V úzkom zmysle slova problém vlastníctva jadrových zbraní Kórejskou ľudovodemokratickou republikou (KĽDR) a v širšom zmysle slova problém zabezpečenia mieru na Kórejskom polostrove cestou demokratickej transformácie tejto krajiny. Problém je dôsledkom dlhodobej taktiky KĽDR, spočívajúcej na zostrovaní situácie s cieľom donútiť zainteresované krajiny – predovšetkým USA a Kórejskú republiku (KR) – zahájiť vzájomný dialóg spojený s ekonomickou pomocou a s úsilím získať čas potrebný na politické prežitie režimu. KĽDR vsádza na psychologický efekt hrozby vzniku novej nukleárnej mocnosti, ktorý by jej umožnil stať sa rovnocenným partnerom veľmocí aj napriek existujúcej politickej izolácii vodca režimu Kim Čong-ila (syna Kim Ir Sena), ako aj ekonomickej charakteristiky KĽDR ako jednej z najchudobnejších krajín sveta.
Prvá jadrová kríza vznikla v roku 1993, keď KĽDR pohrozila, že odstúpi od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, ktorú podpísala v roku 1985. Na jar roku 1994 oznámila, že začne spracovávať rádioaktívny odpad zo svojho reaktora bez povolenia monitorovať tento proces medzinárodnou inšpekciou. Znamenalo by to možnosť získať plutónium na výrobu 5 až 6 jadrových náloží.
V októbri 1994 USA a KĽDR podpísali historické Rámcové vyhlásenie, ktorého podstatou bol súhlas KĽDR sa zmrazením jadrového programu, s uzatvorením jadrového reaktora pracujúceho na báze grafitových tyčí a s prítomnosťou expertov Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE). USA sa zaviazali pomôcť pri výstavbe komplexu pracujúceho na báze ľahkovodných reaktorov, zorganizovať medzinárodné konzorcium na financovanie a vybudovanie jadrovej elektrárne a dodávať ropu v objeme 500-tisíc ton každoročne až do zakončení montáže prvej jadrovej elektrárne. V roku 1995 vznikla Organizácia pre rozvoj energetiky na Kórejskom polostrove (Organizácie) s úlohou organizovať dodávky mazutu a projekt výstavby dvoch reaktorov.
Na základe tohto vývoja sa v druhej polovici 90. rokov začali postupne rozvíjať obmedzené diplomatické kontakty oboch krajín. V novembri 1997 sa stretli vysokí predstavitelia KĽDR a USA vo Washingtone. V júli 2000 sa konala prvá schôdzka najvyšších predstaviteľov oboch kórejských štátov. Následne došlo zo strany USA voči KĽDR k zmierneniu ekonomických sankcií.
Vzťahy oboch krajín sa zhoršili po nástupe administratívy G. Busha, ktorá odmietla „mäkký“ prístup administratívy B. Clintona, prerušila dialóg s KĽDR a začala vyžadovať konkrétne kroky v oblasti ľudských práv. Po tom, čo KĽDR začala pociťovať dôsledky obmedzenia ekonomickej pomoci a vzrástli jej obavy z možnosti obdobnej vojenskej akcie USA ako voči Iraku, snažila sa za pomoci získania svetovej verejnosti o obnovenie dialógu s USA. Vyjadrila ochotu obnoviť dialóg s vonkajším svetom, realizovať postupné ekonomické reformy a za vyčiarknutie zo zoznamu krajín tvoriacich „os zla“ dokonca ponúkla svoju účasť v protiteroristickej koalícii.
V októbri 2002, po tom čo sa zo strany USA nedostavili očakávané reakcie, KĽDR potvrdila svoje rozhodnutie pokračovať vo výrobe obohateného uránu nutného na výrobu jadrových zbraní. Odpečatila jadrový komplex Jongbon, odpojila zariadenie MAAE na jeho monitorovanie a vyhostila z krajiny jej expertov. Znamenalo to vážne narušenie nie len Rámcovej dohody s USA z roku 1994, ale i prístup KĽDR k Zmluve o nešírení jadrových zbraní z roku 1985, Zmluvy o garanciách s MAAE a Spoločnej deklarácie KĽDR a KR o vyhlásení Kórejského polostrova za bezjadrovú zónu z roku 1992. Po tom, čo na jeseň 2002 kórejská jadrová kríza vstúpila do novej etapy, Rada riaditeľov Organizácie (EÚ, KR, USA a Japonsko) prijala rozhodnutie prerušiť dodávky mazutu a pozastaviť budovanie komplexu reaktorov.
Ukazuje sa, že cieľom „jadrového priznania“ KĽDR ako aj ostatných krokov bolo vynútiť si zahájenie dvojstranného dialógu s USA, v rámci neho uzatvoriť dohodu o nenapadnutí, normalizovať vzťahy a získať ďalšiu ekonomickú pomoc výmenou za nový sľub prerušenia prác na jadrovom programe. KĽDR, ktorá pôvodne požadovala bilaterálne rokovania s USA, nakoniec súhlasila s účasťou na mnohostranných rokovaniach šiestich krajín (KĽDR, KR, USA, Ruska, Číny a Japonska) o tejto otázke v Pekingu.
Jedným z dôležitých motívov konania mnohostranných rokovaní je, že jadrový program KĽDR sa týka nie len dvojstranných vzťahov medzi USA a KĽDR, ale predstavuje základnú otázku bezpečnosti nielen na Kórejskom polostrove, ale v celej severovýchodnej Ázii. Navyše mnohostranný formát rokovaní nedáva KĽDR možnosť oklamať susedné štáty.
Problémom mnohostranných rokovaní je však aj existencia rôznych záujmov a priorít jednotlivých krajín a neľahká koordinácia ich pozícií v celej šírke existujúcich problémov:
- medzinárodným spoločenstvom kontrolované zrieknutie sa KĽDR jadrového programu vojenského charakteru ako rozhodujúcej podmienky úspešného riešenia ostatných problémov;
- nahradenie Dohody o prímerí z roku 1953 podpísanej Čínou, USA a KĽDR naviazaním normálnych diplomatických vzťahov medzi USA a KĽDR;
- normalizácia vzťahov medzi KĽDR a Japonskom;
- priznanie medzinárodnoprávnych garancií bezpečnosti KĽDR zo strany USA a ostatných účastníkov mnohostranných rokovaní;
- dohoda o skoordinovanej ekonomickej pomoci spojená so súhlasom KĽDR s realizáciou postupných ekonomických reforiem.
Doteraz skončené dve kola rokovaní nepriniesli žiadny konkrétny výsledok či zásadnejší pozitívny prielom v riešení problému nešírenia jadrovej a raketovej technológie na Kórejskom polostrove.
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:North_Korean_soldiers_are_marching.JPEG
