Pokus o vojenský prevrat v Turecku sprevádza veľa otvorených otázok. Bol zle pripravený, alebo sa pri jeho realizácii niečo pokazilo? Vedel prezident o puči alebo ho dokonca sám v pozadí inicioval? O tom, či to bol len zle pripravený a nepodarený pokus o prevrat, alebo machiavelistická hra súčasnej moci je možné uvažovať a diskutovať, ale relevantné informácie umožňujúce vysloviť hodnoverné odpovede nemáme. Ďaleko dôležitejšie je ale uvažovať, čo táto udalosť prinesie, ako ovplyvní vývoj v Turecku a aký môže mať dopad na medzinárodné vzťahy.
Z hľadiska vnútorného vývoja v Turecku je zrejmé, že pokus o puč využije Erdogan k upevneniu svojej moci. Rýchlosť, ale najmä rozsah zatýkania uskutočňovaného už veľmi krátko po potlačení prevratu naznačujú, že prehľad o „nepriateľoch“ súčasnej moci bol do veľkej miery pripravený a došlo nie len k zatknutiu účastníkov prevratu, ale aj k využitiu situácie pre elimináciu oponentov. Vyjadrenie prezidenta, že v Turecku prebieha čistenie štátnej správy od „viru“, tento predpoklad iba potvrdzuje. Čistky dokonca aj v oblasti školstva ďaleko presahujú legitímne postihnutie organizátorov a účastníkov prevratu. Dá sa preto predpokladať, že Erdogan upevní svoju pozíciu v rámci štátnej moci, eliminuje svojich najvýznamnejších oponentov a pravdepodobne zastraší aj časť oponentov potenciálnych. Súčasne ale dôjde k ďalšej polarizácii tureckej spoločnosti a k prehĺbeniu rozporov medzi podporovateľmi a odporcami Erdogana. Stabilizácia moci nemusí nutne znamenať stabilizáciu krajiny.
Tradične sekulárna a prozápadná orientácia armády vytvárala dojem, že puč mal okrem iného zastaviť postupnú islamizáciu krajiny. Erdogan obvinil z pokusu o prevrat zahraničné vonkajšie sily a vyzval USA o vydanie svojho oponenta Gülena, ktorý mal podľa jeho vyjadrenia byť v pozadí prevratu. Minister zahraničných vecí USA Kerry oficiálne odmietol tvrdenia o zapojení USA do pokusu o prevrat a označil tieto vyhlásenia za škodlivé pre bilaterálne vzťahy. Súčasná moc naznačuje, že v pozadí pokusu o prevrat boli do určitej miery zapojení aj jej západní spojenci. Vytvára to paradoxnú situáciu. Turecko, USA a EÚ sú strategickými spojencami, ale stále menej zdieľajú spoločné hodnoty. Rozpor medzi reálnymi a deklarovanými hodnotami sa najviac prejavuje v odlišných pohľadoch na fungovanie štátu, miesto náboženstva v spoločnosti, ponímanie demokracie, slobodu slova a uplatňovanie ľudských práv. Je pravdepodobné, že pokus o prevrat oslabí pozície prozápadných a sekulárnych síl v spoločnosti. Nie je možné vylúčiť, že pri procese poprevratovej stabilizácie spoločnosti dôjde k prehĺbeniu rozporov medzi tureckým a „západným“ ponímaním právneho štátu a demokracie a tým aj k narušeniu vzťahu medzi USA, EÚ a Tureckom. Naopak môže dôjsť k posilneniu vzťahov Turecka s tými aktérmi medzinárodných vzťahov, ktorí nebudú ďalší vývoj v krajine posudzovať podľa vlastných hodnotových alebo morálnych kritérií.
V kontexte postavenia Turecka v systéme medzinárodných vzťahov je zaujímavé, že koncom júna došlo k „reštartu“ rusko-tureckých vzťahov po tom, čo turecká strana uskutočnila ústretové kroky k vyriešeniu problémov v súvislosti s vlaňajším zostrelením ruského vojenského lietadla Tureckom. V noci z 15. na 16. júla, kedy sa pokus o prevrat odohral, sa v skorých ranných hodinách 16. júla uskutočnil priamy telefonický rozhovor medzi Putinom a Erdoganom, v rámci ktorého vyjadril Putin Erdoganovi podporu. Tento rozhovor je možné ponímať nie len ako podporu legitímnemu prezidentovi pri pokuse o štátny prevrat, ale aj ako podporu jeho politike a signál medzinárodnému spoločenstvu. Obnova rusko-tureckých vzťahov môže vyjadrovať aj vzájomnú podporu autoritatívnych tendencii vládnutia Putina aj Erdogana, posilňuje vyjednávaciu pozíciu Turecka vo vzťahu k západným spojencom a čiastočne môže eliminovať ich kritickosť vo vzťahu k Turecku.
Turecko tak implicitne dáva najavo, že jeho spojenectvo so západom nemusí byť jediná možnosť orientácie krajiny a že Turecko si môže nájsť partnerov aj inde. Pre USA, EÚ a NATO je Turecko strategicky významná krajina a prípadná kritika poprevratovej politiky Erdogana, tlak na rešpektovanie „hodnôt“ a podobne, môžu toto spojenectvo narušiť a posilniť najmä vzťah Turecka a Ruska, ktoré tieto ideologické požiadavky neuplatňuje. Posilnenie vzťahov Turecka s Ruskom vytvára pre Turecko výrazne väčší manévrovací priestor vo vzťahu k EÚ a USA. Do úvahy je potrebné brať aj obdobné hodnotové vybavenie Putina a Erdogana, ktorí budujú autoritatívne, silné štáty, čo vytvára podmienky pre zbližovanie oboch krajín. Erdogan má svojou politikou bližšie k Putinovi ako ku ktorémukoľvek zo západných lídrov.
Kritickým bodom vo vzťahu medzi EÚ a Tureckom môže byť prípadné obnovenie trestu smrti. Obnovenie a uskutočňovanie rozsudkov smrti by závažne narušilo vzťahy medzi EÚ a Tureckom. V takom prípade by taktiež bolo možné, že rozsudky smrti by postihovali aj politických oponentov a prehĺbili by rozdelenie tureckej spoločnosti.
S veľkou pravdepodobnosťou sa v poprevratovom období oslabí prozápadná orientácia Turecka a posilnia sa autoritatívne tendencie pri vedení štátu. Dôjde k oslabeniu vzťahov medzi Tureckom a jeho západnými partnermi a Turecko sa bude usilovať o pragmatickú, „nehodnotovú“ viacvektorovú politiku v rámci medzinárodných vzťahov. Čistky v armáde, ako aj oslabenie prozápadnej orientácie Turecka môžu negatívne ovplyvniť aj pôsobenie Turecka v rámci NATO a jeho predvídateľnosť a spoľahlivosť pri riešení problémov medzinárodnej bezpečnosti. Ďalšou otvorenou otázkou je dopad poprevratového vývoja na vzťahy s Iránom, Sýriou a na formovanie miesta Turecka v regionálnom systéme medzinárodných vzťahov.
* * * * *
ilustračné foto: pixabay.com
