Prípad prvý, 11. septembra 2001. Dve lietadlá plné cestujúcich prerazia obe veže newyorského Svetového obchodného centra, po ktorom o niekoľko hodín zostane len hora trosiek a popol stúpajúci do nebies. 2801 mŕtvych, 2261 ranených. Autor útokov: al-Káida. Prípad druhý, 11. marca 2004. V centre Madridu explodujú v rannej špičke tri vlaky plné pasažierov. 202 mŕtvych, 1420 ranených. Autor útokov: al-Káida. Kto sú títo ľudia, že dobrovoľne idú na smrť? O čo im ide? Ako s nimi bojovať — a zvíťaziť?
Fenomén terorizmu
Termín terorizmus pochádza z latinského „terrere“ — vydesiť, vystrašiť. Teroristický čin má vyvolať psychologický efekt ďaleko presahujúci použité prostriedky a reálne škody. Jeho konečným cieľom je dosiahnutie politickej zmeny. Terorizmus útočí na zástupné terče, hlavným adresátom je verejnosť a predstavitelia štátnej moci. Obete sú vyberané náhodne alebo symbolicky. Sú nimi väčšinou nevinní občania. Terorista predpokladá, že civilné obyvateľstvo nasmeruje svoj hnev na politické inštitúcie, ktoré mu nie sú schopné zaistiť bezpečnosť. Predpokladom úspechu terorizmu je publicita — už starí Číňania vedeli, že je lepšie „zabiť jedného pred zrakom tisícov, ako zabiť tisíce pred zrakom jedného.“
Terorizmus ako stála črta dejín. Teror a terorizmus sprevádzajú históriu ľudstva od počiatku. Minulosť aj súčasnosť je plná príkladov štátneho teroru, násilného uplatňovania politickej moci s cieľom zastrašiť obyvateľstvo a vynútiť si jeho poslušnosť. Kolonizácia sveta priniesla zničenie veľkých indiánskych kultúr Strednej a Južnej Ameriky Európanmi a zdecimovanie indiánskych kmeňov Američanmi. Režim teroru nastolený Veľkou francúzskou revolúciou po zvrhnutí a zavraždení kráľa sa prvýkrát v histórii stal oficiálnou politikou štátnej moci. Pod gilotínou, používanou spočiatku proti odporcom a neskôr aj širokým ľudovým vrstvám, nakoniec zahynul aj vodca revolučného Výboru pre verejné blaho Maximilián Robespierre. Najbrutálnejším prejavom teroru budapeštianskej vlády voči nemaďarským národom v Rakúsko-Uhorsku bolo zavraždenie štrnástich a odsúdenie tridsiatich ôsmych občanov Černovej v roku 1917. Druhá svetová vojna priniesla teror na oboch stranách. Vyvraždenie židov v holokauste a stalinský teror na strane totalitných režimov, kobercové bombardovanie Drážďan a spustenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki na strane spojeneckých vojsk. Metódy česko-slovenskej Štátnej bezpečnosti boli súčasťou premysleného represívneho mechanizmu s cieľom udržať poslušnosť šírením strachu v spoločnosti. V dlhodobej perspektíve sa praktiky štátneho násilia väčšinou obrátili proti ich osnovateľom a terorizované obyvateľstvo sa dokázalo zbaviť hrôzovlády, niekedy rovnako hrozným spôsobom. Napriek tomu bezhlavý alebo presne cielený teror voči spoločnosti nestráca svoju atraktívnosť a v prípade totalitných režimov tvorí ich samotnú podstatu.
Od druhej svetovej vojny je najrozšírenejšou formou terorizmus radikálnych spoločenských skupín a neštátnych aktérov. Korene anarchistického násilia, vrátane dnešných praktík al-Káidy, siahajú do oblasti Perzského zálivu v 11. – 13. storočí. Sekta asasínov pri šírení vlastného smeru islamu vraždila protivníkov neregulérnymi praktikami — zákerným použitím dýky, konzumáciou hašišu na uľahčenie samovražedného aktu a odovzdaním bojovníka do vyššej moci, ktoré mal sprostredkovať kult náboženstva a skupinového vodcu. Hrubé násilie na obyvateľstve nebolo a nie je cudzie ľavicovým ani pravicovým politickým hnutiam, nech je ich pohnútkou revolúcia, reakcia, nastolenie spravodlivejšej spoločnosti, národnooslobodzovací boj, náboženský alebo etnický separatizmus. V dlhotrvajúcich bojoch Írskej republikánskej armády, baskickej organizácie ETA, kurdskej Strany práce, Kosovskej oslobodzovacej armády či červených frakcií zahynulo množstvo civilistov v mene viac alebo menej reálneho politického cieľa radikálov. Na hranici zločinu a terorizmu sa pohybuje patologický terorizmus jednotlivca. Za smrť stoviek ľudí v troskách federálnej budovy v Oklahome bol v roku 1995 popravený bývalý vojak amerických elitných síl Timothy McVeigh.
Vytvorením štátu Izrael v roku 1948 sa epicentrum svetového terorizmu presunulo na Blízky východ. Proti židovskému štátu na Arabmi obývanom palestínskom území a jeho spojencom — Západu a nevercom všeobecne — sa zomkol front radikálnych islamských organizácií. Rozmachom únosov lietadiel palestínskymi extrémistami a nástupom satelitného vysielania v USA sa koncom 60-tych rokov zrodila moderná forma terorizmu v jeho medzinárodnej dimenzii.
Problém s definíciou a medzinárodnou spoluprácou. Množstvo foriem a aktérov terorizmu sťažuje definovanie problematiky. Len akademických definícií terorizmu sú stovky, nehovoriac o mnohorakom výklade štátnych orgánov, medzinárodných organizácií a teroristov samotných. Zmätok jazykov znemožňuje spoločný postup v boji proti terorizmu. Keď nevieme, proti čomu bojujeme, ako máme bojovať? Udalosti ostatných rokov však prinútili Spojené štáty a Európu zjednotiť pochopenie hrozby. NATO poníma terorizmus ako „nezákonné použitie či hrozbu použitia sily alebo násilia voči jednotlivcom alebo majetku s cieľom prinútiť alebo zastrašiť vlády či spoločnosti v mene dosiahnutia politického, náboženského alebo ideologického cieľa.” Aj vlády Európskej únie dosiahli historicky prvú zhodu až v tieni útokov z 11. septembra 2001. Zjednotenie na definícii je nutným predpokladom, ale nie zárukou úspešnosti protiteroristického boja. Pretrvávajúce rozpory medzi Európou a Amerikou sa týkajú najmä rozdielnych pohľadov na možné prostriedky boja proti terorizmu.
Napriek relatívnemu konsenzu Západu problémy s definíciou pretrvávajú v celosvetovom meradle. Ani po 11. septembri 2001 nebola Organizácia Spojených národov schopná dospieť k vyčerpávajúcej a všeobecne akceptovateľnej definícii terorizmu. Výsledkom sú problémy s efektivitou boja na globálnej šachovnici a rastúca vôľa Spojených štátov — hlavného terča terorizmu v dnešnom svete — postupovať samostatne, uzatvárať pragmatické spojenectvá a prehliadať negatíva spojeneckých vlád v mene spoločnej „vojny proti terorizmu”. Príkladom je ruský prezident Vladimir Putin, ktorému obnovenie teroru na čečenskom národe v roku 2000 otvorilo dvere do Kremľa. Putin dnes z bojov na Kaukaze ťaží politické body na domácom aj medzinárodnom poli a zneužíva aureolu strategického partnerstva s USA na vytvorenie autokratickej a zajtra možno imperiálnej moci.
Ústrednou črtou moderného terorizmu je ideologický náboj. Odvolanie na vyššiu hodnotu, spravidla ušľachtilý politický cieľ — slobodu, jednotu, spravodlivosť, rovnosť — má terorizmus ospravedlniť a povýšiť nad kriminálnu činnosť, diktovanú „obyčajným“ záujmom. Všetci aktéri s obľubou zacláňajú zločinecké praktiky ideovým hávom. Špirála násilia v Kosove, od etnických čistiek Miloševičovho režimu po dnešné útoky Albáncov proti zvyškom srbského obyvateľstva, svedčí o začarovanom kruhu, do ktorého zaťahuje strany konfliktu symetrická reakcia na asymetrickú akciu. Kompromisy vedú k ďalším kompromisom a slúžia teroristom na ospravedlnenie ich konania. Núka sa jediný záver — teroristické metódy sú neospravedlniteľné v mene akéhokoľvek cieľa. Univerzálny humanizmus si však ťažko dobýja miesto v reálnej politike. Aj štátnik je len politik. Krátkodobý cieľ je väčšinou atraktívnejší ako dlhodobý. Geopolitika triumfuje nad hodnotami, ktoré je v danej situácii neužitočné alebo nemožné sledovať. Upravený záver — niektoré teroristické metódy sú naďalej ospravedlňované v mene vyššieho cieľa, no s rizikom nepredvídateľných následkov. Príkladom sú mudžahídi podporovaní Amerikou v boji proti sovietskej okupácii Afganistanu, z ktorých neskôr povstal Taliban a ktorí dnes rozosievajú smrť na Kaukaze.
Medzinárodné siete. Medzinárodný terorizmus je medzinárodný. Jeho rozhodujúcou črtou je transnacionalita, pôsobnosť bez ohľadu na hranice. Odpor proti súčasnému režimu medzinárodných vzťahov a kult násilia posilňuje globálnu solidaritu islamských organizácií a ich pragmatické aliancie s ďalšími teroristickými a kriminálnymi skupinami. Rozptyl terorizmu do medzinárodného prostredia a oslabenie väzby na konkrétne teritórium spôsobili dva faktory — globalizácia a koniec studenej vojny.
V posledných desaťročiach 20. storočia sa narušil systém medzinárodných vzťahov, ktorého stabilita spočívala na rovnováhe moci medzi štátmi. Globalizácia priniesla nárast nielen počtu, ale aj moci nových aktérov, ktorých aktivity sa vymykajú kontrole štátu a významne ovplyvňujú politický vývoj a bezpečnostné prostredie: terorizmus, médiá, nadnárodné korporácie, revolučné hnutia, organizovaný zločin, mimovládne organizácie. Globalizácia zároveň znamená rozvoj sietí v planetárnom rozmere. Komunikačná a počítačová technika, finančné toky a medzinárodná doprava znásobujú akčné prostriedky a potenciálne ciele terorizmu. Sieť je základným organizačným princípom medzinárodných zločineckých skupín. Otvorenie hraníc a búranie bariér slobodnému pohybu osôb a kapitálu v globalizovanom svete vedie k vzájomnej závislosti. Príkladom sú nelegálni prisťahovalci, ktorí sa po prekročení vonkajších hraníc Schengenu rozplynú v 450-miliónovej mase európskych občanov. Existencia ultraliberálnych daňových rajov založených na bankovom tajomstve uľahčuje finančnú kriminalitu a predstavuje jeden z pilierov financovania terorizmu. Globálny dosah audiovizuálnych médií zaisťuje teroristom potrebnú publicitu. Na Západe vyvoláva paradoxnú reakciu — súcit s obeťami posilňuje angažovanosť vo svete, zatiaľčo pud sebazáchovy diktuje stiahnuť sa do izolácie. Nerovnováhy v deľbe svetového bohatstva rozširujú priepasť medzi bohatým Severom a chudobným Juhom. Chudoba, hlad, totalita alebo naopak rozpad štátnych inštitúcií v Treťom svete vyvolávajú závisť a nenávisť voči úspešnému kapitalistickému Západu, symbolizovanému širokým úsmevom klauna na lavičkách siete McDonald’s.
Rozpad bipolarity priniesol hegemóniu Západu pod vedením Spojených štátov v úlohe superveľmoci. Od konca 60-tych rokov sú hlavným terčom teroristov USA a jeho občania, najviditeľnejší, najexponovanejší a mediálne najzaujímavejší symbol liberálno-demokratickej globalizácie sveta. Národné záujmy štátov Západu už nezjednocuje sovietska hrozba. Obrazne povedané, svet prešiel zo systému kasární žiarlivo strážených dvoma superveľmocami na policajné okrsky s rôznym stupňom ochrany. Počas 90-tych rokov stratil vyspelý svet o obrovské časti zemského povrchu záujem úplne. Výsledkom sú zlyhávajúce štáty a šedé zóny bezvládia. Výnimkou nie sú ani rozľahlé subštátne priestory v rámci Západu samotného — mestské ghettá a virtuálny svet predstavujú živnú pôdu pre zločin a rozptyl citlivých technológií. Západ naďalej traumatizuje dedičstvo politiky počas studenej vojny — účelové spojenectvá v mene stability na úkor demokracie, symbolizované podporou Talibanu proti Sovietskemu zväzu, alebo Saddáma Husajna proti Iránu. Vojenským dedičstvom bipolarity sú armády stavané na obranu územia, neschopné pružne reagovať na nové výzvy vrátane asymetrickej hrozby terorizmu. Prepustením tisícov príslušníkov vojakov z armád súperiacich veľmocí vznikla nová trieda profesionálnych zabijakov, ktorí migrujú za konfliktmi a predstavujú rezervoár síl pre kohokoľvek, kto im poskytne finančnú a adrenalínovú dávku. Ako píše Ralph Peters, na svetových bojiskách dnes demokratické armády konfrontujú ilegálne financovaných a vyzbrojených vydedencov, ktorí bojujú bez rešpektu k právu vojny a nemajú čo stratiť, keďže stratili to posledné — perspektívu vo fungujúcej spoločnosti.
Dôsledkom multipolarity a globalizácie nie je bezpečnejší svet. Naopak, racionalitu jadrového patu medzi Moskvou a Washingtonom nahradila iracionalita fanatických zabijakov a radikálnych štátnikov, ktorých nemožno odstrašiť klasickými metódami. Terorizmus expanduje a rastie jeho komplexnosť. Na druhej strane pretrvávajú problémy s efektivitou a vôbec dostatočnosťou medzištátnej spolupráce.
Islamský terorizmus. Rozhodujúcim a najnebezpečnejším prúdom v medzinárodnom terorizme je islamský terorizmus. Nedávna správa arabských expertov pod hlavičkou rozvojovej agentúry OSN konštatuje, že arabský svet na prelome tisícročí výrazne zaostal v spoločenskom a hospodárskom rozvoji, pričom podstatný podiel viny na tom nesie sám. Modernizačný tlak v arabských spoločnostiach vyvoláva napätie a beznádej, umocnené represívnosťou skorumpovaných autoritárskych režimov, ktoré ulica odsudzuje ako spojencov dekadentného Západu. Kríza identity v dôsledku zrážky reformy a reakcie v arabskom svete produkuje extrémizmus a fundamentalistické deriváty islamu, akým je pôvodom saudskoarabský a dnes džihádom šírený wahhábizmus. Teroristická sieť Usámu bin Ládina al-Káida ťaží z chaosu v arabskom svete, apelujúc na najnižšie pudy agresivity a úniku. Bankou tohto medzinárodného holdingu sú vlastné ilegálne aj legálne príjmy. Pridáva sa štátne sponzorstvo krajín ako Saudská Arábia, Irán, Sýria, Líbya a bývalých režimov Afganistanu a Iraku. Zbrojovkou holdingu sú vlastné vedecko-výskumné pracoviská a možné transfery z tzv. darebáckych štátov, ktorých vojenský potenciál sa v mene finančného zisku a boja proti Západu môže dostať do rúk teroristom.
Islamský radikál hľadá ospravedlnenie pre svoje vopred stanovené ciele v účelovej interpretácii Koránu. Jeho deklarovaným cieľom je chrániť dar al-Islam, krajinu mieru moslimov, a vytvoriť kalifát pod vládou islamského práva šaríja v dar al-Harb, krajine vojny nevercov. Smrť vo svätej vojne je pre bojovníka džihádu cestou k spáse. Pre svoj výklad džihádu nachádza oporu v niektorých ustanoveniach Koránu. Často citovaná súra IX káže veriacim: „Bojujte s tými, ktorí neveria v Boha alebo v Posledný súd, ktorí nevyhlasujú za nezákonné, čo Boh a jeho Prorok vyhlásili za nezákonné, ktorí nevyznávajú pravdivé náboženstvo a pritom sú z tých, ktorým bola daná Kniha — až kým zaplatia svoj diel a podriadia sa.“ Ako každý fundamentalizmus, aj tento ignoruje širší náboženský kontext — poslanie islamu ako mierového náboženstva a prioritu veľkého džihádu, osobnej duchovnej cesty k Alahovi, pred dobyvačnou vojnou malého džihádu. Ignoruje takisto historický vývoj, ktorým svet prešiel od napísania posvätných textov islamu v 7. storočí. Niektorí odborníci tvrdia, že islamský radikalizmus vyviera práve z neschopnosti interpretovať Korán moderným spôsobom. Obdobný pokus zorganizovať spoločnosť na princípoch Starého zákona by viedol na Západe k drakonickým trestom, potlačeniu osobnej iniciatívy a popretiu pilierov, na ktorých židovsko-kresťanská civilizácia vybudovala svoj úspech a dnešnú nadvládu nad svetom.
Americký odborník Caleb Carr poukazuje na fakt, že použitie metód teroru nikdy v dejinách neviedlo k úspechu, pretože obyvateľstvo sa nakoniec obrátilo proti páchateľom teroristických činov. Potrebuje však al-Káida ľudovú podporu? Problém legitimity medzinárodného terorizmu je jednoznačný — nezastupuje ani islam ako náboženstvo, ani obyvateľov štátov, na ktorých území plánuje a útočí. „Stret civilizácií“ akademika Samuela Huntingtona sa nekoná. Autority islamu po 11. septembri 2001 jasne odsúdili útok na Spojené štáty. Boj za nezávislosť Čečenska vedú cudzí ozbrojenci, zaťahujúc civilistov, zúfalých a túžiacich po mieri, medzi mlynské kamene stretov s ruskými federálnymi silami.
Cieľ islamistov je iracionálny. Zničenie Západu doteraz vyskúšanými metódami terorizmu je nemožné. Reálnou životnou hrozbou pre Západ je len apokalyptický terorizmus, útok s použitím zbraní hromadného ničenia. Biologická, chemická alebo jadrová nálož v rukách náboženských fanatikov môže do blaženej večnosti — či horúceho pekla — stiahnuť tisíce, dokonca milióny nevinných obetí. Nie je skutočným cieľom radikálneho islamu genocída nemoslimského obyvateľstva planéty? Bude sa mať vôbec na takto zničených územiach kto projektovanému kalifátu podriadiť? Vyhlásenia Bin Ládina jeho pobočníkov na zničenie Západu sú tak najmä zástupným sloganom pre permanentný zápas. Kľúčovým rozdielom oproti minulosti je povýšenie terorizmu z metódy na cieľ. Írskej republikánskej armáde či Hamasu ide o materiálne hodnoty v podobe teritoriálneho alebo finančného zisku. Bojovníci džihádu nesledujú prízemné, pozemské ciele — motivuje ich víťazstvo ideí a hodnôt islamu. Pre al-Káidu nie je terorizmus prostriedkom, ale cieľom, hľadaným konečným stavom.
Ciele Al-Kájdy neobstoja v konfrontácii s racionalitou a legitimitou. V praxi z toho vyplýva nemožnosť dohody s islamským terorizmom. O čom rokovať, keď sú ciele vopred nereálne? S kým rokovať, keď každá skupina zastupuje len kvapku v mori rovnako nedôveryhodných organizácií? Stane sa boj proti terorizmu permanentným, bezvýchodiskovým vojnovým stavom? Je jasné, že v tomto si Slovensko samo neporadí — potrebuje si udržať spojencov v pevnom integračnom rámci.
Stratégia terorizmu má niekoľko základných znakov. Prvým je asymetria. Terčom sú slabiny protivníka. Asymetria začína v myslení — terorista prichádza zomrieť, akceptuje smrť ako rovnocennú alternatívu života. Americký vojak — ešte viac ako európsky — prichádza prežiť, smrť pripúšťa len ako extrémnu možnosť. Asymetria pokračuje vo voľbe prostriedkov — terorista proti politickej a konvenčnej prevahe protivníka uplatňuje nekonvenčné zbrane, medzinárodným právom zakázané formy bojovej činnosti a neštíti sa civilných obetí. Ďalším znakom je globálna dimenzia, zasahujúca všetko od organizačnej štruktúry po akčný rádius. Tretím znakom je decentralizácia, ktorá akciu teroristov napĺňa pružnosťou, rýchlosťou a mobilitou. Štvrtým znakom je utajenie.
Boj proti terorizmu
Stratégia protiterorizmu, ak má byť účinná, musí odrážať všetky znaky teroristickej činnosti. Asymetria je najtvrdším orechom pri vojenských operáciách — odpoveďou nemôže byť teror. Obmedzenia bojových metód, napríklad dodržiavanie pravidiel humanizácie vojny, kladú vysoké nároky na vycvičenosť jednotiek. Ozbrojené sily ako celok hrajú nezastupiteľnú úlohu najmä vtedy, keď ide o zasiahnutie štátnej infraštruktúry terorizmu, akou sú výcvikové základne alebo štátne režimy podporujúce medzinárodný teror.
Po masakre izraelských atlétov palestínskymi radikálmi v olympijskej dedine v Mníchove v roku 1972 pristúpili mnohé európske štáty k vytváraniu špecializovaných jednotiek na boj proti terorizmu. Neexistuje jednotný model — sily sú súčasťou armádnych, polovojenských aj policajných zložiek a protiteroristickou činnosťou sa zaoberajú buď exkluzívne, alebo popri ďalších úlohách, napríklad ochrane ústavných činiteľov. Jednotky tvorí niekoľko desiatok až stoviek mužov. Prechádzajú najtvrdším výberom a dostávajú najlepšie zbrane a vybavenie. Medzi najznámejšie elitné sily patria britské SAS, nemecké GSG-9, francúzske GIGN, rakúske Cobra, poľské GROM, ruské SPECNAZ, americké Delta Force, izraelské Sayeret Mat’Kal. Väčšina v zahraničí nielen zasahuje, ale aj absolvuje pravidelný výcvik a aktívne vyhľadáva informácie o teroristických skupinách. Na Slovensku spočíva ťažisko protiteroristických akcií na zásahových silách policajného zboru — „kukláčoch“ — s možnou podporou vojenských jednotiek, napríklad žilinského Pluku špeciálneho určenia.
Presná informácia o mieste a čase útoku môže zachrániť život potenciálnym obetiam a kľudný spánok ďalším tisícom ľudí. Dôležitosť včasného varovania a utajenie teroristických buniek stavia spravodajské služby do pozície kľúčového hráča v boji proti terorizmu. S rozvojom pozorovacích a odpočúvacích zariadení založených na satelitných technológiách sa udomácnila predstava o všemohúcnosti technických prostriedkov zberu informácií (SIGINT). Problém analýzy množstva dát a prísne utajenie teroristických skupín však znova obracia pozornosť na ľudský prvok (HUMINT) a ukazuje, že najmä americké tajné služby podcenili význam agentov schopných operovať v arabskom prostredí. V tomto ohľade disponujú komparatívnou výhodou európske veľmoci, predovšetkým Francúzsko s bohatým spektrom aktivít v krajinách Stredného východu. Ako príspevok do spoločného úsilia v boji proti terorizmu by štáty bývalého socialistického bloku vrátane Slovenska mohli okrem vojakov ponúknuť aj zúročenie svojich tradičných väzieb na arabský svet.
Vojenský a spravodajský potenciál musí dopĺňať policajno-súdna spolupráca a jej podporné prvky — sieť policajných, súdnych, colných, hraničných, diplomatických orgánov. Strategická koncepcia Severoatlantickej aliancie vychádza z tzv. komplexného poňatia bezpečnosti. Postmoderným hrozbám — terorizmu a šíreniu technológií masového ničenia — čelí celý bezpečnostný systém, nielen ozbrojené sily. Členom NATO nie je len armáda, ale celá spoločnosť. Štát síce zostáva ústredným aktérom boja proti terorizmu, ale nemôže byť efektívny bez ďalších aktérov svetového politického systému, ktorí majú na odstránení terorizmu záujem. Na jednej strane musí integrovať svoje úsilie s inými vládami. Na druhej strane sa nezaobíde bez podpory súkromných firiem, nadnárodných korporácií, mimovládnych organizácií a individuálneho príspevku každého občana. Medzinárodná spolupráca dnes zahŕňa zmrazovanie teroristických kont, zatýkanie teroristov, výmenu spravodajských informácií, ochranu infraštruktúr globálnej ekonomiky, policajné a vojenské akcie a výcvik, mierové a stabilizačné operácie, tlak na nekooperujúce vlády, stabilizáciu existujúceho nukleárneho potenciálu a snahu zabrániť vzniku nových jadrových veľmocí, boj proti šíreniu chemických a biologických zbraní a nosičov, rozvojovú pomoc, integráciu rizikových krajín do globálnej ekonomiky. Aj z tohto ilustratívneho výpočtu je zrejmý obrovský rozsah a hĺbka agendy, ak má zodpovedať požiadavke na liečenie pôvodu, nielen symptómov ochorenia. Je boj proti terorizmu pilierom, alebo má byť aj leitmotívom medzinárodnej spolupráce v dnešnom svete, ako to chce súčasná americká administratíva? Ako zaistiť efektívnosť a zabrániť roztečeniu zdrojov?
Medzi reaktívnou politikou včerajška a preventívnou politikou zajtrajška dnes stoja USA a Európa na rázcestí. Americká administratíva vyhlásila džihádu vojnu a odmietla akékoľvek ústupky teroristom a ich kolaborantom. Prezident Bush spravuje Ameriku ako „národ vo vojne“. Mnohé vlády v Európe vidia politiku Washingtonu ako zjednodušujúcu a neperspektívnu. Stavajú sa proti obmedzovaniu svetovej agendy na bezpečnosť a nechcú redukovať boj proti terorizmu na vojenské opatrenia. Európa síce žije s násilným separatizmom desaťročia, až v tomto roku však v podobe madridskej tragédie zasiahol kontinent postmoderný terorizmus. Mnoho pozorovateľov, možno paradoxne, do madridských útokov al-Káidy vkladá veľké nádeje na obnovenie jednoty medzi oboma brehmi Atlantiku, ktorú stále rušia dozvuky sporov o opodstatnenosť vojenského zásahu USA proti Iraku. Na oboch stranách pritom panuje zhoda, že terorizmus predstavuje bezpečnostné riziko číslo jeden, ktoré je potrebné riešiť spoločne. Západ doteraz vždy obstál — má spoločné záujmy a disponuje obrovským potenciálom zdrojov. Najdôležitejšou hrozbou pre budúcnosť tak nie je terorizmus ako taký, ale neschopnosť transatlantického spoločenstva dohodnúť sa na spoločnom postupe. Slovami generálneho tajomníka NATO, buď uspejeme spoločne, alebo zlyháme každý zvlášť.
Dôsledky pre Slovensko
Sme ohrození! Slovensko nemôže fungovať inak ako otvorená spoločnosť — občania cestujú po svete, žijú za hranicami a pracujú s kolegami z iných krajín. Vstup do OECD, NATO a Európskej únie zavŕšil náš „návrat na Západ“. Slovensko prevzalo podiel na formovaní svojho bezpečnostného prostredia formou diplomatickej, hospodárskej, vojenskej a humanitárnej angažovanosti v zahraničí. Spoločnosť otvorená svetu, integrovaná do inštitúcií Západu a angažovaná mimo vlastných hraníc v spojenectve s USA je zraniteľná. Môže sa stať cieľom islamského radikalizmu. Takýto je svet, je to objektívny fakt. Občan začína chápať paradoxnosť situácie: naplnenie životných záujmov malého štátu je možné len vo vyššom integrovanom celku; integrácia si však vyžaduje búranie hraníc, čo zvyšuje vzájomnú zraniteľnosť. Z prijatia demokracie a otvorenia svetu vyplýva pre občana a pre inštitúcie verejnej moci zodpovednosť, ktorej nepochopenie alebo ignorovanie môže viesť ku katastrofálnym dôsledkom.
Domáce úlohy. Najnovší vývoj v Európe musí byť pre slovenských politikov, úradníkov a odborníkov jasnou výzvou na dopracovanie bezpečnostného systému a efektívne prepojenie jeho komponentov. Od prvkov prvej reakcie — policajtov, hasičov, zdravotníkov — siaha cez ozbrojené sily a centrum krízového manažmentu až po úroveň vlády. Celý systém je potrebné integrovať, skoordinovať a prepojiť na regióny a obce. Kľúčom k včasnému varovaniu sú spravodajské informácie; Slovensko musí investovať viac do tajných služieb a najmä lepšie kontrolovať efektivitu ich práce. Politizácia Slovenskej informačnej služby nutne odčerpá pozornosť a energiu od úloh, ktoré jej vyplývajú zo zákona, vrátane boja proti organizovanému zločinu a terorizmu.
Angažovanosť nemôže skončiť pri inštitúciách verejnej moci, pretože štát a samospráva neuspejú bez podpory občanov. Éra globálneho terorizmu stavia pred občana Slovenskej republiky jednoznačnú úlohu — prevziať svoj diel zodpovednosti za bezpečnosť seba samého a svojich spoluobčanov. So vstupom do Európy je namieste nové vlastenectvo, zahŕňajúce tak starosť o domovinu, ako aj dávku svetoobčianstva. Bezpečnosť je nedeliteľná navonok, pretože nekončí na hraniciach. Je nedeliteľná aj dovnútra, pretože predpokladá účasť všetkých. Aj pri často neľahkej vlastnej situácii musí mať občan záujem o to, čo sa deje naokolo. Slovami poradcu generálneho tajomníka NATO Chrisa Donnellyho, ohrozené nie je územie a suverenita štátu, ale samotné tkanivo spoločnosti. Stačí málo: mať oči otvorené, spolupracovať s políciou a vedieť, čo robiť v prípade ohrozenia.
Integrácia ako nástroj. Vstupom do Európskej únie a NATO dostalo Slovensko k dispozícii nástroje, ktoré môže využiť vo svoj prospech. Obe organizácie prijali protiteroristické akčné plány a ponúkajú mechanizmy na praktickú spoluprácu v celom spektre oblastí boja proti terorizmu. Malý štát pozná obmedzenosť zdrojov a uvedomuje si nutnosť kompatibility nástrojov a opatrení. V prípade rozporov musí podporovať synergiu na medzinárodnom fóre a klásť dôraz na reálny výkon, nie estetický dojem inštitucionálnych štruktúr. Madridská tragédia bolestne dokázala, že plány sa majú plniť, nielen schvaľovať. Dôležitou výzvou pre Slovensko takisto bude pretaviť plány na slovenské podmienky. Nedokáže to bez schopných a motivovaných ľudí v expertnej sfére. Terorizmus je stálou črtou aktuálneho bezpečnostného prostredia a boj s ním predstavuje beh na dlhé trate. Sebaobrana si zrejme vyžiada aj potrebu „naučiť sa žiť“ s terorizmom — akceptovať jeho obete podobne, ako spoločnosť akceptuje obete dopravných nehôd. Vstupom do Európskej únie a NATO dostalo Slovensko do rúk živé nástroje na lepšie naplnenie vlastných záujmov, ktoré musí ustrážiť a maximalizovať vlastný úžitok. V opačnom prípade nám hrozí zlyhanie, strata suverenity a ohrozenie vlastnej bezpečnosti.
Použité a odporúčané zdroje:
- Samson, Ivo: Medzinárodný terorizmus. Implikácie pre Slovensko. Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, Bratislava 2003
- Kulich, Milan a kol.: Terorizmus – destabilizujúci fenomén súčasnosti a boj proti nemu. Inštitút obrany a bezpečnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Bratislava 2002
Courmont, Barthélémy; Ribnikar, Darko: Les guerres asymétriques. Conflits d’hier et d’aujourd’hui, terrorisme et nouvelles menaces. Institut des relations internationales et stratégiques, Presses universitaires de France, Paris 2002
- Peters, Ralph: The New Warrior Class. Parameters, Summer 1994, s. 16-26
- Carr, Caleb: The Lessons of Terror. A History of Warfare Against Civilians: Why It Has Always Failed and Why It Will Fail Again. Random House, New York, 2003
- Marcinko, Richard: Profesionální válečník. Nakladatelství Ivo Železný, Praha 2001
- http://www.september11news.com
- http://www.wired.com/news/
- http://www.opendemocracy.net/
- http://www.specwarnet.net
ilustračné foto: http://pixabay.com/sk/teroristick%C3%BD-%C3%BAtok-terorizmus-crash-349913/
