Ešte pred oficiálnym zjednotením Nemecka prebiehali rokovania o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie. 1. júla vstúpila do platnosti nemecká marka ako jediná oficiálna menová jednotka aj v NDR.[i] Zároveň sa prijali opatrenia na zavedenie trhového systému a systém sociálneho poistenia NDR bol prispôsobený spolkovému systému.[ii] Od 3. októbra 1990 začal v Nemecku proces, v ktorom sa päť nových spolkových krajín začleňovalo do demokratického a trhového systému Nemeckej spolkovej republiky.[iii] Štátny útvar, ktorý tým vznikol mal vyše 80 miliónov obyvateľov a rozlohu 356 733 km².[iv]
K zjednoteniu Nemecka došlo v relatívne krátkom časovom úseku a za podmienok, ktoré determinovali dĺžku a priebeh transformácie nových spolkových krajín, ako aj tranformáciu celonemeckých štruktúr a orgánov. Realitou sa stalo splynutie dvoch rozdielnych spoločností na rozdielnom stupni spoločenského a hospodárskeho vývoja. Podľa vývojového indexu Organizácie spojených národov (vypočítavaného na základe pravdepodobnej dĺžky života, miery gramotnosti dospelej populácie a hrubého národného produktu na obyvateľa z rokov 1985-1987) sa NDR umiestnila na dvadsiatej priečke spomedzi 130 monitorovaných krajín (predovšetkým vďaka takmer 100 % gramotnosti a vysokej dĺžky života). Zo všetkých komunistických krajín sa NDR umiestnila najvyššie a na prvý pohľad sa aspoň priblížila západnému Nemecku, ktoré sa umiestnilo na 11. priečke.[v] Ak by sme však porovnali ukazovateľ HNP na obyvateľa, zistili by sme, že na priemerného občana NDR pripadne hodnota cca 8 000 USD, ale obyvateľ NSR dosiahol priemerný údaj dosahujúci takmer 15 000 USD. Rozpad socialistického ekonomického systému a rozpad tradičných trhov v rámci RVHP viedli, v rámci východného bloku, exportne orientovanú ekonomiku NDR k dramatickej kríze odbytu a poklesu výroby. Vývoj hneď v prvom roku po zjednotení Nemecka ukázal, že náklady na ekonomickú tranformáciu socialistickej ekonomiky NDR budú omnoho vyššie a tým pádom „bolestnejšie“, ako naznačovali prvé analýzy. Zabezpečenie prechodu na jednotnú menu, udržanie sociálnej rovnováhy v nových spolkových krajinách a zrušenie plánovaného hospodárstva v NDR, takpovediac zo dňa na deň, viedli k hospodárskej stagnácii v oboch častiach Nemecka. Prvotný hospodársky rast z roku 1990 spojený s konverziou meny na západonemeckú DEM pri priaznivom výmennom kurze pre východonemeckých obyvateľov vyvolal prudký rast dopytu, ktorý pokrývali predovšetkým „importy“ zo starých spolkových krajín. Od konca roku 1990, v súvislosti s globálnou ekonomickou recesiou a poklesom exportu, nastal aj v zjednotenom nemeckom hospodárstve pokles ekonomického rastu. Krach neproduktívnych odvetví bývalej socialistickej ekonomiky, rast nezamestnanosti v bývalej NDR a presmerovanie väčšiny rozvojových projektov, podpôr a impulzov zo starých spolkových krajín viedlo k stagnácii, predovšetkým v priemysle, aj v západnej časti Nemecka.[vi] Nerovnováhu na trhu práce starých spolkových krajín zvyšoval aj dramatický nárast žiadostí o nemecké občianstvo z bývalých komunistických krajín, o ktorý sa uchádzalo státisíce žiadateľov.[vii] Navyše, ekonomické podmienky v bývalej NDR viedli k zvýšenej pracovnej mobilite, ktorá smerovala do starých spolkových krajín.
Spolková vláda koncipovala svoj program na rýchlom vyrovnávaní hospodárskej úrovne v nových spolkových krajinách. Vo vláde, v Bundestagu i na krajinskej úrovni došlo k diskusii o intenzite a výške pomoci novým spolkovým krajinám. Po dlhých rokovaniach sa vládna koalícia i opozícia v Nemecku dohodli na „pakte stability“ v záujme hospodárskeho vzostupu nových nemeckých krajín – bývalej NDR.[viii] Tieto dohody sa týkali zvýšenia daní a rozpočtových škrtov, ktoré pripravila vláda H. Kohla. Významnou sa stala otázka politickej stability, ktorá bola pre obdobie tranformácie nevyhnutnou podmienkou úspechu. Priniesli ju voľby z decembra 1990 a pokračovanie vlády H. Kohla, ktoré bolo ich najpodstatnejším výsledkom (k výsledkom volieb do Spolkového snemu pozri vyššie).[ix] 17. januára 1991 bol Helmut Kohl znovuzvolený za nemeckého kancelára.
Rok 1993 bol z ekonomického hľadiska prelomovým a v nasledujúcom roku 1994 zaznamenalo Nemecko cca 3% nárast hrubého domáceho produktu (západné krajiny zaznamenali nárast cca 2%, východné krajiny cca 8%, ale keďže sa na celkovej ekonomickej výkonnosti NSR podieľali celkovo asi jednou desatinou, výrazne to celonemecký nárast neovplyvnilo). Bolo pri tom pozoruhodné, že rast v oboch častiach krajiny mal odlišnú štruktúru a intenzitu. Staré spolkové krajiny, predovšetkým z dôvodu oživenia trhov hlavných obchodných partnerov (USA, Francúzsko), zaznamenali nárast svojho exportu. Nemecko zaujímalo v prepočte na jedného obyvateľa prvé miesto v závislosti na exporte vo svete vôbec, a približne každé tretie pracovné miesto v krajine bolo s exportom spojené. Hospodársky rast nových spolkových krajín podnietili predovšetkým transféry obrovských finančných prostriedkov z verejných rozpočtových zdrojov a rozvojové programy zo zdrojov Európskej únie (tie spolu ročne presahovali 140 mld DEM). Druhým motorom rastu bol pozitívny efekt privatizácie, ktorá sa v porovnaní s krajinami SVE uskutočnila transparentne a rázne. Rýchly prechod na jednej strane zlikvidoval podstatnú časť neproduktívnych odvetví, avšak bol stlmený kvalifikovanou personálnou pomocou a s know-how zo západných krajín Nemecka. Po počiatočnom útlme v bývalej NDR od roku 1992 nastalo oživenie stavebníctva (predovšetkým realizáciou rozsiahlych projektov v infraštruktúre) a zaznamenal sa silný nárast v oblasti služieb a drobného podnikania, teda oblastí, ktoré boli ešte z čias NDR značne poddimenzované.
Aj napriek niektorým pozitívnym znakom, prechádzala nemecká ekonomika krízovým obdobím. Najviac sa ekonomické problémy prejavili v oblasti zamestnanosti a v rozpočtovom deficite. Nezamestnanosť, ktorá v starých spolkových krajinách dosahovala v roku 1991 cca 6 %, v roku 1992 vzrástla na 6,5 % a v roku 1993 dokonca dosiahla úroveň 8,2 %. Okrem klasických ekonomických tlakov, ktoré túto nezamestnanosť zvyšovali, sa v starých spolkových krajinách razantne zvýšil ukazovateľ počtu záujemcov o voľné pracovné miesto v dôsledku „ekonomickej“ migrácie, a to prevažne mladých ľudí z bývalej NDR. Prezamestnanosť a krach nekonkurencieschopných podnikov v bývalej NDR po zjednotení priniesol v roku 1991 nezamestnanosť 11,3 % obyvateľom. Privatizácia a následné zvyšovanie produktivity práce a slabá hospodárska výkonnosť prehĺbili nezamestnanosť v roku 1992 na 15, 7 % a odvtedy sa výrazne nezmenila. Pre celé nemecké hospodárstvo sa stala nezamestnanosť chronickým problémom, veď na spolkovej úrovni presahovala v roku 1994 3,7 milióna nezamestnaných (9,6% dispomibilnej pracovnej sily v národnom hospodárstve).
Zjednotenie NDR a NSR však neprinieslo problémy len z hľadiska ekonomického. Významnou spoločenskou otázkou sa stala problematika vzťahu „Ossis a Wessis“, v zmysle hľadania spoločnej historickej identity a novej spoločenskej reality. Rozdielne názory na zjednotenie Nemecka sa odrazili aj v odlišných sociálnych postojoch obyvateľstva starých a nových spolkových krajín. Určitý pohľad na komplikované sociálno-psycholgické procesy zjednocovania nemeckej spoločnosti poskytol výskum Demoskopického inštitútu v Allensbachu. Podľa jeho zistení, na západe prevažoval pocit zhoršenia životnej situácie a pocity znepokojenia, zatiaľ čo obyvatelia východu označovali (priemerne 2/3) život po zjednotení za lepší a šťastnejší.[x] Vládna koalícia stála pred výzvou, zvládnuť zjednotenie po technickej stránke, ale i legislatívnej a politicko-psychologickej. Z politického hľadiska zabezpečovala parlamentná väčšina CDU-CSU a FDP nesporné pokroky pri stabilizácii nemeckej ekonomiky a etablovaní jednotného Nemecka v rámci európskych a transatlantických štruktúr.[xi] Vládni predstavitelia, na čele s kancelárom Helmutom Kohlom, spolu s opozičnými politikmi unisono zdôrazňovali potrebu solidarity a spolupatričnosti všetkých častí zjednoteného Nemecka. Štyridsať rokov rozdelenia však zanechalo v spoločnosti hlboké rozdiely, ktoré často vyústili do konfliktov o rozdelenie zdrojov a zodpovednosti. Popri ekonomických problémoch trápila obyvateľov Nemecka najviac imigračná politika, pravicový extrémizmus a „problémy zjednotenia“, pod čím sa skrýval predovšetkým pocit „podceňovania a zbytočnosti“, ktorý pociťovali obyvatelia bývalej NDR a pocit „doplácania na niekoho“, ktorý trápil občanov z bývalej NSR. V nemeckej spoločnosti ale existovali i niektoré ďalšie otázky, ktoré boli v centre verejnej diskusie a boli, takpovediac „neuralgickými bodmi“ nemeckej spoločnosti. Veľmi diskutovaným problémom sa stal paragraf 218, t. j. otázka práva ženy na umelé prerušenie tehotenstva.[xii] Verejná diskusia k tomuto problému prebiehala búrlivo, často s ideologickým podtónom. Ozrejmila niektoré skutočnosti, predovšetkým fakt, že východonemecké krajiny a politická reprezentácia vo všeobecnosti pristupovali k tejto otázke omnoho liberálnejšie ako západonemecká spoločnosť. Desaťročia komunistickej morálky potlačili tradičný konzervativizmus a náboženske poňatie morálky. Parlamentná rozprava a kompromisné riešenie návrhu zákona, ku ktorému frakcie Spolkového snemu dospeli (aj keď až na jar r. 1995) svedčili o tom, že rozhodujúce politcké sily dokážu nájsť konsenzus v zásadných spoločenských otázkach.
V podobnom konfrontačnom duchu sa niesla aj debata o vysporiadaní sa s komunistickou minulosťou a komunistickým dedičstvom SED a Štátnej bezpečnosti (Stasi). Podobne ako v ostatných postkomunistických krajinách, aj v bývalom východnom Nemecku existovali rozdielne názory na vysporiadanie sa s materiálmi štátnej bezpečnosti a ich sprístupneniu verejnosti. Veľký tlak širokej verejnosti prispel k tomu, že na požiadanie sa umožnilo každému občanovi realizovať svoje právo, nahliadnuť do zväzku, ktorý o ňom tajná polícia eventuálne viedla. Vysporiadanie sa s komunizmom prebiehalo i na poli jurisdikcie. Prebehli súdne procesy s bývalými najvyššími predstaviteľmi NDR, menovite s Erichom Honeckerom a bývalým šéfom Stasi Erichom Mielkem, a to na základe obvinení, že porušili platné zákony vtedajšej NDR.[xiii]
Novou otázkou, s ktorou sa Nemecko muselo vysporiadať bol vzťah majoritnej nemeckej pupulácie k minoritám, a to nielen k miliónom tureckých a arabských imigrantov, ale tiež k „historickým“ menšinám. Zjednotenie Nemecka prinieslo do NSR ďalší malý národ – Lužických Srbov (popri Frízoch a Dánoch žijúcich pri severných nemecko-dánskych hraniciach). Z právneho hľadiska za menšiny boli uznaní len Lužickí Srbi, Dáni a Frízi, ktorí sa mohli pri obhajobe svojich práv odvolávať na kolektívne menšinové práva, hoci za menšiny môžeme považovať aj Rómov, porúrskych Poliakov, príp. Turkov.[xiv] Právna ochrana však ostala výlučne záležitosťou spolkových krajín, pretože na federálnej úrovni nebol prijatý ani jediný právny predpis, ktorý by reguloval vzťah k menšinám. Diskusia o ukotvení ochrany práv menšín, na úrovni Základného zákona, vyvrcholila v roku 1994, kedy bol v Spolkovom sneme zamietnutý aj kompromisný návrh takéhoto článku. Odporcovia takéhoto riešenia argumentovali, že individuálne práva, zakotvené v Základnom zákone, sú aj pre príslušníkov národnostných menšín zárukou uchovania vlastnej identity.[xv]
[i] Nemecká marka (DEM) sa stala menou v NDR, pričom výmenný kurz východonemeckých peňazí k novej mene bol 1:1. V takomto pomere došlo aj k výmene úspor východonemeckého obyvateľstva, a to do 2000 DM pre deti, do 4000 DM pre dospelých a do výšky 6000 DEM pre dôchodcov. Úspory (aj dlhy) nad dané hodnoty sa menili v pomere 2:1.
[ii] Müller, H.M. : Ref. 39, s. 463.
[iii] Základný zákon, ktorý vstúpil, v bývalej NDR, do platnosti 3. októbra 1990, vo svojom 1. článku hovorí o tom, že vytvára 5 nových krajín : Maklembusrka- Predného Pomoranska, Braniborska, Sasko-Anhaltska, Saska a Durýnska, ktoré sa tým stávajú Spolkovými krajinami.
[iv] Sociálnu štruktúru a reálie NSR pozri bližšie : Lexikon zemí 2003. Praha: Fortuna Print, 2002, s. 301-309.
[v] Pozri bližšie: Kennedy, P.: Svět v 21. století. Praha: Nakladatelství Lidové Noviny 1996, s. 357-359.
[vi] V roku 1993 dosiahlo nemecké hospodárstvo najnižšie hospodárske ukazovatele (HDP, rast produktivity práce) od zjednotenia. V roku 1990 dosiahol hospodársky rast v krajinách západného Nemecka 5, 7%, v roku 1991 4, 5% v roku 1992 len 1, 6 % a v roku 1993 dokonca hrubý domáci produkt poklesol takmer o 2 %. K istému oživeniu došlo až koncom roka 1993 vo väčšine odvetví, ale prepad v stavebníctve a ťažobnom priemysle pretrvával. Podľa štatistických údajov v roku 1993 dosahovala miera nezamestnanosti v krajinách bývalej NDR 15%, pričom k dôležitým štrukturálnym reformám v hospodártve a štátnej správe dovtedy ešte nedošlo.
[vii] Štatistické údaje ukazujú, že len v roku 1992 išlo o takmer 500 000 žiadateľov. Táto skutočnosť mala svoju odozvu aj v zákonodárnom zbore. V máji 1993 Spolkový snem schválil zmenu článku 16 Ústavy. Sprísňovali sa tak podmienky a pravidlá udelenia azylu, čím sa prisťahovalecký prúd do istej miery eliminoval a v následujúcom roku počet imigrantov poklesol. Pozri bližšie: Müller, H. M.: Dějiny Německa. Praha: Lidové noviny, 1995, s. 465.
[viii] Müller, H.M. : Ref.39, s. 465.
[ix] Nesporným úspechom Kohlovej koalície bolo aj ovládnutie 4 z 5 krajinských snemov v nových spolkových krajinách.
[x] K zisteniam Demoskopického inšitútu a k problematike identity Nemcov a Nemecka po zjednotení pozri: Houžvička, V.: Německo na sklonku bonnské éry – hledání nové identity. In: Mezinárodní vztahy 2/2000, s.21-28.
[xi] Pozri: Lübkemeier, E.: Sjednocené Německo v postbipolárnim světě. In: Mezinárodní vztahy 4/1994, s.24-31.
[xii] Müller, H. M. : Ref. 61, s. 466.
[xiii] Honecker bol obvinený a odsúdený na základe obžaloby za spoluvinu pri zabití 49 osôb pri pokuse o prechod nemecko-nemeckých hraníc. Ústavný súd vyhovel jeho žiadosti o pozastavenie súdneho konania zo zdravotných dôvodov a bolo mu umožnené vycestovať do Chile za svojou dcérou. Mielke sa trestu nevyhol, i keď nebol odsúdený za svoju oficiálnu činnosť v NDR, ale za vraždu z obdobia pred svojou činnosťou v tajnej službe. Pozri bližšie: Müller, H.M.: Ref. 61, s. 467.
[xiv] K menšinovej problematike v NSR po zjednotení pozri: Jurigová, K: Malé národy velkého Německa. In: Mezinárodní politika 11/2001, s.11-12.
[xv] Čl. 3 odsek 3 Základného zákona: „Niemand darf wegen seines Geschlechtes, seiner Abstammung, seiner Rasse, seiner Sprache, seiner Heimat und Herkunft, seines Glaubens, seiner religiösen oder politischen Anschauungen benachteiligt oder bevorzugt werden. Niemand darf wegen seiner Behinderung benachteiligt werden“
ilustračné foto: http://pixabay.com/sk/nemecko-na-%C5%A1%C3%ADrku-stromy-mraky-370026/
