Ukrajina
Mocenská zmena na Ukrajine je často považovaná za zmenu k lepšiemu. Podobne ako pri Oranžovej revolúcii je najmä na západe silný názor, že ide o nástup demokratických síl, ktoré pozitívne zmenia spoločenské pomery na Ukrajine.
Fungovanie Ukrajiny ako štátu od počiatku jej existencie sprevádzajú mnohé problémy. Tieto okrem iného pramenia zo spôsobu privatizácie, ktorý umožnil vznik relatívne úzkej skupiny vlastníkov, ovládajúcich významné prvky ukrajinskej ekonomiky. V pozadí moci politickej, bola vždy moc ekonomická a rozhodujúce pre vývoj v krajine boli záujmy oligarchov. Predchádzajúca mocenská zmena, Oranžová revolúcia a najmä následný vývoj ukázali, že nešlo o nástup demokratických síl, ale len o mocenskú zmenu vyjadrujúcu súperenie oligarchov. Oranžová revolúcia neznamenala pozitívny posun vo fungovaní krajiny a za jej epilóg môžeme považovať posledné prezidentské voľby s víťazstvom Janukovyča. Jeho víťazstvo nebolo výsledkom jeho politiky, ale dôsledkom dezilúzie a nenaplnenia prísľubov Oranžovej revolúcie.
Súčasný vývoj sa do určitej miery podobná minulému. Opäť ide o zmenu mocenských pomerov s významným tlakom verejnosti. Ani časť nových elít nie je nových, ale podieľala sa na vývoji v krajine už v minulosti. V popredí aj v pozadí sa objavujú mená, ktoré sa významným spôsobom podieľali na vývoji v krajine už od Kučmovi éry.
Protesty, ktoré vyvrcholia smrťou účastníkov sú prejavom zlyhania systému. Je oprávnené kritizovať Janukovyča, že pre uchovanie svojej moci bol ochotný riskovať smrť svojich spoluobčanov. Ale aj pozadie Majdanu pristupovalo ku problému podobne a aj oni boli ochotný riskovať smrť ľudí pre odstránenie Janukovyča a získanie moci. Molotovov koktejl je rovnaká zbraň ako puška. Nič také ako často uvádzaný Janukovyčov systém neexistoval. Janukovyč bol demokraticky zvoleným prezidentom, ktorý uskutočňoval obdobné zlú a neschopnú politiku ako jeho predchodcovia. Ústrednou postavou protestov bol nielen pre svoju politiku, ale aj ako symbol zlyhania celej doterajšej politickej elity Ukrajiny. Jeho pád a nástup nových politikov pripomenul skoršiu ukrajinskú anekdotu – ukrajinská politika je ako kamasutra, ľudia sú tí istí, menia sa len pozície.
Očakávanie zásadnej zmeny nie je preto veľmi odôvodnené, pretože ekonomické (oligarchické) pozadie politickej moci zostává nezmenené. Je otázne, do akej miery je príklon časti elít k prozápadnému smerovaniu „hodnotový“, alebo len účelový. Mementom by malo byť to, že po dvoch desaťročiach faktickej vlády oligarchov sa Ukrajina nachádza na prahu ekonomického kolapsu, pričom na ich strane sa nachádzajú enormné zisky. Sociálno-ekonomická situácia v krajine ukazuje, že pre tieto skupiny ľudí sú najdôležitejšie záujmy osobné a záujmy spoločenské sú nepodstatné. Keby tomu tak nebolo, situácia by nemohla byť tak dramatická. Predstava, že nový možný prezident Kličko s Porošenkom v pozadí zmení Ukrajinu k lepšiemu nemá veľa hodnoverných východiskových predpokladov. Skôr je pravdepodobnejšie, že Kličko bude v pozícii prezidenta galaxie z knihy Stopárov sprievodca po galaxii. Ten o svojej úlohe povedal, že jeho úlohou nie je moc vykonávať, ale odvracať od nej pozornosť.
Ukrajina ako zlyhávajúci štát
Ukrajina sa dostáva do pozície zlyhávajúce štátu. Svedčia o tom najmä nasledovné skutočnosti. Na prvom mieste je to spôsob mocenskej zmeny, keď k zmene mocenských pomerov stačila revolta na jednom námestí! Ukazuje to na veľkú nestabilitu moci. Napriek tomu, že protesty boli dlhodobé a zapojilo sa do nich tisícky občanov, tieto nezasiahli dramatickým spôsobom celú krajinu a nevyvolali celospoločenský tlak na moc. Išlo o lokalizovaný, respektíve lokalizované miesta odporu, ktoré by za normálnych okolností nemali vyvolať tak zásadné politické zmeny, vrátane úteku prezidenta. Pri porovnávaní napríklad s Československom je potrebné pripomenúť, že v roku 1989 u nás došlo skutočne k celospoločenským protestom, ktoré zasiahli územie celej krajiny a všetky vrstvy spoločnosti. Uskutočnil sa generálny štrajk, ktorý jednoznačne vyjadril vôľu veľkej časti občanov. Situácia na Ukrajine bola zásadne iná a skutočný názor Ukrajincov poznáme až pri nasledujúcich voľbách.
Druhým faktorom je Krym, ktorý sa veľmi rýchlo stal územím, nad ktorým ústredná moc stratila kontrolu a predpoklad jej obnovenia je malý. Neschopnosť spravovať územie krajiny je jedným zo znakov zlyhávajúceho štátu. Faktor prítomnosti cudzích vojsk je samozrejme dôležitý, ale napriek tomu by Ukrajina pravdepodobne nebola schopná udržať Krym pod kontrolou. Problematické môžu byť taktiež ďalšie oblasti Ukrajiny s prevahou ruskojazyčného obyvateľstva. Tu taktiež môže dochádzať k snahám o silnú autonómiu, ktorá sa v reálnom živote môže presadiť aj cez odpor ukrajinskej vlády.
Posledným faktorom je ekonomická situácia, kde Ukrajina oficiálne deklaruje nutnosť finančnej pomoci pre zabránenie ekonomického kolapsu. Neschopnosť ekonomiky zaistiť fungovanie štátu je taktiež znakom zlyhávajúceho štátu. Opätovne je potrebné podčiarknuť disproporciu medzi ekonomickou situáciou krajiny a bohatstvom oligarchov. Aj v tomto smere sa objavili názory, či finančná pomoc pre Ukrajinu nebude znamenať len zvýšenie bohatstva oligarchov.
Rusko
Rusko sa od rozpadu ZSSR usilovalo vyvrátiť podozrenia, že pretrvávajú jeho mocenské ambície limitované len jeho vlastným záujmom. Stavalo sa do pozície obhajcu medzinárodného práva, rozhodujúcej úlohy BR OSN a podobne. Jeho prístup k súčasnému vývoju na Ukrajine ale tieto pozície nepotvrdil. Na jedenej strane je skutočnosťou, že z hľadiska historického, kultúrneho, jazykového je Ukrajina pre Rusko tak trochu Ruskom. a že aj časť Ukrajiny sa tak za „trochu“ Rusko považuje. Na strane druhej je vývoj na Ukrajine jej vlastným problémom. Je zásadným rozdielom ovplyvňovať vývoj v krajine podporou, pomocou, radou alebo vojenskou intervenciou. Zatiaľ čo prvý prístup sa nemusí páčiť, ale je akceptovateľný, prístup druhý sa páčiť nemôže a je neakceptovateľný. Rusko kritizovalo západ pre zasahovanie do vývoja na Ukrajine práve týmto prvým prístupom (ktorý ale rovnako samo používalo) a samo použilo prístup druhý – vojenskú intervenciu.
Ukazuje sa, že významným momentom vo vývoji situácie na Ukrajine bolo zrušenie jazykového zákona, ktorý nová kyjevská vláda uskutočnila medzi prvými krokmi. Aj keď tento krok nebol neskôr schválený prezidentom, je potrebné mu venovať pozornosť. Z hľadiska vtedajšej situácie na Ukrajine je zaujímavé, že sa vláda vôbec tomuto problému venovala, pretože to nebolo vyvolané aktuálnou potrebou. Je možné, že to bolo vyvolané tlakom extrémne nacionalistických síl, ktoré taktiež boli súčasťou Majdanu. Taktiež je možné, že to mala byť určitá facka Rusku a vyjadrenie ruskej prehry Rovnako ale je možné, že to bolo súčasťou plánu na vyprovokovanie reakcie Ruska, čo sa v tomto prípade podarilo. Otázkou ale je, či takáto reakcia bola očakávaná, alebo či to bol reálny test, kam až Rusko zájde. Rusko reagovalo iracionálne a s použitím vojenskej sily. Zo svojho pohľadu ale dalo jasne najavo, že sa považuje za mocnosť, s ktorou sa nie je možné zahrávať. Vojenské obsadenie Krymu nebolo vyvolané akútnou hrozbou pre jeho ruskojazyčné obyvateľstvo alebo námornú flotilu. Nová ukrajinská vláda nemala reálne možnosti na poškodenie ruských záujmov na Kryme a Rusko sa vylomením otvorených dverí dostalo do medzinárodne nevýhodnej situácie. Všetka jeho kritika postupov USA a západu v prípade Iraku, Kosova, Líbye a podobne s ukázala ako politicky účelová. Ruská podpora krymského separatizmu, jeho uznanie ako nezávislého štátu a ochota pričleniť ho k svojmu územiu je ďalším krokom v ohýbaní medzinárodného práva ešte vo väčšej miere ako v predchádzajúcich prípadoch. Rusko by sa tak od druhej svetovej vojny stalo prvou mocnosťou, ktorá by si pričlenila časť územia iného štátu bez jeho súhlasu. Referendum, vyhlásenie samostatnosti Krymu a jeho okamžité uznanie Ruskom je len hrou s ilúziou medzinárodného práva. Rusko účelovo aplikuje obdobu kosovského postupu, ktorý samo ostro kritizovalo a odmietalo.
Akceptovanie krymského referenda a pričlenením k Rusku by Rusko samo vytvorilo nový precedens, že akýkoľvek región má právo na separáciu bez ohľadu na vnútroštátne právo. Tento postup sa ale môže v ďalšej perspektíve obrátiť proti nemu. Ruská federácia je mnohonárodný štát a prečo by v budúcnosti niektoré súčasti federácie nemohli postupovať podobne ako Krym? Napríklad na severnom Kaukaze, kde Rusko môže očakávať významné zvýšenie podpory separatizmu. Rusko má nedoriešené územné spory s Japonskom, je možné aj otvorenie územných sporov s Čínou. A čo keď sa o 10 – 15 rokov mladá generácia v Kaliningrade rozhodne, že by jej bolo lepšie byť súčasťou Poľska. Alebo sa bude postupovať podľa Putinom spomenutého „ducha histórie“ a Kaliningrad sa stane súčasťou Nemecka? Že to dnes znie nereálne neznamená, že je to nemožné.
Európa a západ
Obdobne ako Oranžová revolúcia bola nedávna zmena moci na západe vítaná a podporovaná. Napriek tomu, že zloženie protestujúcich nebolo homogénne a jediným tmelom bol odpor proti Janukovyčovi sa ich pozície generalizovali na proeurópske a prodemokratické postoje. Nebola ochota vidieť negatívne nacionalistické tendencie a extrémistické prejavy časti protestujúcich. Západné postoje ale pôsobili nestrategicky. Nebolo zrejmé, čo má byť ďalším krokom po odchode Janukovyča, aká je predstava pokračovania vývoja, ktorý západ a teda aj my podporujeme. Západná „hodnotová politika“ bola od začiatku neúprimná a podliehala aktuálnym politickým záujmom. Janukovyč bol po celú dobu svojho pôsobenia akceptovaným politikom. Jeho hodnotenie sa zmenilo po odmietnutí podpísať asociačnú dohodu s EÚ a následným prepuknutím demonštrácii. Bez ohľadu na spôsob, akým sa Janukovyč pokúšal demonštrácie eliminovať, sa zrazu začali používať termíny ako „janukovyčov režim“ a vytváral sa dojem Janukovyča ako autoritatívneho vládcu. Západ sa začal chovať ako ohrdnutá milenka a aj jeho prístup, podobne ako prístup Ruska bol a je iracionálny a nealternatívny.
Zmena moci nebola uskutočnená čistým legitímnym spôsobom, čo je pri revolúciách časté. Okamžitá a bezvýhradná podpora západu novej moci ale odhliada od toho, že bol protiústavne zbavený funkcie legitímny a demokraticky zvolený prezident, že boli porušené prijaté dohody na ktorých sme sa sami podieľali, že používanie násilia bolo prítomné na oboch stranách. Jednoznačný príklon na jednu stranu sporu vytvára možné problémy do budúcnosti. Čo keď voľby na Ukrajine dopadnú nevýhodne pre súčasnú moc? Respektíve, ktorý z prúdov súčasnej moci sa presadí? Politika Ruska môže posilniť nacionalistické a extrémistické nálady na Ukrajine a je celkom možné, že v končenom dôsledku pomáhame v nástupe novým „banderovcom“
Slovensko
Pre Slovensko má ukrajinská kríza ale najmä ruský prístup nepríjemné konsekvencie. Okrem nestability v našom susedstve, možnými problémami s dodávkami ropy a plynu a mnohými ďalšími často uvádzanými dopadmi ide najmä o ďalšie narušenie princípov územnej integrity a zvrchovanosti. Je veľmi pravdepodobné, že dôjde k posilneniu extremistických postojov v Maďarsku vo vzťahu k maďarským menšinám v okolitých krajinách, vrátane posilnenie snáh o revíziu hraníc. Tieto sily dostávajú do rúk ďalší príklad a argumenty prečo a ako je možné meniť hranice. Z doterajšieho vývoja po 2. svetovej vojne je prípad Krymu pre nás najnebezpečnejší a určite bude argumentačne využívaný. Slovenská výhoda aj sila spočíva najmä v ukotvení v rámci Európskej únie a NATO, ktoré aj napriek všetkým svojim problémom a nedostatkom, sú významným stabilizujúcim nástrojom v našom priestore.
Záver
Rusko často vyčítalo najmä Spojeným štátom, že pri mnohých medzinárodných problémoch prijíma jednostranné a silové riešenia. Rusko tak často zostávalo mimo rozhodovacích procesov a problémy boli riešené bez neho. Rusko na Ukrajine zvolilo obdobný prístup, ktorý vyčítalo USA a západu. Dalo taktiež najavo svoj mocenský potenciál s vedomím reálne veľmi malej možnosti, ako ho za toto správanie postihnúť. Rusko sa týmto krokom začlenilo do neustále prebiehajúceho prerozdeľovania mocenských pozícii po studenej vojne a vyjadrilo svoju pripravenosť a schopnosť, v prípade potreby, aj jednostranne realizovať svoje záujmy bez ohľadu na medzinárodné právo. Tak ako vždy, každý krok má svoje dôsledky predpokladané aj nepredpokladané. Zhodnotiť dopad všetkých zatiaľ nedokážeme, ale rozhodne je to krok k väčšej nestabilite, nedôvere a používaní jednostranných mocenských a silových riešení bez ohľadu na záujmy ostatných. Rusko budí dojem, že malo potrebu po rokoch „upozaďovania“ dokázať si svoju pozíciu mocnosti. Je otázne, či podobne ako niektoré jednostranné akcie USA, si svoju mocenskú pozíciu v rámci medzinárodného spoločenstva skôr nepoškodilo.
ilustračné foto: pixabay.com
