie a Čínu, tomu určite napomohol.
[xxvii][27] K problematike rozširovania Aliancie a postojov členov Kongresu a vplyvných amerických analytikov k tejto otázke pozri: Rudolf, P.: Jisté otevíraní se? USA na cestě k ratifikaci protokolú a přistoupení k NATO. In: Mezinárodní vztahy 4/1997, s.15-24.
[xxviii][28] http://www.mtholyoke.edu/acad/intrel/albright.htm: Madeleine Albright Confirmation Statement 01/08/1997
[xxix][29] [xxix][29] http://www.mtholyoke.edu/acad/intrel/strobe.htm: Strobe Talbott: „Russia has nothing to Fear“
[xxx][30] Pozri bližšie: Madrid Declaration on Euro-atlantic Security and Cooperation. Issued by the Heads of State Government. Madrid, 8th July 1997.
[xxxi][31] Duleba, A. – Hirman, K.: Rusko na konci Jeľcinovej éry. Bratislava1: IVO, 1999, s. 82.
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Clinton_Yeltsin_1995.jpg
