Alexijevič opäť vyhľadávala veteránov a ženy, mladých vojakov a ich matky. Výsledkom je majstrovská reportáž a pravdepodobne aj jej najlepšia kniha. Zo slov mladíkov a ich matiek sa vynárajú ich problémy (teraz by sme ich asi nazvali posttraumatickou stresovou poruchou) a z individuálnych spomienok sa pomaličky rodia typické skúsenosti.
Timothy Snyder, The New York Review of Books
* * * * *
O knihe…
Afganistan je jedno z najhorúcejších miest na mape sveta. A nie je to len podnebím. Svetlana Alexijevič, držiteľka Nobelovej ceny za literatúru venovala Afganistanu jednu zo svojich kníh. Presnejšie – desiatim rokom sovietskej intervencie a krvavej sovietsko-afganskej vojny.
Od knihy ku knihe sa Svetlana Alexijevič zaoberá jediným – zmenšuje veľké dejiny až na rozmery malého človeka. Vojna, impérium, tisícky mŕtvych – všetko sú to až príliš nepredstaviteľné veci. Ale chorľavý chlapec so samopalom, ktorý nemá rád popravy, to je už čosi skutočné. A rovnako aj vojačikovia s jazvami na tvári i matky, ktoré po smrti detí zaživa zomreli medzi zbierkami známok, fotografiami, nikdy neoblečenými vecami.
Po prvom vydaní knihy Zinkoví chlapci sa na Svetlanu Alexijevič spustila vlna súdnych sporov, ktoré proti nej viedli hrdinovia tejto knihy. Skutočne je pravda až taká neznesiteľná? Aj tá vlastná? V tejto knihe sa nedozviete, prečo Sovieti intervenovali do Afganistanu. Pochopíte však, aká nezmyselná je každá vojna, keď z nej prilietajú lietadlá plné zinkových sarkofágov.
* * * * *
Ukážka…
17. septembra
Každý deň vidím. ako sa človek posúva viac a viac dole. A iba zriedkakedy je to naopak.
Dostojevského Ivan Karamazov poznamenáva: „Zviera nikdy nemôže byť také ukrutné, ako je človek tak rafinovane, tak umelecky ukrutné.“
Naozaj, mám podozrenie, že o tom nechceme počuť ani vedieť. Lenže v akejkoľvek vojne, bez ohľadu na to, kto a v mene čoho by ju viedol, či Július Cézar, alebo Josif Stalin, zabíjajú ľudia jeden druhého. Je to vražda, ale zamýšľať sa nad tým nie je zvykom. Ani v školách z akéhosi dôvodu nehovoríme o vlasteneckej výchove, ale o vojensko-vlasteneckej výchove. Pravdupovediac neviem, prečo ma to prekvapuje. Veď je to všetko pochopiteľne – vojnový socializmus, vojnová krajina, vojnové myslenie.
Človeka nesmú takto skúšať. Človek totiž takéto skúšky nedokáže ustáť‘. V medicíne sa to nazýva „pokus naostro“. Pokus na živom materiáli.
Večer sa v internáte pre vojakov oproti hotelu zapol magnetofón. Aj ja som počúvala „afganské“ piesne. Detské. Ešte nevyzreté hlasy chripeli v štýle Vysockého: „Slnko padlo na kišlak ako obrovská bomba“, „Nechcem slávu. Iba žiť. to je najlepšia odmena“, ..Prečo zabíjame? Prečo nás zabíjajú?“, „Už aj na tváre som začal zabúdať“, „Afganistan, si viac než náš záväzok. Ty si náš vesmír“, „Ako veľké vtáky skáču jednonohí pri mori“, „Mŕtvy už nie je nikoho. Na jeho tvári už nenávisti niet“.
V noci sa mi sníval sen; naši vojaci sa vracajú späť do Zväzu a ja som medzi vyprevádzajúcimi. Pristupujem k jednému chlapcovi, nemá jazyk, je nemý. Bývalý zajatec. Spod vojenskej blúzy mu trčí nemocničné pyžamo. Na niečo sa ho pýtam, ale on píše len svoje meno: „Vánečka… Vánečka…“ Jeho meno rozlišujem veľmi zreteľne – Vánečka… Tvarou sa podobá na mladíka, s ktorým som sa rozprávala cez deň a ktorý celý čas opakoval: „Doma ma čaká mama.“
Vozili sme sa po zamrznutých uličkách Kábulu, okolo známych plagátov v centre mesta: „Komunizmus je naša svetlá budúcnosť“, „Kábul, mesto mieru“, „Ľud a strana v jednom šíku“. Naše plagáty, vytlačené s našou typografiou. Náš Lenin tu stojí so zdvihnutou rukou…
Zoznámila som sa s kameramanmi z Moskvy. Nakrúcali nakladanie „čierneho tulipánu“.* Bez mihnutia oka rozprávajú o tom, že mŕtvych obliekajú do starej vojenskej uniformy ešte zo 40. rokov, s jazdeckými nohavicami. ale stáva sa. že ani týchto uniforiem nie je dosť. Staré dosky, hrdzavé klince… „Do chladiarne priniesli nových zabitých. Smrdí to tam ako stuchnutý diviak.“
Kto mi uverí, ak o tom napíšem?
*Sovietske lietadlo, ktoré do Vlasti vozilo zinkové rakvy s padlými (pozn. prekl.)
* * * * *
Pripravené v spolupráci s vydavateľstvom Absynt /www.absynt.sk/
