Roky 1999-2003 môžeme teda hodnotiť ako obdobie transformácie politického prostredia, kedy v prvej fáze prezident Jeľcin postupne delegoval moc na V. Putina, ktorý neskôr zvíťazil v prezidentských voľbách (2000). V druhej fáze (po roku 2000) Vladimir Putin upevnil pozície prezidentskej administratívy vo vertikálnej sfére štátnej moci a vytvoril predpoklady odpútania politickej moci od finančno-priemyselného kapitálu. Nakoniec, v tretej fáze prezident Putin a jeho okolie začali ofenzívu proti „vytipovaným“ oligarchom a položili tak základy budovania „štátneho kapitalizmu“ v krajine. „Strana moci“ tak zároveň preukázala minimálnu tolerantnosť k samotným zdrojom politickej konkurenci.
Napriek tomu, že Spojené štáty prežili v 90. rokoch dekádu „rastu a prosperity“, ani americká ekonomika nezostala voči celosvetovým zmenám a pohybom po roku 1991 imúnna. Najťaživejšie problémy americkej ekonomiky – deficit zahraničného obchodu a deficit štátneho rozpočtu, bol počas celého obdobia 90. rokov (ako aj dlho predtým) hlavnou ekonomickou témou v krajine.[1] Trend prevahy importu nad exportnými možnosťami krajiny začal už koncom 70. rokov v súvislosti s otváraním sa americkej ekonomiky a rastom prosperity. V 80. rokoch začal obchodný deficit presahovať 100 mld USD. Podobne rozpočtový deficit (a to nielen na federálnej, ale i na štátnej úrovni) rástol, hlavne z dôvodu znižovania daní a rastu vojenských výdavkov, ktoré presadil prezident R. Reagan. Ten začal rapídne narastať už od roku 1990 a administratíva prezidenta G. Busha sa snažila kompenzovať jeho rast zvýšením nepriamych daní. Vďaka výrazne proexportnej politike prezidenta G. Busha, ktorému sa podarilo zvrátiť trend nárastu obchodného deficitu predovšetkým rastom exportu amerických tovarov, hospodársky rast americkej ekonomiky výrazne prevyšoval rast ostatných krajín. To umožnilo americkým spotrebiteľom viac a nakupovať lacnejšie importované výrobky. Na druhej strane zároveň silný dolár znižoval konkurencieschopnosť amerických exportérov, a tak problémy ekonomiky a slabý hospodársky rast ku koncu prezidentského obdobia, spojený s fenoménom „únavy“ z vlády republikánskych prezidentov prispeli k tomu, že do Bieleho domu prišiel demokrat Bill Clinton.
Bill Clinton vo svojej agende presadzoval rozsiahle projekty, medzi ktorými predstavovali priority oblasť vzdelania, zdravotnej starostlivosti, životné prostredie a boj proti kriminalite. To výrazne napomohlo k rastu verejného deficitu, napriek tomu americká ekonomika prežila po istom období recesie zo začiatku 90. rokov (pre ktorý bol charakteristický razantný pokles úrokových mier, hrozba deflácie, nárast nezamestnanosti na 7,8 %, teda najvyššiu úroveň od r. 1984) v prvom volebnom období prezidenta Clintona oživenie, ktoré vytvorilo pre rast verejných výdavkov istý „vankúš“. To sa odzrkadlilo aj v ekonomických možnostiach krajiny a v neustálom náraste investičného kapitálu. Rástla produktivita práce a zároveň dochádzalo k rastu zamestnanosti. Aj keď Clintonová administratíva znížila postupne rozpočtový deficit takmer o polovicu, naďalej sa prehlboval deficit obchodnej bilancie a v roku 1998 dosiahol rekordnú zápornú úroveň 230 miliárd USD. V roku 1999 dokonca prekonal úroveň 338 miliárd USD, teda cca 3,8 % HDP USA. Prezident Clinton v tejto súvislosti v roku 1997 navrhol balík ekonomických opatrení, ktorý počítal s redukciou daňového zaťaženia a výhľadom na vyrovnaný rozpočet do roku 2002. I keď schodok dosahoval astronomickú hodnotu umocnenú nadhodnoteným dolárom, nepredstavoval pre ekonomiku bezprostredné nebezpečenstvo, vzhľadom na pokračujúci nárast amerického exportu a vysokej konkurencieschopnosti amerických exportérov. Vo sfére verejných rozpočtov vďaka dlhotrvajúcemu hospodárskemu rastu vo fiškálnom roku 1997 – 1998 skončil rozpočet po takmer 30 rokoch s prebytkom dosahujúcim takmer 70 miliárd dolárov. Nízka a stabilná miera inflácie, prudký nárast dopytu a vysoká miera investičnej dôvery sa zákonite odzrkadlili na nízkej nezamestnanosti (cca 4 % ku konci Clintonovej vlády) a v pokračujúcom raste produktivity práce. Vo svojom ôsmom a zároveň poslednom posolstve o stave Únie v januári 2000 mohol Bill Clinton z ekonomického pohľadu zhodnotiť svoju vládu priaznivými hospodárskymi výsledkami. Pod úspešný vývoj americkej ekonomiky počas „Clintonovej dekády“ sa podpísala aj monetárna politika americkej centrálnej banky (Federal Reserve Board − FED) na čele s Allanom Greenspanom. Bol to však práve Geenspan, ktorý začiatkom roku 2000 ohlásil potrebu spomalenia ekonomického rastu krajiny, čím upozornil na hrozbu „prehriatia“ americkej ekonomiky a zdôraznil nutnosť zvýšiť úrokovú mieru.[2] Napriek niektorým varovaniam, v roku 2000, kedy Spojené štáty americké očakával volebný súboj medzi Clintonovým nástupcom A. Gorom a jeho republikánskym vyzývateľom G. W. Bushom, sa krajina nachádzala v období najdlhšieho vzostupného cyklu hospodárskej konjunktúry v novodobých dejinách, ktorý trval už od konca roku 1992. Ako píše Prchal: „Je určite iróniou osudu, že prezident George Bush, otec terajšieho prezidenta, prehral voľby o najvyšší úrad v USA so svojim demokratickým súperom Bilom Clintonom hlavne kvôli údajnej zlej hospodárskej situácii. Pritom už v dobe volieb mierila krivka výkonu americkej ekonomiky opäť nahor po krátkej a miernej recesii, ktorá začala v polovici roku 1991.“[3] Pre celú dekádu 90. rokov 20. storočia môžeme konštatovať, že zatiaľ čo ekonomiky Európskej únie prežívali obdobia recesie a konjunktúry, a Japonska, ktoré po razantnej expanzii z 80. rokov sa ocitlo v hospodárskej kríze, to bola práve americká ekonomika, ktorá pre krajiny prechádzajúce ťažkými krízami (Mexiko, juhovýchodná Ázia, Rusko) otvorila svoj trh a stala sa dovozcom výrobkov, ktoré nemali odbyt, a tak pomohla prekonať recesiu. Bolo preto prirodzené, že demokratický kandidát A. Gore zdôrazňoval kontinuitu hospodárskej politiky, ktorá tieto úspechy priniesla. Na druhej strane G. W. Bush zdôrazňoval, že to bol práve vplyv opatrnej fiškálnej politiky Kongresu, ktorý udržiaval americkú ekonomiku v rýchlom raste a ktorý bol v rukách republikánov. V každom prípade, prezidentom sa po napínavom priebehu volieb stal republikán G. W. Bush, ktorý v predvolebnej kampani ohlasoval razantné zníženie daní, zníženie federálneho dlhu, zrušenie dedičskej dane a zvýšenie daňových úverov. Nebývalý hospodársky rast bol však na začiatku 21. storočia vystriedaný hospodárskym útlmom, do ktorého zasiahli aj teroristické udalosti z 11. septembra 2001. Nahromadenie zásob predovšetkým v sektore vysokých technológií, nadhodnotenie akcií na burzách a nadmerné zadlženie súkromného sektora prinieslo „spľasnutie bubliny“ a zostupný vývoj rastu americkej ekonomiky. V neposlednom rade na spomalenie hospodárskeho rastu a dramatickému poklesu investičnej a spotrebiteľskej dôvery napomohli aj teroristické útoky, nehovoriac o recesii v leteckom a turistickom priemysle, ktorý tieto útoky vyvolali. Istú nervozitu vyvolali aj audítorske a účtovné škandály na Wall Street, predovšetkým kolaps energetickej spoločnosti Enron. Veľkou skúškou odolnosti americkej ekonomiky bola geopolitická neistota a nervózna hospodárska situácia v dobe operácie v Iraku (pohyby cien ropy, hrozba teroristických útokov). Napriek krátkodobému spomaleniu ekonomického rastu (rast HDP na úrovni 1,2 % za rok 2001), opätovné oživenie nastalo už v prvej polovici roku 2002. K stimulácii na akciovom trhu pomohlo účinné a systémové znižovanie úrokov iniciované A. Greenspanom. Aj keď sa nepodarilo eliminovať úskalia, ktoré predstavujú niektoré ukazovatele ako napríkla1d deficit bežného účtu platobnej bilancie (výrazne presahujúci 400 mld USD) a mierny vzostup nezamestnanosti, od roku začiatku roku 2003 zaznamenala americká ekonomika pozoruhodné výsledky.[4] Tak sa americký prezident so vstupom do volebného roku 2004 bude môcť oprieť o solídne ekonomické úspechy (pokles nezamestnanosti na 5,6 %, rast HDP za rok 2003 v rozmedzí 3 – 4 %). Bush taktiež presadil zníženie daní, ktoré sa ale na druhej strane prejavilo vo zvýšení schodku rozpočtu. Toto zvýšenie vláda nekompenzovala znížením federálnych výdavkov, čo viedlo ku kritike nielen zo strany FED-u, ale i konzervatívneho krídla republikánov. Alan Greenspan na margo Bushovej rozpočtovej politiky vyhlásil, že „Deficity rozpočtu v pomerne krátkom čase môžu viesť k problémom. Mierna peňažná politika nie je donekonečna zlúčiteľná s cieľmi cenovej stability a dlhodobého hospodárskeho rastu.“[5] V každom prípade, ekonomika bude opäť najdôležitejšou témou súboja Georga Busha a demokratického kandidáta Johna Kerryho, ktorý už ohlásil chystané zmeny (v sociálnom a zdravotnom poistení, investície do vzdelania), ktoré hodlá realizovať, ak v novembri 2004 bude zvolený za amerického prezidenta.
Na základe načrtnutých trendov vývoja ruskej a americkej ekonomiky môžeme pristúpiť k vzájomnej komparácii a načrtnutiu hlavných „prienikov“ oboch ekonomík. Zatiaľ čo ruské hospodárstvo po rozpade Sovietskeho zväzu prekonávalo obdobie hlbokej krízy a s nástupom trhových vzťahov zaznamenalo ekonomický prepad, americké hospodárstvo zaznamenalo obdobie rastu a prosperity. Rozdiely medzi oboma ekonomickými celkami v ich štruktúre, orientácií, veľkosti a dynamike boli a zostali podstatné. Predovšetkým, americká ekonomika nie je závislá na exporte do takej miery ako je to v prípade ruskej. Vývoz surovín je pre Rusko rozhodujúcim zdrojom príjmov a export vysoko prevyšuje dovoz tovarov. Naopak, v prípade USA ide o ekonomiku založenú na spotrebe, a importy tovarov do krajiny dlhodobo prevyšujú vývozy. Kontrast medzi štruktúrou ruského exportu (prevažne uhľovodíky) a amerického exportu (prevažne špičkové technológie, mikroelektronika, počítačová technika, automobily, investície etc.) najviac vypovedajú o štruktúre oboch ekonomík. Neporovnateľná zostáva miera výkonnosti, konkurencieschopnosti a produktivity, a to predovšetkým zo štrukturálnych dôvodov. V Spojených štátoch sa vyvinulo tesné spojenie základného a aplikovaného výskumu, ktoré posilňuje tesná spolupráca podnikateľských subjektov a akademickej sféry. V Ruskej federácii sa stále nepodarilo zastaviť „odliv mozgov“ do západnej Európy i do samotných Spojených štátov, a navyše slabá motivácia a nedostatočné vybavenie laboratórií z materiálnych dôvodov utlmili ruský výskum. Podobne vznik nových firiem v USA, ktorý nie je sprevádzaný administratívnymi prieťahmi a bariérami zabezpečuje rastúcu konkurencieschopnosť a inovatívnosť v ekonomike.[6] Vstupné zaregistrovanie firmy v Spojených štátoch v prípade neexistencie nejakých zvláštnych prekážok nepresahuje 7 pracovných dní. Naopak, v Ruskej federácii byrokracia a administratívne prieťahy do značnej miery spomaľujú podnikateľskú aktivitu. Vysoká miera flexibility a mobility pracovných síl v USA, podporená relatívne ľahkým prístupom k vzdelaniu a vynikajúcou infraštruktúrou zabezpečuje vysokú adaptapilitu pracovných síl. V postsovietskom Rusku, zdegenerovanom komunistickým ekonomickým prostredím sa stále ťažko rodí rozvinutý a flexibilný pracovný trh. V oblasti bankového sektoru Rusko naďalej zápasí s nedostatočným rozvojom, ktorý by zabezpečoval dostatočnú alokáciu zdrojov umožňujúcich investície v poddimenzovaných odvetviach hospodárstva.[7] Na druhej strane Spojené štáty môžu svoje finančníctvo opierať o tisícky bánk, z ktorých vyše 50 disponuje kapitálom presahujúcim 20 miliárd USD a tri z nich patria do prvej päťky najväčších bánk na svete vôbec. Aj podľa údajov o súhrnnej hodnote hrubého domáceho produktu (GDP) Spojené štáty (za rok 1998) obsadili v porovnaní s ostatnými krajinami prvú priečku s vyše 8 biliónmi USD. Rusko s vyše 680 miliardami USD obsadilo 12. miesto. Smerodajnejší údaj, a teda hrubý domáci produkt vyjadrený v prepočte na obyvateľa za spomínaný rok pre Spojené štáty predstavoval hodnotu presahujúcu 30 000 USD (2. priečka v absolútnom poradí po Luxembursku), zatiaľ čo Rusko v tomto ukazovateli, oscilujúcom okolo 2 300 USD sa neumiestnilo ani v prvej päťdesiatke.[8] V oblasti vzájomného obchodu a investícií môžeme konštatovať, že nedosahoval a ani nedosahuje hodnoty, ktoré by zodpovedali významu a veľkosti oboch ekonomík. Dôkazom poddimenzovania vzájomných obchodných vzťahov môže byť porovnanie amerického obchodu s Írskom (s prihliadnutím na rozdielne geografické a historické determinanty). Írsko, ktoré disponuje približne 1/35 ruskej populácie obchodovalo so Spojenými štátmi na úrovni cca 15. miliárd USD ročne, zatiaľ čo rusko-americký obchod do roku 2003 ani raz nepresiahol hodnotu 10 miliárd USD. Ruská federácia z pohľadu Spojených štátov predstavovala obchodného partnera stredného významu, celkovo z tretej desiatky krajín čo do veľkosti vývozu a dovozu. Slabá absorbčná schopnosť ruského trhu pre zahraničné produkty sa prejavovala aj v slabom vývoze amerických producentov do Ruska. Celková bilancia vzájomného obchodu z pohľadu Spojených štátov vyznievala záporne (napr. pre rok 1998 išlo o negatívne saldo vo výške presahujúcej 2 miliardy USD). Z pohľadu investícií je logicky tok kapitálu omnoho silnejší zo Spojených štátov smerom do Ruskej federácie. Najnovší vývoj ukazuje stúpajúci podiel amerických investícií v Rusku. V roku 2003 výška amerických investícií v Rusku stúpla oproti roku 2002 o vyše 30 % a presiahla 600 miliónov dolárov. Taktiež sa postupne diverzifikovala štruktúra odvetví, do ktorých prebiehal a prebieha vstup amerických investícií. Tradične síce najsilnejšie postavenie zaujímala energetika, no významné investície prišli aj do drevárskeho a papierenského priemyslu. Investície však prúdili aj opačným smerom, čoho dôkazom bol aj kapitálový vstup jednej z najväčších firiem v oblasti produkcie drahých kovov MMC Norilsk Nickel do amerického Stillwateru v roku 2003.
Dôležitou sa z hľadiska vývoja rusko-amerických ekonomických vzťahov zdá byť úspešnosť, resp. neúspešnosť pokračovania liberalizácie svetového obchodu v duchu rozširovania hospodárskych odvetví, na ktoré sa nevzťahujú obchodné obmedzenia. Z hľadiska pokroku v liberalizácie svetového obchodu po úspešnej dekáde v 90. rokoch (úspešné uruguajské kolo GATT) v súvislosti s komplikáciami a protichodnými stanoviskami rozvojových a rozvinutých krajín po cancúnskom stretnutí ministrov krajín združených vo WTO, došlo k opätovnej hrozbe oživenia protekcionizmu. Platilo to aj pre Spojené štáty, ktorých rastúci obchodný deficit sa stal vážnou hrozbou ekonomického rastu. (v roku 2002 presahujúci 430 mld. dolárov) a generoval tlaky na americkú vládu, aby ráznejšie ochraňovala domácich producentov pre dovozom lacnejších tovarov.[9]
Solídne základy ekonomiky Spojených štátov, zakotvené v technologickom pokroku, kvalitnej infraštruktúre, inštitúciách a širokom spektre poistných a regulačných praktík, ktoré udržiavajú stabilitu podnikateľského prostredia, spolu s vierohodným právnym a finančným systémom zabezpečujú krajine vhodné podmienky pre životaschopnosť v globalizovanom svetovom hospodárstve. Technologický náskok Američanov sa výrazne premietol do ekonomickej prevahy Spojených štátov predovšetkým v informačných technológiách a biotechnológiách a v neposlednom rade vo vojenskej technike, čo tvorí nevyhnutný predpoklad udržania dominantnej pozície krajiny v nasledujúcom období. Na druhej strane ruská ekonomika naďalej bude závisieť od rozvojových impulzov a schopnosti vlády vytvoriť podmienky vhodné na položenie základov trvalého a zdravého hospodárskeho rastu. Konkrétna stratégia integrácie ruskej ekonomiky do svetového hospodárstva a rastúca konkurencieschopnosť ruskej ekonomiky je teda podmienená politickými podmienkami a rozložením síl v ruskej ekonomike. S upevnením postavenia prezidenta a „silovikov“ – predstaviteľov silových štruktúr a tajných služieb v rámci politického systému v krajine sa vytvorili predpoklady vzniku paternalistického štátneho kapitalizmu s výrazne deformovaným konkurenčným prostredím a prepojením kapitálu a politickej moci, čo Rusko ešte viac odlišuje od demokratických krajín so slobodnou trhovou ekonomikou.
[1] K štruktúre a vývoju americkej ekonomiky pozri bližšie: Conte, Ch. – Karr, A. R. : Outline of the U. S. Economy. U. S. Department of State Office. 2000.
[2]Pozri bližšie: Kunešová, H.: Ekonomika USA v 90. letech. In: Mezinárodní politika 5/2000,s. 31.– 33.
[3]Prchal, M.: Změní se v USA po volbách hospodářska politika? .In: Mezinárodní politika 10/2000, s. 8-9.
[4]K vývoju trhu práce a štruktúre zamestnanosti pozri bližšiewebovú stránku United States dept. of Labor: http//:www.bls.gov./cps/
[5] Greenspan kritizuje Busha.In: SME, 13. 2. 2004, s.7.
[6] Pozri bližšie: Fárek, J.: Ekonomika USA: robustní a opět na vzestupu. In: Mezinárodní politika 7/2002, s.23-25.
[7] Pozri bližšie: Votápek, V.: Ruská ekonomika. In: Mezinárodní vztahy 4/2002, s. 39. a Žižka, J.: Hospodářska reforma je výzvou pro Putina. In: Mezinárodní politika 5/2000, s. 11-12.
[8] Údaje sú prebraté z The World Almanac and Book of Facts. New Jersey : World Almanacs and books, 1999.
[9] Pozri: Fárek, J. : Světová obchodní organizace před Cancúnem a po něm. In: Mezinárodní politika 12/2003, s.4-6.
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:US-Russia_Agreement_(7268180026).jpg
