Časti, prerozprávané z pohľadu matiek, z tej vojny urobili súčasnú, osobnú a asi najpravdivejšiu správu, aká kedy bola o vojne podaná. Alexijevič nám ju ponúka so svojou typickou jedinečnosťou a originalitou štýlu, vášňou, politickou inteligenciou a tragickou víziou.
Philip Gourevitch, The New Yorker
* * * * *
O autorke…
Svetlana Alexijevič (*1948), bieloruská novinárka a spisovateľka, laureátka Nobelovej ceny za literatúru 2015 za polyfónny literárny štýl, ktorý „je dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“. V roku 1972 absolvovala žurnalistiku na Leninovej univerzite v Minsku. Pracovala pre regionálne noviny a ako učiteľka. V roku 1976 sa stala dopisovateľkou minského literárneho časopisu Neman. Ako novinárka robila rozhovory s ľuďmi, ktorí zažili druhú svetovú vojnu, sovietsku intervenciu do Afganistanu alebo černobyľskú haváriu. Žila v Paríži, Göteborgu a Berlíne. V roku 2013 sa opäť vrátila do Minska.
V edícii Prekliati reportéri sme doposiaľ vydali tri knihy Svetlany Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (Absynt, 2015) o osudoch žien vo Veľkej vlasteneckej vojne, Časy zo second handu. Koniec červeného človeka (Absynt, 2016) o homo sovieticus, ktorý svoj sovietsky pas ešte stále uchováva a ako najcennejšiu relikviu a knihu Zinkoví chlapci(Absynt, 2016), ktorá je desivým obrazom sovietskej invázie do Afganistanu z rokov 1979 –1989.
* * * * *
Ukážka z knihy…
– Áno.
Sudkyňa T. Gorodničevová:
– Žalovaná. prosím, aby ste sa vyjadrili k danej otázke.
S. Alexíjevič:
– Oleg, chcela by som ti pripomenúť, ako si rozprával a plakal, keď sme sa stretli. a ako si neveril, že tvoju pravdu bude možné niekedy zverejniť. Prosil si. aby som to urobila… Napísala som ju. A čo teraz? Opäť ťa klamú a využívajú. Druhýkarát… Nevravel si vtedy, že sa už nikdy nedáš oklamať?
O. Ľašenko:
– Keby ste boli na mojom mieste: žobrácky dôchodok. nemám prácu. mám dve malé deti.. Ženu nedávno prepustili tiež. Ako mám žiť? Za čo? A vy máte honoráre. Vychádzate v zahraničí.A my. zdá sa. že sme zabíjaci, násilníci. Vyzerá to tak..
Advokátka T. Vlasovová:
– Námietka. Na môjho klienta je vyvíjaný psychologický nátlak. Môj otec bol pilot, generál, tiež zahynul v Afganistane. Všetko tam bolo sväté. Plnili prísahu. Obraňovali Vlasť…
Sudkyňa T. Gorodničevová:
– Na čom nástojí žalobca?
O. Ľašenko:
– Aby sa mi spisovateľka verejne ospravedlnila a aby mi bola vynahradená morálna ujma…
Sudkyňa T. Gorodničevová:
– Nástojíte iba na dementovaní uverejnených faktov?
O. Lhšenko:
– Za moju zneuctenú vojenskú česť žiadam. aby mi S. Alexijevič zaplatila päťdesiattisíc rubľov.
S. Alexíjevič:
– Oleg, neverím, že sú to tvoje slová. To všetko máš z hlavy niekoho iného… Pamätám si ťa iného… A príliš lacno si ohodnotil svoju obhorenú tvár, stratené oko… Za to si všaknemal pred súd ťahať mňa. Zmýlil si si ma 3 ministerstvom obrany a Polítbyrom KSSZ…
Advokátka T. Vlasovová:
– Námietka! To je psychologický nátlak…
S. Alexíjevíč:
– Keď sme sa, Oleg, stretli, bol si úprimný a bála som sa o teba. Bála som sa, že môžeš mať nepríjemnosti s KGB. ved‘ vás všetkých prinútili podpísať papier 0 zachovaní vojenského tajomstva. A preto som zmenila tvoje priezvisko. Zmenila som ho, aby som ťa ochránila, a teraz sa tým istým musím chrániť pred tebou. Kedže tam nie je tvoje priezvisko, ide o hromadný obraz… A tvoje nároky sú preto neodôvodnené…
O. Ľašenko:
– Nie, to sú moje slová. Hovoril som to… Tam a to, ako ma ranilo„. A… tam je všetko moje…
Zo súdnej žaloby Jekateriny Nikitičny Platicinovej, matky padlého majora Alexandra Platicina
6. októbra 1989 sa v článku Vraciame sa odtiaľ… v bieloruských novinách Literatúra a umenie objavili úryvky z dokumentámej knihy Svetlany Alexijevič Zinkoví chlapci. Jeden z monológov – matky majora A. Platicina, padlého v Afganistane – je podpísaný mojím menom
V úplnosti je tento monológ obsiahnutý v knihe S. Alexijevič Zinkoví chlapci.
V monológu uverejnenom V novinách a knihe je moje rozprávanie o synovi skreslené. S. Alexijevič napriek tomu. že je kniha dokumentáma, niektoré fakty pridala sama od seba. veľa z môjho rozprávania vynechala, urobila závery nezávisle odo mňa a podpísala monológ mojím menom.
Článok uráža a ponižuje moju česť a ľudskú dôstojnosť…
Bez osobného podpisu a dátumu
* * * * *
Pripravené v spolupráci s vydavateľstvom Absynt /www.absynt.sk/
