Ďalšou oblasťou, v ktorej sa Nemecko nanovo profilovalo, predovšetkým na medzinárodnom poli, bola zahraničná politika. Jej podstatnou dimenziou pri tom bola predovšetkým spolupráca vo vnútri európskeho integračného priestoru, doplnená o transatlantickú spoluprácu. Obavy z prisilného postavenia Nemecka v Európe na začiatku 90. rokov niekedy paradoxne prerastali v kritiku, že NSR sa málo angažuje v medzinárodných záležitostiach a nedoceňuje tak svoj potenciál. Pre zhodnotenie významu Európskej politckej spolupráce a neskoršej Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) pre Nemecko je nutné rozlíšiť jednotlivé fázy. Pred rokom 1990 možno národné záujmy Nemeckej spolkovej republiky označiť, popri snahe dosiahnuť zjednotenie oboch nemeckých štátov, aj ako snahu o zaistenie bezpečnosti štátu prostredníctvom integrácie do západných obranných štruktúr a pokračovať v európskej integrácii.[i] Tvorba zahraničnej politiky, v rámci spoločnej európskej politiky, dávala Nemecku možnosť, získať legitimitu pre jej pôsobenie v oblasti medzinárodných vzťahov. Integrácia a európska politická spolupráca pomohli znížiť obavy z konania Nemeckej spolkovej republiky s ohľadom na historické konotácie. Konzultácie a koordinácia zahraničných politík štátov, združených v Európskom spoločenstve, neskôr v Európskej únií, sa stali záväznými aj pre Nemecko. Nemecko, v rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky počas vlády H. Kohla, presadzovalo predovšetkým bezproblémovosť vzťahov európskych krajín a Spojených štátov amerických, a tiež prehĺbovanie integrácie.
Kontinuitu nemeckej zahraničnej politiky zabezpečoval H. – D. Genscher, ktorý stál na jej čele a zároveň bol šéfom vládnej FDP. Okrem toho, že sa zasadil za prehĺbenie integrácie v rámci európskych spoločenstiev, presadzoval aj vytvorenie užšej spolupráce s krajinami Strednej Ameriky a krajinami združenými v ASEAN. V rámci európskej politiky uprednostňoval riešenie záruk európskej bezpečnosti prostredníctvom KBSE (neskôr OBSE).[ii] Kancelár H. Kohl presadzoval kurz zahraničnej politiky Nemecka orientovaný na Spojené štáty americké. Preto sa o zásadných otázkach nemeckých záujmov rozhodovalo v rámci bilaterálnych americko-nemeckých vzťahov. Ako píše Kordová: „Po zjednotení sa postavenie Nemecka v medzinárodných vzťahoch výrazne zmenilo tým, že získalo plnú suverenitu.“[iii] K výraznej vnútropolitickej zmene, ktorá ovplyvnila aj oblasť zahraničnej politiky Nemecka, bola zmena na poste šéfa ministerstva zahraničných vecí a predsedu vládnych liberálov. H. – D. Genscher rezignoval a jeho miesto zaujal Klaus Kinkel.[iv] Nemecká zahraničná politika sa i naďalej profilovala predovšetkým v európskych záležitostiach.
Podľa jednotlivých regiónov môžeme konštatovať, že v otázke Blízkeho východu sa nemecký postoj, zhodný so zásadami SZBP líšil od postoja USA. Latinská Amerika naďalej nepatrila k prioritám, podobne ako africké krajiny. Z pomedzi afrických krajín predstavovala Juhoafrická republika výnimku, ale oproti predchádzajúcemu obdobiu vďaka svojmu demokratizačnému vývoju a odstraňovaniu apartheidu sa stala menej exponovanou krajinou. V otázkach Iraku, Iránu, Kuby a ďalších tzv. „problémových“ štátov, charakterizovalo pozíciu Nemecka kopírovanie pozícií Spojených štátov amerických. Na druhej strane v otázke rozpadu Juhoslávie sa Nemecko prejavilo samostatne a uznaním Chorvátska a Slovinska učinilo samostatný krok bez predchádzajúcej koordinácie so spojencami. V spolupráci s Francúzskom Nemecko zostalo pilierom prehlbovania európskej spolupráce v rámci SZBP.
Pre bilaterálne vzťahy Nemecka so Spojenými štátmi americkými po zjednotení platilo, že zostali pre Nemecko prioritnými. Napriek tomu, že sa závislosť nemeckej diplomatickej aktivity od Spojených štátov znížila, Nemecko nebolo ochotné akceptovať také postoje a činnosti, ktoré by uškodili americko – nemeckým vzťahom. Kordová v tejto súvislosti konštatujke, že: „Nemecké pôsobenie môžno charakterizovať ako snahu o multilaterizáciu vlastných národných záujmov.“[v] Prevažne kriticky sa americká administratíva postavila k spomínanému uznaniu suverenity Slovinska a Chorvátska v roku 1991, ktoré sa neudialo v kooperácii s postojom Spojených štátov. Americká vláda predpokladala prenos časti zodpovednosti za vývoj v SVE na Nemecko, čo zasa nemecká vláda podmieňovala (predovšetkým v osobe ministra obrany Volkera Rüheho) podporou rozšírenia NATO. Veľmi dôležité miesto, v novodefinovaných zahraničnopolitických záujmoch Nemecka, zaujala stredná a východná Európa.
Vzrástla úloha a vplyv Nemecka v regióne strednej a východnej Európy, predovšetkým vďaka podielu investícií v regióne.[vi] Pozícia Nemecka v rámci európskej integrácie ako ústrednej krajiny sa posilnila hlavne z dôvodu, že nemecká vláda v prvej polovici 90. rokov, ako i neskôr, dôsledne zastávala pozície ako rozširovania, tak aj prehlbovania integrácie. V otázke rozširovania severoatlantických štruktúr sa Nemecko aktívne pripojilo k hlasom, požadujúcim čo najširšie a najskoršie začlenenie krajín strednej a východnej Európy. Sám nemecký kancelár to v jednom zo svojich prejavov štylizoval takto: „Pre mňa ako Nemca je neakceptovateľná myšlienka, že by západné hranice Česka a Poľska mali zostať západnými hranicami EÚ.“[vii] Stabilizácia postkomunistickej Európy, s ktorou Nemecko priamo susedilo, patrila k hlavným cieľom nemeckej zahraničnej politiky v prvej polovici 90. rokov. Záujem Nemecka, rozšíriť NATO a EÚ, súvisel predovšetkým z dôvodu „hraničnej polohy“ voči kandidátskym krajinám a eventuélnym posunom do výhodnej polohy geografického stredu v prípade integrácie krajín SVE do EÚ. Bolo to práve Nemecko, ktoré v apríli 1993 otvorilo otázku rozśírenia NATO, aj keď neskôr predalo v tejto záležitosti vedenie do rúk Spojeným štátom – jednak z dôvodu vnútropolitických diskusíí ohľadom zmyslu rozšírovania a jednak komplikáciami vo vzťahu k Rusku, ktoré nemecká vláda odmietala. Historické ponaučenie z aktivít nemeckej zahraničnej politiky v oblasti SVE presvedčilo nemecké politické elity, že na presadenie vplyvu Nemecka nie je vhodné využívať len hospodársku silu nemeckej ekonomiky, ale i inštitúcie zabezpečujúce vzájomné kontakty politických systémov a občianskej spoločnosti, predovšetkým nadácií. Táto „gesellschaftliche Aussenpolitik“ podnietila aktivity mnohých nemeckých nadácii v oblasti.[viii] Zvláštny podtón, ale i intenzitu malo rozširovanie a upevňovanie vzťahov Nemecka a Poľska. Pre Poľsko znamenalo prehlbovanie spolupráce, predovšetkým hospodárskej, mimoriadny význam. Nemecko sa po rozpade RVHP a následnej preorientácii poľských exportérov stalo najvýznamnejším poľským obchodným partnerom. Okrem toho, že sa Nemecko stalo najväčším poľským veriteľom a investorom stalo sa i „hovorcom“ poľských záujmov v európskych inštitúciách. Motiváciou prehlbovania vzájomnej spolupráce na strane Poľska bola snaha získať nielen diplomatickú podporu Berlína, ale predovšetkým potrebné investície. Na druhej strane si Berlín uvedomoval, že Poľsko v stredoeurópskom kontexte predstavuje nielen najväčší trh pre nemecké produkty, ale tiež disponuje lacnou pracovnou silou. V súvislosti s nestálosťou vývoja na východ od poľských hraníc, nemeckí predstavitelia po páde železnej opony deklarovali, posunúť hranice „bezpečnosti“ z Odry a Nisy na Bug.[ix] Nemecko-poľské vzťahy sa vybudovali na pevných zmluvných základoch a častých vzájomných návštevách na najvyšších úrovniach.[x] Dôležitosť Poľska ako stredoeurópskej veľmoci si uvedomovali aj Nemci a Francúzi ako rozhodujúce krajiny integrujúcej sa Európy. Spolupráca Nemecka, Poľska a Francúzska sa začala črtať už počas rokovaní „2 + 4“ a konkrétnu trilaterálnu podobu začala nadobúdať po stretnutí ministrov zahraničných vecí H. – D. Genschera, Rolanda Dumasa a Krzystofa Skubiszewského v auguste 1991 vo Weimare. Stretnutie organizované na počesť výročia narodenia J. W. Goetheho sa stalo impulzom k tomu, aby sa rozvinul každoročný „trialóg“ na úrovni ministrov zahraničných vecí, štátnych tajomníkov a šéfov odborov jednotlivých ministerstiev. Táto spolupráca na báze „Weimarskej trojky“ výrazne napomohla presadiť asociované členstvo nielen Poľska, ale i ďalších krajín SVE do Západoeurópskej únie, a taktiež k posilneniu pozície krajín SVE v transatlantickej integrácii.[xi]
Základy vzájomnej spolupráce vo vzťahoch k Československu položila Československo-nemecká základná politická zmluva z 27. 2. 1992, ktorá o. i. potvrdila nemennosť hraníc a neplatnosť Mníchovskej dohody. Po rozdelení Česko- slovenskej federácie prevzala Slovenská republika Zmluvu o dobrom susedstve a spolupráci medzi ČSFR a NSR formou sukcesie. Postoj Nemecka k rozdeleniu federácie bol zdržanlivý a Bonn dal viackrát najavo, že rozdelenie považuje za čisto vnútornú záležitosť. Kancelár Kohl navštívil Bratislavu vo februári 1992 v súvislosti s návštevou Prahy a podpisom vyššie spomínanej zmluvy. Nemecko uznalo nezávislú Slovenskú republiku ako jedna z prvých krajín 1. 1. 1993. Z dôvodu vnútropolitického vývoja v rokoch 1993-1998 kancelár Kohl odmietal stretnutia s najvyššími slovenskými predstaviteľmi, avšak priame varovanie ohľadom vnútropolitického vývoja nemecká vláda nevydala, ale podporila demarše, ktoré kritizovali stav demokracie na Slovensku v danom období.[xii] K stále aktuálnej otázke odškodnenia obetí nacizmu Nemeckom, došlo v roku 1996 k dohode v Česko-nemeckej deklarácii, ktorá vytvorila rámec na odškodnenie obetí nacizmu z Čiech (ale i obetí zo strany Sudetských Nemcov). Z dôvodu odlišného historického vývoja v Čechách a na Slovensku v časoch druhej svetovej vojny, nemecká strana v osobe ministra zahraničných vecí Kinkela, odmietla rovnaký postup uplatniť aj na poškodených slovenských občanov. Celkovo pozitívny vzťah k regiónu umocňoval jednoznačne pozitívny prístup Nemecka k Maďarsku, upevnený maďarským otvorením západných hraníc s Rakúskom pre prechod občanov NDR na západ.
Čo sa týka vzťahov s Ruskom môžeme konštatovať, že Kohlova vláda sa snažila presadiť lepšie bilaterálne, a to nielen hospodárske vzťahy medzi NSR a Ruskou federáciou. Základným rámcom nemecko-ruských vzťahov sa stala „Zmluva o dobrom priateľstve, partnerstve a spolupráci medzi Nemeckou spolkovou republikou a ZSSR“, podpísaná ešte M. Gorbačovom a H. Kohlom 9.11. 1990 v Bonne.[xiii] Nótou z 13. januára 1992 oznámilo ruské ministerstvo zahraničných vecí nemeckému veľvyslenectvu, že Ruská federácia bude pokračovať v uplatňovaní práv a plnení povinností plynúcich z medzinárodných zmlúv uzatvorených Sovietskym zväzom.[xiv] V otázke rozširovania NATO a EÚ sa vyditeľne prejavila diferenciácia nemeckej zahraničnej politiky voči postkomunistickému priestoru. Na jednej strane Nemecko vehementne presadzovalo rozšírenie o krajiny V4, na druhej strane sa stavalo značne rezervovane k Ukrajine a k Rusku, ktoré pokladali nemecké politické elity v zásade za „neintegrovateľné“. Nemecko sa preto usilovalo o silnejúcu inštitucionalizovanú spoluprácu a zasadzovalo sa za približovanie Ruska a Ukrajiny ako k NATO, tak k EÚ. Nemecko zásadným spôsobom podporilo podpísanie Dohody o partnerstve a spolupráci EÚ s Ruskom a s Ukrajinou (1994). V bilaterálnej spolupráci došlo k podpisu viacerých vzájomných dohôd – Dohoda o spolupráci v oblasti dopravy, ochrany životného prostredia a bezpečnosti jadrových elektrární, potravín a poľnohospodárstva. Úsilie Kohlovej vlády zabezpečiť dovoz uhľovodíkov z Ruska vyvrcholil v r. 1996 podpísaním Protokolu o realizácii Jambursjkej dohody o dodávkach plynu a tiež Dohodou o vylúčení dvojitého zdanenia zisku a majetku.
V súvislosti s nemeckou aktivitou v oblasti zahraničnej politiky sa v prvej polovici 90. rokov otvoril problém nasadzovania nemeckých ozbrojených síl v zahraničí pri mierových a humanitárnych operáciach. Spolková vláda na svojom zasadnutí 15. júla 1992 rozhodla o účasti nemeckých ozbrojených síl pri operáciach Západoeurópskej únie a NATO za podmienky, že budú slúžiť na realizáciu rezolúcii OSN. Ústavne túto zmenu ošetril Spolkový snem 30. júna 1995, keď schválil nasadenie jednotiek Bundeswehru pri operáciach OSN v Bosne a Hercegovine. Vznikol akýsi „konsenzus“ v tejo otázke, i keď existoval principíalny rozpor medzi stúpencami „globálnej“ úlohy Bundeswehru (K.Kinkel) a medzi opatrnejším stanoviskom (minister obrany V. Rühe). Problematika využitia ozbrojených síl sa v druhej polovici 90. rokov, v súvislosti s krízou v Kosove a tiež po nástupe „červeno -zelenej“ koalície SPD a Zelených, opäť vrátila do centra politických diskusíí (k čomu sa vrátime neskôr).
Zahraničnopolitické záujmy Nemecka formuloval aj bývalý nemecký prezident Richard von Weizsäcker. Zdôraznil dôležitosť trvalej americkej identifikácie s Európou, ktorú so sebou prináša NATO. Už v roku 1993 presadzoval myšlienku, že je aj v záujme Nemecka neodopierať východným susedom vyhliadku na vstup do Spoločenstva, v ktorom ako jedinom videl záruku, že európske krajiny nespadnú do „nešťastnej hry národných štátov“. Záruku úspešného vývoja v Európe videl v pevnom nemecko-francúzskom spojenectve. V tejto súvislosti zdôraznil, že zahraničná politika národov a regiónov sa postupne mení vo „svetovú“ zahraničnú politiku. Na druhej strane spomenul aj skutočnosť, že zvláštny význam v tejto politike má aj Rusko, ktoré podľa Weizsäckera zostáva aj po konci studenej vojny, historicky, hospodársky i kultúrne, súčasťou Európy. Podporil nutnosť regionálnych štruktúr pri riešení problémov, pretože preťaženosť ústredných orgánov Organizácie spojených národov riešením globálnych problémov, znižuje akcieschopnosť riešiť problémy na regionálnej úrovni. [xv]
Ako sme vyššie naznačili, prehlbovanie integrácie v rámci európskych spoločenstiev bolo hlavnou agendou zahraničnopolitických snáh Nemeckej spolkovej republiky. Po zjednotení NDR a NSR sa nadviazalo a kontinuitne pokračovalo v zosúlaďovaní všetkých sfér integrácie členských štátov európskych spoločenstiev. Nemecká vláda presadzovala prijatie a schválenie Maastrichtskej zmluvy, ktorá úspešne vstúpila do platnosti 1. novembra 1993. Nemecko sa stalo súčasťou Hospodárskej a menovej a Politickej únie. Tým došlo k spojeniu troch dovtedajších Spolčenstiev v jednu Európsku úniu (EÚ).[xvi] Nemecká zahraničná politika sa celé desaťročia snažila, pomerne úspešne, uskutočňovať politiku aj v súlade so záujmami malých krajín. Táto snaha jej nepochybne vyniesla nezanedbateľnú dôveryhodnosť v očiach malých susedov Nemecka. Trvalé hľadanie nemeckej úlohy v Európe poznačovalo aktivity nemeckej diplomacie. Koncept kancelára Kohla, a síce že systém integrácie v rámci EÚ je najotvorenejší a najprijateľnejší pre usporiadanie Európy, si postupne osvojili všetky politické elity moderného Nemecka. Taktiež myšlienka flexibilnej integrácie má svoje korene v Nemecku a postupne si ju osvojili aj viacerí európski (predovšetkým francúzski) predstavitelia.[xvii]
[i] Kordová, E.: Německo a jeho role v Európskej politickej spolupráci a v Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. In: Mezinárodní politika 9/2003, s.14.
[ii] Mimoriadny dôraz bol v nemeckej zahraničnej politike tradične kladený na hospodársku spoluprácu a rozširovanie obchodných možností. Váha Nemecka na medzinárodnom poli v oblasti politiky nezodpovedala jeho ekonomickej sile. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že Nemecko napriek obrovskému ekonomickému potenciálu nepatrí do elitného „jadrového klubu“. Na to poukázal šéf nemeckej diplomacie Klaus Kinkel, pri svojom prejave pred Valným zhromaždením OSN, kedy prehlásil, že „Nemecko je priprávené prevziať zodpovednosť stáleho člena Rady bezpečnosti“. Pozri bližšie: Müller, H. M.: Ref. 62, s. 468.
[iii] Kordová, E. : Ref. 70, s. 15.
[iv] K. Kinkel nastúpil do úradu v polovici mája 1992. H.-D. Genscher odišiel z postu ministra zahraničných vecí po 23 rokoch. Klaus Kinkel nedisponoval takou výraznou podporou vo vlastnej strane, a ani v oblasti zahraničnej politiky nedosiahol takú autoritu ako jeho predchodca, preto sa centrum tvorby zahraničnej politiky sústredilo okolo kancelárie Helmuta Kohla.
[v] Kordová, E.: Ref. 70, s. 16
[vi] K teoretickému a koncepčnému základu nemeckej politiky k strednej Európe pozri bližšie: Handl, V.: Německý multilateralizmus a vztahy k státum višegradské skupiny. In: Mezinárodní vztahy 1/2003, s.5-27.
[vii] Lukáč, P.: Ref. 1, s. 110.
[viii] Za všetky spomeňme aspoň: Nadáciu K. Adenauera, Nadácia H. Seidela, Nadácia F. Eberta, Nadácia F. Naumanna etc., ktoré sa výrazne ideologicky vyprofilovali a podporovali kontakty a aktivity „analogických“ subjektov v zahraničí, najviac práve v oblasti SVE.
[ix] Pozícia Poľska medzi Nemeckom a Ruskom, historicky zakorenený strach z „východu“ a v tejto súvislosti jedinečná historická príležitosť pre Poliakov – dosiahnúť členstvo v transatlantických štruktúrach a zbaviť sa závislosti od Ruska, významne stimulovali novodobé poľsko – nemecké vzťahy. Pozri bližšie: Dančák, B.: Poľsko mezi Ruskom a Německem. In: Mezinárodní politika 11/1995, s. 8 – 10. a Mestek, J: Polsko- německé vztahy. In: Mezinároní politika 6/1995, s. 17 – 18. a Hauner, M.: Německo a střední Evropa. In: Mezinárodní vztahy 4/1994, s.34 – 40.
[x] Vyriešenie problematiky hraníc priniesla už konferencia „dva plus štyri“ v Zmluve o dobrom susedstve a spolupráci z júna 1991. 16. 1. 1992 boli uzavreté dohody o vytvorení poľsko- nemeckej regionálnej a prihraničnej spolupráci a o vytvorení poľsko – nemeckej Rady pre ochranu životného prostredia a Zmluvy o poľsko – nemeckej spolupráce mládeže. Séria spomínaných oficiálnych stretnutí v roku 1992 začala stretnutím na úrovni ministrov zahraničných vecí (február), ministrov obrany (marec) a vyvrcholila oficiálnou návštevou poľského prezidenta v Nemecku 29 . 3. až 2. 4. toho istého roku. Okrem toho na úrovni parlamentov existovali intenzívne kontakty, ktoré zastrešovali spoločné zasadnutia Komisie pre zahraničné vecí Sejmu a zahraničného výboru Bundestagu.
[xi] Pozri bližšie: Lukáč, P.: Spolupráca weimarského trojuholníka a višegrádskej štvorky. In: Listy SFPA, 6/2000, s. 9.-10.
[xii] K vývoju nemecko-slovenských vzťahov pozri: Lukáč, P.: Ref.1, s. 89-181.
[xiii] Ku genéze nemecko-ruských vzťahov pozri bližšie: Meissner, B. : Ref. 24, 135 s.
[xiv] Řezanková, I. : Německé sjednocení a německo-ruské vztahy. In: Mezinárodní politika, 9/2003 s.39-40.
[xv] Pozri bližšie skrátený preklad prejavu nemeckého spolkového prezidenta R. von Weizsäckera, ktorý predniesol v Hamburgu 2. decembra 1993 a uverejnili ho Mezinárodní vztahy 1/1994, s.34-40.
[xvi] Jankú, M.: Právní systém evropských společenství. Praha: Computer Press, 2002, s.6.
[xvii] Pozri bližšie: Larischová, K.: Flexibilita: kvalitatívni změna ve vývoji evropské integrace (se zvláštnim zřetelem na německou politiku). In: Mezinárodní politika 10/1997, s.11. – 13.
ilustračné foto: http://pixabay.com/sk/nemecko-mapa-republika-cestovanie-393692/
