Situácia v Nemecku v roku 1989 ani zďaleka nenasvedčovala tomu, že historický okamih zjednotenia je tak blízko. Na jeseň 1989 vystriedal Ericha Honeckera v de facto najvýznamnejšej funkcii v bývalej NDR, a to vo funkcii predsedu Štátnej rady, Egon Krenz. Mocenské štruktúry SED, ako monopolnej držiteľky moci, sa začali rozpadať. 8.novembra odstúpil celý ústredný výbor a vláda bola pod tlakom okolností nútená riešiť otázku emigrácie. Otváraním hraníc bývalých komunistických krajín sa urýchlil pád komunistického režimu v NDR. Prvotným podnetom pádu režimu bolo otvorenie západných, rozumej maďarsko-rakúskych hraníc. Masová emigrácia a stále masovejšie a radikálnejšie štrajkové hnutie podkopávalo stabilitu a legitimitu režimu. Postupne sa požiadavky štrajkových hnutí menili a radikalizovali a nadobúdali čisto politický, antikomunistický podtón. Kritickosť situácie východných Nemcov a fakt, že otázka NDR sa stala otázkou celoeurópskou, pramenil predovšetkým v zúfalej politickej a predovšetkým ekonomickej kríze krajiny. Vedenie stále vládnucej SED nedokázalo promptne a razantne reagovať a voči opozičnému hnutiu neponúklo žiadnu koncepciu riešenia napätej situácie. Ústrednou sa stávala téma znovuotvorenia otázky vzťahov východného a západného Nemecka. Vláda na čele s Egonom Krenzom sa odhodlala napätú situáciu riešiť otvorením hraníc, k čomu došlo 9. novembra 1989. Nastalo hromadné cestovanie predovšetkým vo východno-západnom smere. Po 28 rokoch sa tak občania oboch štátov, často násilne rozdelených rodín, mohli konečne slobodne stretnúť.
Existovalo všeobecné presvedčenie, že k zjednoteniu raz prísť musí, ale snáď prostredníctvom Bruselu v Európskej únii. Ostpolitik, teda východná politika NSR k NDR sa od čias Willyho Brandta s nástupom éry Helmuta Kohla výrazne zmenila. Analýzou situácie pripravenosti západonemeckých politikov na zjednotenie môžeme dospieť k záveru, že nemecké zjednotenie nebolo v rokoch 1988 a 1989 na programe dňa. Najviac k zvratu situácie prispeli pomery v NDR, ktoré svedčili o pokročilej erózii komunistického režimu, podobne ako v ostatných krajinách SVE.
Na Alexanderplatz, vo východnom Berlíne sa uskutočnila 4. novembra masová demonštrácia s cca 500 tisíc účastníkmi, ktorých hlavnou požiadavkou boli demokratické reformy.[i] Stále silnejšie sa v tlači, na besedách i na uliciach hovorilo o jednotnom Nemecku. Ešte koncom roka 1989 uskutočnil Helmut Kohl návštevu v Dráždanoch, kde bol prijatý davom s veľkým nadšením.[ii] Od januára 1990 totiž dochádzalo k stále častejším presunom do Západného Nemecka. Len vo februári to bolo okolo 100 tisíc východných Nemcov. Kancelár Helmut Kohl zaujal stanovisko, že s príchodom občanov NDR do NSR sa situácia stáva kritickou, a že jediným riešením je zjednotenie. Nemohlo však k nemu dôjsť bez súhlasu veľmocí, ktoré garantovali povojnové rozdelenie.
Mnoho analytikov sa pripája k tvrdeniu, že o zjednotení rozhodli politici v Moskve, a nie západní činitelia.[iii] V tomto duchu uvažoval aj minister zahraničných vecí NSR Hans-Dietrich Genscher, ktorý toto svoje stanovisko opieral o tvrdenie, že niekedy v roku 1987 sa Michail Gorbačov a Eduard Ševarnadze rozhodli sústrediť na dva základné politické vzťahy, a to na vzťah s Nemeckom v Európe a na vzťah s USA v celosvetovom merítku. Genscher sa domnieva, že „kedykoľvek sa ruské vedenie ocitlo v rozpakoch, či má urobiť určitý krok alebo nie, či má urobiť ústupky alebo nie, bolo pre nich smerodajné, či Spojené štáty a Nemecko zaujmú rovnaké stanovisko.“[iv]
Pre hlavnú líniu západonemeckej zahraničnej politiky pred pádom berlínskeho múru malo kľúčovú úlohu Kohlove prehlásenie o desať bodovom pláne, v ktorom požadoval rozhovory s predstaviteľmi NDR o konfederácii a neskôr jej postupné inštalovanie. Predniesol ich 28. novembra pred Spolkovým snemom. Ešte predtým (8. novembra 1989) však v prejave prisľúbil NDR rozsiahlu hospodársku pomoc, ktorú podmienil zásadnou reformou hospodárskeho a politického systému. V prejave apeloval na zásadnú prestavbu nemecko-nemeckých vzťahov. V jeho návrhu malo „konfederatívnej štruktúre“ predchádzať okamžité nadviazanie spolupráce v oblasti komunikácie, infraštruktúry a enviromentalistiky. Vyústením by podľa Kohlovej mienky mal byť vznik „zmluvného spoločenstva“, podporeného európskym zjednocovaním. V prejave sa kancelár dotkol otázky zvrchovanosti NDR v tom zmysle, že požadoval zmenu východonemeckej ústavy a zavedenie trhového hospodárstva. V prípade úspechu týchto reforiem kancelár Kohl naznačil vyústenie zjednocovacích procesov do vzniku zjednoteného Nemecka. V januári 1990 Kohlov plán modifikoval jeho minister zahraničia H. D. Genscher v tom smere, že počítal s členstvom zjednoteného Nemecka v NATO, čo však sovietski predstavitelia razantne odmietli. Už to samotné bolo jasným dôkazom, ako ďaleko boli politické elity pri svojich úvahách o nemeckej budúcnosti a ako „reálne“ videli možnosti okamžitého zjednotenia krajiny.
Inak uvažovalo politické vedenie v Moskve. Súhlas so zjednotením Nemecka pre ZSSR znamenal stratu NDR ako západného predpolia svojho bezpečnostného pásu. Fakt, že NSR bola súčasťou západných bezpečnostných (NATO, ZEÚ) a hospodárskych (ES) štruktúr, zatiaľčo NDR bola členom východných štruktúr (Varšavská zmluva, RVHP), vyžadoval, aby sa procesy vedúce k zjednoteniu, stali predmetom celoeurópskej diskusie. Prelom v postoji Gorbačova môžeme klásť na začiatok roka 1990, kedy sa začali nové rozhovory nemeckých a sovietskych predstaviteľov po páde berlínskeho múru. Od tejto pamätnej udalosti (21. 12. 1989) po zjednotenie prešlo presne 329 dní. Išlo o obdobie horúcich rokovaní, ktoré na nemeckej strane viedol Horst Teltschik.[v] Jeho oponentom zo sovietskej strany mu bol Anatolij Čerňajev, ten na rokovaniach reprezentoval líniu, ktorú si pod vplyvom vývoja osvojil aj M. Gorbačov. Ten nakoniec pristúpil na požiadavku zjednotenia Nemecka v nádeji, že nové Nemecko sa svojou ekonomickou silou stane hlavným spojencom pri premene a tranzícii Sovietskeho zväzu.
Na schôdzke M. Gorbačova a kancelára NDR De Maiziera vo februári 1990 zaujal sovietsky vodca postoj, že záleží len na Nemcoch, či sa chcú zjednotiť a kedy k tomu dôjde. Napriek tomu problematickou, i z pohľadu Gorbačova ostala otázka eventuálneho členstva NDR v NATO a taktiež cena, ktorú bolo Nemecko ochotné za zjednotenie a odsun sovietskych vojsk „zaplatiť“. Pryce-Jones k tomu píše, že: „17 miliárd mariek dostalo ZSSR z Nemecka na výstavbu bytov pre vracajúcich sa sovietskych vojakov, ďalších 5 miliárd bolo určených na splatenie staršieho sovietskeho dlhu.“[vi]
V marci sa v NDR konali parlamentné voľby, ktoré priniesli víťazstvo prokohlovej zjednocovacej politike (pozri vyššie). V tom čase sa taktiež konalo prvé spoločné stretnutie zástupcov NATO a Varšavskej zmluvy v Ottawe. Ťažisko rozhodnutia v „nemeckej“ otázke sa presunulo na rozhovory „dva plus štyri“, teda na rokovanie predstaviteľov východného a západného Nemecka s predstaviteľmi ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska. Poľsko sa rokovaní zúčastnilo ako pozorovateľ. V rámci dohôd nemeckí zástupcovia potvrdili záväzok NSR z roku 1955, kedy krajina vstupovala do NATO a zaviazala sa zrieknuť sa chemických, biologických a jadrových zbraní. Posun nastal aj v globálnom rozmere. V júli 1990 Severoatlantická aliancia preformulovala svoju obrannú doktrínu, ktorá Sovietsky zväz považovala za svojho úhlavného nepriateľa. Ministri zahraničných vecí sa dohodli, že v súlade so zásadami medzinárodného práva dôjde k zjednoteniu oboch krajín. Ešte pred ratifikáciou zjednocovacej zmluvy boli zrušené práva štyroch mocností. Vyústením bolo uzavretie a neskôr podpis Zmluvy z 12. septembra o štátnej suverenite znovuzjednoteného Nemecka, ktorú podpísali predstavitelia štyroch víťazných mocností a oboch nemeckých štátov.
Nielen na sovietskej strane sa súhlas so zjednotením vybojovával ťažko.[vii] Skutočne odmietavo sa sprvu k znovuzjednoteniu Nemecka stavala britská premiérka Margareth Thacherová, ktorá sa svojim negatívnym postojom k zjednoteniu snažila ovplyvniť aj francúzskeho prezidenta Francoisa Mitterranda. Avšak ani vlažný postoj Francúzska a Veľkej Británie nedokázali zjednoteniu zabrániť. Príslušnosť krajín bývalej NDR k Nemeckej spolkovej republike vstúpila do platnosti 3. 10. 1990.[viii] Ešte predtým, 2.10. sa uskutočnilo posledné zasadnutie Ľudového zhromaždenia ako najvyššieho zákonodarného orgánu NDR. Takáto nová geopolitická realita však prinášala potrebu širšej medzinárodnoprávnej legitimity. Vo východnej časti zjednoteného Nemecka mali sovietske vojská, keďže išlo o početnú, vyše 380 tisícovú armádu, právo zostať, v súvislosti s ich postupným sťahovaním, až do roku 1994 .[ix]
Rozhodujúci z pohľadu NSR bol postoj americkej administratívy prezidenta Georga Busha. Bol to práve štátny tajomník James Baker, ktorý navrhol riešenie nemeckej otázky na úrovni „dva plus štyri“. Americkej strane zvlášť záležalo na vyriešení prípadného členstva zjednoteného Nemecka v Severoatlantickej aliancii. Po dvojdenných rokovaniach s kancelárom Helmutom Kohlom, 25. februára 1990, oznámil prezident Bush na tlačovej konferencii v Camp Davide, že plné členstvo Nemecka v NATO je cieľom americkej politiky, a o tri dni na to informoval M. Gorbačova. Rokovania o zjednotení vyvrcholili v júli 1990 medzi H. Kohlom a M. Gorbačovom v kaukazskom letovisku Miněralnyje Vody, kde Kohl potvrdil všetky garancie a pomoc pri sanácii sovietskej ekonomiky. Formálne to potvrdil Sovietsky zväz, ako aj Spojené štáty, Francúzsko a Veľká Británia 12. septembra 1990 v Paríži, kde boli oficiálne ukončené rozhovory „dva plus štyri.“[x] K 3. októbru 1990 zanikli všetky práva víťazných mocností na území Nemecka.[xi] Súhlas so zjednotením Nemecka zo strany ZSSR bol však podmienený rokovaniami a realizáciou viacerých odzbrojovacích dohôd, ktoré mali zabezpečiť vojenskú rovnováhu na kontinente (máme na mysli predovšetkým zmluvu START I a Zmluvu o konvenčných ozbrojených silách v Európe).[xii]
Rysujúce sa zjednotenie oboch nemeckých štátov vyvolávalo obavy u viacerých krajín (Veľká Británia, Izrael), ale signály o najväčších obavách boli najsilnejšie v Poľsku. NDR uznala poľsko – nemeckú hranicu na Odre a Nise (1950) a poľská vláda očakávala nové garancie nemennosti hraníc od Spolkovej vlády. Požiadavku poľskej vlády podporilo aj medzinárodné spoločenstvo, a tak oba nemecké parlamenty (Spolkový snem, Ľudová snemovňa) 21. júna 1990 prijali uznesenie o „definitívnom“ akceptovaní poľsko – nemeckých hraníc. Významným momentom zjednotenia bola aj perspektíva francúzsko-nemeckej spolupráce po zjednotení. Ako píše Kudelová: „Obavy z osemdesiatmiliónového Nemecka so silným ekonomickým potenciálom, ktoré získalo plnú suverenitu v zahraničnej politike a z geografického hľadiska sa opäť vrátilo do centra Európy, sa nemohlo neprejaviť vo francúzskej zahraničnej politike.“[xiii] Udalosti sa však vyvinuli jednoznačne k akceptácii zjednoteného Nemecka zo strany všetkých relevantných strán, a teda aj z francúzskej strany. Na nemeckej strane existoval jednoznačný argument – Nemecko (v zmysle NSR a jeho inštitúcií) sa osvedčilo ako demokratická krajina a jeho jednoznačným záujmom po druhej svetovej vojen sa stala integrovaná Európa.
[i] Wolle,S.: Die heile Welt der Diktatur. Bonn 1999, s. 414.
[ii] Judt, M. (ed.): DDR Geschichte in Dokumenten. Bonn: Bundeszentrale für politisches Bildung 1998.s.576.
[iii] Okrem iných to bol taktiež poradca ministra obrany NDR Egon Bahr, ktorý tento postoj sovietov videl v taktickej „mierovej kooperácii s Nemeckom a západnou Európou, ktorá by bola v ich záujme.“
[iv] Pryce-Jones, D.: Pád komunizmu. Liberec 1996, s. 51.
[v] Bol poradcom kancelára H. Kohla pre otázky bezpečnosti a zahraničné veci.
[vi] Pryce-Jones, D.: Ref. 16, s. 169.
[vii] Sovietsky zväz dal predbežný súhlas na zotrvanie zjednoteného Nemecka v štruktúrach NATO až 16.júla po stretnutí Gorbačova a Kohla. Helmut Kohl a Michail Gorbačov podpísali 9. novembra 1990 novú Zmluvu o susedstve, partnerstve a spolupráci. Pozri bližšie:Müller, H.M: Dějiny Německa. Praha 1995, s.459-461.
[viii] Judt, M.: Ref. 14, s. 577.
[ix] Túto dohodu podpísali nemecký minister zahraničných vecí a sovietsky veľvyslanec v Nemecku 12. októbra 1990. Nemecká armáda mala mať v aktívnej službe maximálne 370 tisíc vojakov a naďalej sa uplatňovalo moratórium rozmiestňovania jednotiek NATO do definitívneho odsunu sovietskych vojsk.
[x] K medzinárodnopolitickým súvislostiam zjednotenia Nemecka, k novej geopolitickej situácii po rozpade ZSSR pozri bližšie: Czempiel, E. O.: Weltpolitik im Umbruch. Das internationale System nach dem Ende des Ost – West Konflikts. München: Verlag C. H. Beck, 1992.
[xi] Okrem iného sa Nemecko zmluvne zaviazalo, že jeho ozbrojené sily nebudú disponovať chemickými, jadrovými ani biologickými zbraňami a stav ozbrojených síl neprekročí 370 tisíc príslušníkov. NSR sa taktiež zaviazala, že na území bývalej NDR nerozmiestni vojenské jednotky NATO do doby, kým NDR neopustia posledné jednotky ZSSR. To sa stalo realitou k 1. septembru 1994.
[xii] Zmluva o ozbrojených konvenčných silách v Európe bola podpísaná v Paríži na summite OBSE 19. mája 1990. Napriek tomu, že zmeny geopolitickej reality sa už nedali zvrátiť, zmluva deklarovala koniec konfrontácie v zmysle Východ – Západ. K otázke nemeckého zjednotenia s akcentom na nemecko – ruské vzťahy pozri: Meissner, B.: Auf dem Weg zur Wiedervereinigung Deutschlands und zur Normalisierung der deutsch – russischen Beziehungen. Ausgewählte Beiträge. Berlin: Arno Spitz, 2000.
[xiii] Kudelová, D.: Spolupráce Francie a sjednoceného Německa – „motor“ evropské integrace? In: Mezinárodní vztahy 4/2001, s. 22-38.
ilustračné foto: http://pixabay.com/sk/m%C3%BAr-berlin-art-auto-ma%C4%BEovanie-375441/
