Volebný proces v Afganistane – kampaň a kandidáti
Kampaň a kandidáti
Volebná kampaň pred prezidentskými voľbami sa začala 7. septembra. Ukončená bola po 30 dňoch, teda dva dni pred samotným hlasovaním. O prezidentský úrad sa uchádzalo 18 kandidátov, 17 mužov a jedna žena. Na to, aby sa niektorý z nich stal prezidentom, potreboval v prvom kole získať minimálne 50 percent + jeden hlas, teda absolútnu väčšinu hlasov. Ak by žiadny z kandidátov túto podmienku nesplnil, uskutočnilo by sa druhé kolo, v ktorom by sa stretli dvaja kandidáti, ktorí získali v prvom kole najviac hlasov.
Treba poznamenať, že žiadny z kandidátov nebol z volebného procesu vyradený. To môže dokazovať dve skutočnosti. Prvú, že formálne bolo všetko v poriadku. Závažnejšia je však druhá, a to, že JEMB nebola ochotná podrobne preskúmať minulosť jednotlivých kandidátov a pozadie ich kandidatúry, aby sa neskôr nemusela zaoberať prípadnými kauzami. Tým chcela zrejme zabrániť akýmkoľvek politickým obvineniam či nepokojom spôsobeným tým, že sa niektorý kandidát snaží vyradiť svojho súpera z hry.1 Toto by sa mohlo vypomstiť hlavne Hamídovi Karzajovi, ktorý i bez toho čelil početným obvineniam zo strany ostatných kandidátov, že zneužíva svoje právomoci v predvolebnom boji. Ak by totiž neexistovali takéto „neformálne“ prekážky, nebolo by zložité dokázať, že Rašíd Dostúm, Júnis Kanúní či Muhammad Mohakik sú buď lídrami ozbrojených nevládnych zložiek, alebo sú na ne napojení. A to mohol byť podľa platnej legislatívy dostatočný dôvod na ich vyradenie z volebného procesu. Karzaj preto, uvedomujúc si svoju silnú pozíciu, nechal túto možnosť nepovšimnutú. S postupujúcim časom totiž začínalo byť jasné, že víťazstvo by mu nemalo ujsť. Pravdepodobne teda malo ísť len o to, či sa tak stane už v prvom kole, alebo sa bude musieť postaviť niektorému z vyzývateľov aj v kole druhom.
Vyvstáva však otázka, ako je možné, že sa v tak komplikovanej situácii v akej sa nachádza dnešný Afganistan, a za ktorú nesie nemalú zodpovednosť i samotný prezident, mohol Karzaj spoliehať na tak výraznú podporu voličov? Ako už bolo spomenuté, oblasti vzdialenejšie od Kábulu totiž stále ovládajú miestni velitelia a nie centrálna vláda, viac ako polovicu HDP štátu (čo je päťnásobok rozpočtu vlády) tvorí obchod s drogami a pestovanie ópia, okolo 70 percent ľudí žije pod hranicou absolútnej chudoby. Nehovoriac už o meškajúcich reformách súdnictva, katastrofálnej korupcii a silnom postavení zvyškov Talibanu v napojení na al-Káidu v južných a juhovýchodných častiach krajiny.
Odpovedí (viac či menej racionálnych) sa ponúka hneď niekoľko. Azda najzávažnejšou z nich bola absencia iného veľmi silného kandidáta. Kandidáta, ktorý by v etnicky i nábožensky diverzifikovanom Afganistane dokázal osloviť širšie vrstvy obyvateľov. Platí to i o bývalom ministrovi školstva a etnickom Tadžikovi Júnisovi Kanúním, o ktorom znalci miestnych pomerov do istého času tvrdili, že by ako jediný zo zvyšných sedemnástich kandidátov mohol Karzaja poraziť. S približujúcimi sa voľbami sa však situácia zmenila. Vo veľkej miere k tomu prispel krach projektu tzv. Kooperačnej rady, ktorá vznikla ako združenie pätnástich kandidátov (vrátane Kanúního) na princípe „všetci proti Karzajovi“2. Inými slovami, kandidáti mali v rámci nej koordinovať svoje kampane v záujme porážky vtedajšieho prezidenta. Väčšina z nich však nebola schopná vzdať sa kandidatúry a zhodnúť sa na jedinom politikovi, ktorý by dokázal byť Karzajovi rovnocenným súperom.
Okrem toho sa v rámci rady už pred začiatkom tridsaťdňovej kampane ukázali dosť výrazné vnútorné rozpory, ktoré nahrávali dočasnému prezidentovi. Hlavný spor sa týkal požiadavky na odstúpenie Karzaja z funkcie ešte pred voľbami. Tá sa objavila už 19. júla, kedy zatiaľ len 9 kandidátov na spoločnej tlačovej konferencii v Kábule vyjadrilo požiadavku na zmenu volebného zákona a pohrozilo, že ak tak vláda neurobí, podajú podnet na domáce i medzinárodné súdy. Ich hlavnou námietkou bolo, že na prípravu volebného zákona dohliadal práve Karzaj, to znamená nedodržala sa zásada nezávislosti. Okrem toho nesúhlasili s klauzulou, podľa ktorej každý kandidát musí mať k dispozícii 10 tisíc kópií voličských kariet (podpisov) a musí zaplatiť poplatok v prepočte 1000 amerických dolárov. Čo je však závažnejšie, nepáčilo sa im, že podľa zákona sa musí každý kandidát pred konaním volieb vzdať verejnej alebo vojenskej funkcie, ktorú zastáva. To však neplatilo pre Karzaja, ktorý získal zákonnú výnimku. Ako sa neskôr ukázalo, práve táto klauzula mu azda najviac pomohla v predvolebnej kampani. Dočasný prezident totiž naplno využil výhody, ktoré mu z jeho funkcie plynuli, a mohli teda pomôcť k zvoleniu. Či už išlo o prezentáciu v médiách, alebo výjazdy na vidiek. Nezriedka to platilo i o cestách niektorých ministrov agitujúcich v jeho prospech. Viacerí kandidáti preto na základe tejto kritiky vyzvali Karzaja na odstúpenie z volieb. Rada sa však prejavila ako nejednotná, keď sa jeden z jej členov (kandidátov) Mahfuz Nedaj k tejto požiadavke odmietol pripojiť, pretože podľa neho ústava neumožňuje rezignáciu prezidenta ešte pred voľbami. No bez ohľadu na to zvyšní kandidáti v prípade, ak Karzaj neodstúpi, pohrozili bojkotom volieb. Po Karzajovej odpovedi, že voľby sa uskutočnia čo i len s dvoma kandidátmi, sa však k tomu napokon neodhodlali.
Pri výpočte výhod dočasného prezidenta netreba opomenúť ešte minimálne jednu, ktorú nemal žiadny z jeho protivníkov – už tri roky sa tešil veľkej podpore zo zahraničia. Jeho zvolenie si želal hlavne americký prezident George Bush, pre ktorého by to bolo potvrdenie správnosti jeho politiky. Navyše, pre mnohých Afgáncov Karzaj síce nebol ani zďaleka ideálnym kandidátom a tobôž už nie prezidentom, avšak boli pripravení odovzdať mu hlas, pretože „je lepší ako ktokoľvek iný“.
Predsa len však sa objavovalo niekoľko pre Karzaja znepokojujúcich faktorov, ktoré by mohli ohroziť jeho víťazstvo. Predovšetkým bolo zložité predpovedať, ako v skutočnosti prebehne hlasovanie na vidieku, ktorý bol z hľadiska výsledku volieb kľúčový. Obavy vyvolávali hlavne očakávané incidenty zo strany talibanských bojovníkov, no i konanie niektorých miestnych veliteľov. Nebolo tiež jasné, koľko ľudí k voľbám skutočne príde. Vysoký podiel registrácií ešte nezaručoval rovnako vysokú volebnú účasť. Okrem toho bolo otázne, ako a či budú hlasovať už spomínaní afgánski utečenci žijúci v susedných štátoch. V Iráne totiž ide o Tadžikov a Chazarov, v Pakistane o Paštúnov, ku ktorým patrí i Karzaj. Aj preto dočasný prezident uskutočnil opatrenia, aby sa prípadnému nepríjemnému sklamaniu vyhol. Najvýznamnejšou bola výmena na poste jedného z dvojice viceprezidentských kandidátov. Ministra obrany Kasíma Fahíma nahradil pomerne neznámym diplomatom Ahmedom Ziom. Kým Fahím je bývalým veliteľom Severnej aliancie, o ktorom je všeobecne známe, že v súčasnosti pôsobí ako hlavný veliteľ navzájom prepojených kmeňových skupín Džamiatí Islámí (Jamiat-e Islami) a Šuraí Nazar (Shura-e Nezar) a nemá s Karzajom najlepšie osobné vzťahy, Zia je mladším bratom niekdajšieho veliteľa Severnej aliancie Ahmeda Šáha Masúda, ktorý bol zavraždený krátko pred 11. septembrom 2001 a tešil sa veľkej obľube medzi afgánskym obyvateľstvom hlavne na severe krajiny. Týmto krokom rozdelil niekdajších mudžahedínskych lídrov aliancie na dve skupiny. Počítal pritom s tým, že práve hlasy jednej z nich môžu rozhodnúť.
1 The Rule of the Gun, A Human Rights Watch Briefing Paper, str. 7.
2 Mimo rady ostali Masúda Džalalová, ktorá mala od začiatku záujem vystupovať ako úplne nezávislá kandidátka a Abdul Latif Pedram, ktorý čelil obvineniam z trestného činu.
ilustračné foto: pixabay.com
