Politický vývoj vo východnej Európe v roku 1989 poznačil aj chod celosvetových udalostí. Slovami britského historika Paula Johnsona, „koniec studenej vojny začal 12. septembra 1989, keď sa vo Varšave ujala moci prvá nekomunistická vláda“.[i] Kríza sovietskeho systému pokračovala eróziou komunistických režimov dominovým efektom. V septembri 1989 otvorilo Maďarsko svoje hranice s Rakúskom, čo umožnilo tisícom občanov NDR utiecť na Západ. V noci z 9. na 10. novembra 1989 na základe predchádzajúceho vnútronemeckého vývoja, smerujúceho k zrúteniu režimu v NDR došlo k strhnutiu berlínskeho múru. Počas novembra 1989 došlo k zmene režimov vo všetkých satelitoch Sovietskeho zväzu. Sovietske impérium vo východnej Európe prestalo existovať. Na rokovaní najvyšších predstaviteľov Spojených štátov a ZSSR na Malte 2. a 3. decembra 1989 to bola práve americká strana, ktorá určovala agendu rokovaní, ktorá zahrňovala rokovania o nemeckej otázke, odzbrojovacie dohody (START), či otázku suverenity baltstkých krajín. Ako ukázal ďalší vývoj, ani komunistický režim v samotnom Sovietskom zväze nebol schopný adekvátne reagovať na prehlbujúcu sa ekonomickú stagnáciu, rastúcu nespokojnosť obyvateľstva a zmenu geopolitickej situácie vo svete. Gorbačovova perestrojka a glasnosť nedokázali presvedčiť sovietsku spoločnosť o reformovateľnosti režimu a začali sa prejavovať nacionalistické a separatistické tendencie, predovšetkým v pobaltských zväzových republikách.[ii][ii] Ako píšu Mareš a Fidler, „V období medzi pádom berlínskeho múru a zjednotením Nemecka vyvrcholila spolupráca Michaila Gorbačova s demokratickým Západom, predovšetkým so Spojenými štátmi“.[iii] Spojené štáty, aj keď nie bezpodmienečne, podporovali Gorbačovov „pragmatický“ prístup k „nemeckej otázke“ a jeho reformistické snahy. Rezervovaný postoj ku Gorbačovovi v americkej administratíve zastával predovšetkým minister zahraničných vecí James Baker a poradca pre otázky národnej bezpečnosti Brent Snowrcoft. Podobne ako jednota Sovietskeho zväzu sa začala rúcať aj súdržnosť Varšavskej zmluvy. Na konci februára 1991 na budapeštianskej schôdzke členských krajín bolo dohodnuté ukončenie činnosti. Od 1. júla 1991 bola Varšavská zmluva na pražskom zasadnutí zrušená definitívne. Osobitne dôležitou bola otázka szjednotenia Nemecka, na ktorú ani medzi veľmocami neexistoval konsenzus. Sovietski predstavitelia deklarovali ochotu podporiť zjednotenie krajiny pod podmienkou, že Nemecko nebude členom NATO a deklaruje svoju neutralitu. Vo februári 1990 navštívil Moskvu minister zahraničných vecí James Baker a navrhol rokovania o „nemeckej otázke“ na úrovni 2 + 4 (NDR-NSR, USA, ZSSR, Francúzsko, Veľká Británia). K posunu Gorbačovho postoja došlo až v júli 1990, kedy aj pod vplyvom klesajúceho kreditu ZSSR v regióne SVE sovietsky vodca súhlasil so zjednoteným Nemeckom v rámci NATO, ak si to želajú samotní Nemci.[iv]
Vnútropolitický vývoj v Sovietskom zväze sa stal hlavným determinantom vzťahov ZSSR a Spojených štátov amerických. V marci 1990 bol Zjazdom ľudových komisárov zrušený článok sovietskej ústavy o vedúce úlohe KSSS v spoločnosti a v štáte. V komplikovaných politických pomeroch sa o zvrátenie vývoja v ZSSR pokúsila neostalinistická skupina protireformného krídla KSSS v spolupráci s KGB. Proreformné krídlo, podporujúce premenu ZSSR na demokratický štátny útvar a uznávajúce právo sovietskych národov na sebaurčenie našlo svojho vodcu v predsedovi ruského parlamentu Borisovi Jeľcinovi, ktorému sa podarilo po úspešnom referende na jar 1991 v Rusku o vytvorení funkcie ruského prezidenta tento úrad v slobodných volbách obsadiť. V tej dobe už Gorbačov stratil faktickú moc a po potlačenom puči sám z titulu svojej funkcie generálneho tajomníka navrhol rozpustenie KSSZ.[v] V napätej situácii americký prezident George Bush priletel koncom júla 1991 do Moskvy a 31. júla tu podpísal Zmluvu medzi USA a ZSSR o znížení a obmedzení strategických útočných zbraní. Pod vplyvom úspešných rokovaní s Gorbačovom sa Bushová administratíva dostávala do pozícií, v ktorých jednoznačne podporovala Gorbačova, čo na druhej strane viedlo k nedoceneniu vnútropolitickej reality v Rusku a oneskorenej podpore zo strany USA Borisovi Jeľcinovi, ktorý na rozdiel od Gorbačova mohol svoju legitimitu predstaviteľa Ruska odvodzovať priamo od rozhodnutia voličov.
Svetová verejnosť s napätím pozorovala vnútropolitický vývoj a boj proreformného a konzervatívneho krídla komunistov. Internácia M. Gorbačova na Kryme, konfrontácia Jeľcinových stúpencov a konzervatívcov posilnili právomoci a postavenie Borisa Jeľcina. Udalosti vyvrcholili koncom augusta 1991, kedy Gorbačov z titulu generálneho tajomníka navrhol rozpustenie KSSZ a sám z nej aj vystúpil. Začiatkom septembra 1991 sovietska vláda uznala nezávislosť pobaltských republík. 14. novembra došlo k zrušeniu platnosti sovietskej ústavy a Gorbačov vyhlásil, že nový „zväz“ bude mať podobu konfederácie. Pokus Gorbačova aspoň v nejakej podobe udržať ZSSR bol však nerealistický. Pri stretnutí Jeľcina s predsedom ukrajinského parlamentu Leonidom Kravčukom a predsedom bieloruského parlamentu Šuškevičom 8. 12. 1991 bola uzavretá dohoda o ukončení existencie ZSSR k 31. 12. 1991.[vi] Sovietsky zväz malo nahradiť Spoločenstvo nezávislých štátov. 25. decembra 1991 abdikáciou Michaila Gorbačova na úrad prezidenta a veliteľa ozbrojených síl ZSSR bol ukončený proces zániku ZSSR.
ZSSR zanikol a na jeho troskách vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov, ktorého členmi sa do konca roka stali všetky bývalé zväzové republiky okrem pobaltských krajín a Gruzínska.[vii]] Rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991 urobil definitívnu bodku nielen za studenou vojnou ako takou, ale i za bipolárnym charakterom medzinárodného prostredia. Ruska federácia, prevažne národný štát s približne 150 miliónmi obyvateľov sa do konca roka 1991 premenil na štátny útvar, ktorého hranice sa posunuli späť do polovice 19. storočia a v Európe dokonca do starých hraníc zo 17. storočia. 20 miliónov etnických Rusov sa ocitlo mimo hraníc Ruska a stali sa významným geopolitickým faktorom.
Zmeny nastali aj v tradičnom geopolitickom pomenovaní globálnej situácie. Pre výstižný popis charakteru medzinárodného prostredia formovaného procesom zániku ZSSR sa začalo presadzovať slovo unimultipolárny, ktoré celkom presne vystihovalo situáciu, v ktorej jedna z dvoch proti sebe stojacích superveľmocí bola nahradená síce neporovnateľne vojensky a ekonomicky slabšími, ale za to početnejšími regionálnimy hegemónmi. Jedna z dcvoch hlavných svetových veľmocí- Spojené štáty americké si však svoje postavenie upevnili, v mnohých oblastiach sveta dokonca na úkor bývalého hegemóna – ZSSR.[viii] Na rozpad sovietskeho bloku, zánik Varšavskej zmluvy a koniec bipolárneho konfliktu muselo Rusko reagovať realisticky. Začala sa formovať nová ruská zahraničná politika, ktorá podľa Holzera v prvej etape svojho formovania mala nasledovné ambície.[ix] Po prvé, budovať vlastnú zahraničnú suverenitu Ruska. Po druhé, nanovo definovať vzťahy s bývalými sovietskymi republikami a nakoniec po tretie – adaptovať vlastnú zahraničnopolitickú doktrínu na univerzálne štandardy medzinárodného práva.
Prvý minister zahraničných vecí Ruskej federácie Andrej Kozyrev viedol ruskú zahraničnú politiku so zámerom, aby zabránil izolácii krajiny. Jeho koncepcia vychádzala z premisy, že Rusko po prekonaní transformačných problémov opäť zaujme postavenie svetovej veľmoci.[x] Ruské politické elity sa v rokoch 1992-1993 orientovali na politiku, ktorej cieľom bolo ustanovenie OBSE ako najrozhodujúcejšieho mechanizmu európskej bezpečnosti. Prirodzene, Rusko si chcelo uchovať postavenie najvýznamnejšieho partnera Západu ( a predovšetkým Spojených štátov) a na tomto základe vybudovať s USA strategické partnerstvo.[xi] Administratíva republikánskeho prezidenta Georga Busha započala tzv. „rusocentrickú“ politiku a otázku rozširovania NATO zatlačila do úzadia čisto americko-ruská agenda. Predovšetkým išlo o otázku znižovania arzenálov strategických zbraní.[xii] Po rozpade Sovietskeho zväzu bola problematika dedičstva záväzkov zo zmluvy START I vyriešená tzv. Protokolom k Zmluve medzi USA a ZSSR o znížení a obmedzení strategických útočných zbraní (tiež Lisabonský protokol zmluvy START I) z mája 1992, ktorý zohľadňoval realizáciu tejto zmluvy v nových medzinárodných podmienkach po rozpade ZSSR. Uznával Rusko, Bielorusko, Kazachstan a Ukrajinu za nástupnícke štáty v zmysle záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy. Podľa zmluvy jediným držiteľom jadrových zbraní sa stalo Rusko. Uznanie Ruskej federácie za faktického pokračovateľa ZSSR sa stalo počiatkom „rusocentrickej“ politiky Západu, ale predovšetkým USA a zaznávaním postavenia ostatných bývalých zväzových republík – predovšetkým Ukrajiny. Vytvorili sa tak predpoklady návratu Ruska k veľmocenskej politike, zaobalenej do prozápadnej rétoriky, ktorá sa naplno prejavila po odchode „zapadnikov“ z vlády v polovici 90. rokov. Analýza vnútropolitických faktorov v USA a v Ruskej federácii, spolu s analýzou vzájomných americko-ruských vzťahov v chronologickom slede budú predmetom našej práce v nasledujúcich častiach.
Na to, aby sme hlbšie analyzovali americko-ruské vzťahy v 90. rokoch, je nevyhnutné poznať pozadie tvorby zahraničnej politiky (foreign policy making) v oboch krajinách. To nám umožní pochopiť procesy tvorby zahraničných politík, predovšetkým odpovedať na kľúčové otázky − 1. Na aké tradície nadväzujú a ktoré nové prvky zahraničných politík dominujú v prístupe oboch krajín ? 2. Aké sú hlavné ideologické zdroje chovania USA a Ruska v medzinárodných vzťahoch ? 3. Aký je vplyv jednotlivcov a skupín, ktoré majú vplyv na zahraničnú politiku v oboch krajinách? 4. Do akej miery sú pre Spojené štáty, ako aj pre Ruskú federáciu určujúce geopolitické, ekonomické a vojensko-strategické aspekty?
V dôsledku toho, že Rusko prešlo po rozpade ZSSR podstatnými štrukturálnymi zmenami, ktoré sa odzrkadlili aj v oblasti zahraničnej politiky, najprv sa pokúsime načrtnúť tvorbu zahraničnej politiky v Ruskej federácii. Politický kurz v krajine po rozpade ZSSR nebol výlučne pod taktovkou Kremľa, ale z časti na ňom začali participovať aj inteligencia a spoločnosť ako taká. Vláda, profesionálne zahraničnopolitické inštitúcie, politické strany, výskumné centrá a masové média boli taktiež zapojené do debát o ruskej zahraničnej politike. Ako ďalej rozvádzajú Rahr a Krause: „Po rozpade Sovietskeho zväzu boli nové ruské politické elity konfrontované s niekoľkými zahraničnopolitickými problémami, z ktorých sa ako centrálny problém vykryštalizovala snaha o demonštratívnu rozlúčku so starými praktikami z čias ZSSR. Totiž, západné krajiny očakávali od Ruska transformáciu imperialistickej zahraničnej politiky ZSSR v demokratickú politiku.“[xiii] Tieto očakávania boli o to väčšie, že Rusko už ekonomicky a ani politicky nepredstavovalo superveľmoc. Z inštitucionálneho hľadiska hrá v Rusku kľučovú úlohu v zahraničnej politike prezident. Podľa ústavy prijatej v decembri 1993 boli na prezidenta delegované najvýznamnejšie právomoci v dohadovaní a implementácií medzinárodných zmlúv. Ústava taktiež stanovila prezidenta za hlavu ozbrojených síl, predsedu Bezpečnostnej rady štátu a v podstate mu umožnila vládnuť rozsiahlemu a vplyvnému prezidentskému aparátu. Aj po rozpade ZSSR si na ruskej zahraničnej politike udržali obrovský vplyv priemyselné a finančné elity, v záujme presadzovania vlastných obchodno-politických cieľov. Tieto tzv. „lobby“ častokrát preferovali vlastné záujmy, nehladiac pri tom na zahraničnopolitické dôsledky a bezpečnostnú stratégiu štátu.[xiv]
Vplyv legislatívnej vetvy štátnej moci v Ruskej federácii na zahraničnú politiku je podľa niektorých autorov (Rahr, Krause) minimálny. Právomoci dané parlamentu v oblasti zahraničnej politiky zahŕňajú len rozpočtové kontroly, príjmanie a potvrdzovanie medzinárodných dohôd a nasadzovanie ruských jednotiek do vojenských a mierových operácií. Štátna Duma je limitovaná efektivitou v oblasti zahraničnej politiky silným postavením prezidenta v ústavnom systéme krajiny. Zahraničnej politike sa venujú tri parlamentné výbory ( pre medzinárodné záležitosti, pre geopolitiku a pre Spoločenstvo nezávislých štátov). V priebehu 90. rokov v súlade s posilňovaním moci prezidenta klesal vplyv Dumy na praktický výkon štátnej politiky.
Bezpečnostná rada predstavuje v ruskom politickom systéme inštitúciu, ktorá funguje pod prezidentskou taktovkou paralelne s vládou. Jej súčasťou je rad medziagentúrnych komisií a oddelení. Základné jadro Bezpečnostnej rady má 5 členov a okrem prezidenta to sú viceprezident, predseda vlády, sekretár Bezpečnostnej rady a predseda najvyššieho sovietu.[xv] Ostatní členovia vlády participujú na práci v Bezpečnostnej rade v tom prípade, ak spadajú prerokúvané problémy do ich rezortnej problematiky. Jej členmi však nie sú len predstavitelia exekutívy, ale i členovia Dumy, analytici a vplyvné vojenské a politické osobnosti. Vplyv Bezpečnostnej rady bol však väčšinou omnoho nižší ako vplyv prezidentových poradcov.
Do decembra 1991 vedenie Ruskej federácie ponúklo len vágnu víziu svojich záujmov, činností a vplyvu v postkomunistickom priestore. V tom čase sa Kremeľ snažil všemožne zabrániť izolácii zo strany Západu. Na koncepciu ruskej zahraničnej politiky existovali koncepčne ucelené smery, ktoré diametrálne odlišne chápali minulosť, prítomnosť i budúcnosť Ruska a jeho zahraničnopolitickej orientácie.[xvi] Jeľcinom sprvu podporovaná prozápadná zahraničná politika – nazývaná aj atlantizmus, bola stelesnená v osobe ministra zahraničných vecí Andreja Kozyreva.[xvii] Táto skupina tzv. neozápadníkov podporovala stanovisko, že Rusko civilizačne je súčasťou západnej civilizácie. Kozyrevova zahraničná politika vychádzala z premisy, že Rusi postupne znova získajú štatút svetovej veľmoci, a to vytvorením strategického partnerstva s USA. Kozyrevovi stúpenci predpokladali, že Spojené štáty budú potrebovať a podporovať silné a stabilné Rusko, čím by sa zvýšila globálna bezpečnosť a pokračovalo sa v procesoch odzbrojovania. Siločiary moci v Kremli ale postupne prešli do rúk politikom, ktorí mali k ruskej zahraničnej politike diametrálne odlišné názory.
V ruskej politickej reprezentácii prevládol „pragmatizmus“. Tento pragmatizmus redefinoval postoj k sovietskej minulosti, k demokratickej rétorike i praktickej politike. Ako píšu Rahr a Krause na adresu klímy v ruskej politike, „prestalo sa na ZSSR pozerať len zo zlého uhla pohľadu, čo súviselo so snahou znovu nastoliť tradičnú veľmocenskú pozíciu Ruska vo svete“.[xviii] Tento trend potvrdil aj prezident Jeľcin, keď v decembri 1992, pod intenzívnym tlakom parlamentu a silných záujmových skupín (priemyselných a vojenských skupín, ktoré do značnej miery spolurozhodovali o rozdelení moci v krajine, k čomu sa ešte vrátime) nahradil liberálno-reformnú vládu Jegora Gajdara vládou viac „centristickou“ a „pragmatickou“, na čele s Viktorom Černomyrdinom. Tým sa „starým gardám“ umožnil „comeback“ do zahraničnej politiky. Jeľcin zmenu kurzu potvrdil počas návštevy Číny – kde o. i. prezentoval svoju víziu, v ktorej videl Rusko spolupracujúce nielen so Západom, ale aj so svojimi ázijskými susedmi. Ešte viditeľnejšie sa zmena Jeľcinovho postoja prejavila v januári 1993. Kritizoval administratívu USA za jej politiku voči Srbsku a Iraku. Reagoval tak na americkú kritiku predaja high-tech zariadení do Indie, čo Jeľcin komentoval veľmocenským žargónom: „Žiaden štát nemôže rozkazovať tak veľkému národu akým sú Rusi, keď sa rozhodnú niečo urobiť“.[xix] Ako vývoj zhodnotil Sergunin: , „Okrem toho, že sa pozície atlantistov výrazne oslabili, došlo k rozštiepeniu do dvoch skupín, čo ešte viac oslabilo ich pozície.“[xx] K tomu došlo na úkor posilnenia skupiny politikov, akademikov a novinárov, ktorí sa na zahraničnú politiku dívali z iného uhla.[xxi] Ešte viac sa posilnili pozície radikálnych skupín, ktoré by sme podľa rétoriky a programu mohli označiť za extrémistické. Tieto skupiny nevylučovali v záujme obnovenia ruskej dominancie v euroázijskom priestore použiť militantné prostriedky. Inými slovami, „podporovali Srbov v občianskej vojne v bývalej Juhoslávii, odmietali angažovanie sa OSN v Bosne ako konšpiráciu Západu proti Slovanom“.[xxii] V januári 1993 podpísal Boris Jeľcin s Georgom Bushom zmluvu START II, podľa ktorej sa Rusko a USA zaviazali do roku 2003 znížiť počty strategických jadrových hlavíc.[xxiii] Ruský prezident Jeľcin v apríli 1993 predstavil novú ruskú zahraničnopolitickú doktrínu, ktorá bola spoločným dielom ministerstva zahraničných vecí, ministerstva obrany, bezpečnostnej rady a zahraničnej rozviedky.[xxiv] Doktrína vypracovaná už v januári 1993 odrážala posun v ruskej zahraničnej politike.[xxv] Tá sa stala ambicióznejšou a bola zameraná na zvýšenie globálneho postavenia krajiny. Do centra pozornosti sa dostala otázka „národného záujmu“ a vzrástol vplyv euroasianistov a tzv. deržavnikov.[xxvi] Vo vzťahu k Spojeným štátom americkým sa v nej konštatuje, že „existujú v Spojených štátoch sily, ktoré sa na spoluprácu a rozvoj americko-ruských vzťahov pozerajú skepticky“ a tiež že, „absencia antagonistických postojov v našich vzťahoch so Spojenými štátmi neznamená totálnu absenciu konfliktu.“[xxvii] V oblasti vojenskostrategickej sa konštatuje, že partnerstvo síce zabezpečilo vznik nástrojov na zabezpečenie bezpečnosti, no v USA existujú konzervatívne kruhy, ktoré v záujmoch amerického vojensko-priemyselného komplexu požadujú znovu otvoriť rozhovory o Dohode ABM. Na základe uvedeného možno teda usudzovať, že Rusko postupne ustupovalo z idealistických pozícií vo vzťahu k Spojeným štátom. To sa ešte výraznejšie prejavilo v praktickej politike, predovšetkým v činnosti prezidenta Jeľcina. V septembri 1993 formou listu zaslaného do Washingtonu, v rozpore so svojími predchádzajúcimi vyjadreniami, v ktorých podporil vstup Poľska a ďalších krajín do transatlantickej aliance, odmietol myšlienku rozšírenia Aliancie a navrhol, aby bezpečnosť strednej Európy bola zaistená veľmocenskou garanciou. Americká administratíva musela reagovať na zmenu zahraničnopolitickej profilácie Ruska, k čomu sa dostaneme neskôr. Predtým, ako pristúpime k analýze postupnej premeny vzájomných americko- ruských vzťahov, ozrejmíme na akých základoch, v akých podmienkach, kým a z akých dôvodov došlo aj k prehodnoteniu amerických postojov vo vzťahu k Rusku.
Americká zahraničná politika je významne štruktúrovaný jav a diferencovaný z mnohých hľadísk. Podľa ústavy, primárne za zahraničnú politiku a vzťahy s cudzinou zodpovedá prezident.[xxviii] V tomto zmysle prezident menuje veľvyslancov, vyslancov a konzulov a tiež príjma diplomatických vyslancov. Prostredníctvom administratívy štátneho departmentu (Department of State) na čele so štátnym sekretárom, je zodpovedný za ochranu amerických občanov v zahraničí a za cudzincov v USA.[xxix] Taktiež dohaduje medzinárodné dohody, ktoré podľa svojej povahy vyžadujú schválenie v Senáte (zvyčajne je to 2/3 väčšina). Prezident môže taktiež dojednať dohody (executive agreements), ktoré si odobrenie Senátu nevyžadujú. Na čele State departmentu stojí Štátny sekretár (Secretary of state). [xxx] Keďže ide o politickú funkciu, je prirodzené, že štátny tajomník sa za výkon svojej administratívy zodpovedá hlave štátu – prezidentovi USA. Kurz zahraničnej politiky okrem prezidenta a štátneho tajomníka určuje viacero orgánov a poradných zborov, tvorených profesionálnymi diplomatmi a analytikmi.[xxxi] V závislosti od volebných výsledkov zákonodarnú moc, a teda aj zahraničnú politiku Kongresu určujú členova a zástupcovia jednej z dvoch hlavných politických síl, teda demokratov alebo republikánov. Aj keď nasledujúce zovšeobecnenie nebude celkom presné, platí pre obe politické strany v oblasti zahraničnej politiky istý súbor princípov, ku ktorým tá či oná administratíva inklinuje. Medzi oboma politickými zoskupeniami neexistujú „zásadné“, teda štrukturálne názorové rozdiely. Môžeme však konštatovať, že republikáni preferujú tradičné „národné záujmy“, sú za prehodnotenie suverenity OSN v medzinárodných vzťahoch, obmedzenie výdavkov zahraničnej pomoci etc., teda predstavujú tzv. konzervatívny prístup k zahraničnej politike. Na druhej strane demokrati podporujú liberálnu imigračnú politiku, preferujú v medzinárodných vzťahoch internacionalitu, význam OSN a multilateralizmus.[xxxii] Neoddeliteľnou súčasťou amerických zahraničnopolitických koncepcií sú aj geopolitické teórie, ktoré v americkom poňatí vychádzajú z bipolarty, multipolarity, alebo unilaterality.[xxxiii] Do realizácie zahraničnej politiky zasahuje aj legislatívna zložka štátnej moci, dolná komora Kongresu, Snemovňa reprezentantov (House of Representatives), ktorá má pre zahraničnopolitické otázky zriadený zvláštny výbor pre medzinárodné vzťahy (International relations). Horná komora Kongresu – Senát, má pre zahraničnú politiku tiež zriadený stály výbor pre zahraničné vzťahy (Foreign Relations). Dôležitým nástrojom zasahovania Kongresu do oblasti zahraničnej politiky je rozpočtová právomoc. Kongres môže týmto spôsobom výrazne podporiť, alebo naopak úplne zastaviť angažovanie sa Spojených štátov v konkrétnych oblastiach zahraničnej politiky.
Otázka vplyvu verejnej mienky na rozhodnutia americkej zahraničnej politiky je pomerne ťažko zodpovedateľná. Je však známe, že v USA existuje pomerne vysoká miera zhody politických rozhodnutí s verejnou mienkou, i keď to samozrejme nie je pravidlom. Verejný vplyv na politické rozhodnutia je závislý na tom ako prebieha verejná diskusia k problematike, a taktiež akú podporu ktoré stanovisko získa v rozsiahlej štruktúre amerických médií. V zásade platí aj predpoklad, že zahraničnopolitické témy tvoria len marginálne percento záujmu verejnosti, pokiaľ nehrozí angažovanie amerických ozbrojených síl alebo rozhodnutie, ktoré môže výrazne zaťažiť verejné financie na úkor domácich programov. Od konca druhej svetovej vojny americká zahraničná politika sa stala omnoho viac ovplyvňovaná faktormi, ktoré nepochádzajú z verejných zdrojov. Sú to prevažne neštátne organizácie, vplyvné „sektorové“ lobby, veľmi vplyvné etnické lobby a thing-tanks s nezanedbateľným politickým a mediálnym vplyvom.[xxxiv] V závislosti od teoretických východísk existujú v zásade tri typy postojov alebo interpretácií americkej zahraničnej politiky, a to realistické, idealistické (internacionalistické) a izolacionistické. Uvedomujeme si, že analýza týchto postojov je problematickou a mnohovrstvovou, preto naznačíme len najprincipiálnejšie charakteristiky jednotlivých „škôl“. Realisti vidia Spojené štáty ako krajinu, ktorá sa nijako nelíši od iných krajín a odmietajú názor, že americká zahraničná politika akosi stojí „mimo“ ostatných politík iných štátov, že je vznešenejšia a menej sebecká. Realistické poňatie zahraničnej politiky chápe medzinárodný poriadok ako kombináciu „sily“ a „rozumu“, zastrašovania, moci, legitimity, boja a diplomacie, anarchie a spoločenstva.[xxxv] Izolacionizmus rezignuje na tieto prostriedky, alebo prinajmenšom ich obmedzuje na záujmy štátu. Má v USA svoje korene v 19. storočí, kedy sa Amerika dištancovala od politického diania v Európe a vyvrcholil v Monroovej doktríne.[xxxvi] Tento postoj v podstate dominoval v americkej politike až do prvej svetovej vojny a po roku 1918 bol dôvodom nevstúpenia USA do Spoločnosti národov. Podstatou izolacionistického poňatia zahraničnej politiky je rezignácia na vývoj medzinárodných vzťahov, pokiaľ sa nedotýkajú tzv. „národných záujmov“. Definitívne zatlačenie izolacionistických tendencií priniesol až koniec druhej svetovej vojny a Trumanova doktrína.[xxxvii] Od tohto obdobia americké administratívy podľa potrieb revidovali mieru americkej angažovanosti vo svete. Tretím smerom je tzv. internacionalizmus, v minulosti reprezentovanými predovšetkým prezidentmi Theodorom Roosveltom a Woodrowom Wilsonom, pričom prvý ako republikán mal oveľa bližšie k realistickému intervencionizmu a druhý ako demokrat k internacionalistickému idealizmu, pričom tieto tendencie prevažujú u republikánov, resp. demokratov dodnes. Od prvej polovice 70. rokov, s nástupom H. Kissingera ako kľúčovej postavy americkej zahraničnej politiky prevažuje realistický prístup. Nezvrátil sa však hlavný sklon Američanov formulovať zahraničnú politiku s poukazom na univerzálne hodnoty – na práva národov a jednotlivcov , teda nie len s poukazom na národný záujem o bezpečnosť.[xxxviii]Takto vytvárala zahraničnú politiku aj administratívaprezidenta Reagana a neskôr na ňu nadviazal jeho nástupca George Bush a omnoho viac potom George W. Bush.[xxxix] Žiada sa ešte spomenúť, že napriek vyššie spomenutému členeniu v USA môžeme nájsť rôzne kombinácie vyššie spomenutých škôl (izolacionistických realistov i izolacionistických idealistov etc.)
[i][i] Johnson, P. : Dějiny amerického národa. Praha: Lidové noviny, 2000, s. 739.
[ii][ii] 11. marca 1990 vyhlásila Litva nezávislosť, v máji 1990 tak učinilo Lotyšsko. Sovietske vedenie odmietlo tento nový stav akceptovať a v januári 1991 sa špeciálne jednotky ministerstva vnútra snažili fakticky túto nezávislosť zlikvidovať zásahom vo Viľniuse a v Rige. Oba pokusy skončili neúspechom a Gorbačov sa od nich pod tlakom verejnosti dištancoval. Vo februári 1991 prebehlo v Litve referendum, v ktorom sa vyše 91 % obyvateľstva vyslovilo za vystúpenie zo Sovietskeho zväzu. O mesiac nato tak učinili i Estónci a Lotyši. 16. júna prijal Deklaráciu o štátnej suverenite Ukrajiny ukrajinský parlament a 24 augusta 1991 prijal Akt o nezávislosti, ktorý de iure znamenal vznik nezávislej Ukrajiny. Separatistické hnutie sa začalo presadzovať aj v Zakaukazku. K procesu rozpadu sovietskeho bloku pozri bližšie: Czempiel, E. O.: Weltpolitik im Umbruch. München: Verlag C. H. Beck, 1999. a Duleba, A.: Problémy štátotvorby v postsovietskom priestore. In: Prešovské politologické dni. Zborník prác z medzinárodnej vedeckej konferencie. Prešov: Katedra sociálno– politologických vied FF v Prešove, 1997, s.119-124.
[iii][iii] Mareš, P. – Fidler, J. : Ref. 9, s. 207. Ako príklad takejto otvorenej spolupráce uvádzajú gesto amerického prezidenta Georga Busha , ktorý v dobe príprav historického londýnskeho zasadnutia Severoatlantickej rady zaslal Gorbačovovi návrh textu Američanmi navrhovanej deklarácie.
[iv][iv] Zjednotenie Nemecka sa nakoniec udialo v réžii samotných Nemcov, predovšetkým nemeckého kancelára Helmuta Kohla. Ten dokázal presvedčiť o nevyhnutnosti zjednotenia aj sprvu skeptickú britskí premiérku M. Thacherovú a francúzskeho prezidenta F. Mitteranda. Osobitnou kapitolou zjednotenia bola otázka nemecko-poľských hraníc a otázka odsunu sovietskych vojsk zo základní v NDR. Oba problémy boli úspešne zmluvne vyriešené a definitívne vyriešeniemedzinárodno-právneho postavenia Nemecka počas stretnutia nemeckých predstaviťeľov a zástupcov veľmocí 12. septembra 1990 v Paríži, kde bol aj dohodnutý dátum zjednotenia na 3. október 1990.
[v][v] V napätej situácii, deň pred chystaným podpisom novej zväzovej zmluvy sa konzervatívne prúdy v rámci KSSZ na čele so Štátnym výborom pre výnimočný stav (Jazov, Krjučkov, Pavlov, Janajev) pokúsilo strhnúť na seba moc a internovali prezidenta Gorbačova na Kryme. Mocenský boj v Moskve však vyhrala proreformná skupina okolo ruského prezidenta Borisa Jeľcina. Podrobnosti pozri bližšie In: Švankmajer, M.: Dějiny Ruska. Praha: Lidové noviny, 1999, s. 480-485.
[vi][vi] Signatári zmluvy svoju legitimitu odvádzali z roku 1922, kedy boli nimi zastupované republiky zakladateľmi ZSSR.
[vii][vii] Gruzínsko pod ruským nátlakom do SNŠ vstúpilo až v roku 1993.
[viii][viii] Pozri bližšie: Tomáš, R. : Americké hospodářske sankce v 90. letech 20. století. In : Mezinárodní politika. 2/2003, s. 44-63.
[ix][ix] Holzer, J. : Politický systém Ruska. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2001, s. 124.
[x][x] V tejto súvislosti hovoríme o tzv. Kozyrevovej doktríne (pod oficiálnym názvom „Koncepcia zahraničnej politiky RF“), ktorá videla v priblížovani sa k Západu a vo vytvorení integrovaného bezpečnostného systému „od Atlantiku po Ural“ záruku bezpečnostného vývoja vo svete. Jej cieľom bolo postaviť otázku bezpečnosti v Európe na línii Moskva – Brusel – Washington a takýmto spôsobom zabrániť, alebo aspoň spomaliť proces plánovaného rozšírenia NATO. Rátala taktiež s vývojom, počas ktorého sa liberálne, demokratické a prosperujúce Rusko stane magnetom priťahujúcim krajiny bývalého sovietskeho bloku.
[xi][xi] Rusko si uvedomovalo, že napriek oslabeniu zostalo jadrovou veľmocou a na tomto základe si nárokovalo na špecifické postavenie medzi postsovietskymi krajinami predovšetkým v zahraničnej politike Spojených štátov amerických. Prevzalo taktiež miesto po ZSSR v Rade bezpečnosti OSN.K názorom na americkú politiku vo vzťahu k Rusku začiatkom 90. rokov pozri bližšie Brzezinski, 1999, Cohen 1995 etc.
[xii][xii] K politike administratívy prezidenta G. Busha k Európe a postsovietskemu priestoru pozri bližšie: Internationale Beziehungen. Frieden und Sicherheit in den 90er Jahren, 246/1995, s.39 – 42.
[xiii][xiii] Rahr, A. – Krause, J. : Russia’s New Foreign policy. Arbeitspapiere zur Internationalen Politik. Bonn: Research Institute of the German Society for Foreign Affairs, 1995,s.4.
[xiv][xiv] Typickým príkladom bol napríklad tlak „energetickej lobby“ na Kremeľ v otázke podpisu dohody o nukleárnej spolupráci s Iránom, pred podpisom ktorej varoval prezidenta Jeľcina minister zahraničných vecí Kozyrev z dôvodov obavy izolácie zo strany Spojených štátov a ostatných západných krajín.
[xv][xv] Bezrukov, M. E. : Institutional mechanism of Russian foreign policy. In: Aron, L. – Jensen, M. K. (eds.): The Emergence of Russian foreign policy. Washington : United States Institute of Peace Press, 1994, s.67-77.
[xvi][xvi] K ruskej geopolitike a jej koncepciám pozri bližšie: Ištok, R. : Politická geografia a geopolitika. Prešov: Fakulta humanitných a prírodných vied FF PU v Prešove, 2003, s. 132 – 142 a Sergunin, A. A.: Měníci se paradigmata. Mezinárodní vztahy v postkomunistickém Rusku. In: Mezinárodní vztahy 3/2000, s. 36 – 58.
[xvii][xvii] O atlantizme ako zahraničnopolitickej doktríne pozri bližšie: Duleba, A.: Zahraničná politika Ruska.: historický náčrt a súčasnosť.Vybrané kapitoly z medzinárodných vzťahov a bezpečnosti, V. Bratislava: Štrátny pedagogický inštitút, 2001, s. 60 – 62.
[xviii][xviii] Rahr, A.- Krause, J. : Ref. 31, s. 5.
[xix][xix] Rahr, A. – Krause, J. : Ref. 31, s. 6.
[xx][xx] Kozyrevovi stúpenci sa stali dôraznejšími ako k liberálom, tak aj k neoimperialistom. Liberáli sa od Kozyrevovej skupiny líšili v dôraze pokračovania dialógu a spolupráce so Západom.
[xxi][xxi] Z. Brzezinski rozlíšil tri koncepcie, ktoré reagovali na rozpad Sovietskeho zväzu. Je zaujímavé, že všetky tri sa vzťahovali k postaveniu voči Spojeným štátom americkým. Rozdelil ich následovne: 1.skupina preferujúca strategické partnerstvo so Spojenými štátmi 2. skupina, ktorá pokladala za sféru ruského záujmu bývalé sovietske republiky a nestavala sa a priori proti Spojeným štátom 3. skupina podporujúca myšlienku „protialiancie“, ktorej cieľom by bolo obmedzenie americkej prevahy v Eurázii. V súvislosti s touto klasifikáciou Brzezinski poznamenáva, že team prezidenta Jeľcina pôvodne zastával prvú zo zmienených koncepcií, ale skoro prešiel na pozície druhej skupiny.
[xxii][xxii] Takto komentoval postoje radikálnych skupín James Richter – profesor politológie na univerzite v Lewistone, Maine, USA. Pozri bližšie: Richter, J. : Russian foreign policy and the politics of national identity. In: Wallander, C. A. (ed.): The Sources of Russian Foreign Policy After the Cold War. Oxford: The John M. Olin Critical Issues Series, 1996, s. 69-93.
[xxiii][xxiii] Rusko a Spojené štáty sa zaviazali znížiť stavy celkového množstva bojových hlavíc na 3000 až 3500 kusov.
[xxiv][xxiv] Rahr, A. – Krause, J. : Ref. 31, s. 6.
[xxv][xxv] Hlavné zásady vojenskej doktríny Ruskej federácie boli prejednané v Rade bezpečnosti RF v marci a októbri 1993. K schváleniu tohto dokumentu došlo 2. novembra 1993 a v ten istý deň ich prezident Boris Jeľcin svojim výnosom č. 1833 schválil ako základný dokument vojensko – strategickej povahy.
[xxvi][xxvi] Eurasianizmus vznikol ako reakcia na liberálnu zahraničnú politiku zo začiatku 90. rokov, no mal ako prúd oveľa hlbšie korene. Podľa zástancov tejto teórie by si Rusko malo zvoliť tretiu cestu medzi Západom a Východom vychádzajúc z tézy o mesianistickom poslaní Ruska vo svete. Aj v rámci tejto skupiny môžeme hovoriť o dvoch skupínách: demokratickej a slovanofilskej (neoimperialistickej). Predstavitelia druhej skupiny odmietali uznať realitu, v ktorej sa Rusko ocitlo po rozpade ZSSR, kedy sa za hranicami ocitlo 25 miliónov etnických Rusov. Deržavnici (gosudarstvenici) naopak zastávali názor, že ruská zahraničná politika sa má riadiť princípmi sebaobmedzovania a sebestačnosti. Rusko by sa nemalo usilovať o postavenie globálnej veľmoci, ale posilniť si postavenie v rámci SNŠ. Na druhej strane boli veľkými kritikmi rozširovania NATO. Keďže diferenciácia v rámci zahraničnopolitického prístupu v Rusku predstavuje pomerne širokú a komlikovanú klasifikáciu, odporúčame pozrieť bližšie: Simon, G.: Russia’s Identity and International Politics. Aussenpolitik III/1997, s. 245 – 266.
[xxvii][xxvii] Úplné znenie doktríny pozri bližšie : Rahr, A. – Krause, J. : Ref. 31,. Appendix, s. 42-74.
[xxviii][xxviii] K rozloženiu ústavných kompetencií ako aj k štruktúre politickej moci v USA pozri: Outline of U.S. Government. United States Department of State: Office of International Information Programs, 2000.
[xxix][xxix] K podrobnej štruktúre ministerstva pozri website: http//:www.state.gov
[xxx][xxx] Na čele okrem štátneho sekretára stojí jeho námestník. Významnú pozíciu v štruktúre úradu má aj personálny šéf State departmentu a veľvyslanec USA pri OSN. Úrad je štruktúrovaný do piatich hlavných sekcií: pre politické záležitosti, pre management, pre kontrolu zbrojenia a medzinárodnú bezpečnosť, pre globálne vzťahy a nakoniec pre ekonomiku, obchod a poľnohospodárske otázky. Na čele plánovania stojí riaditeľ politického plánovania a hlavný poradca. Vnútornými záležitosťami úradu sa zaoberajú šéf protokolu a generálny inšpektor. Zahraničnú službu ma na starosti generálny riaditeľ pre zahraničnú službu a personálne otázky. Nižšiu štruktúru potom tvoria oddelenia podriadené podsekretárom s následovným pôsobením v oblasti : administratívy, konzulárnych služieb, demokracie a ľudských práv, diplomatickej bezpečnosti, spravodajstva a výskumu, vnútro -amerických záležitostí, medzinárodných organizácií, , vojensko – politických otázok, populácie a migrácie, verejných záležitosti , narkotík a medzinárodného práva a tiež legislatívy. Tie sú doplnené oddeleniami s geografickým zameraním: pre otázky Afriky, Východnej Ázie a Pacifiku, európske a kanadské záležitosti, blízkovýchodnú problematiku a záležitosti juho-východnéj Ázie.
[xxxi][xxxi] K ústavnému vymedzeniu kompetencií v zahraničnej politike USA pozri bližšie: Boháč, L.: Řízení americké zahraniční politiky. In: Mezinárodní vztahy 7/1996, s. 46 – 52.
[xxxii][xxxii] Pozri bližšie: Handl, V.: Amerika mezi proudy. In: Mezinárodní politika 6/1995, 14. – 16.
[xxxiii][xxxiii] Pozri bližšie: Kupka, M.: Moderní geopolitické teorie v USA. In: Mezinárodní vztahy 2/2001, s. 83 – 97.
[xxxiv][xxxiv] Medzi najvplyvnejšie think-tanks s dosahom na zahraničnú politiku patria Council on Foreign Relations, Hoover Institutions, Heritage Foundation, American Enterprise Institute, Carnegie Institute, Woodrow Wilson Institute a mnoho ďalších. Z pozícií svojho ideovo-politického zamerania dokážu tieto organizácie vyvíjať konkrétne politické aktivity a tiež sú zdrojom „ideí“ a „myšlienok“, ktoré sa spätne snažia presadiť.
[xxxv][xxxv] Medzi teoretikov a stúpencov zahraničnopolitického realizmu patria o. i. : H. J. Morgenthau, H. Kissinger, G. Kennan, R. Niebuhr, K. Thomson atď.
[xxxvi][xxxvi] V roku 1823 americký prezident James Monroe zaslal listy európskym panovníkom v ktorých deklaroval nezáujem vlády USA na dianí v Európe, pričom požadoval reciprocitu od európskych vlád. Americký kontinent v listoch európskym panovníkom definoval ako oblasť životných záujmov USA a deklaroval odhodlanie vlády Spojených štátov zakročiť v prípade pokusu obnoviť koloniálne pozície európskych mocností v Amerike. Na tieto myšlienky nadviazal začiatkom 20. storočia prezident T. Roosvelt, kedy už USA disponovali silou schopnou zásady Monroovej doktríny presadiť aj v praxi. Obsah doktríny sa vývojom redefinoval tzv. „corollaries“, teda upresneniami-dodatkami. Roosveltovou „corollary“, bola teda zásada použitia „medzinárodných bezpečnostných síl“ pri prevencii európskych intervencií. Monroovou doktrínou boli ospravedlňované viaceré americké ozbrojené intervencie, napr. vylodenie v Zátoke svíň (1961), či invázia do Dominikánskej republiky (1965).
[xxxvii][xxxvii] Trumanová doktrína z marca roku 1947 zaväzovala USA poskytnúť pomoc ľudu krajín, kde sa bojuje proti vonkajšiemu tlaku a nastoleniu nedemokratického režimu. Vyhlásil ju prezident Truman pred americkým Kongresom a ako odpoveď mu ten schválil 400 miliónov dolárov a neskôr (1948) ďalších 12 miliárd dolárov rozvojovej pomoci v rámci Marshallovho plánu pre západnú Európu. Trumanova doktrína mala obrovský prínos pri formovaní antikomunistického konsenzu v americkej politike, hospodársku rekonštrukciu Európy, no na druhej strane razantne prispela (podľa liberálnej kritiky) k zvýšeniu vplyvu exekutívy na americkú politiku na úkor Kongresu. V určitom zmysle pokračovaním Trumanovej doktríny bola tzv. Eisenhowerová doktrína z r. 1957, ktorá zmocňovala amerického prezidenta k použitiu ozbrojených síl, ak o to požiada ktorákoľvek krajina napadnutá národom ovládaným komunizmom. Táto doktrína reflektovala špecifickú situáciu na Blízkom východe, ktorý sa v 50. rokoch stal vhodnou pôdou na export komunistickej ideológie.
[xxxviii][xxxviii] Pozri bližšie: Barša, P.: Zdroje amerického chování. In: Mezinárodní vztahy 2/2003., s. 5-22. K vývoju zahraničnej politiky USA v 90. rokoch pozri tiež: Suchý, P. (ed): Zahraniční politika USA v devadesátych letech dvacáteho století. Brno:Mezinárodní politologický ústav,2001.
[xxxix][xxxix] V ich zosobnení predstavuje tzv. neokonzervativizmus syntézu univerzálnych cieľov a pragmatické využitie donucovacích prostriedkov (vojenská sila) za účelom jednak ochraňovať národné záujmy a na zároveň pri tom obhajovať medzinárodný poriadok a ideály slobody
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.or
