Z hľadiska rozlohy najväčšia krajina na africkom kontinente, ktorá hraničí s deviatimi krajinami – Egyptom, Líbyou, Čadom, Stredoafrickou republikou, Zairom, Ugandou, Keňou, Etiópiou, Eritreou – a s Červeným morom. Tvorí súčasť prechodovej zóny medzi najväčšou kontinentálnou púšťou na severe, ktorá tvorí asi dve tretiny rozlohy krajiny a jej husto zalesneným subtropickým juhom. Približne 70% obyvateľstva tvoria arabskí moslimovia, zatiaľ čo čierny juh obývajú kresťania a animisti. Geografické, etnické a náboženské rozdiely medzi severom a juhom krajiny sú príčinou výraznej politickej diferenciácie v dlhotrvajúcej občianskej vojne v krajine.
Politický vývoj nezávislého S. prebiehal podobne ako vo väčšine afrických krajín. Civilná vláda, ktorá v roku 1956 po odchode Veľkej Británie prevzala moc v krajine, bola už v roku 1958 zvrhnutá vojenským prevratom. Nový režim bol nestabilný, uskutočnil sa rad neúspešných prevratov a prehlboval sa aj problém juhu krajiny. Neutíchajúca občianska vojna viedla v roku 1964 k novej revolúcii, ktorá zvrhla vojenskú vládu. Rozdiely medzi politickými stranami a napätie medzi severom a juhom sa však naďalej prehlbovali. Úradovanie civilnej vlády sa skončilo v roku 1969 v dôsledku ďalšieho vojenského prevratu na čele s plukovníkom Nimajrím, ktorý začal vnútornú politiku krajiny orientovať na vybudovanie socializmu a zahraničnú politiku na arabskú solidaritu a radikalizmus.
V roku 1983 s cieľom zastaviť klesajúcu politickú podporu a rastúci hospodársky chaos zaviedol v celej krajine, vrátane južných provincií, islamské kódexy šaríja. V roku 1985 však musel opustiť krajinu a našiel útočisko v Egypte. Po niekoľkých civilných vládach sa v roku 1989 dostal k moci vojenským pučom plukovník Hasan Al-Bashir, ktorý sa v roku 1993 stal prezidentom a zakázal všetky opozičné politické strany.
Okrem Sudánskej ľudovej oslobodzovacej armády, ktorá vedie ozbrojený boj za samostatnosť južných oblastí, existuje silný tábor opozície aj na severe krajiny. Koordináciu protivládneho boja riadila Národná demokratická aliancia so sídlom v Káhire. Eritrea, Etiópia a Uganda podporovali povstalcov zbraňami a poskytovali im základne na svojom území.
S. sa naopak usiloval o destabilizáciu ich režimov. V Eritrei poskytoval všestrannú pomoc organizácii Džihád Eritrea, ktorá bola založená v roku 1989 s cieľom vytvoriť ozbrojenou cestou Islamský eritrejský štát. Podporoval aj ugandské protivládne sily a snažil sa destabilizovať jednotu Tanzánie za pomoci moslimskej populácie Zanzibaru a spolu s alžírskou islamskou organizáciou financoval tajné islamské hnutie v Mauretánii.
S. je už od počiatku 90. rokov na černej listine Štátneho departementu USA ako krajina, ktorá aktívne podporuje medzinárodný terorizmus, poskytuje mu základne na výcvik a na teroristické útoky v zahraničí. V januári 1996 Rada bezpečnosti OSN (BR) v rezolúcii č. 1044 odsúdila S. za porušovanie etiópskej suverenity a bezpečnosti celého regiónu a uložila mu sankcie prevažne diplomatického charakteru. S. sa tak ocitol v medzinárodnej izolácii.
Problémom povstalcov na juhu požadujúcich úplnú autonómiu je vzájomný boj o vodcovské pozície. To umožňuje vláde stavať jedno hnutie proti druhému a nerokovať seriózne o skončení vojny. Pretrvávajúca etnická a mocenská rivalita medzi jednotlivými povstaleckými skupinami preto nemusí znamenať ani v prípade dosiahnutie autonómie mier a stabilitu. Ťažko prístupne južné oblasti krajiny sťažujú podmienky pre činnosť humanitárnych organizácií. Len v priamych vojenských akciách bolo v roku 2000 zabitých okolo 52 tisíc ľudí. Odhaduje sa, že od roku 1983 už viac ako 2 mil. ľudí zomrelo v dôsledku hladu a vojny a viac ako 4,5 mil. bolo vyhnaných zo svojich domovov.
Napriek tomu, že v decembri 2000 sa konali prezidentské a parlamentné voľby, väčšina štátov považuje politiku vlády za neakceptovateľnú. V októbri 2000 BR znovu odsúdila Sudán za podporu medzinárodného terorizmu. V máji 2004 sudánska vláda a povstalci zo Sudánskej ľudovej oslobodeneckej armády podpísali tri dohody, ktoré by mali viesť k definitívnemu ukončeniu najdlhšieho ozbrojeného konfliktu v Afrike.
Súčasne sa však vyostril konflikt v oblasti Darfúr (západná časť krajiny hraničiaca s Čadom), ktorá je dlhodobo zužovaná napätím medzi farmárskym černošským obyvateľstvom a kočujúcimi Arabmi, ktorých jednotky prepadávajú černošské dediny, vraždia mužov a znásilňujú a mrzačia ženy a deti.
Černosi tvrdia, že proarabská sudánska vláda zvýhodňuje Arabov a dokonca, že ich útoky podporuje a chce ich z krajiny vyhnať. K vyostreniu situácie došlo po tom, čo sa černošské povstalecké hnutia rozhodli brániť ozbrojeným bojom. Odvtedy dochádza v oblasti k neustálym konfliktom medzi rebelmi a vládnymi jednotkami a arabskými milíciami. Boje spôsobili jednu z najhorších svetových humanitárnych katastrof súčasnosti.. Doteraz zahynulo vyše 30-tisíc ľudí a vyše milión ľudí utiekol do susedného Čadu a do vnútra krajiny.
Medzinárodné spoločenstvo požaduje od sudánskej vlády rozhodný zásah proti arabským milíciám, aby nechala zatknúť a postavila pred súd členy arabských milícií, ktorí nesú zodpovednosť. Sudánska vláda však považuje tieto požiadavky za miešanie sa do vnútorných záležitostí štátu.
ilustračný obrázok: pixabay.com
