Rozpad ZSSR v roku 1991 znamenal nielen koniec bipolárneho svetového poriadku, ale taktiež vznik špecificky novej medzinárodo-ekonomickej reality. Tá sa prejavila nielen zmenou a redefiníciou globálneho poriadku z vojensko-bezpečnostného hľadiska, ale taktiež dramatickou premenou hospodárskej sústavy sveta, vyplývajúcej s nástupu transformácie bývalých riadených ekonomík sovietskeho bloku. Táto zmena priniesla nielen dramatickú premenu štruktúry ekonomických vzťahov západných krajín a ich bývalých nepriateľov, ale taktiež odstránila dôvod sankčnej politiky, ktorú západné krajiny na čele so Spojenými štátmi uplatňovali, predovšetkým v oblasti strategických technológii a výskumu. V roku 1948 uvalili Spojené štáty na Sovietsky zväz a na ďalšie krajiny východného bloku tzv. strategické embargo, ktoré bránilo vývozu technológií a strategických surovín do ZSSR a jemu spriaznených krajín. Tieto sankčné prostriedky sa menili v závislosti od toho, na akej úrovni sa americko-sovietske vzťahy v tom – ktorom období nachádzali.[i] V roku 1972 podpísali Spojené štáty a ZSSR kompletnú obchodnú dohodu, ktorá zredukovala počet tovarov, na ktoré sa embargo vzťahovalo takmer o dve tretiny. V americkom Kongrese však postupne prevládol názor, že obchodné kontakty s komunistickým blokom sú výhodnejšie pre komunistické krajiny a napomáhajú ekonomicky prežiť zaostávajúcim komunistickým ekonomikám.
Definitívne priostrenie sankcií po nástupe prezidenta Reagana prišlo po vyhlásení výnimočného stavu v Poľsku v decembri 1981, a to nielen voči Poľsku, ale aj voči ZSSR. V období Gorbačovovej perestrojky západné krajiny sympatizujúce s otepľovaním vzájomných vzťahov a nástupom reforiem v ZSSR súhlasili s úverovaním neproduktívnej sovietskej ekonomiky. Touto cestou chceli napomôcť reformnému krídlu v Kremli a zároveň posilniť vlastné hospodárske postavenie v rozpadajúcom sa sovietskom priestore. Po rozpade sovietskeho bloku došlo aj v oblasti americkej legislatívy k zmene sankčnej politiky voči Rusku, no sankcie napriek tomu ani v 90. rokoch neprestali zasahovať do vzájomných hospodárskych vzťahov. Predovšetkým z dôvodu širokej teritoriálnej pôsobnosti a účinnosti amerických sankcií voči tretím krajinám (Irán, KĽDR, Pakistan) dochádzalo opakovane k porušovaniu týchto sankcií zo strany ruských exportérov. Je prirodzené, že americké hospodárstvo kvôli sankčnej politike prichádzalo ročne o milióny dolárov.
Analyzovať a komparovať stav americko-ruských ekonomických vzťahov za posledné desaťročie nie je jednoduché. Hlavnou prekážkou takejto definície je pretrvávajúci „živelný“ vývoj ruskej ekonomiky. Doterajšie ekonomické a politické reformy na jednej strane dokázali odštátniť väčšinu ruského hospodárstva, no nepodarilo sa nielenže odstrániť, ale ani len znížiť korupciu a klientelizmus v hospodárskych vzťahoch. V ekonomike ostalo najefektívnejším nástrojom tvorby zisku stále ešte úzke spojenie s politickou elitou, schopnou poskytovať spriazneným podnikateľom nesystémové výhody.[ii] Základy takéhoto vývoja boli položené na začiatku 90. rokov. Už vtedy sa ukázalo, že Rusko nie je a ani nebude schopné napredovať v transformácii a zabezpečiť tak svoju „komfornosť“ so západom ani v politickej, ani v ekonomickej rovine.[iii] Rozpad uzavretého systému ekonomík združených v RVHP v priebehu roku 1990, ktorý napriek direktívnemu plánovaniu na národných úrovniach nedokázal vytvoriť efektívny ekonomický mechanizmus, bol prvým krokom k dramatickému prepadu sovietskej ekonomiky. Na stretnutí predstaviteľov G-7 v Londýne v júli 1991 Michail Gorbačov, zjavne vedený dojmom, že ústupky Sovietskeho zväzu voči USA mu zabezpečia jasnú podporu, požiadal o prijatie do Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Dostal však len prísľub o podpore spolupráce vo forme pridruženého člena. Bol to nesporne ruský prezident Jeľcin, kto inicioval v Rusku reformy a dokázal presvedčiť rozhodujúcu časť populácie o tom, že návrat k pomerom „sociálnych istôt“ a „výdobytkov“ socializmu nie je možný. Na druhej strane sa úradovanie prezidenta Jeľcina často spája s negatívami, ktoré táto transformácia priniesla. Vláda prezidenta Jeľcina vytvorila a v podstate počas celej existencie garantovala postavenie a bohatstvo úzkej skupiny zbohatlíkov, pre ktorý sa zaužíval pojem oligarchov. Vznik úzkej vrstvy oligarchov bol spojený s nástupom „bezbrehého liberalizmu“ v ruskej ekonomike v období liberalizácie cien, privatizácie rozsiahleho štátneho majetku a znížení úlohy štátu v ekonomike.
Obrovské sociálne napätie a tlaky, ktoré sprevádzali prechod na trhovú ekonomiku voviedli Rusko do stavu permanentnej hrozby hospodárskeho zrútenia. Kombinácia dramatických spoločenských zmien, pokles ceny uhľovodíkov a drahých kovov na svetových trhoch a taktiež hlboký prepad exportu vojenských systémov (ktorý vyvrcholil v r. 1992) na ktorých exporte bolo Rusko finančne závislé od konca 80. rokov, nepredstavovali dobré východiská pre transformáciu ekonomiky. Od októbra 1991 realizovaná radikálna Čubajsová liberálna ekonomická politika viedla v januári 1992 k uvoľneniu cien a následnému dramatickému rastu cenovej hladiny, dosahujúcemu rádovo stovky percent. Okrem toho sa ruská vláda zaviazala v rozhodujúcej časti starého sovietskeho dlhu dosahujúceho 100 miliárd dolárov prevziať záväzky. Prezident Jeľcin nariadil, aby podnikové dlhy boli premenené na zmenky a ak podnik nebol schopný splácať dlhy, bol vyhlásený za zbankrotovaný. Ako sme už spomínali, Jeľcinom iniciovaná privatizácia, prevedená liberálnym ekonómom Anatolijom Čubajsom, viedla pre svoju nedôslednosť ku vzniku nepočetnej, ale mimoriadne vplyvnej skupiny finančných, priemyselných a následne i mediálnych magnátov, ktorých vplyv na ruskú politiku, domácu i zahraničnú, stále narastal.[iv] Kríza sa prejavovala dramatickým poklesom hrubého domáceho produktu, v poklese výrobnej dynamiky a predovšetkým v raste nezamestnanosti. Vláda sa pokúšala situáciu zvládnuť obmedzovaním dovozu, predovšetkým spotrebných tovarov. Reálne príjmy v roku 1993 boli zhruba o tretinu nižšie ako v roku 1991. Nekoncepčná „reforma“, ktorá na jednej strane liberalizovala ekonomické prostredie sa neopierala o nevyhnutné podmienky fungovania trhovej ekonomiky (predovšetkým v oblasti podnikateľskej legislatívy, vlastníckych vzťahov, vládnych stimulov). Zahraničné investície, ktoré sa mohli stať hlavným motorom oživenia rastu ruskej ekonomiky, začali do krajiny vo väčšej miere prúdiť až od roku 1995, kedy presiahli úroveň 2 miliárd USD. Vzhľadom k nedostatočnej konkurencieschopnosti nedokázali ruské vlády v 90. rokoch ponúknuť investorom dostatočné stimuly a podmienky, porovnateľné s inými krajinami SVE. Dôležitým fenoménom ostala otázka politickej stability. Ešte pomalšie prebiehala reforma v poľnohospodárstve, predovšetkým kvôli značnej kapitálovej náročnosti a slabej konkurencieschopnosti ruských poľnohospodárskych producentov.
Najväčším úspechom ruských reforiem popri vytvoreniu relatívne flexibilného pracovného trhu boli monetárne a bankové reformy. Vytvoril sa z hľadiska trhového prostredia typický dvojúrovňový systém bánk – Ruská ústredná banka a rozsiahla paleta komerčných bánk, ktorých stabilita sa ukázala ako vratká až v kríze v roku 1998. Kapitálový trh sa začal oživovať od roku 1996 v súvislosti s pokračovaním privatizácie a nárastom investícii v krajine, aj keď po kríze v auguste 1998 bol vystavený veľkému tlaku a de facto sa zrútil. V prvej polovici roku 1998 sa ruská ekonomika prepadala a narazila na dno v auguste tohto roka. Napriek aktívnej platobnej bilancii Rusko nebolo schopné splácať svoje dlhy v plnej výške. Finančný krach a následná kríza otriasli základmi ruskej ekonomiky. Strnulosť a nízka efektivita reforiem viedli k tomu, že Medzinárodný menový fond a Svetová banka odmietli ďalej úverovať ruské hospodárstvo bez uskutočnenia razantných reforiem.
Antikrízový program, ktorým vláda premiéra Kirijenka (vymenovaná v marci 1998 po páde vlády V. Černomyrdina) chcela odvrátiť blížiacu sa krízu, stroskotal na politických sporoch v Dume. Ruská vláda nebola schopná zabezpečiť splácanie pôžičiek, čoho výsledkom bol krach veľkej časti bankového sektora. Pokles rubľa, ktorý devalvoval v období do septembra 1998 oproti americkému doláru o vyše 300 %. navŕšil podiel dlhov, ktoré boli naviazané na štátny rozpočet. O prehĺbenie krízy sa podpísal aj fakt opätovného trendu poklesu cien uhľovodíkov od začiatku roka 1998 a znova odhalil závislosť a zraniteľnosť ruskej ekonomiky na exporte surovín. Dôsledky spomínanej devalvácie rubľa sa prejavili vo všetkých sektoroch hospodárstva, no predovšetkým v kvantite importov (hlavne potravín a spotrebného tovaru). Vláda Spojených štátov, do istej miery poučená z vývoja krízy v juhovýchodnej Ázii v jeseni 1997, promptne spolu s krajinami EÚ ponúkla Rusku pomoc. Výpadok v ponuke tovarov, ktorých import do krajiny v dôsledku platobnej neschopnosti dovozcov ohrozoval krajinu v zásobovaní, viedol Spojené štáty k poskytnutiu potravinovej pomoci.[v] Prezident Jeľcin odvolal vládu premiéra Kirijenka a jej vedením poveril opäť V. Černomyrdina.[vi] Situácia v spoločnosti však vyžadovala sociálny a politický zmier, ktorý bol možný len v prípade kompromisu medzi prezidentom a Dumou. 11. 9. 1998 Štátna duma súhlasila s návrhom Jeľcina vymenovať za predsedu vlády J. Primakova, ktorej sa s vypätím síl nakoniec podarilo stabilizovať finančnú situáciu v krajine.
Problematickou sa stala otázka privatizácie štátnych podnikov. Malá privatizácia, aj keď sa neuskutočnila optimálne a väčšinu podnikov z dôvodov slabej kapitálovej ponuky previedla do držby kolektívnych vlastníkov, aspoň vytvorila vrstvu drobných podnikateľov. Omnoho problematickejšou sa ukázala veľká privatizácia. V nej sa uskutočnilo z pohľadu vývoja a potrieb ruskej ekonomiky niekoľko základných chýb. Vôbec v nej nebolo využité know-how krajín SVE, ktoré boli v privatizačnom procese v predstihu. Naopak, vláda presadila „domáci“ variant privatizácie, ktorý mal špecifické prvky. Zvýhodňovala pracovné kolektívy, čo malo negatívne dôsledky pre celú ekonomiku. Okrem toho, že princíp „zvýhodnenia“ odporoval rovnosti práv a príležitosti, viedol k umelému podhodnocovaniu imania spoločností a podnikov, čo managementu uľahčovalo ovládnutie podnikov. Privatizácia štátnych monopolov ťažobného a tranzitívneho charakteru zasa viedla k vytvoreniu vrstvy zbohatlíkov, ktorí čoskoro začali spätne ovplyvňovať ruskú politiku a ako sme už spomínali, zaužívalo sa pre nich označenie „oligarchovia“ Pre ich vznik je charakteristické to, že vznikli nie ako dôsledok trhového prostredia, ale ako dôsledok jeho deformácií. Pre ruskú ekonomiku predstavovali oligarchovia jednoznačne negatívnu úlohu. Nezriedka totiž zaujali pozície na čele monopolných podnikov a bránili sa akejkoľvek konkurencii, predovšetkým zahraničnej. V tejto súvislosti sa kľúčovou otázkou ruskej ekonomiky stala problematika vývozu kapitálu do zahraničia. Masívny vývoz kapitálu z Ruska v rokoch 1990-1998 sa odhaduje na 150 miliárd a len v roku 2002 dosiahol takmer 25 miliárd.[vii] Tento odlev súvisel predovšetkým so snahou po „legalizácii“ kapitálu v USA a krajinách západnej Európy. Tesné spojenie administratívnych štátnych orgánov a oligarchie pri preberaní vplyvu v strategických a najvýnosnejších odvetviach ruskej ekonomiky bolo len logickým dôsledkom neprehľadnosti privatizačných procesov v krajine. Tak nastal v ruskej ekonomike stav, že peniaze na obnovu výroby, respektíve jej reštrukturalizáciu pochádzali predovšetkým z vnútorných podnikových zdrojov, ktoré ani zďaleka nedokázali pokryť ich potrebu.
Ekonomická realita ku koncu 90. rokov výrazne znížila možnosti sociálnej mobility. Od roku 1996 sa novým fenoménom ruskej politiky stala tzv. „Rodina“ tvorená skupinou zbohatlíkov, ktorých „vygeneroval“ jeľcinovský režim. Prostredníctvom dcéry B. Jeľcina Tatiany Diačenkovej, disponujúcej širokým vplyvom a prístupom k prezidentovi, „Rodina“ ovládla situáciu v Kremli. Súperenie politicko-ekonomických koalícii o vplyv v Kremli a nezlomný vplyv ropných spoločností a Gazpromu na ruskú politiku a zároveň o súperenie v nich poznačili nielen zloženia vlád, ale i charakter vládnej politiky vo všetkých vládach po roku 1993.[viii] Odchod Jeľcina z funkcie prezidenta RF a „politické tančeky“ ohľadom nástupníctva vznikli jednoznačne v súvislosti s blížiacimi sa voľbami v roku 2000 a súviseli predovšetkým zo snahou „Rodiny“ udržať si svoje pozície v hospodárstve i administratíve a zabrániť nástupu takej garnitúry, ktorá by sa vytvorila na „Rodine“ nezávislom prezidentovi s programom nového prerozdelenia zdrojov a moci, ktorými oligarchovia disponovali. Vzájomná podpora jeľcinovského režimu a oligarchov po nástupe V. Putina spočiatku zakladala predpoklady kontinuálneho vývoja.
Od začiatku roku 2003 však vo vzťahu oligarchovia – štát (prezident) došlo k zmene. Štátna moc sa začala snažiť obmedziť na rôznych úrovniach moc oligarchov a im blízkych štruktúr (ako a o tom svedčia prípady Berezovského a Chodorkovského, útoky na Jukos etc.). Parlamentné voľby v decembri 2003 a víťazstvo proputinovských síl posílili postavenie prezidentskej strany (strany moci) v štáte. Maximálna previazanosť politiky a ekonomiky, netransparentnosť a štrukturálne problémy ruskej ekonomiky – v súvislosti s jej socialistickým dedičstvom, ostro kontrastovali a dlhé obdobie (v závislosti od budúceho vývoja Ruska, a to buď smerom k otvorenej ekonomike podľa „západného“ vzoru, alebo, čo je omnoho pravdepodobnejšie, smerom k špecificky ruskej forme štátneho oligarchického ekonomického modelu) aj bude kontrastovať s relatívne stabilným a kontinuálnym vývojom americkej ekonomiky. Za situácie prehlbujúcej sa ekonomickej krízy v Rusku medzinárodná verejnosť a predovšetkým medzinárodné organizácie ekonomického charakteru prejavili ochotu poskytnúť Rusku napriek jeho obrovskej zadĺženosti pôžičky. Tie boli často krát motivované politickými dôvodmi a súviseli so snahou západných krajín, a predovšetkým USA udržať kontinuitu takého politického vývoja, ktorý by aspoň v hrubých rysoch spĺňal demokratické atribúty. Poskytnutie pôžičky pred prezidentskými voľbami v roku 1996 bolo skutočne motivované predovšetkým snahou podporiť Borisa Jeľcina proti komunistovi Gennadijovi Zjuganovovi.[ix] Je nutné pripomenúť, že politické dôvody na druhej strane boli niekoľko krát dôvodom prehodnocovania finančnej pomoci transformujúcej sa ruskej ekonomike. Takáto situácia nastala v čase ruského ťaženia do Čečenska alebo škandály v súvislosti s praním špinavých peňazí v Bank of New York a aféry Mabetex, v ktorých figurovali osoby z okolia prezidenta Jeľcina.
Sprievodným javom transformácie ruskej ekonomiky a zároveň brzdou prílivu zahraničných investícií sa stal organizovaný zločin, a to nielen na území bývalého Sovietskeho zväzu. Ruská mafia ovládla nielen čiernu ekonomiku na domácej pôde, ale dokázala expandovať predovšetkým do Spojených štátov, Kanady, Latinskej a Strednej Ameriky a Európy. Ruská mafia sa stala rovnocenným partnerom domáceho organizovaného zločinu v americkom New Yorku.[x] Ako teda vidno, problematika ruskej mafie sa stala medzinárodným problémom a výrazne prispela k rastu predovšetkým ekonomickej kriminality aj v USA. Tendencia rastu vplyvu a mocenských ambícií podsvetia sa ukázala aj v snahe zločineckých skupín o prienik do štátnych kontrolných mechanizmov. Neprehľadný právny systém a nízka vymožiteľnosť práva vytvorili prepoklady umožňujúce v krajine týmto skupinám nielen kumulovať, ale i prepierať zisky. Dôsledkom takéhoto stavu bol vznik širokej štruktúry organizovaného zločinu, pričom počet takto organizovaných skupín operujúcich v Rusku ministerstvo vnútra RF odhadlo na 9000.
Ekonomickú realitu, ktorú vytvorila kríza z roku 1998 a devalvácia rubľa, spolu s nárastom cien uhľovodíkov tvorili predpoklady pozoruhodného nárastu ekonomiky, predovšetkým vo výrobnej oblasti. Vysoké tempá ekonomického rastu v rokoch 1999-2000 boli určované existenciou rezerv v ruskej ekonomike, umožňujúcich zvyšovať výrobu bez podstatných investičných nákladov. Nakoniec v dôsledku rastu daňových príjmov a znižovaniu štátnych výdavkov po prvýkrát po mnohých rokoch príjmy ruského rozpočtu prevýšili výdavky.[xi] V druhej etape, v rokoch 2000-2002 sa hospodársky rast spomalil v súvislosti s vyčerpaním „devalvačného efektu“, ale udržal sa nad úrovňou 4 %. Nerovnomernosť investícií v sektorovom prerozdelení (zjavná prevaha exportno-surovinového odvetvia čo do kvantity investícií) prehlbovala závislosť ruského obchodu od konjunkturálnych nálad trhu a stavu dopytu po nerastných surovinách. Koncom roku 2002 sa začali prejavovať príznaky novej krízy a do istej miery aj rozporuplné výsledky reforiem vlády premiéra Michaila Kasjanova. Navyše, razantnosť potrebných reforiem, s ich predpokladaným dopadom v sociálnej oblasti boli pre blížiace sa prezidentské voľby skôr symbolické. Ku koncu roka 2003 zahraničný dlh Ruska dosahoval 115 miliárd dolárov, no jeho refinancovanie prebiehalo, aj vďaka stabilne vysokým cenám ropy, v podstate bezproblémovo a aj jeho výhľady ostali pozitívne.
[i] K sankčnej politike Spojených štátov amerických pozri bližšie: Tomáš, R. In: Ref. 27 , s.44-63.
[ii] Votápek, V. : Ruská krize, In: Mezinárodní politika 1/1999, s. 24 – 26.
[iii] K politicko-sociálnym aspektom tranzície v Rusku pozri bližšie: Voráček, E.: Elity v procese konsolidace spoločensko-politických struktur ve východní Evropě. In: Slovanský přehled. Review for central and Southeastern European History. Praha 1997, č. 2, s. 189-194. a Dudinská, I.: Sociokultúrna situácia ako odraz krízy kultúry v ruskej spoločnosti. In: Prešovské politologické dni. Zborník prác z medzinárodnej vedeckej konferencie. Prešov: Katedra sociálno – politologických vied FF PU v Prešove, 1997, s. 166-168.
[iv] Běloševský, D. : Rusko mezi volbami. In: Mezinárodní politika 2/1996, s. 4. – 5.
[xvi][v] Išlo o dodávku vyše 3 miliónov ton potravín na základe dohody z novembra 1998. Pozri bližšie: Duleba, A. – Hirman, K.: Ref. 88, zvlášť s.189-192.
[vi] K priebehu krízy a politickým súvislostiam v roku 1998 pozri: Stupavský, P.: Rusko opäť v roku nula? In: Mezinárodní politika 10/1998, s. 25-27.
[vii] Zbořil, Z. : Hrozí Rusku státni převrat? In: Mezinárodní politika 8/2003, s. 27-29.
[viii] Pozri bližšie: Ivanovičová, V.: Berezovskij opět tahá nitky dění na vrcholu ruské politiky. In: Mezinárodní politika 10/1998, s.28-29.
[ix] Soukup, O. : Rusko po volbách, In: Mezinárodní politika 2/2000, s. 12.
[x] V New Yorku dostali pod kontrolu tretinu predaja pohonných hmôt Ako ďalej uvádza Nožina, podľa odhadov Federálneho daňového úradu prichádza tak štát o miliardu dolárov ročne. Päť veľkých skupín postsovietskeho organizovaného zločinu, rozdelených do 220 gangov o celkovom počte 4000 ľudí, operuje v 17 amerických veľkomestách. Pozri bližšie: Freeh, L.: USA a Mezinárodní zločin. In: Mezinárodní politika 5/1996, s. 10-12. a Nožina, M.: Postsovětský organizovaný zločin. In: Mezinárodní politika 2/2000, s. 23-25.
[xi] Bělousov, A.: Ekonomika dnešního Ruska: úspěchy, problémy, perspektivy. In: Mezinárodní politika 8/2003, s. 7. -8.
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:McDonald%27s_in_Moscow,_2008.jpg
