Rok 1996 bol pre Nemecko významný aj z „európskeho“ hľadiska. Základný koncept nemeckej „európskej“ politiky prijala Spolková vláda už 13. júna 1995 formou základnej smernice nemeckej politiky voči Európe. Inštitucionálna reforma, pripravovaná na rok 1996 rozbúrila vnútropolitickú hladinu v otázkach podoby a budúcnosti inštitúcií EÚ.[i] Prakticky všetky relevantné politické sily prišli s vlastnými návrhmi a predlohami. Najsilnejšie vládne zoskupenie CDU/CSU presadzovalo „konfederatívny“ model, s posilnením právomocí Komisie a Európskeho parlamentu. Na druhej strane presadzovala princíp dvojitej väčšiny pri schvaľovaní rozhodnutí o kľúčových otázkach. Liberálna FDP navrhovala voľbu šéfa Komisie priamo EP, požadovala pokrok v rokovaní o jednotnej európskej ústave, jasnú definíciu kompetencií inštitúcií EÚ a obmedzenie princípu jednomyseľnosti na najzákladnejšie otázky. Tvrdo sa postavila proti vytváraniu „pevného jadra.“ Sociálni demokrati požadovali európsku ústavu tiež, ale zdôrazňovali predovšetkým „sociálny rozmer“ Únie. Spojenectvo 90/Zelení odmietali zvrchovanosť Rady a požadovali posilnenú kontrolu národnými parlamentmi a presné vymedzenie istého katalógu kompetencií, ktoré by brzdili príliš zdynamizovanú integráciu. PDS sa v prezentácii svojich postojov k európskej agende zamerala predovšetkým na zastúpenie žien a zavedenie pomerného volebného práva a zrušenie percentuálnych kvót pre voľby do EP. Môžeme teda konštatovať, že vo vnútropolitickej debate, zameranej na inštitucionálnu reformu EÚ, sa všetky parlamentné subjekty zhodli na potrebe reorganizácie a zefektívnení fungovania európskych inštitúcií. Inak si však predstavovali mieru a intenzitu integrácie a odlišný dôraz kládli na úlohu jednotlivých inštitúcií. Podpisom Amsterdamskej zmluvy 2. decembra 1996 členské krajiny EÚ dosiahli nielen revíziu štruktúry a právneho základu inštitúcií, ale pripravovali Úniu aj na blížiace sa rozširovanie. To sa do praktickej roviny prenieslo na zasadaní Európskej rady v decembri 1997 v Luxemburgu, kde zástupcovia členských krajín rozhodli o zahájení rokovaní o pristúpení s ČR, Poľskom, Maďarskom, Slovinskom, Estónskom a Cyprom. Neskôr sa metodika prístupu zmenila a Únia prijala (aj kvôli postoju Nemecka) individuálny prístup ku kandidátskym krajinám nazvaný Prístupové partnerstvo (február 1998). Rok 1997 bol pre budúci vývoj celého Nemecka, ale predovšetkým pre CDU kľúčový. 3. apríla (presne v deň svojich 67. narodenín) H. Kohl, po prvotnom váhaní, ohlásil svoju ďalšiu kandidatúru na post Spolkového kancelára. Na jeseň roku 1997, rok pred spolkovými voľbami vyhlásil, že mieni pokračovať v dovtedajšej politike a podporil opätovné vytvorenie koalície s liberálnou FDP. Situácia v krajine ani zďaleka nenasvedčovala tomu, že nemeckí občania stále vo svojej väčšine dôverujú v schopnosť kancelára, zvrátiť nepriaznivú hospodársku situáciu. V januári 1997 v dlhodobých prieskumoch sa CDU/CSU umiestnila až na druhom mieste za SPD. Parlamentná existencia FDP do budúcich volieb vyzerala neisto a bolo evidentné, že ak vládna koalícia urýchlene nepristúpi k razantnejším reformám, ktoré si získajú širokú spoločenskú podporu, po voľbách v roku 1998 dôjde k zmene vládnej zostavy. Rok 1997 bol výnimočný predovšetkým preto, že v ňom vyvrcholila miera nezamestnanosti v novodobej nemeckej histórii (dosiahla cca 11,4 %, pričom vo východných krajinách presahovala 18 %).[ii] To ale ani zďaleka nebol jediný dôvod klesajúcej podpory Kohlovej vlády. Naďalej sa preťažoval sociálny systém, v konkurencii so stredoeurópskymi krajinami klesala atraktívnosť nemeckej ekonomiky pre investície a prehĺboval sa rozpočtový deficit. Kritika vlády (aj zo strany FDP) sa zamerala predovšetkým na to, že podcenila rastúcu konkurenciu pri získavaní investícií a podnikateľské prostredie sa v zahraničí stalo atraktívnejšie aj pre domácich výrobcov. Okrem vysokých výrobných nákladov, ktoré dramaticky zvyšovali predovšetkým náklady na pracovnú silu (platená dovolenka, veľký počet voľných dní, vysoká mzda, rastúce sociálne odvody a poistenia), nemeckú konkurencieschopnosť oslabovala aj pomalá reštrukturalizácia a nízke investície do vedy a výskumu. Daňové zaťaženie podnikateľov, ale i fyzických osôb (v rozpore s pravicovou rétorikou) rástlo počas celého obdobia vlády H. Kohla. V roku 1982 totiž činila priemerná hrubá mzda 32 300 DEM ročne (teda vyše 2 600 DEM mesačne), do roku 1990 stúpla na 42 000 DEM, teda asi o 30 %, t. j. stúpala podstatne pomalšie ako daň, ktorá z nej bola platená. V roku 1995 bola daňová záťaž priemerného príjmu na úrovni cca 9 700 DEM, pričom v roku 1982 to bolo len cca 4000 DEM.[iii] Nemecký minister financií T. Weigel dôrazne upozorňoval, že reforma daňového systému v roku 1997 už neznesie žiaden odklad. Znižovanie daňového zaťaženia, po ktorom volali predovšetkým liberáli, komplikovala situácia vo vývoji rastúceho štátneho dlhu, ktorý prekonal vysoko astronomické 2 bilióny DEM už v roku 1995 a neustále narastal. V roku 1997 teda došlo po dlhom čase k rozpočtovým škrtom a v porovnaní s rokom 1996 negatívne pokleslo saldo verejných rozpočtov o cca 40 miliárd DEM .[iv] T. Weigel napriek tomu navrhol znížiť minimálnu sadzbu dane z príjmu z 26 % na 15 % a ďalšie príjmy zdaňovať progresívne až do výšky maximálne 39 %, oproti dovtedajším 53 %. Najsilnejšie sa proti návrhu postavila SPD (predovšetkým zdanenie starobných dôchodkov, prác v noci, v nedľu a cez sviatky) a jej blízke odbory. Zelení okrem toho, že nesúhlasili so znížením daní, vytýkali nemeckému daňovemu systému, ako aj navrhovanej reforme nedocenenie ekologického faktoru. Za daného stavu, kedy si vládna koalícia uvedomovala, že kvôli menšinovému postaveniu v druhej komore parlamentu nedokáže sama presadiť navrhované reformy, kancelár H. Kohl zahájil sériu rokovaní s opozičnými lídrami o podpore navrhovaných opatrení. K pokroku nedošlo predovšetkým kvôli termínu naštartovania reformy. Vládna koalícia, uvedmujúc si blížiaci sa termín parlamentných volieb, presadzovala naštartovanie reformy až na prvý povolebný rok (1999), ale opozícia chcela pristúpiť k reforme už od 1. 1. 1998. Ešte väčšiu polemiku v spoločnosti vyvolal návrh FDP, ktorý bol bez nádeje na úspech, a to, postupne zrušiť starobné poistenie a založiť penzijné fondy, ktoré by s takto získaným kapitálom investovali na akciových trhoch, čím by účastníkom nielen priniesli vyššie dôchodky, ale odstránili by aj záťaž na štátnu pokladnicu. Nepríjemnosť situácie vládnych strán, ktoré nedokázali presvedčiť rozhodujúce spoločenské sily o forme potrebných reforiem, na ktorých realizáciu tlačila aj Európska komisia, umocnili sociálne a ekologické nepokoje v priebehu roku 1997.
Plán zrušenia subvencií a prepustenie veľkej časti baníkov v Porúri a Sársku podnietil výbuch sociálnej nespokojnosti. Baníci nielenže vyhlásili masívny štrajk, ale svoj protest prišli vyjadriť rovno do Bonnu. Napätie medzi koalíciou a opozíciou sa vyostrilo, a len vďaka ústretovému stanovisku vedenia odborov došlo k vyjednávaniu o kompromisnom riešení. Ani to však sociálnu situáciu v krajine neupokojilo. Štrajkovať začali aj zamestnanci stavebníctva, a to proti nezamestnanosti a za znovuzavedenie zimných príspevkov v prípade zlého počasia (podľa odhadov bolo v tom čase približne 400 000 nezamestnaných stavbárov). Ich protesty vyvrcholili pokusom vniknúť v marci do zrekonštruovanej budovy Reichstagu v Berlíne. Logicky sa situácia premietla aj do preferencií jednotlivých politických subjektov. FDP v niektorých prieskumoch nedosahovala ani 5 % podporu, nevyhnutnú pre vstup do parlamentu. Popularita SPD dlhodobo prevyšovala CDU/CSU, a aj ďalšie opozičné sily si od posledných volieb svoje postavenie upevnili. Do konca roku 1997 sa kritika vlády vystupňovala a pripojil sa k nej aj bývalý nemecký prezident R. von Weizsäcker. Ten doslova povedal, že „v republike vládne, teraz už dlhý čas, politický systém, ktorý demokraciou umožňované opatrenia a nástroje k zachovaniu moci vyvinul až k doteraz nevídanému stupňu perfektnosti.“[v] Postupne sa aj postoj verejnosti k politike „nenahraditeľného“ Helmuta Kohla menil, a „únava kádrov“ sa stala jedným z fenoménov blížiacich sa volieb. Kohl a jeho vláda si nepripúšťali zodpovednosť za situáciu v krajine a obviňovali SPD z „blokády“, ktorá neumožňuje vláde konštruktívne bojovať s problémami. Po stroskotaní „veľkej daňovej reformy“ predložila vláda do parlamentu v októbri 1997 (a vládnou väčšinou aj presadila) tzv. reformu starobného poistenia, ktorá oproti pôvodnému návrhu (aj keď sa uzákonnilo postupné znižovanie starobných dôchodkov zo 70 % na 64 % priemernej mzdy) bola výslekom kompromisu so „sociálnou“ časťou CDU. Najväčšej kritike bol však vystavený dátum, odkedy mala reforma vstúpiť do platnosti – 1. 1. 1999, teda až po federálnych voľbách. Rok 1997 teda jasne ukázal, že koniec éry Helmuta Kohla sa nezastaviteľne priblížil. Prudko vzrástla opozícia v jeho vlastnej strane, ale predovšetkým v CSU. FDP balansovala na hranici zvoliteľnosti a Zelení odmietali spolurácu s CDU/CSU už rok pred voľbami. SPD sa síce k „veľkej koalícii“ jasne nevyjadrila, ale dala najavo, že v žiadnom prípade by vláda, ktorá by z tejto koalície vzišla, nemohla byť vedená H. Kohlom.
Volebný boj pred voľbami, chystanými na október 1998 začal takpovediac predčasne už v roku 1997. Od začiatku roku 1998 sa v parlamnetnej politike čoraz viac prejavovala straníckosť, čo podstatne sťažovalo prácu vládnej koalície. Pred voľbami sa vládna koalícia ocitla v zaujímavej situácii. Na jednej strane záporné saldo verejného rozpočtu pokleslo takmer o polovicu (na 50,5 miliárd DEM z takmer 92 mld DEM), pokračoval trend nárastu aktívnej obchodnej bilancie (Nemecko v roku 1998 vyviezlo takmer o 70 mld Euro viac ako importovalo), hospodársky rast sa zvýšil na 2, 2 %, nezamestnanosť poklesla na 11, 1 % (oproti 11, 4 % z roku 1997), ale väčšina obyvateľstva zmeny nereflektovala a naďalej si priala zmenu vlády. Aj vďaka nejednotnosti CDU v otázke povolebného vytvárania koalícii sa voľby skončili porážkou CDU/CSU.[vi]
Volebné výsledky boli pre vládnucu konzervatívno – liberálnu vládu výraznou porážkou. Koalícia CDU/CSU vo voľbách stratila vyše 6% hlasov (celkovo získala 35,1%), FDP poklesla zo 6,9% na 6,2%. Víťazstvo SPD a Zelených vo voľbách sa stalo významným medzníkom v novodobých nemeckých dejinách. Koalícia týchto dvoch strán získala spolu 345 kresiel, teda o 21 kresiel viac ako spolu obsadili CDU/CSU (245), FDP (43) a PDS (36). Výsledky volieb potvrdili predpoklad, že o novom spolkovom kancelárovi a o novej vláde sa rozhodne v nových spolkových krajinách. Taktiež sa potvrdil rastúci záujem nemeckých občanov o volebnú účasť, ktorá presiahla 82 % (pre porovnanie, v roku 1994 sa volieb zúčastnilo priemerne 79 % oprávnených voličov). Pre voličov boli „nové koncepty“, ktoré ponúkal kandidát SPD Gerhard Schröder (ktorému členská základňa dala prednosť pred O. Lafontainom, predovšetkým vďaka jeho výraznej popularite v Sársku, kde predtým pôsobil vo funkcii ministreského predsedu krajinskej vlády), dôveryhodnejšie ako „overená“ koalícia CDU/CSU a FDP.
Môžeme konštatovať, že voľby 1998 boli predovšetkým voľbou medzi oboma kandidátmi na funkciu kancelára – G. Schröderom a H. Kohlom. Volebné výsledky potvrdili, že H. Kohl, ktorý bol do roku 1994 garantom volebného víťazstva CDU/CSU, nebol vhodnou osobou, ktorá by mohla presvedčiť nemeckých voličov, že pravicová koalícia dokáže garantovať zmenu sociálnej klímy. Taktika volebného tímu sociálnych demokratov a volebný slogan „Ďakujeme, Helmut Kohl“ – pri fotografii odchádzajúceho kancelára sa ukázal ako omnoho viac mobilizujúci v porovnaní so zvýrazňovaním „historických“ zásluh H. Kohla. Zisk 35,2 % pre CDU/CSU bol najhorším volebným výsledkom pre stranu od roku 1949. Naproti tomu, SPD zaznamela najlepší volebný výsledok od roku 1972. Oproti predchádzajúcim voľbám si teda SPD polepšila o cca 4, 5 %, zatiaľčo CDU/CSU stratila vyše 6 % hlasov. Pri analýze volebných výsledkov podľa krajín, CDU/CSU zvíťazila len v 3 krajinách, a to v tradične konzervatívne hlasujúcich – v Bavorsku (47,7 %), v Bádensku-Württembursku (37,8) a Sasku (32,7 %). Vo všetkých ostatných krajinch sa SPD stala najsilnejšou stranou. SPD rozšírila svoj voličský potenciál vo viacerých spoločenských vrstvách, predovšetkým medzi malými živnostníkmi, štátnymi zamestnancami a inteligenciou, ale i medzi robotníkmi v oboch častiach Nemecka. Schröderov program „Tretej Cesty“, aplikovateľný na nemecké pomery dokázal osloviť množstvo voličov, aj tých, ktorí sa predtým nestotožňovali so žiadnou politickou silou.[vii]
Pri komparácii elektorátu oboch veľkých, takpovediac „ľudových“ strán sa prejavili aj posuny v smere východ – západ. Vo voľbách v roku 1990 CDU/CSU jednoznačne dominovala v starých aj v nových spolkových krajinách. Vo voľbách v roku 1994 sa tento stav zmenil a CDU/CSU ostala vo vláde predovšetkým vďaka podpore na západe. V roku 1998 však SPD dosiahla náskok 7,7 % na východe a 5,3 % na západe. Z negatívneho vnímania Kohlovej vlády profitovala aj PDS, ktorá vo svojom volebnom programe využila frustráciu obyvateľov nových spolkových krajín a kritizovala nedostatok solidarity na spolkovej úrovni. PDS dosiahla vo východných krajinách hlas približne každého piateho voliča, zatiaľčo v starých spolkových krajinách neprekročila nikde 3 %. Skutočnosť, že v nových spolkových krajinách strácala CDU postavenie dokumentovali aj výsledky volieb do krajinského parkamentu v Prednom Pomoransku-Maklenbursku. Vládu „veľkej koalície“ tu po voľbách, konajúcich sa zároveň s voľbami do Spolkového snemu, vystriedala vláda SPD – PDS, práve kvôli citeľnému oslabeniu CDU.
V postavení menších parlamentných strán nenastali tak výrazné presuny. Zelení získali 6,7 % hlasov (strata 0,6 % oproti predchádzajucimi voľbám), PDS sa posilnila a tesne prekonala 5 % volebnú klauzulu, vládna FDP stratila 0,7 % a klesla na 6,2 %. Nevýrazné voličské presuny mali ale historicky významné dopady. FDP sa po 29 rokoch nepretržitej účasti v Spolkovej vláde stala opozičnou stranou. Úplne opačný vplyv mali volebné výsledky na postavenie Zelených v politickom systéme Nemecka. Tí po prvý krát od svojho vzniku (1980) zasadli po voľbách do vládnych kresiel na federálnej úrovni. Zaujímavé bolo, že voliči oboch strán (rozumej FDP a Zelených) mali podľa prieskumov nadpriemerné vzdelanie. Obe strany volili častejšie ženy s vyšším vzdelaním než muži. Rovnako obe tieto strany potvrdili tézy, že sú jednoznačne zakotvené v starých spolkových krajinách, kde získali dvojnásobok hlasov v porovnaní so ziskom v nových spolkových krajinách. [viii]
Voľby sa v roku 1998 stali významným medzníkom aj z ďalšieho dôvodu. Po prvý krát od vzniku NSR (1949) sa vlády ujala čisto ľavicová koalícia. Koaličné rokovania SPD a Zelených prebehli v podstate rýchlo a bez komplikácií a 27. októbra bola v Bundestagu odobrená nová vláda na čele s G. Schröderom (presne mesiac po voľbách). Pozoruhodné pri schvaľovaní nového kancelára bolo to, že po prvý krát za G. Schrödera hlasovalo o 7 poslancov viac ako počet hlasov, ktorými disponovala nová vládna koalícia SPD a Zelených. Presun moci na spolkovej úrovni bol završený 23. mája 1999, kedy Romana Herzoga vystriedal vo funkcii Spolkového prezidenta sociálny demokrat Johannes Rau, dlhoročný stranícky funkcionár, ktorý v rokoch 1978-1998 pôsobil ako krajinský predseda vlády Severného Porýnia – Vestfálska, a ktorý vďaka podpore vládnych strán jednoznačne zvíťazil proti kandidátke CDU Dagmar Schipanskej a proti kandidátke z PDS Ute Ranke-Heinemannovej.
Helmut Kohl neopustil nemeckú politickú scénu len volebnou porážkou, ale aj vážnym škandálom, ktorému po voľbách CDU čelila. Táto aféra otriasla dôverou verejnosti voči CDU, pretože z jej strany dochádzalo k porušovaniu Zákona o politických stranách z roku 1967 (novelizovaný v r. 1984 a potom ešte upravovaný v prvej polovici 90. rokov).[ix] V rozpore s ustanoveniami zákona o politických stranách CDU nezverejňovala mená niektorých darcov a H. Kohl, aj keď prijal vlastnú zodpovednosť za porušenie zákona, odmietol zverejniť tieto mená, a tým ešte viac oslabil dôveryhodnosť vlastnej strany (v dňoch zverejnenia aféry poklesla popularita CDU o takmer 20 %). Aféra nielenže otriasla postavením CDU, ale tiež viedla k pádu Kohlovho nástupcu Wolfganga Schäubleho z vedenia strany a neskôr, podľa rozhodnutia predsedu Spolkového snemu Wolfganga Thierseho vo februári 2000, aj k povinnosti vrátiť dovtedy nezákonne obdržaných cca 41 miliónov DEM. Jedným zo sprievodných znakov oslabenia CDU bolo posilnenie CSU v rámci konzervatívnej koalície. Vo voľbách do krajinského parlamentu 13. septembra 1998 si CSU posilnila svoje výlučné postavenie v Bavorsku. V januári 1999 získal krajinský predseda vlády Bavorska Edmund Stoiber vyše 93 % podporu delegátov na zjazde CSU a vo vedení strany nahradil Thea Weigela. Započal tak tendenciu posilňovania CSU a aj vlastnej pozície v rámci koalície CDU/CSU. H. Kohl sa vyhol trestnému konaniu a zostal verejnou autoritou. Aj napriek tomu, že veľká časť spoločnosti nesúhlasila s jeho postojom k zverejneniu finančných zdrojov strany, zachovala si väčšina obyvateľstva pozitívny vzťah k „zjednotiteľovi“ Nemecka aj naďalej.
[i] Pozri bližšie: Sommer, T.: Regieren in Europa: Brüssel und die Bürger. In: Willems, U.(ed.): Demokratie auf dem Prüfstand. Opladen: Leske und Budrich, 2002.
[ii] Chronický problém nemeckej ekonomiky – nezamestnanosť, mal hlboké, takpovediac štrukturálne príčiny, ktoré umocnila tranzitívna fáza východonemeckej ekonomiky. V porovnaní s ostatnými vyspelými krajinami, špecifikom nemeckého hospodárstva bola predimenzovanosť podielu priemyslu na hospodárskej produkcii. Presun pracovných síl z oblasti priemyselnej výroby do služieb, ktorým trhové ekonomiky prešli od 80. rokov sa v Nemecku nepresadil tak razantne. Ani v oblasti priemyslu však Nemecko nedokázalo držať krok so svetovou špičkou (napr. elektrotechnika, výroba hi –tech). Väčšina produkcie, orientovanej na export ostala závislá od konjunktúry na svetových trhoch a domáci dopyt nedokázal tieto výkyvy kompenzovať.
[iii] Müller, A.: Německo na prahu reforem. In: Mezinárodní politika 5/1997, s. 12-15.
[iv] Štatistické informácie k vývoju nemeckej ekonomiky, použité v tejto kapitole pozri bližšie: http//:www.bundesbank.de
[v] Müller, A.: Německo nad troskami reforem. In: Mezinárodní politika 12/1997, s. 22.
[vi] Šéf parlamentnej frakcie CDU/CSU Wolfgang Schäuble podlomil sebavedomie konzervatívcov svojím vyhlásením, že vláda v Bonne je „trochu unavená“ a pripustil ochotu rokovať o zostavení vlády s SPD.
[vii] K Tretej ceste ako obnove sociálnej demokracie a modernizácii ľavo-stredového presvedčenia pozri: Giddens, A.: The Third Way The Renewal of Social Democracy. Cambridge: Polity Press, 1998.
[viii] Uttitz, P.: Co vedlo k vítezství „ červeno-zelené“ koalice v Německu? In: Mezinárodní politika 12/1998, s.6-9
[ix] K financovaniu politických strán v Nemecku pozri: Katuninec, M. : Ref. 28, s. 140 – 141.
ilustračné foto: http://pixabay.com/sk/r%C3%AD%C5%A1sky-snem-berl%C3%ADn-vl%C3%A1da-glaskuppel-366199/
