Štvrté pokračovanie seriálu o izraelsko-arabskom konflikte sa zameria na obdobie rokov 1917 – 1967. V tomto období sa uskutočnilo množstvo udalostí formujúcich neskorší charakter vzťahov. Vznikol židovský štát, OOP, prebehli tri vojnové konflikty, objavila sa zatiaľ neriešiteľná otázka palestínskych utečencov, ale i prvé iniciatíve, ktoré načrtli možnosti riešenia sporu.
Svetová verejnosť mala v poslednom storočí vždy dôvod detailne sledovať situáciu na Blízkom východe /prípadne ak chceme vymedziť užšie – vo Svätej zemi/ – Židia sa do Palestíny vracali po traume z holokaustu, Palestínčania zase prežívali utečeneckú drámu a prakticky po celé minulé storočie sa arabská a židovská komunita navzájom zabíjali. Dominantný vplyv v regióne získali USA, ktoré v nestabilite oblasti vidia samozrejme i ohrozenie vlastných záujmov. Cieľom USA počas studenej vojny bolo:
- eliminovanie vplyvu ZSSR v regióne;
- zabezpečenie prístupu k zdrojom ropy;
- zabezpečenie existenciu Štátu Izrael.[1]
Napriek obrovskej kritike zo strany mnohých krajín niet pochýb o tom, že je to práve diplomatické /príp. vojenské/ nasadenie USA, vďaka ktorému došlo k podpísaniu mierových dohôd Izraela s Egyptom, či Jordánskom, príp. bola vyriešená kríza okolo Kuvajtu.
Od konca II. svetovej vojny sa predmetný palestínsky problém stal jedným z najpálčivejších problémov vo svete. Už od konca I. svetovej vojny sa židovsko-arabský spor pokúšala vyriešiť bez väčších úspechov britská diplomacia.Podľa britských štatistík žilo v roku 1922 na území historickej Palestíny 750 000 ľudí. Z nich bolo 88 % moslimov a kresťanov a len 12 % Židov.[2]
Prvým zásadným britským príspevkom bola tzv. Balfourova deklarácia z roku 1917. Britská vláda v nej podporila zriadenie „národnej domoviny pre židovský národ v Palestíne.“[3]„Po vojne sa novovytvorená Organizácia spojených národov pokúsila problém vyriešiť vytvorením troch územných jednotiek – prevažne židovského štátu Izrael, prevažné arabského štátu Palestína a mestského územia s medzinárodným statusom zahrňujúcim Jeruzalem – mesto, ku ktorému majú posvätné vzťahy vyznávači judaizmu, islamu i kresťanstva“[5] Peelova komisia v tridsiatych rokoch /1936-37/ dospela k záveru, že „rozdiely medzi Židmi a Arabmi sú príliš veľké. Preto má byť krajina rozdelená. Židovský štát má obsahovať časť Galileje, Emek, pobrežný pruh až po Tel Aviv a Rechevot. Na tomto území žili Židia v početnej prevahe. Pod anglickým mandátom mal zostať Jeruzalem s pruhom tiahnucim sa k pobrežiu, v ktorom sa nachádza Betlehem, Ramla, Lod a Jafa. Všetky ostatné územia, predstavujúce väčšiu časť Palestíny, mali pripadnúť budúcemu arabskému štátu.“[4] Neskôr, v roku 1939, Briti vydaním Bielej knihy, tieto plány neuskutočnili. Britské snahy o vyriešenie problému okolo historickej Palestíny neboli úspešné ani po II. svetovej vojne. Táto otázka bola v roku 1947 posunutá novovzniknutej OSN.
Dňa 26. mája 1947 sa vytvoril Zvláštny výbor OSN pre Palestínu, UNSCOP /United Nations Special Committee on Palestine/, ktorý mal 11 členov.[6] Jeho úlohou bolo vypracovať správu a odporučiť riešenie palestínskeho problému. Zvažovalo sa šesť možností: mandát, anglo-americké poručníctvo, kantonálny štát, arabský štát so židovskou menšinou, dvojnárodný štát, židovský štát.[7] V septembri 1947 predložil UNSCOP BR OSN dva návrhy:
Návrh, podporovaný ôsmimi štátmi[8], predpokladal rozdelenie Palestíny na dva samostatné štáty, židovský a arabský. Jeruzalem a jeho okolie mali tvoriť medzinárodné pásmo.
Návrh, podporovaný Juhosláviou, Indiou a Iránom, predpokladal jednotný federatívny štát s rovnakými právami pre Židov i Arabov.
Následne bola prijatá dňa 29. novembra 1947 rezolúcia Res/181 Valného zhromaždenia OSN /VZ OSN/, ktorá predpokladala vytvorenie hospodárskej únie a vznik dvoch štátov, Jeruzalem mal mať štatút corpus separatum a stať sa tak mestom pod medzinárodnou správou.[9] Arabské krajiny združené v Lige arabských štátov odmietli možnosť vzniku dvoch štátov ako i ďalšieho prisťahovalectva Židov do Palestíny. Došlo k eskalácii konfliktu. Židia prejavili k problému oveľa realistickejší prístup a pod nátlakom medzinárodného spoločenstva prijali plán OSN na rozdelenie Palestíny.
Dňa 14. mája 1948 došlo k vyhláseniu nezávislosti Štátu Izrael[10] a následne 15. mája 1948 k rozpútaniu prvej z izraelsko-arabských vojen.
Jej priebeh určovalo aj to, že izraelskí vojaci väčšinou prevyšovali arabských bojovou morálkou a disciplínou, keďže vedeli, že nemajú kam ustúpiť, lebo bojujú za vytvorenie vlastného štátu.
„Je celkom pochopiteľné, že spočiatku si každá z oboch strán želala vyriešiť konflikt na základe odmietania a negácie práv strany druhej. Palestínčania spochybňovali národný charakter židovskej komunity a tým pádom i jej národné práva a boli ochotní uznať ju nanajvýš ako náboženské spoločenstvo. Izraelské oficiálne stanovisko považovalo Palestínčanov za súčasť všeobsiahleho arabského národa, ktorého problémy sa majú riešiť na území viac ako dvadsiatich arabských štátov.“[11]Hra s nulovým súčtom na území historickej Palestíny[12] tak viedla k vzájomnému popretiu identity.
Výsledkom vojny bolo zväčšenie územia Štátu Izrael oproti pôvodnému návrhu OSN o 20%.[13]V roku 1948 ostalo obyvateľmi Izraela len 156 000[15] Palestínčanov. Z novoobsadených území nastal masový odliv utečencov. Organizácia spojených národov uvádza počet 720 000, židovský štát 538 000.[14]
Prvá arabsko-izraelská vojna odhalila niekoľko skutočností.
Nejednotný, rozhádaný arabský tábor, ktorý sa ani v kritickej situácii nedokázal zjednotiť a zaplatil za to stratou Palestíny.
Tlak amerických Židov na administratívu USA, ktorý znamenal pre sionizmus nesmiernu diplomatickú i hospodársku podporu.[16]
Ešte v roku 1948 OSN prijala rezolúciu Res/194 VZ OSN. OSN ňou reagovala na práve prebiehajúcu izraelsko-arabskú vojnu. Nová rezolúcia potvrdila závery predchádzajúcej a priznala utečencom právo na návrat v najbližšom možnom termíne.[17] „V nasledujúcom období zlyhali všetky pokusy o riešenie arabsko-izraelského konfliktu. Arabské štáty ako podmienku pre ďalšie rokovania kládli odchod Izraela na hranice predpokladané v pláne OSN z novembra 1947 a návrat utečencov. Izrael odmietal tieto požiadavky s tým, že nové hranice by sa mali zmeniť konsenzom, pretože vznikli ako výsledok vojny. Pokiaľ išlo o utečencov, Izrael bol ochotný prijať iba určitý počet utečencov /návrh znel na 100 000/ a finančne kompenzovať ich pôdu a obydlia. V roku 1950 bol prijatý dodatok k rezolúcii 194 VZ OSN z roku 1948, v ktorom sa potvrdilo právo utečencov na reintegráciu do ekonomického života v regióne. Podobné rezolúcie sa prijímali rok čo rok, ale nemali žiadny vplyv na existujúci arabsko-izraelský konflikt.“[18]
Pre Židov predstavoval vznik štátu v roku 1948 naplnenie práva návratu do krajiny predkov. Vznik židovského štátu z ich pohľadu neznamenal žiadne bezprávie pre Arabov, žijúcich v Palestíne. Títo boli časťou arabského národa, ale nemali nikdy v dejinách zvrchované práva nad palestínskym územím. I otázka utečencov bola pre nich výsledkom neschopnosti arabských lídrov pristúpiť na kompromis a problém riešiť. Naopak, Palestínčania sa na vznik Izraela pozerali ako na akt uzurpácie európskymi usadlíkmi, ktorí ich vytlačili silou a zničili ich spoločnosť, majetok a spôsob života. Pre Palestínčanov boli Židia len náboženskou skupinou, nie národom. Sionizmus chápali ako formu kolonializmu.[19]
Na rozdiel od uvedených prístupov sa však stotožňujeme s názorom, že skupina, ktorá sa považuje za národ, nemôže byť tohto práva zbavená na základe faktu, že jej definícia národa nezodpovedá iným teoretickým či historickým kritériám. Ani Izraelčania ani Palestínčania sa nevzdajú jadra svojej identity – zeme, jazyka, náboženstva, histórie, spôsobu života.[20]
Už na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov sa pokúšali o mierovú iniciatívu v oblasti Veľká Británia a USA. Následne chceli zamedziť vplyvu ZSSR v regióne. „Mierová iniciatíva vychádzala z presvedčenia, že základným zdrojom arabského radikalizmu bolo založenie židovského štátu v roku 1948, ktoré bolo presadené silou zbraní. Čestný mier údajne mohol s týmto ponížením skoncovať. V tej dobe sa však už arabskí radikáli a nacionalisti neusilovali o žiaden ani čestný mier s Izraelom. Považovali židovský štát za cudzie teleso, ktoré bolo vysadené na tradične arabskom území na základe dvoch tisíc rokov starého nároku v snahe odčiniť utrpenie Židov, ktoré arabské národy nespôsobili.“[21]2 Podobne ako ostatné pokusy aj tento zlyhal a v päťdesiatych rokoch sa izraelsko-arabský konflikt ešte viac vyhrotil kvôli tzv. Suezskej kríze v roku 1956.
Zlom v konflikte z arabského hľadiska priniesol arabský summit v Káhire v roku 1964, na ktorom došlo k:
Prijatiu plánu kolektívnej vojenskej akcie, ktorý inicioval egyptský prezident G. A. Násir.
Vytvoreniu politickej reprezentácie, ktorá by zastupovala záujmy Palestínčanov t.j. k vzniku Organizácie pre oslobodenie Palestíny /OOP/[22].Vznik OOP v roku 1964 bol výsledkom snahy o unifikáciu palestínskej identity /vojenská organizácia – Palestínska oslobodzovacia armáda vznikla v roku 1965/.
Dôležitým medzníkom v izraelsko-arabskom konflikte bol rok 1967, v ktorom vypukla tzv. Šesťdňová vojna. Politológ A. Arian ju považuje za „kľúčový moment v izraelsko-palestínskom konflikte.“[23] Jej výsledkom bolo obsadenie sýrskych Golanských výšin, čím Izrael, okrem výhodnej strategickej pozície, získal i kontrolu nad bohatými zásobami vody. Voda z Golanských výšin poskytuje Izraelu približne 30%[24] zásob jeho pitnej vody. V Šesťdňovej vojne sa Izraelu podarilo obsadiť aj egyptský Suez, Gazu a pripojiť k svojmu územiu východný Jeruzalem a Západný breh, ktoré boli v tom čase pod správou Jordánska.
[1] Pozri: Listy SFPA, marec/apríl, 2002.
Holásek, P.: Mierový proces na Strednom východe a európska bezpečnosť. Výskumné centrum SFPA, Bratislava, 2000
[2] Pozri: Baskin, G.-al Qaq, Z. /ed./: Creating a Culture of Peace. IPCRI, Jerusalem, 1999, s. 48
[3] Krupp, M.: Sionismus a Stát Izrael. Vyšehrad, Praha, 1999, s. 69
[4] Tamže, s. 97
[5] Baar, V.: Národy na prahu 21. století. Emancipace nebo nacionalizmus? Tilia, Ostrava, 2001, s. 26
[6] Austrália, Kanada, Československo, Guatemala, Holandsko, Peru, Švédsko, Uruguaj, India, Irán, Juhoslávia.
[7] Pozri: Krupp, M.: Sionismus a Stát Izrael. Vyšehrad, Praha, 1992, s. 111
[8] Austrália, Kanada, Československo, Guatemala, Holandsko, Peru, Švédsko, Uruguaj
[9]Pozri: United Nations General Assembly Resolution 181. http://www.yale.edu/lawweb/avalon/un/res181.htm
[10] V čase vyhlásenia Štátu Izrael žilo na území historickej Palestíny asi 600 000 Židov a
1 200 000 Arabov. Čo sa týka územia pôvodne určeného pre vznik nezávislého Palestínskeho štátu: časť sa stala súčasťou Izraela; Jordánsko v roku 1950 anektovalo Západný breh /následne sa premenovalo zo Zajordánska na Jordánsko/; územie Gazy bolo pod správou Egypta, ktorý ho však nikdy neanektoval.
[11]Arci, J.: Nutnost nezměnitelné skutečnosti. In: Mezinárodní politika, č. 12, 2002, s. 21
[12] Historická Palestína je označenie pre oblasť súčasného Izraela, okupovaných území /Západného brehu, Gazy a východného Jeuzalema/. Golanské výšiny, Sinajský polostrov ani „bezpečnostné pásmo“ na juhu Libanonu do nej nepatria. Geograficky, ale nie politicky /keďže Palestínčania a Jordánci sú považovaní za dva národy/ táto oblasť niekedy zahŕňa i územie Jordánska.
[13] Pozri: Holásek, P.: Mierový proces na Strednom východe a európska bezpečnosť. Výskumné centrum SFPA, Bratislava, 2000, s. 13
[14]Pozri: Sachar, H. M.: Dějiny Státu Izrael. Regia, Praha 1998, s. 291
[15] Pozri: Baskin, G.-al Qaq, Z. /ed./: Creating a Culture of Peace. IPCRI, Jerusalem, 1999, s. 75
[16 Pozri: Sorby, K.: Korene Blízkovýchodného konfliktu. In: Listy SFPA, marec/apríl 2002, s. 18-19
[17]Pozri: United Nations General Assembly Resolution 194 (III).
http://www.us-israel.org/jsource/UN/unga194.html
[18] Holásek, P.: Mierový proces na Strednom východe a európska bezpečnosť. Výskumné centrum SFPA, Bratislava, 2000, s. 13 –14
[19] Pozri: Kelman, C. H.: The Role of National Identity on Conflict Resolution. Experiences from Israeli-Palestinian Problem-Solving Worksops. In: The Role of Social Identity in Reducing Intergroup Conflict, 2001, s. 192
[20] Pozri: Tamže, s. 196
[21] Kissinger, H.: Umění diplomacie. Od Richelieua k pádu Berlinské zdi. Prostor, Praha, 1996, s. 548
[22] OOP – organizácia palestínskych Arabov bola založená v roku 1964 v Jeruzaleme. Jej cieľom bolo oslobodiť všetky územia od izraelskej okupácie. Ako základňu využívala prevažne Sinaj a Gazu. Jej prvým predsedom bol A. Šubajrí. Zlom v pôsobení nastal v roku 1965, keď exilový Palestínčan J. Arafat /od r. 1969 predseda OOP/ založil hnutie Al-Fatáh /Arabské oslobodzovacie hnutie/. Následne zvolila taktiku priamych vojenských akcií voči Izraelu. Prelom v činnosti nastal v roku 1988 na zhromaždení Palestínskej národnej rady v Alžírsku, na ktorom OOP uznalo Izrael a vyjadrilo súhlas s vytvorením palestínskeho štátu v susedstve Izraela. Pozri: Vlček, D.: Organizácia pre oslobodenie Palestíny. In: Kulašik, P. a kol.: Slovník bezpečnostných vzťahov. Smaragd, Bratislava, 2002, s. 142
[23]Arian, A.: Politics in Israel. The Second Generation. Chatham House Publishers, Chatham, 1989, s. 24
[24] Pozri: Holásek, P.: Mierový proces na Strednom východe a európska bezpečnosť. Výskumné centrum SFPA, Bratislava, 2000
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Druze_Israel_Jusmine.jpg
