Ďalší z prístupov charakterizujúcich izraelsko-palestínsky konflikt predstavili na jar 2002 v článku The Last Negotiation. How to End the Middle East Peace Process, publikovanom vo Foreign Affairs H. Agha a R. Malley. Podľa nich treba odmietnuť tvrdenia, podľa ktorých je nemožné konflikt ukončiť, kým pretrvá nedôvera medzi jednotlivými stranami. „Nedôvera, nepriateľstvo a podozrievanie sú dôsledkami konfliktu a nie ich príčinou. Existencia vzájomnej dôvery nemôže byť podmienkou pre vznik dohody; dohoda bude dôveru vytvárať.“[1]
Konečná dohoda musí rešpektovať životné záujmy oboch národov a pomyselnú „červenú čiaru“, t.j. súbor požiadaviek, z ktorých žiadna zo strán nemôže ustúpiť. Medzi izraelské životné záujmy H. Agha a R. Malley zaraďujú zachovanie židovského charakteru štátu, bezpečnosť jeho občanov, získanie medzinárodnej legitimity a normalizáciu vzťahov s okolitými arabskými krajinami, zabezpečenie prístupu k židovským posvätným miestam a národným symbolom.
Spomínanou červenou čiarou pre Izrael je odmietnutie masového príchodu utečencov, ohrozujúcich židovský charakter štátu, uznanie Jeruzalema ako hlavného mesta Štátu Izrael, uznanie svätosti Chrámovej hory pre judaizmus, odmietnutie návratu k hraniciam z roku 1967, inkorporácia väčšiny existujúcich židovských osád do židovského štátu, neprítomnosť ďalšej armády medzi Jordánom a Stredozemným morom a stanovenie jordánskeho údolia ako de facto izraelskej bezpečnostnej hranice. Medzi palestínske životné záujmy patria: ukončenie okupácie, uznanie práva Palestínčanov na sebaurčenie, spravodlivé vyriešenie utečeneckého problému, spravovanie moslimských a kresťanských svätých miest v Jeruzaleme.
Palestínskou červenou čiarou je vytvorenie nezávislého štátu, rozloha ktorého bude stopercentným ekvivalentom rozlohy Západného brehu a Gazy, riešenie utečeneckého problému – utečencom bude poskytnutá šanca na návrat do oblastí, z ktorých ušli pred rokom 1949, uznanie Jeruzalema ako hlavného mesta palestínskeho štátu, bezpečnostné garancie pre nemilitarizovaný štát.
Po analýze týchto požiadaviek vidíme, že riešením môže byť anexia časti územia Štátom Izrael[2], pričom Palestínčania dostanú časť územia dnešného Izraela. Fyzické spojenie medzi Gazou a Západným brehom sa zabezpečí vybudovaním bezpečnej cestnej siete – cestným koridorom patriacim pod izraelskú zvrchovanosť.[3] Kontrola nad Chrámovou horou zostane v rukách Palestínčanov, v ktorých v skutočnosti bola i po dobytí východného Jeruzalema Izraelom v roku 1967. Izraelu, ktorý má menší záujem o správu oblasti ako na zachovaní jej fyzickej integrity, sa poskytnú garancie, zakazujúce akúkoľvek úpravu bez jeho výslovného súhlasu. Garantom riešenia bude medzinárodné spoločenstvo, zodpovedajúce za monitoring v oblasti.[4]
Oba národy stále nie sú schopné nájsť spoločnú reč v otázkach Jeruzalema, okupovaných území či palestínskych utečencov, čo znemožňuje cestu vzájomnej koexistencie. Svet vníma tento dlhodobý spor ako hlavný lokálny konflikt s obrovským regionálnym a globálnym dosahom, keďže sa odohráva v citlivej oblasti, akou Blízky východ bezpochyby je. Z veľkej miery je výsledkom antagonistických vzťahov medzi sionizmom a panarabizmom, t.j. ideológiami, ktoré boli v tomto regióne dominantné v prvej polovici dvadsiateho storočia, a ktoré hrajú svoju rolu dodnes.
Židovské aj arabské národné hnutie sa viac či menej úspešne pokúšali získať určitú pečať sekularizmu pre komunity, dovtedy spájané predovšetkým s konkrétnym náboženstvom. Spájali sa preto s veľmocami, ktoré mali v minulom storočí najväčší vplyv na osud sveta. I preto je izraelsko-palestínsky konflikt sporom, ktorý nesie časť bremena Studenej vojny.
Pre obe strany sa stalo národné hnutie zdrojom pozitívnej identity, národného oslobodenia a kultúrneho oživenia. Politické inštitúcie späté s národnými hnutiami – Štát Izrael, Organizácia pre oslobodenie Palestíny /OOP/ a následný vznik spoločenských, politických, ekonomických a kultúrnych inštitúcií sú centrálnymi symbolmi legitimity. Na strane druhej majú tie isté ideológie i negatívnu konotáciu – na národné hnutie druhého národa sa pozerajú výlučne nepriateľsky. Pre Izraelčanov predstavuje palestínsky nacionalizmus hrozbu pre ďalšie jestvovanie židovského štátu, palestínski Arabi videli v sionizme ohrozenie svojej existencie.[5]
Do roku 1948 bolo pre židovský národ typické typická na jednej strane dlhá historická tradícia, na strane druhej neexistencia vlastného štátu. Podobne ako v prípade moslimov aj u nich prevládala sebaidentifikácia na základe náboženstva a tradícií. „Pre Židov krajina Izraela je nielen národnou hodnotou, ale i posvätnou Krajinou /Holy Land/. S touto symbolickou hodnotou sa voľne viazala národná identita. Sionistické hnutie, ktoré vytvorilo svetovú sionistickú organizáciu roku 1897 (v Bazileji) nadviazalo na stáročnú clivosť po návrate do Zionu a realizovalo obnovenie židovského štátu…Východiskom pre právny stav nového štátu sa mal stať starožidovský kódex halakha, ktorý však bol za posledných 1800 rokov čiastočne zabudnutý a čiastočne už i erodovaný historickým vývojom. Stanoviská židovského spoločenstva na pokus obnovy sa veľmi líšili. Časť ortodoxných Židov podporovala plnú akceptáciu náboženskej interpretácie národnej identity. Iné skupiny, hlavne tie, ktoré žili v demokratických štátoch Európy a Ameriky, vychádzali už z nových štátotvorných prístupov a domnievali sa, že staré východiská treba plne zamietnuť. Tretia kompromisná skupina sa domnievala, že treba rozlišovať medzi sionizmom ako nábožensko-symbolickou utópiou a sionizmom ako reálnym politickým hnutím usilujúcim o obnovu Izraela.“[6]
Napriek tomu, že Štát Izrael je relatívne mladým štátom, židovská viera, tradície, zvyky sú tak staré ako biblický Starý zákon. V náboženských záležitostiach nie je pre žiadny národ typická taká konštantnosť a oddanosť ako je tomu práve v prípade judaizmu a Židov. Podobné príklady nájdeme i u Arabov – arabský nacionalizmus je fenoménom z počiatku 20. storočia. Náboženstvo – islam plní úlohu spojítka od 7. storočia, arabský jazyk – ďalší zo znakov národa je dokonca ešte starší. Výsledkom skoro dvojtisícročného rozdelenia Židov bola skutočnosť, že prestali byť homogénnou skupinou. Na strane druhej Arabi na území Palestíny neboli až do 20. storočia chápaní ako samostatný palestínsky národ ale ako súčasť arabského národa. Kryštalizácia národných hnutí /židovského, palestínskeho/ v 19. a 20. storočí je novodobým fenoménom.
Len ťažko možno hovoriť o existencii samostatného palestínskeho národa pred prvou svetovou vojnou. Arabi žijúci v Palestíne sa prakticky v žiadnych rysoch neodlišovali od iných Arabov žijúcich na Blízkom východe. Túžba po sebaurčení a vznik palestínskeho nacionalizmu boli až reakciou na procesy, ktoré sa postupne spúšťali od prelomu 19. a 20. storočia. O palestínskom nacionalizme v modernom zmysle slova môžeme hovoriť až po druhej svetovej vojne, resp. po vzniku židovského štátu. Židovský nacionalizmus – sionizmus[7] bol súčasťou európskeho národného hnutia – pozoruhodného javu 19. storočia. Arabský nacionalizmus zaraďujeme do prúdu afro-azijského nacionalizmu 20. storočia. Konečným impulzom pre jeho prejavenie bola I. svetová vojna, keď sa Arabi bojujúci na oboch stranách stali objektom záujmu hlavných strán konfliktu.[8]
Židovské národné hnutie bolo sčasti odpoveďou na antisemitizmus ale i holokaust /Šoah/. Palestínsky nacionalizmus vznikol i ako reakcia na katastrofu /al-Nakba/, v ich ponímaní – vyhnanie z vlastnej zeme.
Viera v obnovenie Sionu bola po mnoho storočí základným princípom židovskej viery a všadeprítomným elementom židovského života. Židovskú existenciu počas uplynulých dvoch tisícročí pritom ovplyvňovalo niekoľko faktorov[9]:
- zničenie druhého chrámu Rimanmi v r. 70 n.l. a následné vyhnanie Židov z ich krajiny;
- kryštalizácia halachy – židovského práva regulujúceho každodenný život;
- očakávanie príchodu Mesiáša; mesianistické koncepcie
- antisemitizmus, izolácia a prenasledovanie;
- Tóra, Národ a Zem – predstavujúce základ židovskej identity;
- formovanie /nehomogénnej/ ideológie sionizmu;
- opätovné osídľovanie Palestíny a následný vznik nezávislého štátu;
- boj o charakter štátu – demokratický a židovský štát alebo náboženský a židovský štát.
Ideológia sionizmu, ktorá je postavená na triáde – Sión, Izrael, Tóra, t.j., zem, národ a „boží odkaz “, mala rozhodujúci vplyv na masové prisťahovalectvo Židov na územie historickej Palestíny. Sionizmus predstavoval podporu bez materskej krajiny, bez podpory štátnej moci. Sionisti „vyzývali Židov žijúcich v rozličných krajinách a hovoriacich rôznymi jazykmi, aby sa usadili ďaleko, v odľahlej zanedbanej provincii Otomanskej ríše, v ktorej tisícky rokov predtým žili ich predkovia. Táto provincia však bola vtedy obývaná inými ľuďmi s vlastným jazykom a náboženstvom, národom, ktorý sa v prvotných mukách postavil proti židovskému projektu ako k nebezpečnému votreniu sa. Zakladateľ politického sionizmu T. Herzl neveril v ‚historické práva‘ a bol až pridobre informovaný na to, aby nevedel o škode, ktorú v devätnástom storočí spôsobili boje za tieto práva medzi Nemcami, Francúzmi a Rakúšanmi, ale aj na Balkáne.“[10]
Túžba po Sióne dostala novú dimenziu vznikom nacionalistických hnutí v Európe v 19. storočí. Sionizmus bol ovplyvnený ideálmi francúzskej revolúcie, liberalizmom, socialistickými myšlienkami ale i odkazmi biblických prorokov.
„Odmietol tradičný židovský spôsob života podľa halachy ale i ilúzie o asimilácii židovskej petit bourgeois a jej následný slávnostný vstup do európskej spoločnosti.“[11]
Politický sionizmus bol i reakciou na modernizmus západnej Európy a jej osvietenstvo a národné hnutia. Židia v tom čase získali politické práva, ale nenachádzali pochopenie pre svoje národné požiadavky. Naopak, vo východnej Európe sa stali objektom masových represálií. Výsledkom bola hromadná migrácia Židov predovšetkým do Spojených štátov amerických /USA/. Časť však odchádzala práve do Palestíny.
Sionistická doktrína sa zakladala na troch premisách:
- Židia sú národom a nielen náboženskou skupinou.
- Antisemitizmus ohrozuje židovskú existenciu.
- Pre zachovanie židovskej existencie je nevyhnutný vznik židovského štátu.
Sionisti pritom vychádzali zo štyroch predpokladov:
- Napriek životu v diaspóre zostali Židia jednotní.
- I keď boli nútení opustiť „zasľúbenú zem“, nepozerali sa na seba ako na ľudí bez domova, ale ako na národ, ktorého zem bola pod nadvládou cudzincov.
- Židia sú cudzincami všade okrem vlastnej krajiny.
- Jediným miestom, kde Židia môžu nájsť domov, je Izrael.[12]
[1] Agha, H.-Malley, R.: The Last Negotiation. How to End the Middle East Peace Process. In: Foreign Affairs, May/June 2002, s. 12
[2] Okrem prístupov uvádzaných v práci musíme spomenúť i názory, požadujúce medzinárodnú intervenciu ako riešenie konfliktu. Medzi zástancov tohto riešenia môžeme zaradiť G. Barzilaia z Univerzity v Tel Avive, ktorý tvrdí, že jediným možným riešením je „medzinárodná intervencia so súhlasom oboch strán“. Pozri: Gábelová, B.: Jediným možným riešením konfliktu je medzinárodná intervencia. In: Listy SFPA, marec/apríl 2002, s. 12
[3] Pozri: Agha, H.-Malley, R.: The Last Negotiation. How to End the Middle East Peace Process. In: Foreign Affairs, May/June 2002, s. 13-14
[4] Pozri: Tamže, s. 14
[5] Pozri: Kelman, C. H.: The Political Psychology of the Israeli-Palestinian Conflict: How Can We Overcome the Barriers To a Negotiated Solution? In: Political Psychology, No. 3, 1987, s. 361
[6] Ivanička, K.: Geopolitika a globalizácia v postmodernistickom svete. In: Politické vedy, č. 4, 2000, s. 70
[7] Pojem sionizmu prvýkrát použil Nathan Birnbaum v spise Národné obrodenie /1885/.
[8] Pozri: Johnson, P.: Dějiny židovského národa. Rozmluvy, Řevnice, 1996, s. 419-420
[9] Pozri napr.: Baskin, G.-al Qaq, Z. /ed./: Creating a Culture of Peace. IPCRI, Jerusalem, 1999
[10] Elon, A.: Izraelčania a Palestínčania: Kde sa stala chyba? In: Slovo, č. 10, 2003
[11] Baskin, G.-al Qaq, Z. /ed./: Creating a Culture of Peace. IPCRI, Jerusalem, 1999, s. 11
[12] Pozri: Baskin, G.-al Qaq, Z. /ed./: Creating a Culture of Peace. IPCRI, Jerusalem, 1999, s. 12
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/
