Súčasné Nemecko, štát, ktorého vnútorný politický i ekonomický vývoj do značnej miery vplýva na politiku nielen v rámci európskeho kontextu, je krajinou plnou rozporov. Nemecko na začiatku 21. storočia je nielen treťou najväčšou ekonomikou sveta, lídrom a najväčším prispievateľom Európske únie, ale je aj krajinou, ktorá má vlastné ekonomické problémy, v ktorej je nezamestnanosť najvyššia od zjednotenia a presahuje 10 % hranicu, a v ktorej hospodársky rast už niekoľko rokov nepresiahol 2% bez vidiny perspektívneho zlepšenia. Ide len o dôsledky celosvetového hospodárskeho útlmu, ktorej negatíva Nemecko ako jeden z najväčších exportérov na svete silne pocítilo? Je možné za spoluvinníka súčasnej neutešenej ako ekonomickej, tak i spoločenskej situácie označiť šok, ktorý prinieslo zjednotenie? Aj na tieto otázky budeme hľadať odpovede v cykle štúdií mapujúcich vývoj Nemecka.
V úvodnej časti zasadíme problematiku vývoja Nemecka do širších politicko-ekonomických súvislostí, ktoré viedli k znovuzjednoteniu krajiny. Po zjednotení sa 80 miliónov obyvateľov Nemecka ocitlo v novej politickej, ekonomickej i medzinárodnej situácii. Pri vypracovávaní predkladanej analýzy sme zohľadnili skutočnosť, že Nemecko ešte stále nie je úplne homogénnym štátnym útvarom, a že hranica „východ – západ“ síce už neexistuje v reálnom slova zmysle, ale stále pretrváva v spôsoboch a výsledkoch volieb, vo výkonnosti ekonomiky, v preferenciách obyvateľov či v životnom štýle. To bol zároveň dôvod, prečo sme sa na viacerých miestach snažili opísať rozdielny vývoj v oboch častiach Nemecka. Na pozadí bilaterálnych vzťahov Nemecka ku svojim susedom, ale i veľmociam naznačíme princípy a limity nemeckej zahraničnej politiky.
Vzhľadom na to, že je dôležité nadviazať na vývoj, ktorý zjednoteniu predchádzal, telegraficky sme načrtli hlavné aspekty, ktoré viedli k zjednoteniu Nemecka od začiatku 50. rokov. V každej časti budeme nielen analyzovať vnútorný vývoj krajiny, ale i sledovať kroky, zásady a orientáciu nemeckej zahraničnej politiky. Nemecko po zjednotení nemôžme považovať za uzavretú spoločnosť s autonómnym vývojom. Naopak, chceme poukázať na zložitosť a štruktúrovanosť javov prebiehajúcich v integrujúcej sa Európe, ktorej je Nemecko jednou z ústredných krajín. V závere načrtneme predpoklady nielen vnútropolitického vývoja Nemecka, ale aj Nemecka ako aktéra medzinárodných vzťahov.
V politicko-ekonomickom vývoji Európy mali zmeny, ktoré priniesla kríza a pád sovietskeho bloku, rozhodujúci vplyv aj na vývoj Nemecka. Prelom smerom k demokracii, ktorý sa v roku 1989 v Nemeckej demokratickej republike odohral, súvisel síce s pádom socialistického systému v celej východnej Európe, mal však svoje špecifiká a mantinely, ktoré determinovali procesy vedúce k znovuzjednoteniu Nemecka. Načrtnutie špecifickosti a jedinečnosti situácie Nemeckej demokratickej republiky (ďalej len NDR) a Spolkovej republiky Nemecko na prelome 80. a 90. rokov bude, popri snahe načrtnúť postoj politických elít sveta k zjednoteniu Nemecka, hlavným cieľom tejto štúdie.[i] Bude to taktiež analýza spôsobu, akým sa Nemecká spolková republika snažila nájsť cestu, ako pozitívne ovplyvniť procesy a diplomatické rokovania, ktoré mali zjednotenie umožniť. Je nepravdepodobné, že k zjednoteniu by došlo len v dôsledku veľkej túžby Nemcov po znovuzjednotení vyše 40 rokov rozdelenej krajiny. Práve preto sme sa pokúsili o analýzu toho, aké podmienky, vzťahy a záujmy stoja za skutočnosťou, že 3. októbra 1990 došlo k vyvrcholeniu týchto procesov a na mape Európy zaniká NDR.
Na európskej scéne bolo Nemecko vždy špecifické nielen geopolitickým postavením a veľkosťou, ale i ekonomickým potenciálom. Toto jedinečné postavenie robilo z Nemecka istý koncentrát európskych vývojových trendov. Geopolitické zmeny, ktoré zjednotenie prinieslo, znamenali zmenu a posilnenie postavenia Nemcov ako najväčšieho národa v strednej Európe, čo vlažne prijalo viacero európskych vlád. Tento vývoj však bol, ako o tom svedčia všetky analýzy- nezvratný.
- VŠEOBECNÉ SPOLOČENSKO-POLITICKÉ ASPEKTY ZJEDNOTENIA
Situácia nemeckého národa, ktorý bol rozdelený do dvoch štátnych celkov, nenasvedčovala v polovici 80. rokov ani zďaleka tomu, že nastanú vhodné geopolitické podmienky na znovuzjednotenie po vojne rozdeleného Nemecka. Fakt, že „studená vojna“ postavila obe časti Nemecka do proti sebe stojacích blokov, znamenal, okrem neustáleho napätia, taktiež permanentné súperenie obidvoch krajín, ktoré sa z ideologického hľadiska stali takpovediac „výkladnými skriňami“ súperiacich ideológií a aliancií. Povojnové usporiadanie Nemecka a jeho rozdelenie vyplývalo z objektívnych historicko-geografických faktorov, ktoré priniesli výsledky druhej svetovej vojny, a to nemecká porážka a následný nástup komunistických režimov do strednej Európy. Východiskom povojnového usporiadania Nemecka boli závery konferencií antifašistickej koalície v Teheráne, na Malte a v Postupime a sústavy dohôd a zmlúv, ktoré priniesli.[ii] Proces rozdelenia Nemecka do okupačných zón a postupné vyčleňovanie sa dvoch samostatných subjektov nakoniec viedol k vzniku dvoch samostatných štátnych útvarov. [iii] Táto skutočnosť ešte viac komplikovala vzájomné vzťahy ako nepriedušne uzavreté hranice. Existovali však konkrétne snahy a indície, ktoré naznačovali, že myšlienka znovuzjednotenia existuje a hľadajú sa vhodné politické, ale i ekonomické argumenty, ako toto zjednotenie presadiť. Napriek tomu, cesta k zjednoteniu bola dlhá a stálo jej v ceste mnoho politických prekážok. Okrem toho hranice NDR a NSR a otázka štatútu Berlína predstavovali v kontexte studenej vojny najrizikovejšie ohniská, ako sa to prejavilo v oboch berlínskych krízach (blokáda Berlína 1948-1949, kríza ukončená stavbou berlínskeho múru v r.1961).
Vážnou prekážkou nadviazania a normalizácie vzťahov NSR a NDR po vojne nebola len pozícia oboch krajín „na opačnej strane barikády“. Nemecká spolková republika vzniesla po vzniku oboch krajín nárok reprezentovať záujmy všetkých Nemcov a v diplomatickej rovine tento nárok sformulovala v podobe Hallsteinovej doktríny.[iv] NDR s podporou ZSSR proti nej vystúpila s teóriou dvoch štátov so suverennými právomocami. Hallsteinová doktrína na jednej strane účinne zabraňovala nekomunistickým krajinám nadviazať diplomatické styky s NDR, ale na druhej strane obmedzovala diplomatické možnosti a pružnosť zahraničnej politiky vlády NSR. Z vnútropolitického pohľadu sa Hallsteinová doktrína, presadená a realizovaná vládou kresťanských demokratov (resp. spôsob jej uplatňovania), stala dôležitou, ako pozitívnou, tak i negatívnou agendou všetkých strán. Najväčšia opozičná strana SPD, ale aj časť FDP ju odmietala. Vybudovanie berlínskeho múru (13. 8. 1961) bolo dôkazom stroskotania politiky dialógu a možnosti dohody.[v] Až do roku 1966, v ktorom došlo v dôsledku vládnej krízy k vytvoreniu veľkej koalície CDU/CSU – SPD, kedy vo vláde Kurta G. Kiesingera post ministra zahraničných vecí a podpredsedu vlády obsadil predseda SPD Willy Brandt, k zmene tejto politiky nedošlo. Brandtov dlhoročný poradca pre východnú politiku Egon Bahr, bol poverený vedením prípravných rokovaní s Moskvou a Berlínom. Rokovania pod jeho vedením sa stali predmetom ostrej kritiky zo strany pravice, predovšetkým CDU, kritika vyvrcholila v obvinení o „výpredaji Nemecka“, ktorý údajne presadzovala SPD. Medzinárodná situácia v Európe v druhej polovici 60. rokov priala politike uvoľňovania napätia a v zahraničí (predovšetkým v USA) bola nová východná politika prijatá kladne. Novej spolkovej vláde sociálno-liberálnej koalície SPD – FDP, vytvorenej po roku 1969 sa podarilo podpísať zmluvy s Moskvou a Varšavou (obe 1970), a tiež dohody štyroch mocností o Berlíne.[vi] Tandem predsedov SPD – Willy Brandt a FDP – Walter Scheel, ktorý bol ministrom zahraničných vecí, dokázal v parlamente presadiť ratifikáciu zmlúv, proti ktorým CDU/CSU rozpútala silnú opozičnú kampaň.
Ďalším významným medzníkom nemecko-nemeckých vzťahov sa stalo stretnutie spolkového kancelára Brandta s predsedom vlády NDR Willym Stophom v roku 1970 v Erfurte a na jar 1970 v Kassele.[vii] Zmluva o zásadách vzťahov medzi NSR a NDR, ktorá bola podpísaná 21. decembra 1972, bola logickým vyústením systematických politických rokovaní medzi oboma krajinami. Ďalšia séria zmlúv (dohoda o tranzitnom prejazde, dohoda o cestovnom ruchu) tvorila komplex dohôd, známe ako dohoda štyroch mocností (v platnosti od júna 1972) a vytvorila základný rámec politiky NSR k NDR a k ostatným východoeurópskym krajinám.[viii]
Otázka nemecko-nemeckých vzťahov, i keď dostala zmluvný základ a zakotvovala vzájomné uznanie, zakladala predpoklad, do budúcnosti opäť nastoliť otázku zjednotenia. Tieto tendencie existovali latentne, alebo sa prejavovali po druhej svetovej vojne v rôznej intenzite (máme na mysli rôzne iniciatívy za nemecko-nemeckú spoluprácu, Brandtovu Ostpolitik a pod.). Železná opona sa však ukázala byť príliš veľkou prekážkou zjednotenia. Až druhá polovica 80. rokov priniesla príležitosť znovunastoliť otázku očakávaných zmien smerom k zjednoteniu, ale reformizmus a perestrojka Michaila Gorbačova sa v politickom vedení NDR nestretli s veľkými sympatiami. Komunistická SED na čele s Erichom Honeckerom patrila k najtvrdšie vládnucím stranám vo východnom bloku. Silné postavenie tajnej polície (Stasi), ktorá ešte pred zrútením komunizmu v krajine, mala vyše 100 tisíc zamestnancov, bránila širšiemu rozvinutiu disidentských aktivít. Do roku 1989 sa podmienky vedúce k nastoleniu otázky zjednotenia na prvý pohľad nevytvorili. Nastali však predpoklady na to, aby po prvý krát v nemeckých dejinách, nemecký národ, a to ako v NSR, tak aj v NDR, dospel k zjednoteniu „zdola“.
V NSR sa v roku 1987 uskutočnili celoštátne voľby, v ktorých síce dovtedy vládnuca CDU-CSU zaznamenala pokles, ale spolu s FDP udržala väčšinu v Spolkovom sneme.[ix] Predvolebná kampaň sa „nemeckej“ otázke venovala len okrajovo a predstihli ju problémy vnútornej politiky ako nezamestnanosť, reforma zdravotníctva, pôšt a daňová reforma. Naopak, situácia v NDR sa stávala z mesiaca na mesiac dramatickejšou. Šírili sa nespokojné nálady, na sile naberali disidentské skupiny. Najviac nespokojné masy obyvateľstva prejavovali svoj odpor k režimu emigráciou. Na konci roka 1987 sa vyostrili rozpory medzi štátom a opozičnými skupinami, ktoré štátna moc riešila represívnymi metódami. Členovia skupín Kirche von unten (Cirkev zdola) a Initiative Frieden und Menschrechte (Iniciatíva za mier a ľudské práva) boli zatknutí. [x] Omnoho agresívnejšie zasiahli úrady proti účastníkom protidemonštrácie, ktorí sa pri príležitosti osláv výročia spomienky na Rosu Luxemburgovú a Karola Liebknechta 17. novembra 1987 snažili prezentovať rastúcu nespokojnosť so socializmom v krajine, a ktorých oficiálne kruhy nazývali pejoratívne „pravičiarmi“. Hlavnou oporou nastávajúcich zmien sa stali občianske združenia a iniciatívy. Medzi najvýznamnejšie patrili Nové fórum – ekologicky orientované občianske hnutie, Demokracia teraz a berlínska iniciatíva – Demokratický prelom. 23. novembra tohto roku došlo k vzniku strany Zelených v NDR.
Výrazne sa túžba po zjednotení a istá solidarita západných spolkových krajín s krajinami NDR prejavovala ako sme už naznačil, takpovediac „dole“- medzi občanmi. Dôkazom toho bola skutočnosť, že v rokoch 1986 až 1989 sa medzi mestami na východnej a západnej strane železnej opony, prechádzajúcej Nemeckom, vybudovala čulá spolupráca a partnerstvo. Prvým takýmto partnerstvom bola spolupráca medzi mestami Saarlouisom a Eisenhüttenstadtom, ktorú dohodol s Honeckerom sársky ministerský predseda a neskorší líder SPD Oscar Lafontaine. Nešlo pri tom len o deklaratívne partnerstvo, ale o intenzívnu komunálnu spoluprácu. Aktívne prebiehali obojstranné stretnutia špecializovaných expertných komisií na problematiku komunálnej politiky, dochádzalo ku kultúrnym výmenám i k akademickej spolupráci. Partneri z oboch krajín však za spoločnými prostriedkami hľadali radikálne odlišné ciele. Pre Spolkovú vládu táto spolupráca predstavovala kamienok v mozaike celonemeckej politiky „približovania sa malými krokmi“, ktorá mala zabezpečiť aspoň minimálnu „jednotu“ nemeckého národa. Pre ich východonemeckých partnerov to bola predovšetkým snaha o upevnenie vlastnej legitimity a propagácie komunistickej ideológie. Vnútropolitický vývoj v NDR však spel k vytvoreniu vhodných podmienok na začatie rozhovorov o zjednotení. 1. decembra 1989 Ľudová snemovňa, pod tlakom verejnosti, zrušila ústavný článok o vedúcej úlohe SED v spoločnosti, čo bol významný krok na ceste k prvým demokratickým voľbám. Tie boli preložené z májového termínu na skorší 18. marec. Tomu sa uspôsobovalo i politické spektrum, ktoré dramaticky menilo svoju tvár. SED, ktorá sa transformovala na PDS sa snažila udržať moc, ktorú mala dovtedy v rukách. Jej snahou bolo zabrániť erózii socializmu v krajine a rozpusteniu tajnej služby Stasi, čo by transformovaných komunistov do veľkej miery diskreditovalo. Na vývoj v NDR sa snažili vplývať aj stranícke centrály západonemeckých strán, a v tej súvislosti sa pred voľbami vykreovali v NDR viaceré politické subjekty, ktoré boli, podľa toho – ktorého ideologického zamerania, partermi pre západonemecké strany. Tak vznikla sociálnodemokratická strana NDR (blízka SPD), východonemecká CDU (blízka CDU), Nemecká sociálna únia (blízka CSU) a Liberálny zväz (partner FDP).[xi] Na prekvapenie analytikov vyšla z volieb v roku 1990 víťazne CDU (takmer 41 % hlasov), ktorej predstaviteľ Lothar de Maiziere sa stal predsedom veľkej koaličnej vlády zloženej z kresťanských demokratov, sociálnych demokratov a z liberálov. Od 1. júla 1990 vláda NDR zaviedla západonemeckú marku ako jedinú oficiálnu menu v NDR. 23. augusta 1990 prijala Ľudová snemovňa uznesenie, ktorým NDR v zmysle čl. 23 Základného zákona pristúpila k NSR.[xii] Na základe toho podpísali 31. 8. 1990 predstavitelia NSR a NDR vo východnom Berlíne Zmluvu o zjednotení. Tá obsahovala 45 článkov a rozsiahlu prílohu, vysvetľujúcu praktické aspekty zjednotenia.
(i) Na výslovnú žiadosť nemeckej strany sa v medzinárodných zmluvách, dohodách a podobných dokumentoch medzi Slovenskou republikou a Nemeckou spolkovou republikou používa názov Spolková republika Nemecko (Bundesrepublik Deutschland), v ostatných prípadoch Nemecká spolková republika. My v našej práci z dôvodu zaužívania používame názov NSR, avšak bez akýchkoľvek vedľajších úmyslov a vyjadrení. Spor o podobu názvu Nemecka podľa slovenského pravopisu vypukol v roku 1995. Pri príprave niekoľkých medzištátnych dokumentov slovenská strana odmietla nemeckú požiadavku používania doslovného kalku názvu krajiny. Podľa nemeckej strany názov Nemecká spolková republika evokoval obdobie, kedy existovali dve „Nemecká“.. Slovenská strana (minister zahraničných vecí Juraj Schenk) argumentovala, že politické záležitosti nemôžu vplývať na spisovnú podobu jazyka. Pozri bližšie: Lukáč, P.: Dejiny a zahraničná politika v strednej Európe. Bratislava: Kalligram, 2004, hlavne strany 146-148. a Leško, M.: Mečiar a mečiarizmus. Bratislava :1996, VMV, s. 188-199.
[ii] Pozri bližšie: Teherán – Jalta – Postupim. Zborník dokumentov. Bratislava: Pravda 1972, zvlášť strany týkajúce sa priamo Nemecka: 376-384.
[iii] Pozri bližšie: Jesse, E.: Die Demokratie der Bundesrepublik Deutschland. Berlin: Verwaltungsdruckerei, 1997, zvlášť strany 19-27. a tiež Maibaum, W.: Geschichte der Deutschlandspolitik.Bonn: Bundeszentrale für politische Bildung , 1998.
[iv] Doktrína, nazvaná podľa zahraničnopolitického poradcu kancelára Adenauera Waltera Hallsteina, ktorú si osvojila aj vláda NSR. Jej hlavným východiskom bola idea nelegitímnosti vlády NDR a zvrchovanosť vlády NSR z dôvodu, že len ona vzišla zo slobodných a demokratických volieb. Z toho dôvodu sa vláda NSR (1955) rozhodla neudržiavať diplomatické styky so žiadnym štátom, ktorý sa rozhodol pestovať diplomatické styky s NDR.
[v] Koaličná vláda Ludwiga Erharda navrhla východoeurópskym štátom podpis zmlúv o zrieknutí sa násilia pri riešení konfliktov, ale SPD požadovala úplne „novú politiku“.
[vi] Za významný prínos k upokojeniu napätia v Európe a zvýšenie a prehĺbenie dialógu Východ – Západ bol Willy Brandt v r. 1971 ocenený Nobelovou cenou mieru
[vii] Od roku 1947, kedy stroskotala konferencia predsedov vlád v Mníchove, išlo o prvé stretnutie na najvyššej úrovni. K priebehu uvoľňovania napätia ako aj ku konfliktom Východ – Západ pozri bližšie: Das Ende des Ost – West – Konflikts? Berlin: Landeszentrale für politische Bildungsarbeit, 1990.
[viii] Opozícia však Zmluvu o zásadach vzťahov napadla na Ústavnom súde, ktorý síce rozhodol o ústavnosti a zlučiteľnosi so Základným zákonom, ale poukázal vo svojom rozhodnutí na pokračujúcu zodpovednosť štyroch mocností za Nemecko ako celok.
[ix] Pre upresnenie: CDU-CSU získala 44,3%, SPD:37%, FDP:1%, Zelení: 8,3%. Oslabenie vládnej koalície znemožnilo presadenie pripravovaných reforiem. Navyše, názory koalície CDU/CSU – FDP a opozičnej SPD sa na otázku postupu zjednocovania podstatne odlišovali.
[x] Vďaka vplyvu cirkvi boli zatknutí prepustení z väzby a zbavení trestného stíhania. Štátna moc prvýkrát kapitulovala pred vznikajúcou občianskou spoločnosťou v NDR.
[xi] Snemovňa bola ovládaná tzv „veľkou“ koalíciou zloženou z východonemeckej CDU (40.59%), Nemeckej demokratickej únie (DSU-6.27%), Demokratickou premenou (0.93%), SPD (21.76%) a Zväzom slobodných demokratov (5,28%) Táto snemovňa po tom, ako zrušila Štátnu radu, zvolila za predsedu vlády Lothara de Maiziere z CDU, ktorý bol veľkým propagátorom zjednotenia. Tento zákonodarný orgán postupne prijal všetky zákony a zmluvy, ktoré umožnili zjednotenie Nemecka.
[xii] Pozri: Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland. Bundeszentrale für politische Bildung: Bonn 1999, s. 23.
ilustračné foto: pixabay.com
