Na to, aby sme obdobie po zjednotení Nemecka v roku 1990 nazvali „érou Helmuta Kohla“, nás oprávňuje niekoľko skutočností. Po prvé je to fakt, že Helmut Kohl a jeho vláda dokázali obratne diplomatickými cestami pripraviť pôdu nemeckému zjednoteniu a pre túto myšlienku získať súhlas nielen medzinárodného spoločenstva, ale predovšetkým súhlas väčšej časti obyvateľstva, aj napriek tomu, že z ekonomického hľadiska, minimálne v strednodobom horizonte, neznamenalo zjednotenie pre spoločné nemecké „hospodárenie“ optimistickú víziu. Po druhé, zjednotenie neznamenalo len deklaratívne spojenie dvoch nemeckých štátov, ale znamenalo zjednotenie po stránke inštitucionálnej, právnej, ekonomickej, kultúrnej, ale i ideovej. Tým, že sa obyvatelia nových spolkových krajín identifikovali s novými politickými stranami a politickým systémom, a tým, že vláda Helmuta Kohla obhájila svoje pozície v prvých celonemeckých parlamentných voľbách, sa potvrdilo, že zjednotenie si Nemci do značnej miery personifikovali s osobou nemeckého kancelára.
V rokoch 1990-1994, teda v prelomových rokoch, kedy Nemecko muselo zvládnuť nielen procesy vnútornej konsolidácie, zjednocovania politických, ekonomických a kultúrnych rozdielov, ktoré medzi starými a novými spolkovými krajinami vznikli, bolo Nemecko vystavené viacerým „globálnym“ výzvam. Nemecko si po zjednotení upevnilo svoje postavenie v rámci európskeho kontinentu a jednoznačne sa stalo najväčšou krajinou Európskych spoločenstiev (neskôr EÚ). Na jednej strane bolo vystavené tlaku, či dokáže prevziať zodpovednosť za prehĺbenie integrácie v Európe, na druhej strane čelilo pozornej kontrole partnerov pri bezpečnostných a medzinárodnopolitických otázkach, ktoré znova (v otázke Iraku, neskôr Juhoslávie) oživovali otázku nemeckej armády a jej aktivít v zahraničí.
O tom, že situácia po zjednotení Nemecka nebola ani zďaleka jednoduchá, svedčili transformačné problémy ako v ekonomike, tak aj v spoločnosti, ktorými po roku 1990 muselo Nemecko prejsť. Tie neboli prekonané ani do roku 1994 a vláda Helmuta Kohla sa o tom mohla presvedčiť v parlamentných voľbách, po ktorých síce ostala vládnuť pravicová koalícia, ale len s tesnou väčšinou, a dokonca s menšinou v Spolkovej rade. Táto slabá vláda bola príčinou toho, že Kohlova vláda nebola v rokoch 1994-1998 schopná zmobilizovať krajinu pri presadzovaní dôležitých reforiem, na čo doplatila vo voľbách v roku 1998. Neslávny koniec účinkovania Helmuta Kohla v politike, z dôvodu figurovania vo finančnej afére CDU, však nemôže zmazať prínos najdlhšie „vládnuceho“ kancelára v nemeckých dejinách.
Dňa 23. augusta 1990 schválila Ľudová snemovňa uznesenie, podľa ktorého NDR pristúpila k Nemeckej spolkovej republike na základe článku 23 Základného zákona. 31. augusta podpísali v Berlíne zástupcovia NSR (spolkový minister vnútra Wolfgang Schäuble) a NDR (štátny tajomník Günter Krause) Zmluvu o zjednotení (Einigunungsvetrag).[i] Vytvorenie zjednotenej Spolkovej republiky okrem deklarácií a zákonov znamenalo aj nevyhnutnosť vytvorenia spoločných orgánov a inštitúcií, respektíve ich rozšírenie na územie nových spolkových krajín. Politický systém Nemeckej spolkovej republiky sa stal základom pre politický systém v oboch častiach novej NSR.[ii] Spolkový snem rozhodol 20. júna 1991 tesnou väčšinou hlasov 338 proti 320 hlasom o presídlení Spolkovej vlády a Spolkového snemu v časovom rozpätí dvanástich rokov z Bonnu do Berlína, čo sa uskutočnilo už do roku 2000.[iii]
Do Berlína sa ako prvý presídlil úrad Spolkového prezidenta, ktorým bol Richard von Weitzsäcker, bývalý funkcionár CDU.[iv] Postavenie funkcie Spolkového prezidenta v politickom systéme krajiny naďalej ostalo mimoriadne slabé, v porovnaní s právomocami, ktoré dáva ústava parlamentu a vláde. Súvisí to aj s otázkou delegovania do funkcie. Spolkový prezident je volený Spolkovým zhromaždením, teda nemá priamu legitimitu odvodenú z volieb.[v] Okrem reprezentatívnych a symbolických právomocí disponuje Spolkový prezident právom navrhovať kandidáta na funkciu spolkového kancelára a po odobrení Spolkovým snemom ho aj vymenovať.
Zákonodarná moc v krajine je rozdelená a spadá pod právomoci dvoch inštitúcií. Spolkový snem, ako najvyšší zákonodarný orgán Nemecka, začal pôsobiť v Berlíne až 19. 4. 1999.[vi] Je volený na štvorročné funkčné obdobie občanmi, ktorí dosiahli v deň volieb 18 rokov a požívajú nemecké štátne občianstvo minimálne jeden rok.[vii] Zjednotenie Nemecka a nárast počtu spolkových krajín si vyžiadalo rozšírenie počtu poslancov a to na 656 po prvých spoločných voľbách.[viii] Polovica mandátov je obsadzovaná v rámci jednotlivých krajín na základe krajinských kandidátskych listín politických strán, druhá polovica je volená v malých, jednomandátových volebných obvodoch väčšinovým systémom.[ix] Päťpercentná volebná klauzula zabezpečila vysokú formu koncentrácie politickej moci do rúk piatich politických strán, s rozhodujúcim postavením dvoch najsilnejších strán. Rozhodujúca je pre činnosť Spolkového snemu činnosť jednotlivých straníckych frakcií, predovšetkým tých najväčších. Vládna parlamentná väčšina prostredníctvom predsedu(ov) parlamentnej frakcie komunikuje s vládou, a tým určuje legislatívny proces. Prejednávanie jednotlivých legislatívnych otázok prebieha verejne v pléne, pričom návrhy zákonov prechádzajú prejednávaním vo výboroch a trojitým čítaním.[x] Legislatívny proces závisí aj od činnosti druhej zákonodarnej inštitúcie – Spolkovej rady. Je to nevolený orgán, pozostávajúci zo zástupcov krajinských vlád.[xi] Vo vzťahu k Spolkovému snemu a ním prijatých zákonov, Spolková rada má právomoc vrátiť zákony späť do Spolkového snemu, pokiaľ sa týkajú právomocí jednotlivých krajín. Zákon sa tak môže prijať len na základe kvalifikovanej väčšiny. Ako poistný mechanizmus, v prípade mimoriadnych situácií a pri voľbe prezidenta, funguje v Nemeckom ústavnom systéme inštitút Spoločného výboru, ktorý je zložený z dvoch tretín poslancov Spolkového snemu a z jednej tretiny členov Spolkovej rady.[xii]
Zjednotenie Nemecka automaticky znamenalo vytvorenie spoločných vládnych inštitúcii. Bolo samozrejmým, že politický systém zjednoteného Nemecka si ponechal základné princípy politického systému bývalej NSR.[xiii] Pojem „Spolková republika“ označuje štátnu formu, v ktorej sú štátne úlohy podelené medzi spolkové a spoločné orgány, pričom pojem federalizmus asi najlepšie zachytáva formu vzťahov jednotlivých spolkových štátov ako členských štátov Nemeckej spolkovej republiky.[xiv] Môžeme povedať, že aj v exekutíve sa v podstate presadil model bývalej NSR. Ústavnými predstaviteľmi exekutívy sú Spolkový prezident (pozri vyššie), Spolkový kancelár a Spolková vláda. Spolková vláda má zákonodarnú iniciatívu a sústreďuje vo svojich rukách štátnu moc. Z hľadiska politického systému môžeme povedať, že Nemecko je typickým príkladom tzv. kancelárskeho modelu, ktorému je podriadený kabinet a Úrad spolkového kancelára.[xv] Každý Spolkový minister nesie za výkon svojej funkcie politickú zodpovednosť a je nominovaný politickou stranou, ktorá sa stane súčasťou vlády.[xvi] Jurisdikciu na najvyššej úrovni v nemeckom systéme reprezentuje Spolkový ústavný súd, ktorý pozostáva z dvoch osemčlenných senátov, pričom sudcovia sú volení z jednej polovice Spolkovým snemom a z druhej polovice Spolkovou radou. Jednú tretinu z oboch senátov obsadzujú sudcovia, ktorých do senátov delegujú sudcovia najvyšších spolkových súdov. Ich funkčné obdobie je 12 ročné, avšak obmedzené vekovou hranicou 68 rokov.[xvii]
V Nemecku došlo počas povojnového politického vývoja k vytvoreniu dvoch silných „ľudových“ politický strán, pričom však nemožno hovoriť o ich absolútnej dominancii. Obe najsilnejšie strany, CDU ako aj SPD môžeme označiť za ľudové strany so širokou a diferencovanou členskou základňou. Ostatné politické subjekty s reálnym politickým vplyvom dopĺňajú politické spektrum a ich postavenie v zásade závisí od výsledkov dvoch najsilnejších politických strán. Tento stav pretrval i po zjednotení Nemecka, aj keď niektoré politické strany majú svoje elektoráty prevažne v NDR (ako napr. PDS). Pre analýzu politckého vývoja Nemecka po zjednotení pokladáme za nevyhnutné, načrtnúť základné tézy vývoja jednotlivých politických subjektov.
Kresťansko-demokratická únia (CDU) v prvých celonemeckých voľbách 2. decembra 1990 získala spolu so svojím tradičným koaličným partnerom Kresťansko-sociálnou úniou (CSU), predovšetkým vďaka zjednocovacej politike a úlohe kancelára H. Kohla v tomto procese, 43.8 % hlasov.[xviii] Ich koaličný partner – Slobodná demokratická strana (FDP) dostal cca 11% hlasov, čo zabezpečilo pokračovanie tejto koalície vo vláde už tretie volebné obdobie za sebou.[xix] Tento úspech pravicových politických subjektov zatlačil do opozície Sociálno-demokratickú stranu Nemecka (SPD), ktorá v spomínaných voľbých obdržala 33.5 %.[xx]
Štvrtou najsilnejšou politickou stranou od prvej polovice 80. rokov sa stala Strana Zelených (Grüne), združujúca predovšetkým ľavicovo orientovanú mládež a ekologických aktivistov. Ich základ tvorili regionálne skupiny občianskych hnutí známe ako tzv. Zelené volebné listiny (Grüne Wahllisten), ktoré sa angažovali za ochranu životného prostredia a proti atómovým elektrárňami.[xxi] Svojím programom strana inklinuje k spolupráci s SPD, ako na spolkovej tak aj na krajinskej úrovni.[xxii] V prvých voľbách do Spolkového snemu po zjednotení krajiny získali Zelení len 3,8% hlasov.
Zjednotenie Nemecka prinieslo nové prvky do tradičného rozdelenia politických síl v krajine a prispelo k zníženiu miery fixácie na určité politické strany. K najvýznamnejším politickým silám sa pripojila Strana demokratického socializmu (PDS), ktorej vplyv pretrvával, a aj naďalej pretrváva, predovšetkým v krajinách bývalej NDR.[xxiii] Jej prvý vstup do Spolkového snemu bol umožnený rozhodnutím Ústavného súdu, že 5% klauzula na vstup do parlamentu je voči východonemeckým politickým subjektom diskriminačná. Tak sa do Spolkového snemu dostala aj PDS, ktorá vtedy obdŕžala 2,4 % hlasov a obsadila tak 17 poslaneckých mandátov.[xxiv]
Z inštitucionálneho hľadiska prebehlo teda zjednotenie Nemecka bezproblémovo. V spoločnosti vznikol konsenzus, založený na realizovaní nevyhnutnej podpory nových spolkových krajín, predovšetkým ekonomickej. Nemecký federalizmus zostal aj po zjednotení oporným pilierom demokracie a decentralizácie. Základom nemeckej štátnosti ostali krajiny a obce. V Nemecku odovzdali spolkové krajiny radu právomocí obciam s jediným cieľom – zbaviť sa prebujneného byrokratického aparátu.[xxv] Obce boli a aj ostali výkonnými orgánmi celoštátnych i zemských zákonov, a tak si udržali možnosť priameho vplyvu na správe krajiny, ale predovšetkým si udržali právo, riadiť vlastné záležitosti samostatne.[xxvi] Na krajinskom federatívnom princípe sa pristúpením piatich nových spolkových krajín nič nezmenilo, okrem toho, že vzrástol ich počet na 16.[xxvii] Ich existencia je ústavne zakotvená a ich činnosť a hranice nemôžu byť bez zmeny ústavy predmetom zmien. Jednotlivé krajiny delegovali na Spolkovú vládu právomoci v oblasti obrany, spravodajstva, nadkrajinskej infraštruktúry (pošta, železnice, letecká doprava), meny a obchodnej politiky a zahraničnej politiky.[xxviii] Význam krajinského federatívneho usporiadania je umocnený existenciou hornej komory nemeckého parlamentu – Bundesratu, ktorá predstavuje nástroj presadenia „krajinskej“ politiky na celonemeckej úrovni, čl. 50: „Pomocou Spolkovej rady spolupôsobia krajiny pri zákonodárstve a správe celej federácie.“[xxix]
[i] Zmluva o zjednotení obsahovala 45 článkov, ktoré boli rozšírené o 3 prílohy. Od 3. októbra, kedy NDR pristúpilo k NSR, vsúpil do platnosti Základný zákon v novovytvorenej NSR, ktorý modifikovala v niektorých článkoch Zmluva o zjednotení.
[ii] Pre nemecký politický systém používame označenie kontinentálno-európsky typ politického systému. Politický systém súvisí s federatívnou štruktúrou krajiny, ktorú tvorí 16 spolkových krajín, ktoré majú svoje vlastné ústavy a administratívne štruktúry. Tieto krajinské orgány zodpovedajú krajinskému snemu a krajinskej vláde na čele s predsedom krajinskej vlády.
[iii] Katuninec, M. : Politické dejiny Nemecka 1871-2000. Trnava: Fakulta humanistiky TU, 2000, s. 137.
29Richard von Weizsäcker zostal prezidentom do konca svojho funkčného obdobia, teda do roku 1994. 1. júla 1994 bol za nového prezidenta zjednoteného Nemecka zvolený Roman Herzog, ktorý vo voľbách porazil kandidáta SPD Johannesa Raua.
[v] Prezident za svoju politickú činnosť nesie len obmedzenú politickú zodpovednosť. Do úradu môže byť zvolený najviac v dvoch po sebe plynúcich volebných obdobiach. Musí mať minimálne 40 rokov, byť štátnym príslušníkom NSR a byť voliteľný do Spolkového snemu. Každé z týchto volebných období trvá 5 rokov.
[vi] K dejinám Spolkového snemu pozri: Kessel, W.: Geschichte des Deutschen Bundestages. Berlin 2000.
[vii] Minimálna veková hranica aktívneho aj pasívneho volebného práva v NSR je rovnaká, a to 18 ročná.
[viii] Volebný systém, ktorý má základy, až na malé modifikácie, v roku 1956, je mnohokrát označovaný za zmiešaný volebný systém. Podľa volebného zákona má každý volič dva hlasy, pričom prvým hlasom volí priamo príslušného kandidáta v danom volebnom obvode a druhým hlasom volí kandidátsku listinu určitej politickej strany. Výsledný počet mandátov je pre stranu potom určený počtom priamo zvolených kandidátov (328) doplnený podľa stanoveného poradia príslušným počtom kandidátov z kandidátskych listín. Tento volebný systém možno teda označiť za proporcionálny, s niektorými prvkami väčšinového systému. Zároveň je pomerné zastúpenie korigované 5 % volebnou klauzulou. Platí však pre ňu výnimka, a teda ak niektorá politická strana získa minimálne tri priame mandáty, nevzťahuje sa na ňu spomínaná klauzula. Pozri bližšie: Pokštefl, J.: Volební systém ve Spolkové republice. In: Mezinárodní politika 6/1998, s.8-9. a Informationen zur politischen Bildung 3/1998, s.2-4.
[ix] Ľiďák, J. – Koganová, V.: Politológia pre ekonómov. Trnava: SOFA 1998, s. 112
[x]Naposledy zvolený Bundestag (2002 – 2006) si vytvoril 26 stálych výborov s nasledovným zameraním (v zátvorke je uvedený počet členov výborov) : Výbor pre volebné skrutínia, imunitu a procedúry (15), Výbor pre petície (25), Výbor pre zahraničné vzťahy (37), Výbor pre vnútorné záležitosti (37), Výbor pre šport (15), Výbor pre legalitu (33), Výbor pre financie (37), Výbor pre rozpočet (44), Výbor pre ekonomiku a prácu (42), Výbor pre ochranu spotrebiteľa, potraviny a poľnohospodárstvo (30), Výbor pre obranu (30), Výbor pre rodinné záležitosti, dôchodcov, mládež a ženy (30), Výbor pre zdravie a sociálne zabezpečenie (40), Výbor pre infraštruktúru, stavebníctvo a bývanie (40), Výbor pre životné prostredie, prírodné rezervácie a jadrovú bezpečnosť (33), Výbor pre ľudské práva a humanitárnu pomoc (17), Výbor pre vzdelanie, výskum a technológie (33), Výbor pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (23), Výbore pre turistický ruch (15), Výbor pre záležitosti európskej únie (33), Výbor pre kultúru a média (15). Ku konkrétnej agende, k personálnemu zloženiu a k činnosti jednotlivých výborov pozri bližšie www.bundestag.de/htdocs.c/orga/indes html (1.3. 2004)
[xi]Títo poslanci sú viazaní imperatívnym mandátom, teda ich postoje korešpondujú s postojmi krajinských vlád. Celkový počet členov rady sa po zjednotení Nemecka rozšíril na 69. 16 spolkových krajín vysiela v rozmedzí od 3 do 6 poslancov, v závislosti od počtu obyvateľov. Členmi tohto orgánu sú predsedovia krajinských vlád, krajinskí ministri pre federálne spolkové záležitosti a ďalší rezortní ministri.
[xii] Ich celkový počet je 48, teda 32 členov Spolkového snemu a 16 zástupcov Spolkovej rady.
[xiii] Pozri bližšie: Müller, A.: Federace – nástroj demokracie. In: Mezinárodní politika 4/1994, s. 8-9.
[xiv] Müller, H.M.: Deutsche Geschichte in Schlaglichtern. Leipzig, 2002, s. 330.
[xv] Úrad spolkového kancelára slúži ku koordinácii činností kancelára a jeho ministrov. Je tvorený špecializovanými útvarmi, ktoré zodpovedajú ministerstvám. Do jeho štruktúr je zaradený o.i. informačný úrad Spolkovej vlády a Spolková spravodajská služba.
[xvi] K federatívnemu politckému systému v Nemecku pozri bližšie : Heinz, L.: Das föderative System der Bundesrepublik Deutschland. Bonn 1991.
[xvii] Liďák, J. – Koganová, V. : Ref. 34, s. 115.
[xviii] Najsilnejšie pozície si CDU-CSU vybudovala predovšetkým v južných častiach Nemecka a v Porýní, oslovujúc pri tom z väčšej časti katolíckych voličov rurálneho charakteru. Zaujímavá je aj samotná štruktúra CDU-CSU, keďže ide skôr o úniu krajinských kresťansko – demokratických a kresťansko-sociálnych strán s vysokým počtom autonómnych záujmových organizácií. Ideologicky predstavuje centristicko-pravicovú politickú silu s kresťansko-sociálnym programom, presadzujúc pri tom zásady trhového liberalizmu, kresťanskej morálky a podporu prehĺbovania európskej integrácie.
[xix] FDP bola koaličným partnerom ako CDU-CSU, tak aj SPD. Práve rozpad koalície SPD a FDP v roku 1982 viedol k zblíženiu Liberálov a kresťanských strán a vytvoreniu ich vlády na spolkovej úrovni. FDP sa vyprofilovala ako typická liberálna strana, presadzujúca minimálne štátne zásahy do ekonomiky ako aj do spoločenského života. Štrukturálne nie je homogénnou stranou, medzi najpočetnejšie sociologické skupiny, ktoré sa k nej hlásia, tradične patria : inteligencia, mladí aktivisti, mestké stredné triedy, prevažne protestantskej orientácie a drobní podnikatelia.
[xx] SPD nadviazala vo svojej povojnovej činnosti na bohatú činnosť sociálnodemokratických strán z obdobia Weimarskej republiky. Stala sa širokou ľudovou stranou, oslovujúcou svojím sociálnym a demokratizačným programom široké vrstvy obyvateľstva predovšetkým z miest, robotníkov ako aj inteligenciu. Presadzuje vytvorenie sociálne spravodlivého štátu so štátnymi zásahmi do ekonomiky a spoločnosti.
[xxi] Katuninec, M. : Ref. 28, s. 136.
[xxii] Prvý krát došlo k vytvoreniu koalície Zelených a SPD v Hesensku v roku 1985. Ako prvej sa dostať do krajinského parlamentu podarilo strane Zelených v Brémach už v roku 1979, kedy obdržala 5.1 %. Na spolkovej úrovni strana získala 5.6% hlasov v roku 1983, ale ani tento úspech nepomohol zabrániť vytvoreniu konzervatívno-liberálnej koalície CDU-CSU a FDP.
[xxiii] Základ členskej základne tvoria bývalí členovia Zjednotenej socialistickej strany Východného Nemecka (SED) k odkazu ktorej sa nová PDS hlásila.
[xxiv] Vo voľbách, ktoré sa konali v roku 1994, 5% volebná klauzula opäť vstúpila do platnosti. Na to reagovali Zelení spojením so Spojenectvom 90 (Bündnis 90), čo im zabezpečilo prekročenie tejto hranice.
[xxv] Müller, Z.: Spletité vývojové cesty samosprávnej Európy. In: Mezinárodní politika 4/1994, s.4 – 6.
[xxvi] Štruktúru samosprávy obcí tvoria volené obecné, resp. mestské zastupiteľstvá a volení starostovia. Obecné zastupiteľstvá volia aj obecnú správu na čele s riaditeľom. Okrem toho občianské výbory, komisie a poradné orgány kontrolujú činnosť obecnej správy a zabezpečujú tak jej nestrannosť. Je zaujímavé, že aj keď v Nemecku existuje z hľadiska správy „medzistupeň“ vo forme krajinských okresov (Landkreise) s vlastnými zastupiteľstvami (Kreistag), ich činnosť je zameraná predovšetkým na správne úlohy v oblastiach infraštruktúry, zdravotníckej starostlivosti a poradných činností. Z právneho hľadiska nie sú obciam nadriadené.
[xxvii] Medzi pôvodné spolkové krajinami patrili: Severné Porýnie – Vestfálsko, Bavorsko, Bádensko – Würtembersko, Dolné Sasko, Hesensko, Porýnie – Falcko, Sársko, Šlesvicko – Holštýnsko a mestské krajiny – Berlín, Hamburg a Brémy. Po zjednotení tento počet zvrástol o : Brandenbursko, Sasko, Durýnsko, Sasko – Anhaltsko, Maklenbursko – Predné Pomoransko. Štruktúru miestnej správy tvorí tiež 426 okresov a 117 mestkých celkov, ktoré združujú 16 098 obcí.
[xxviii] Zahraničná politika síce spadá do kompetencie Spolkovej vlády, aj keď to zároveň nevylučuje neoficiálnu krajinskú reprezentáciu napr. v Bruseli.
[xxix] Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland. Bundeszentrale für politische Bildungsarbeit. Bonn 1999.
ilustračné foto: http://pixabay.com/sk/berl%C3%ADn-r%C3%AD%C5%A1sky-snem-medzn%C3%ADk-215413/
