Medzi prvých teoretikov sionizmu zaraďujeme H. Kalishera. Vo svojej najvýznamnejšej práci Túžba po Sióne požaduje od Židov, aby sa sami podieľali na svojom vykúpení a to ešte pred príchodom Mesiáša. V súvislostí s tým žiadal kolonizáciu Palestíny.[1]
M. Hess spojil socializmus a židovský nacionalizmus. Ovplyvnený talianskym risorgimentom opísal vo svojej vrcholnej práci Rím a Jeruzalem situáciu Židov, navrhol jej riešenie – žiadal riešiť židovský problém založením socialistickej spoločnosti v Palestíne. Obnovenie Siónu bolo podľa neho jediným trvalým riešením anomálnej sociálnej úlohy, akú Židia hrali v tom čase vo svete. Jeho stanovisko nebolo ani tak náboženské ako sociologické. Židovský problém chápal ako problém národný – nie náboženský.[2] „Národný štát sa pre neho stal prirodzeným útvarom dejinného vývoja.“[3]
Medzi ruskými Židmi sa v 19. storočí začali šíriť myšlienky židovského osvietenstva – haskaly, ktoré sa pokúšalo dať do súladu židovskú a západnú kultúru. Okrem haskaly však myslenie Židov v Rusku ovplyvňovali pogromy, ktoré získali na intenzite po zavraždení cára Alexandra II.
Na pogromy v Rusku v roku 1881 reagoval P. Smolenskin. Revidoval svoje pôvodné názory, prestal odmietať Palestínu ako národné ohnisko židovského národa a tvrdil, že Židia už nemajú inú možnosť, ako emigrovať. Miestom kolektívnej emigrácie, ktorá by sa riadila zásadou solidarity, sa stal Erec Jisrael. Podobne ako P. Smolenskin, reagoval na pogromy aj jeden z hlavných predstaviteľov ľavicového hnutia Milovníci Siónu /Chovevej Cijon/ M. L. Lilienblum. Lilienblum poukazoval na skutočnosť, že aktérmi pogromov neboli len nižšie vrstvy ruskej spoločnosti a za obeť nepadli len ortodoxní Židia. I keď mal blízko k socialistickým myšlienkam, nespoliehal sa na víťazstvo proletariátu a upozorňoval na nebezpečenstvo genocídy. Židov vyzval na spoločnú akciu. Tou bola emigrácia do Palestíny. Na udalosti z roku 1881 reagoval i autor pamfletu Sebaemancipácia L. Pinsker. Pinsker upozorňuje na skutočnosť, že Židia stratili aktívnu úlohu v dejinách a stali sa pasívnym prvkom. Pri riešení židovského problému treba vychádzať z predpokladu – Židia sú národ, nielen náboženská komunita. Podľa Pinskera je nenávisť voči Židom spôsobená tzv. judeofóbiou, t.j. strachom zo Židov. Situácia Židov sa zlepší, keď získajú vlasť. Národy vo svete by tak začali Židov považovať za normálne ľudské bytosti. V otázke miesta, kde by sa mali Židia usadiť, nemal Pinsker spočiatku vyhranený názor /i keď sa nakoniec priklonil k Palestíne/. Dôležitý bol podľa neho samotný akt, nie miesto.[4]
Medzi najväčších intelektuálov a vizionárov sionizmu zaraďujeme A. Ginsberga, píšuceho pod menom A. Ha´am. Vo svojej tvorbe sa venoval duchovnej a kultúrnej renesancii judaizmu a zadefinoval praktické otázky, s ktorými sa sionizmus bude musieť po založení štátu vysporiadať. Tvrdil, že bude treba riešiť mnohé problémy /predovšetkým duchovné traumy/ židovskej väčšiny, ostávajúcej žiť za hranicami nového štátu. Varoval pred stratou identity u tých Židov, ktorí neodídu do Palestíny. Vyzval na rešpektovanie individuálnych práv Arabov. Realisticky pripomínal, že oblasť Palestíny bola vždy v záujme svetovej politiky. Predstavitelia sionizmu si tak musia uvedomiť, že vyhnúť sa konfliktom nebude možné. Vo svojej eseji Pravda z Krajiny izraelskej upozorňuje na potrebu riešenia arabského problému v Palestíne.[5]
A. Ha´am, patriaci medzi zakladateľov tzv. etického sionizmu, zaradeného medzi ľavicové prúdy, zdôrazňoval predovšetkým úlohu spravodlivosti v živote a patril i k obhajcom dvojnárodného štátu. Veril, že Židia by sa mali vrátiť do Palestíny, žiť podľa hodnôt judaizmu a stať sa príkladom pre ostatných. Je tak potrebná existencia židovskej komunity v Palestíne, vyžarujúca svoju kultúru do diaspóry. Jeho koncepcia stanovuje, že:
- spravodlivosť je kľúčom k judaizmu;
- ak sú Židia zachránení, ale princípy sa stratili, znamená to, že bol obetovaný judaizmus;
- keďže Židia žijú v spoločnej krajine s Palestínčanmi, znamená to, že ich osudy sú poprepájané. Musí sa tak nájsť spravodlivé riešenie pre Židov i Palestínčanov.[6]
Na potrebu riešiť arabskú otázku reagoval v roku 1907 J. Epstein v článku Skrytá otázka, v ktorom upozorňoval na dôležitosť problému „prevyšujúceho všetky ostatné“. I keď nenavrhol riešenie, podčiarkol zmätok, vládnuci v danej otázke.[7]
Hlavným prínosom T. Herzla, autora slávneho Židovského štátu, je prenesenie židovského problému do svetovej politiky. Daný problém sa tak stal problémom svetovým. Podobne ako Pinsker, nemal vyhranený názor na miesto vzniku štátu. Okrem Palestíny uvažoval i o Argentíne a východnej Afrike /Uganda/. Ďalším Herzlovým príspevkom bolo zvolanie prvého sionistického kongresu v Bazileji v roku 1897. Výsledkom bol tzv. Bazilejský program, podľa ktorého „sionizmus usiluje o zriadenie verejnoprávnej domoviny židovského národa v Palestíne. K dosiahnutiu tohto cieľa kongres chystá tieto prostriedky:
- Účelné osídlenie Palestíny židovskými poľnohospodármi, remeselníkmi a živnostníkmi.
- Miestne a obecné usporiadanie celého židovstva podľa zemských zákonov.
- Posilnenie židovského národného citu a vedomia.
- Prípravné kroky k dosiahnutiu súhlasu vlád, nutného k uskutočneniu sionistického cieľa.“[8]
Herzlov stúpenec M. Nordau navrhol, „aby sa termín Judenstaat /židovský štát/, ktorý dráždil Turkov, nahradil pojmom Heimstätte /usadlosť/. Ten sa nakoniec začal prekladať ako ‚národná domovina‘.“[9]
N. Syrkin zastával názor, „že Židia sú samostatný národ a majú svoj vlastný osud. Úspech však môžu dosiahnuť len v družstevníckom, kolektivistickom štáte: národná domovina tak musí byť od začiatku socialistická.“[10]
Ben Gurion sa počas svojho pôsobenia „riadil tromi nemennými princípmi. Po prvé – prioritou pre Židov sa musí stať návrat do zeme…Po druhé – tomuto procesu musí napomáhať i štruktúra novej obce v sionistickom duchu. Po tretie – kultúrnym spojítkom sionistickej spoločnosti sa musí stať hebrejčina.“[11]
Sionizmus nemôžme chápať ako homogénnu ideológiu. Okrem prevládajúcej ľavicovej – socialistickej vetvy, rozlišujeme dva ďalšie veľké prúdy – revizionistov a náboženských sionistov, ktorých vzájomné ideologické hranice sa častokrát stierajú.
Medzi predstaviteľov tzv. revizionistického sionizmu zaraďujeme V. Žabotinského, ktorý rozvinul teóriu integrálneho nacionalizmu. Bol zástancom nového a radikálneho sionizmu. Podstatným prvkom jeho nacionalistickej koncepcie bol monistický prístup, t.j. myšlienka vnútornej jednoty národa. „Pre program ‚revizionistov’ bol typický politický a územný maximalizmus. Žabotinskij si naplno uvedomoval, že dosiahnutie jeho cieľov sa nezaobíde bez zásadného stretu s arabským obyvateľstvom a na tento stret sa cieľavedome pripravoval. Jeho ideálom sionistu bol mladý človek, oddaný veci židovského národa a štátu, s disciplinovaným postojom k svojim nadriadeným a ovládajúci rôzne druhy zbraní. Radikálny bol i jeho postoj k britskému mandátu, ktorý mal byť zrušený a na jeho území /ako Palestíny tak i Zajordánska/ mala byť uznaná židovská štátnosť. Hranice nového židovského štátu revizionisti nikdy nevytýčili, ale vždy trvali na tom, že má ísť o štátny útvar, v ktorom budú Židia tvoriť väčšinu a bude v ňom platiť židovská legislatíva.“[12] V dvadsiatych rokoch minulého storočia Žabotinskij požadoval okamžitý vznik židovského štátu ako i židovských ozbrojených síl.
Spor medzi revizionistami a ľavicovými sionistami sa vyhrotil v období pred vyhlásením nezávislosti. „Už v roku 1947 vyjadrili velitelia Irgunu nesúhlas s rezolúciou Organizácie spojených národov /OSN/ o rozdelení Palestíny na židovskú a arabskú časť a zastávali názor, že by Izraelu mala pripadnúť podstatne väčšia časť biblickej domoviny.“[13] V dvadsiatych rokoch obviňovali revizionisti ľavicovú stranu Mapaj z tajnej dohody s Britmi a zo zrady židovskej veci. Ľavicoví sionisti, snažiaci sa o dohodu s britskou mandátnou správou, označili revizionistov za fašistov.[14]
Náboženský sionizmus, reprezentovaný v súčasnosti napr. Národnou náboženskou stranou, má množstvo permutácií. Všeobecne môžeme vyjadriť jeho ideu v túžbe návratu na Sión či do božského Jeruzalema. Podľa extrémnych variantov by Izrael mal byť kópiou starovekého hebrejského štátu, riadiaceho sa zásadami Tóry, v ktorom by mali rabíni rozhodujúci hlas.
[1] Pozri: Roucek, S. J. /ed./: Contemporary Political Ideologies. Littelfield, Adam & Co., New Jersey, 1961, s. 181-182;
[2] Pozri: Tamže.
[3] Johnson, P.: Dějiny židovského národa. Rozmluvy, Řevnice, 1996, s. 359
[4] Pozri: Avineri, Š.: Zrození moderního sionismu. Sefer, Praha, 2001, s. 63-88
[5] Pozri: Tamže, s. 116-127
[6] Pozri: Avineri, Š.: Zrození moderního sionismu. Sefer, Praha, 2001, s. 116-127
[7] Pozri: The Zionist Revolution. In: Dowty, A.: The Jewish State: A Century Later. Berkeley, University of California Press, 1998
[8] Krupp, M.: Sionismus a Stát Izrael. Vyšehrad, Praha, 1999, s. 43
[9] Johnson, P.:Dějiny židovského národa. Rozmluvy, Řevnice, 1996, s. 381
[10] Tamže, s. 425
[11] Tamže, s. 426
[12] Mendel, M.: Náboženství v boji o Palestínu. Judaismus, islám a křesťanství jako ideologie etnického konfliktu. Atlantis, Brno, 2000, s. 67
[13] Čejka, M.: Judaismus, politika a Stát Izrael. Mezinárodní politogický ústav, Brno, 2002, s. 149
[14] Pozri: Johnson, P.: Dějiny židovského národa. Rozmluvy, Řevnice, 1996, s. 429
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Declaration_of_State_of_Israel_1948.jpg?uselang=sk
