Dugin: Quo vadis Ukrajina? /Alena Švorčíková/

Druhá časť článku Quo vadis Ukrajina (prvá časť – Brzezinski: Quo vadis Ukrajina?) je zameraná na tvorbu A. Dugina, ktorá je považovaná za ideologický zdroj súčasnej zahraničnej politiky Ruskej federácie.

Alexander Geljevič Dugin je profesorom na Lomonosovej univerzite a predstaviteľ neoeurázianskej geopolitickej školy. Dugin sám seba prezentuje ako ideológa strany Jednotné Rusko, ktorej členom je aj súčasný ruský prezident Vladimir Putin či predseda vlády Dmitrij Medvedev. Je autorom geopolitickej mapy sveta, ktorá je reakciou na súčasné koncepcie atlantizmu a mondealizmu.

Ruský národ je veľmi špecifický – tak ako ostatné slovanské národy potrebuje pevnú ruku, ktorá dokáže koordinovať jeho silu a potenciál. Za ostatných dvadsať rokov od rozpadu Východného bloku sa Slováci snažili o zmenu svojho myslenia a preberali liberálne idey a názory západných mocností. No niektoré charakteristické črty nezmení žiadna ideológia ani režim a to je dôvod, prečo máme s východnými Slovanmi viac spoločného ako si chceme pripustiť. Potreba určitého zjednotiteľa alebo vodcu a určitá nutná miera korupcie je vo väčšine slovanských štátov vžitá, aj napriek tomu, či sa s korupciou stotožňujeme, alebo nie. Našťastie na Slovensku nenarástla do takých obludných rozmerov ako napríklad na Ukrajine.

 Ruský národ je podľa Dugina historické spoločenstvo, ktoré je etnicky, nábožensky, psychologicky a kultúrne zjednotené. Ruský národ vznikol ako nositeľ osobitnej civilizácie a bol osou mnohých štátov: východoslovanských kniežactiev, Moskovskej Rusi, impéria Petra Veľkého alebo Sovietskeho zväzu. Ruský národ počas svojho historického vývoja hľadal rôzne typy štátnych systémov, no vždy si zachoval svoju identitu. V súčasnosti musí vystupovať ako hlavný politický subjekt dejín, od ktorého sa očakáva, že bude presadzovať všetky svoje záujmy.

Podľa Dugina je ruský národ natoľko spojený s eurázijskou politickou realitou, že samotný eurázijský priestor formoval psychológiu ruského národa, jeho určenie, identitu aj osud. Rusi preto strácajú mimo svojho impéria svoju identitu, národnosť.

V ruskej histórii sa potvrdilo, že po premene Ruska na národný štát nasledovali spoločenské katastrofy, čo je aj dôvodom, prečo sa Rusi snažia uniknúť takejto premene. Rusi sú pripravení priniesť neuveriteľné obete, aby rozvinuli národnostnú ideu a ako každý štát, ktorý sa usiluje o suverenitu, rieši otázku teritoriálnej sebestačnosti. To je dôvodom túžby ruského národa po impériu.

Podľa Dugina je Rusko kontinentálnym komplexom, ktorý sa stotožňuje s pojmom Eurázia, pretože Rusko sa po obsadení Sibíri stotožnilo s pojmom Heartland. Vo vzťahu k Rusku sa všetky eurázijské okolité štáty javia ako Rimland. Rusko nie je ani Východ, ani Západ, ale je osobitnou kultúrou. Jeho rozloha, obyvateľstvo a technologický rozvoj disponuje objemom a kvalitou, ktoré sú základným predpokladom pre kontinentálnu nezávislosť. Preto podľa Dugina musí byť strategickou tézou Ruska heslo : „Aj Východ, aj Západ“, pretože len kontinentálna integrácia Eurázie s Ruskom ako centrom môže garantovať všetkým národom a štátom skutočnú suverenitu.

Poslednou formou imperiálnej organizácie ruského národa bol Sovietsky zväz. Dugin sa podrobne zaoberal analýzou rozpadu ZSSR a v rámci svojej analýzy vyčlenil faktory, ktoré zapríčinili jeho rozpad:

1. Ideologická úroveň: počas existencie socialistického režimu neboli do komunistickej ideológie začlenené duchovné a národnostné elementy a materializmus spolu s  ateizmom boli ruskému národu cudzie. Komunistický dogmatizmus nakoniec zničil akýkoľvek ideologický život v spoločnosti.
2. Geopolitická a strategická úroveň: Sovietsky zväz bol v dlhodobej perspektíve nekonkurencieschopný voči atlantickému bloku. Výhodou USA bolo, že mali rozsiahlu ostrovnú základňu, ktorú bolo jednoduchšie ubrániť ako kontinent a boli mimo dosahu potenciálnych akcií ZSSR na ich destabilizáciu. Navyše USA kontrolovali aj európske južné a západné pobrežné zóny. Sovietsky zväz mal na výber dve varianty: buď vo svojom rozširovaní vplyvu postupovať smerom na Západ k Atlantiku, alebo smerom na Juh a v Európe a v Ázii by vytvoril neutrálne bloky, ktoré by neboli pod kontrolou ani jednej z veľmocí. Zachovavánie statusu quo bolo výhodné pre USA, pretože udržovanie vysokej úrovne vojenského potenciálu ZSSR ekonomicky oslabovalo.
3. Ekonomický systém: Podrobná kontrola štátu nad všetkými ekonomickými procesmi v krajine vyvolali atmosféru sociálneho odcudzenia a nezainteresovanosti. Socializmus sa dostal do úzadia pred štátnou byrokratickou mašinériou a cykly socialistického rozvoja stratili kontakt s realitou.
4. Administratívne zloženie ZSSR: Hospodársky a byrokratický centralizmus neprospieval k rozvoju etnických, regionálnych a náboženských aspektov vnútorných teritórií. Prísna štrukturalizácia spoločnosti spôsobila vytvorenie nepružných systémov, ktoré potláčali prirodzené formy národnostného života Rusov.

Dugin sa ďalej zaoberal otázkou Čo je to Ruská federácia? Došiel k záveru, že Ruská federácia je aktér, ktorý má osobitnú úlohu vo svetovej politike, v súčasnosti je druhostupňovou regionálnou mocnosťou a je to priestor pre rôzne experimenty. Rusko je podľa Dugina len prechodný útvar a veľké nebezpečenstvo vidí v tom, že by sa zmenilo z imperiálnej mocnosti na regionálnu. V súčasnosti sa Západ snaží premeniť Rusko na politický systém, ktorý by nebol spôsobilý zúčastňovať sa na svetovej politike a mať široké civilizačné poslanie. Hlavnou strategickou úlohou USA bude, aby nedopustila vytvorenie pevnej a samostatnej formácie na území bývalého ZSSR, ktorá by uskutočňovala politiku nezávislú od USA.

Rusko sa v súčasnosti nachádza v silnom demografickom prepade, čo ohrozuje celý národ a vznik impéria. Na eurázijskom juhu nastáva ale prudký demografický nárast. Ak budú súčasné trendy pretrvávať, hrozí vytesnenie Rusov z centrálnych pozícií v novom impériu, v najhoršom prípade expanzia južanských národov na ruské teritóriá. Podľa Dugina existuje riešenie tohto problému a tým je pozdvihnúť koncepciu ruského nacionalizmu na prvé miesto, aby si Rusi uvedomili, že sú pravoslávnym národom, že sú Rusmi a v poslednom rade sú ľuďmi.

V súčasnosti existujú podľa Dugina dva najčastejšie modely vytvárania veľkého priestoru: mondealistický projekt a projekt nového impéria. Mondealistický projekt predpokladá zrušenie existencie tradičných štátov a vytvorenie akejsi planetárnej civilizácie, ktorá bude riadená z jedného centra – vytvorenie Pax Americana, tj. ustanovenie nového poriadku. Tento projekt sa súčasne implementuje na Západe do medzinárodnej politiky

Projekt nového impéria pokladá súčasné štáty za výsledok rozpadu tradičných impérií. Dugin ako obhajca tohto modelu vidí Rusko v pozícii srdca Eurázijského ostrova. Formuluje aj závery, ktoré budú platiť pre budovanie imperiálneho Ruska:

• Vznikajúce impérium nemôže byť len regionálnou mocnosťou.
• Nové impérium sa musí už od začiatku budovať na imperiálnych princípoch.
• Nové impérium musí odmietnuť materializmus, ekonomický centralizmus a ateizmus.
• Musí mať morské hranice alebo spriatelené bloky na kontinentálnych teritóriách.
• Musí disponovať diferencovanou štruktúrou vnútorného politicko-administratívneho zriadenia.
• Štát sa musí podieľať na riadení ekonomiky a zasahovať bude môcť len do strategickej aféry.
• Musí zabrániť procesom kapitalizácie a privatizácie a orientovať sa na kontrolu ruského národa nad ekonomickou realitou.

Budúcnosť Ruska vidí Dugin vo vzniku nového eurázijského impéria. Toto impérium však musí priestorovo a strategicky prekonať variant ZSSR, musí byť eurázijské, svetové a veľkokontinentálne. V súčasnosti Dugin vyčleňuje 4 geopolitické zóny, ktorým zodpovedajú hlavní aktéri svetových konfliktov:

1. Krajný Západ: zahŕňa USA, Anglicko, Francúzsko a ostatné európske krajine ovplyvnené atlantizmom. Tento priestor je veľmi civilizačne aktívny a je zdrojom antitradičných zmien.
2. Stredná Európa: susedí s atlantickým blokom a disponuje všetkými znakmi kontinentálnej a pozemnej orientácie a podľa Dugina geopoliticky smeruje k Východu.
3. Rusko: leží v centre ťažiska eurázijského kontinentu a má neliberálny a konzervatívny charakter.
4. Tichooceánska zóna: v tejto oblasti zohráva centrálnu úlohu Japonsko, táto zóna je orientovaná antiliberálne a antizápadne.

Pre predstaviteľov atlantizmu je najväčším nebezpečenstvom konsolidácia všetkých troch zón Eurázie, preto je podľa atlantických stratégov dôležité, aby sa tieto tri zóny dostali do problémov so svojimi okolitými štátmi, ktoré by sa mohli stať ich potenciálnymi spojencami.

Základným integrujúcim prvkom nového impéria bude boj s atlantizmom a odpor k liberálno-trhovej civilizácii a jeho ekonomickým, politickým a vojenským štruktúram. Na nižšej úrovni bude toto nové impérium predstavovať konfederáciu štyroch nasledujúcich priestorov:

1. Európske centrum : tvorené štátmi okolo Nemecka a Strednej Európy.
2. Tichooceánske impérium: tvorené štátmi okolo Japonska.
3. Stredoázijské centrum: tvorené štátmi okolo Iránu.
4. Ruské impérium: predstavuje samotné Rusko.

Ruské impérium bude mať centrálnu pozíciu a popri už vyššie spomínaných blokoch bude súčasne existovať ešte osobitný región Číny. Každé z druhoradých impérií sa bude zakladať na osobitnom etnickom, náboženskom, politickom alebo kultúrnom faktore a suverenita týchto krajín bude obmedzená, pretože budú ovplyvňované geopolitikou väčších aktérov.

Národy ako Ukrajinci, Bielorusi alebo Srbi budú vnímaní ako oddelené národy, ktoré budú tesne spojené s jurisdikciou slovansko-pravoslávneho typu. Napríklad Francúzi, Taliani či Nemci budú spojení európskou imperiálnou tradíciou a kresťanstvom. Na obdobných základoch bude kooperovať aj Stredná Ázia, Tichomorie, arabský svet alebo Afrika.

V roku 2011 napísal V. Putin pre noviny Izvestija úvahu, v ktorej si kladie za cieľ vybudovať vyššiu úroveň integrácie  vybudovať Eurázijskú úniu.  Už v roku 2010 vznikol hospodársky blok z Bieloruskom a Kazachstanom, návrh na vstup do tohto bloku dostala v roku 2013 aj Ukrajina. 1. januára tohto roku začala Eurázijská hospodárska únia (EAHU) formálne fungovať. Prepája hospodársky priestor Ruska, Bieloruska, Kazachstanu a Arménska. Kirgizsko a Ukrajina do jej štruktúr zatiaľ nevstúpili. Vznik takejto hospodárskej únie v priestore bývalého ZSSR je logický – tieto štáty nemajú zväčša inú možnosť nájsť v okolitom priestore nové odbytiská, a preto sa orientujú na tie pôvodné, vytvorené v dobách spoločného ekonomického priestoru.

Nové impérium na Západe, tzv. Európske impérium, má podľa Dugina svoje pevné geopolitické miesto v Strednej Európe. Jedná sa o prirodzený geopolitický priestor, ktorý je kultúrne, strategicky a čiastočne aj politicky zjednotený. Z etnického hľadiska sa tu nachádzajú národy bývalého Rakúsko-Uhorska, Pruska, Nemecka, Poľska a západných ukrajinských teritórií.

Geopolitickým centrom Strednej Európy je Berlín. Len Nemecko má kvality  na integráciu tohto geopolitického priestoru: má rozvinutú ekonomiku, historickú vôľu, výhodnú polohu alebo homogénnu etnickú štruktúru. Stredná Európa sama o sebe ale nedisponuje dostatočným politickým a vojenským potenciálom, aby mohla získať skutočnú nezávislosť od atlantickej kontroly riadenej USA.

Európske impérium sa preto musí sformovať okolo Berlína, ktorý sa nachádza na osi s Moskvou. Takéto impérium bude európske, oslobodené od etnických dominancií niektorého z národov. Nemá za cieľ potláčať európske národy, ani ich podriaďovať Nemecku či Rusku, ale oslobodiť ich od útlaku trhovej civilizácie založenej na spotrebe a konzume a prebudiť v nich hlbokú národnostnú energiu.

Vytvorenie osi Berlín-Moskva predpokladá predovšetkým zrušenie sanitárneho kordónu vo Východnej Európe. Os Berlín-Moskva pomôže vyriešiť komplex problémov, s ktorými sa dnes Rusko a Nemecko potýkajú. Rusko tak získa priamy prístup k technológiám, spoluúčasť v Európe, silné investície a ekonomické pozdvihnutie ruských regiónov. Nemecku poskytne politické oslobodenie od USA a surovinovú nezávislosť od energetických zdrojov. Takýto scenár však nie je možný kvôli vzájomnej nedôvere a neporozumeniu si oboch strán, ktoré sa cítia byť navzájom ohrozené.

Najväčším problémom Ukrajiny je jej nejednotnosť. Už od jej vzniku sa snažia jednotlivé časti o odtrhnutie, no referendá neboli zo strany Kyjeva akceptované. Jednotlivé časti sa nechcú odtrhnúť výlučne z etnických dôvodov, ale aj z dôvodov ekonomických. Vysoká korupcia, tunelovanie, kumulovanie majetku v rukách oligarchov, vysoká nezamestnanosť či nízka životná úroveň určite nebudú tým pravým spojivom medzi jednotlivými ukrajinskými etnikami. A tak v duchu tradícií – prikloniť sa k silnejšiemu aktérovi na politickej scéne, chce jedna časť Ukrajiny zmenu v smerovaní domácej politiky na západ a druhá časť na východ.

Po rokoch migrácie obyvateľstva za prácou do priemyselnej oblasti východnej Ukrajiny je ťažké jednoznačne určiť, kto je pravý Ukrajinec a kto Rus. Obdobná situácia existovala v bývalom Československu, kde sa obyvateľstvo po niekoľko generácií národnostne premiešavalo.

Západná aj východná časť má svoju elitnú vrstvu oligarchov, ktorí medzi sebou súperia o vplyv a moc v krajine. Na Ukrajine najvplyvnejší oligarchovia nevlastnia na rozdiel od tých slovenských, len luxusné domy, autá alebo jachty, ale aj vlastné armády, čo vytvára absolútny chaos v riadení, organizácii a predvídaní vývoja situácie. V našich médiách sa ukrajinskí oligarchovia spomínajú len okrajovo, no práve oni sú tými reálnymi ľuďmi, ktorých záujmy riadia domácu politiku. Je verejne známe, že jeden z najvplyvnejších ukrajinských oligarchov, Ihor Kolomojskij, zarytý nepriateľ V. Putina, vlastní svoju vlastnú armádu v dnepropetrovskej oblasti. Práve jeho meno sa skloňuje v súvislosti so zostrelením letu MH17 boeingu Malajzijských aerolínií.

Taktiež spojenectvo vlády v Kyjeve s Pravým sektorom a stranou Sloboda predstavuje pre stabilizáciu pomerov v krajine veľké bezpečnostné riziko. Pravý sektor združuje niekoľko ultrapravicových nacionalistických organizácií ako napríklad Trojzubec Štefana Banderu, UNA-UNSO, Patrioti Ukrajiny alebo Biele kladivo. Napríklad Trojzubec je špecializovaná organizácia vojenského charakteru, ktorej cieľom je propaganda ukrajinského nacionalizmu v interpretácii Š. Banderu, vychovávanie ukrajinskej mládeže v patriotickom duchu a národná obrana, ktorá má chrániť česť a dôstojnosť ukrajinského národa všetkými dostupnými spôsobmi a metódami. Verejne sa prihlasuje k odkazu banderovcov, ktorých cieľom bola oslobodená a nacionálne čistá Ukrajina. Počas oslobodzovacieho boja brutálnym spôsobom povraždili tisíce Židov, Rusov, Poliakov či volynských Čechov.

Pravý sektor bol ukrajinskej opozícii vhodný na rozdúchavanie vášní a agresie na Majdane, no jeho aktivity sa neobmedzujú len na Kyjev a demonštrácie na námestí. Organizujú rôzne pochody v ukrajinských mestách, počas svojho vyčíňania ničia súkromné majetky, zriaďujú si vlastné výcvikové základne a  podieľali sa aj na masakre civilného obyvateľstva v Odese. Je nemožné dôverovať a seriózne spolupracovať s takýmto „politickým“ partnerom, ktorý sa pri náznaku nesúhlasu zo strany súčasnej vlády vyhráža pochodom na hlavné mesto?

V tomto víre udalostí sa nachádzajú Ukrajinci, ktorí sú ruskými potomkami, v bežnom styku používajú ruštinu alebo sa hlásia k ruskej národnosti. Z vyššie uvedených dôvodov je pochopiteľné, že nechcú byť súčasťou „novej“ Ukrajiny, ktorej časť sa ostro profiluje protirusky. Rusko videlo príležitosť, racionálne využilo dlhodobú nespokojnosť a nejednotnosť Ukrajiny a zapojilo sa do procesu odtrhnutia  východnej Ukrajiny od súčasného štátneho celku. Prioritou každého štátu je vytvárať pozitívne diplomatické a ekonomické vzťahy so svojimi susedmi.

Rusko takisto ako aj EÚ a USA má záujem o ekonomické ovládnutie ukrajinských spoločností a jej trhov. V prípade odtrhnutia  východnej Ukrajiny získa prístup k zdrojom  najpriemyselnejšej časti Ukrajiny. Rusko túto politiku aplikuje aj vo svojom bezprostrednom okolí, pretože sa väčšinou jedná o krajiny so silnou ruskou menšinou a ekonomickými väzbami ešte z čias ZSSR. Ukrajina, aj napriek snahám západnej a juhozápadnej časti, nikdy nepatrila do sféry vplyvu anglosaských a germánskych mocností, preto súčasné úsilie o jej začlenenie do európskych a atlantických štruktúr vyznieva nanajvýš neúprimne.

Rusko aj Európska únia spolu s USA vyzbrojujú aktérov ukrajinského konfliktu, čo samozrejme následne spôsobuje eskaláciu napätia, nielen na ukrajinskej scéne. Živenie ukrajinskej ekonomiky a armády bojujúcej na východe Ukrajiny zo zdrojov Západu je z dlhodobého hľadiska neudržateľné a neperspektívne. Ruskí oligarchovia, pravoslávna cirkev a rôzne ruské organizácie majú dostatok finančných zdrojov, ktoré môžu použiť na podporu povstalcov a obyvateľov východnej Ukrajiny a zároveň tým bezprostredne neohrozia ekonomickú stabilitu Ruskej federácie.

Z taktického hľadiska ukrajinské vládne jednotky útočia na východ Ukrajiny, ktorý zaujíma obranný postoj a háji si svoje pozície. Preto by mali štáty Európskej únie a USA tlačiť na predstaviteľov kyjevskej vlády a Ruská federácia následne na predstaviteľov povstaleckej vlády a snažiť sa o upokojenie situácie v prospech všetkých – radšej rozdelená a relatívne stabilná Ukrajina ako síce jednotná, ale zmietajúca sa v občianskej vojne. Hlavnú úlohu v tomto chaose hrajú obyvatelia Ukrajiny, ktorí si aj napriek svojej rozdielnej národnostno-politickej orientácii želajú predovšetkým žiť slušný život bez toho, aby sa museli strachovať o svoje životy a živobytie.

Otázkou ale zostáva, čo by sa v takom prípade stalo s organizáciami združenými pod Pravým sektorom, pretože ich destabilizačný a deštrukčný potenciál by naďalej zostal neohrozený, pretože žiadna novovzniknutá vláda by pravdepodobne nemala dostatočnú vojenskú a politickú moc ho potlačiť.

Nech už osud Ukrajiny dopadne akokoľvek, jeden fakt je istý: Ukrajina už nikdy nebude tou Ukrajinou, akú sme vnímali, vzťahy medzi jej obyvateľmi charakterizuje vzájomná nedôvera a hranice pomyselného Západu a Východu bude definovať nová železná opona posunutá bližšie k ruským hraniciam.

ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org