Konflikt znamená „nesúlad, protiklad alebo kolíziu zúčastnených strán, situáciu, keď skupina alebo jednotlivec sú v cieľavedomom spore s jednou alebo viacerými skupinami alebo jednotlivcami. Je to zápas o hodnoty týkajúce sa zachovania alebo zvýhodnenia statusu alebo moci, v ktorom je cieľom odporcov neutralizovať, zraniť alebo odstrániť rivala.“[1] Konečnou formou konfliktu je vojna. Konflikt nemožno stotožňovať s konkurenciou, „v konflikte na rozdiel od konkurencie sa rivali cielene snažia upevniť svoje postavenie na úkor postavenia ostatných, snažia sa protivníka odstrániť z oblasti sporu, alebo ho dokonca zničiť.“[2] Musíme takisto rozlišovať konflikt a napätie, „napätie znamená skryté nepriateľstvo, strach, podozrenie, vnímanie divergencie záujmov a možno i priania nadradenosti či získania nezávislosti; ale strach spravidla neprechádza od postojov a vnímania k aktuálnym vzájomným nepriateľským činom.“[3]
Izraelsko-palestínsky konflikt je konfliktom jedinečným, „je to jediný národnostný konflikt, v ktorom obom stranám ide nie o časť, ale o celé sporné územie. Palestínčania aj Izraelčania si nárokujú celé územie Palestíny /Eretz Izraela/ a…obe strany majú pre svoje nároky mnoho politických, hospodárskych, geografických i kultúrne-historických argumentov.“[4]
Podľa iných koncepcií ide o „konflikt medzi dvoma národnými hnutiami a jeho riešenie je možné iba na základe vzájomného uznania a kompromisu, ktorý vezme do úvahy základné práva a požiadavky oboch strán, vynúti si ústupky oboch strán a tieto ústupky budú bolestné /každá strana sa považuje byť v plnom práve/ a teda bude treba prekonať na oboch stranách prirodzene vznikajúci odpor.“[5]
Arabsko-izraelský konflikt nevznikol ako klasický produkt studenej vojny. Svojím pôvodom a vo svojej podstate išlo o národný konflikt, o konfrontáciu dvoch strán, ktoré si robia nároky na rovnaké územie, o zápas medzi Arabmi a Židmi. Okrem národného mal predmetný konflikt viac aspektov – napr. územný a náboženský. Až v polovici päťdesiatych rokov 20. storočia, v súvislosti s utvorením aliancie medzi radikálnym arabským nacionalizmom /nasírizmom/ a Sovietskym zväzom, sa regionálny arabsko-izraelský konflikt premenil na konfrontáciu medzi superveľmocami a dostal novú dimenziu.[6]
- Baar o počiatkoch izraelsko-palestínskeho konfliktu píše, že „na počiatku stála snaha vyznávačov judaizmu vrátiť sa po storočiach života v diaspóre do krajiny, v ktorej judaizmus už začiatkom 1. tisícročia pred n.l. vznikol. Bariéry v spoločnosti, ktoré judaistom vytvorila kresťanská civilizácia /a v menšej miere i islamská/ im umožnili uchovanie vlastnej identity a čiastočne i jazyka. Títo začali byť chápaní ako svojbytný národ náboženského typu. Ich návrat do domoviny však nebol bez problémov. V priebehu storočí sa mnohokrát zmenili vlastníci i obyvateľstvo, biblické označenia Izrael, Judea, Galilea vystriedala arabská Palestína.“[7] Sťahovaniu Židov do Palestíny sa Arabi od počiatku 20. storočia bránili. Prekážala im skutočnosť, že novým židovským prisťahovalcom bola prideľovaná pôda, i keď sa prevažne jednalo o pôdu nikým neobrábanú. Výzvou pre Arabov však boli i ekonomické úspechy prisťahovalcov. Vzťahy medzi oboma komunitami zhoršilo i nadviazanie užších kontaktov medzi Arabmi a hitlerovským Nemeckom.[8]
Náboženský prvok, ktorý tu existoval od počiatku, možno identifikovať aj na základe empirických analýz vzťahu medzi náboženstvom a konfliktom spracovaných J. Foxom[9]:
- Existencia náboženských rozdielov zvyšuje pravdepodobnosť výskytu a intenzitu konfliktov. Výsledkom je skutočnosť, že čím je krajina po náboženskej stránke diverzifikovanejšia, tým majú náboženské konflikty tendenciu byť násilnejšie. Rovnako, ak v prípade etnických konfliktov zohráva úlohu náboženská otázka, zvyšuje sa nebezpečenstvo politickej, ekonomickej, kultúrnej diskriminácie.
- Náboženské rozdiely vplývajú na dynamiku konfliktov. V prípade, že sa v etnickom konflikte vyskytujú i náboženské spory, zvyšuje sa pravdepodobnosť nepokojov. Rovnako v prípade krajín, kde otázka náboženstva zohráva významnú úlohu, možno v politickej diskusii očakávať, že náboženské problémy budú artikulované intenzívnejšie ako iné.
- Náboženstvo má vplyv na diskrimináciu etnických menšín. Náboženská diskriminácia je pravdepodobnejšia v krajinách, kde náboženstvo zohráva v politickom systéme významnú úlohu. Táto diskriminácia je pravdepodobnejšia v prípade, keď menšiny síce patria do rovnakého kultúrneho spoločenstva ako väčšina, ale nevyznávajú rovnaké náboženstvo.
- V prípade autokratických režimov je diskriminácia náboženských menšín pravdepodobnejšia ako v prípade demokracií.
- Režimy moslimských krajín sú podľa používaných kritérií najviac autokratické.
Dôležitou je i skutočnosť, že úloha náboženstva zohráva v tomto regióne oveľa väčšiu rolu než kdekoľvek inde vo svete.
Podľa nášho názoru však náboženstvo nemožno považovať za prekážku riešenia konfliktov. Prekážkou je jeho zneužitie na ideologické, resp. propagandistické účely. Príkladom môže byť Šesťdňová vojna, výsledky ktorej sú pre radikálnych islamistov božím trestom, naopak pre ortodoxných Židov vôľou Boha. Európa a severná Amerika hlásiace sa k židovsko-kresťanským koreňom, na mnohých prípadoch dokázali, že náboženstvo nestojí v ceste humanitným ideám. Takisto islam sa mnohokrát prejavil ako tolerantné vierovyznanie. Pozdravom salaam /mier/ sa dennodenne zdravia milióny moslimov.
Avšak v prípade, že sa náboženské rozdiely stanú dominantným problémom konfliktu, stane sa tento neriešiteľný.
Otázkou úlohy islamu v procese vyvolávania konfliktov sa zaoberal i S. Huntington, ktorý presadzoval myšlienku „krvavých hraníc“ islamu a predpovedal, že dynamika konfliktu civilizácií v období po Studenej vojne ešte posilní a zintenzívni tento fenomén.[10] S. Huntington vyzdvihuje tri skutočnosti: konflikty v tomto období budú konfliktmi medzi civilizáciami nachádzajúcimi sa v presne vymedzených hraniciach geografických regiónov, obzvlášť bežné a násilné budú konflikty zahrňujúce islamskú civilizáciu a islamská civilizácia sa stane najväčšou hrozbou pre západnú civilizáciu.[11]
K predmetnému konfliktu zaujala stanovisko aj kresťanská teológia. Luteránsky biskup M. A. Younan rozdeľuje veriacich, ktorých sa izraelsko-palestínsky konflikt týka, do dvoch skupín[12]:
- Veriacich, ktorí sa pozerajú na Sväté písmo, ako na nástroj ospravedlňujúci vlastníctvo zeme, izraelskú vojenskú okupáciu a výstavbu židovských osád na Západnom brehu a v Gaze. M. A. Younan vidí hlavné nebezpečenstvo v tom, že táto skupina veriacich urobila z Boha nástroj svojho boja za čisto svetské problémy. Z Boha sa tak stáva časť problému.
- Veriacich, ktorí poznajú politickú realitu, ale zároveň hľadajú v Svätom písme spôsob, ako môže náboženstvo pozitívne prispieť k riešeniu izraelsko-palestínskeho konfliktu.
Pri riešení tohto sporu upozorňuje M. A. Younan na dva momenty:
- Je nevyhnutné, aby popri Štáte Izrael vznikol nezávislý palestínsky štát a ukončila sa izraelská okupácia. Okupáciu, ktorá je deštruktívnou tak pre okupanta ako i okupovaného, považuje za hriech proti Bohu a ľudskosti. Upozorňuje, že Boh chce, aby ľudia žili vo vzájomnej úcte a mali všetky ľudské, náboženské a politické práva.
- Vo všetkých troch náboženstvách /islam, judaizmus, kresťanstvo/ Boh ľudí vyzýva, aby nielen odsudzovali nespravodlivosť, ale starali sa o humanitu pre všetkých ľudí. Je potrebné, aby sme Boha nehľadali len v sebe ale i vo svojom nepriateľovi. Svätá zem sa stane zasľúbenou len vtedy, ak ľudia budú akceptovať svoju odlišnosť a všetkým priznajú práva, ktoré im dal Boh.
Izraelsko-palestínsky konflikt sa odohráva v oblasti, ktorú poznáme pod názvami Erec Jisrael, Palestína, Izrael, Svätá zem. Korene konfliktu sa datujú na začiatok 20. storočia, t.j. do obdobia niekoľkých desaťročí pred vznikom Štátu Izrael, existencia ktorého je výsledkom sionistického úsilia o zriadenie židovskej národnej domoviny.
Sionizmus ako moderné židovské národné hnutie sa objavil na prelome 19. a 20. storočia a bol jedným z impulzov pre vznik arabského nacionalizmu, panarabizmu. Arabské a židovské národné hnutia tak existujú vo vzájomných antagonistických vzťahoch už približne jedno storočie v oblasti označovanej ako Blízky východ.
Anglosaská literatúra od začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia používa v prevažnej miere označenie Stredný východ /Middle East resp. Middle East and North Africa/. Označuje tak geografický región siahajúci od severnej Afriky až po indický subkontinent. Pre účely tejto práce budeme používať termín Blízky východ, zaužívaný v prevažnej miere v našej odbornej literatúre.
Medzi základnú novú „domácu“ literatúru k štúdiu zaraďujeme najmä napr. práce orientalistov M. Mendela /Náboženství v boji o Palestínu. Judaismus, islám a křesťanství jako ideologie etnického konfliktu, Židé a Arabové. Dialog idejí a zbraní/ a L. Kropáčka /Islamský fundamentalizmus/, ktoré kladú dôraz predovšetkým na vyčerpávajúcu duchovno-ideologickú analýzu procesov prebiehajúcich v blízkovýchodnom regióne /i keď dielo L. Kropáčka Blízky východ na přelomu tisíciletí – Dynamika přeměn v muslimskem sousedství Evropy tento rozmer značne prekračuje a analyzuje celý rad problémov, s ktorými sa moslimovia na prelome milénia stretávajú/.
Domáci autori – V. Baar či P. Holásek, okrem historického výkladu reagujú na aktuálne problémy, s ktorými sa musia oba národy – židovský a palestínsky, vyrovnať. Z domácej literatúry nesmieme opomenúť aktuálnu a v našom prostredí ojedinelú prácu M. Čejku Judaismus, politika a Stát Izrael. Autor sa v predloženej knihe zameral na vzťah judaizmu a politiky v jedinom štáte, kde je judaizmus väčšinovým náboženstvom, v Štáte Izrael. Čejka následne zdôrazňuje fakt, že Izrael má oveľa bližšie k judaizmu a k jeho špecifikám, zatiaľ čo väčšina svetových demokracií sa viac či menej opiera o kresťanstvo a jeho hodnoty. Judaizmus je oproti ostatným veľkým náboženstvám geograficky viazaný ku konkrétnemu regiónu. M. Čejka objasňuje nasledujúce problémy:
- dôvody dosiahnutia a dodržiavania status quo v otázkach vzťahu štátu a náboženstva v Izraeli;
- dopady tohto status quo na izraelskú spoločnosť a na stranícko-politicky systém;
- jeho dopady na izraelsko-palestínsky konflikt.
Český autor prof. Wanner v publikácii Krvavý Jom Kippur. Čtvrtá a pátá arabsko-izraelská válka ve světové politicečitateľa fundovane, zrozumiteľne a zároveň prehľadne oboznamuje predovšetkým s vojenskou históriou Blízkeho východu v rokoch 1967-1977. Dôraz kladie na izraelsko-arabský konflikt, a nevyhýba sa ani vnútornej politike krajín v spomínanom regióne. Okrem Izraela, Sýrie či Egypta má tak čitateľ možnosť oboznámiť sa s vnútropolitickou situáciou uvedeného desaťročia i v krajinách ako Jordánsko, Líbya, Jemen či Saudská Arábia. Autor neopomenul ani analýzu postoja OSN a vtedajších veľmocí – USA a ZSSR a činnosti spravodajských služieb v tomto období.
Na potrebu vnímania izraelskej spoločnosi v zmysle vzťahu predmodernizmus-modernizmus –postmodernizmus upozorňuje prof. K. Ivanička. Ten okrem toho vo svojich prácach pripomína nevyhnutnosť prechodu do poznatkovo orientovanej spoločnosti. Svoje analýzy neskôr aplikuje na konkrétne regióny sveta.
Práce prof. medzinárodného práva J. Azuda a prof. O. Krejčího možno využiť najmä pri medzinárodno-právnych súvislostiach, rozbor ktorých je nevyhnutný pre správne pochopenie procesov prebiehajúcich v spomínanom regióne.
Bazálnou súčasťou bibliografie sú historické publikácie – napr. možno siahnuť po dostupných dielach napr. P. Johnsona, M. Gilberta, H. Kissingera a M. H. Sachara. Odbornú literatúru, ktorá sa podrobne venuje výkladu sionizmu, zastupujú napr. autor práce Sionismus a Stát Izrael M. Krupp a predovšetkým autor publikácie Zrození moderního sionismu, profesor Hebrejskej univerzity Š. Avineri.
Prof. Avineri predkladá koncepcie tých politikov, novinárov, spisovateľov a filozofov, ktorí sú neoddeliteľne spojení so vznikom a neskorším rozvojom sionizmu, v ktorom autor vidí najvýznamnejšiu revolúciu v židovskom živote.
Mimo monografií treba upozorniť na /rôznorodé – z pohľadu názorov či hodnotenia/ odborné články publikované v domácich a zahraničných odborných časopisoch /Foreign Affairs, Journal of Palestine Studies, Middle East Quarterly, Journal of International Affairs, Le monde diplomatique, Mezinárodní politika, Politologický časopis, Politické vedy, publikácie SFPA a pod./. Autori v nich reagujú na súčasné problémy, ktorým musia Izraelčania a Palestínčania čeliť a následne ponúkajú scenáre ďalšieho vývoja, resp. alternatívy riešenia pre zainteresované strany. V podobnom duchu sú zamerané i zborníky a publikované výsledky výskumu rôznych vládnych, mimovládnych inštitúcií či think tankov /napr. International Crisis Group, The Foundation for Middle East Peace/. Osobitnú pozornosť možno venovať i prácam skupiny expertov združených okolo profesora Harvardskej univerzity H. C. Kelmana.
Podstatná časť prameňov sa získava z elektronických zdrojov, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou získavania informácií. Ide najmä o sprostredkovanie obsahu rezolúcií OSN, vzťahujúcich sa k predmetnému problému. Okrem prameňov medzinárodného práva nám internet slúži i na štúdium a následné sprostredkovanie názorov popredných politikov, akademikov a náboženských reprezentantov. Rovnako možno odporúčať i návštevu stránok akademických inštitúcií pracujúcich priamo v oblasti – napr. Tel Aviv University, Birzeit University a pod., či publikácie reagujúce na udalosti na Blízkom východe /Middle East Review, rešpektovaný denník Jerusalem Post či Haaretz/, príp. na materiály inštitúcií, ktoré sledujú situáciu v regióne /The Foundation for Middle East Peace/… Na záver snáď len upozornenie, že predchádzajúci zoznam literatúry nevylučuje tendenčnosť, či zaujatosť niektorých zo spomínaných titulov.
[1] Kulašik, P.a kol.: Slovník bezpečnostných vzťahov. Smaragd, Bratislava, 2002, s. 82
[2] Krejčí, O.: Mezinárodní politika. Ekopress, Praha, 2001, s. 140
[3] Tamže, s. 140
[4] Arci, J.: Izraelsko-arabské narovnanie. Viac ako koniec začiatku: začiatok konca. In: Mezinárodní politika. č. 9, 1993, s. 19
[5] Tamže, s. 19
[6] Pozri: Avineri, S.: The Middle East in Perspective: Israel, the Palestinians and the Arab World. In: Europe in Global Changes, Bertelsman Foundation Publishers, 1993, s. 228
[7] Baar, V.: Národy na prahu 21. století. Emancipace nebo nacionalizmus? Tilia, Ostrava, 2001, s. 260
[8] Pozri: Tamže, s. 260
[9] Pozri: Fox, J.: Are Middle East Conflicts More Religious? In: Middle East Quarterly, Fall 2001 http://www.meforum.org/article/135
Fox, J.: The Effects of Religious Discrimination on Ethnic Protest and Rebellion. In: Journal of Conflict Studies, Fall 2000, s. 16 -43
Fox, J.: The Influence of Religious Legitimacy on Grievance Formation by Ethnoreligious Minorities. In: Journal of Peace Research, No. 36, 1999, s. 289 – 307
Fox, J.: The Salience of Religious Issues in Ethnic Conflicts. In: Nationalism and Ethnic Politics, Autumn 1997, s. 1 -19
[10] Pozri: Huntington, S.: Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Rybka publishers, 2001, Praha
[11] Tamže.
[12] Pozri: Younan, M. A.: Yearning for the promised land.
ilustračné foto: pixabay.com
