Pri príležitosti 10. výročia vstupu SR do NATO prinášame ako „svedectvo doby“ článok Romana Lamla z roku 1997. Tento bol publikovaný v časopise „Nové slovo bez rešpektu“ pod názvom „Argumenty proti argumentom“ ako jeden z príspevkov v rámci prebiehajúcej diskusie o zahraničnopolitickej a bezpečnostnej orientácii Slovenska.
Je úsilie o rozšírenie NATO skutočne návratom k politike sily a zavrhnutím princípu mierového spolunažívania? Na túto otázku pravdepodobne nejestvuje jednoduchá odpoveď a ani odpoveď konečná. Správnosť vyslovených názorov potvrdí až budúcnosť, ktorá sa možno bude čudovať nad naším nepochopením súčasnosti.
Podstatnú úlohu v úvahách o nerozširovaní NATO má idea tvorby systému európskej bezpečnosti, ktorý podľa niektorých názorov rozširovanie NATO narušuje. V tejto myšlienke sa nesprávne spájajú dve rozdielne veci. Tvorba systému celoeurópskej bezpečnosti je vec dlhodobého úsilia a z dnešného pohľadu utopická. Predpokladá minimálne schopnosť kooperácie všetkých európskych subjektov a všeobecne rešpektovanie status quo. Je celkom isté, že nie všetky európske subjekty sú natoľko vyspelé a dôveryhodné pre vybudovanie skutočne funkčného systému európskej bezpečnosti. Reálne sú nielen tendencie prerozdeľovať sféry mocenských záujmov, ale aj tendencie zmeniť štátne hranice. Príkladom môže byť súčasná situácia na území bývalej Juhoslávie, ale nielen tam, ktorá neumožňuje reálne vytvárať funkčný celoeurópsky bezpečnostný systém.
V Európe jestvuje veľké množstvo ohnísk potencionálneho napätia, čo vychádza najmä z nekontrolovaných ambícií niektorých štátov, alebo záujmových skupín. V tomto smere rozširovanie NATO rozširuje priestor stability, pretože krajiny integrované v NATO sa do určitej miery zriekajú svojej samostatnej politiky, vytvára sa priestor spoločného záujmu a eliminuje sa tým možnosť vzniku vojenského ohrozenia vo vnútri aliancie. Nové krajiny integrované do NATO sa týmto krokom stávajú bezpečné pre seba a čitateľné“ pre štáty mimo aliancie. Samozrejme, že systém nefunguje automaticky a spor medzi Gréckom a Tureckom sa uvádza ako príklad vnútro aliančných rozporov. Z iného uhla pohľadu možno na tomto príklade dokumentovať ono známe „systém funguje“, pretože práve aliancia pomáha tlmiť tieto rozpory a nedovoľuje ich rozšíriť do ozbrojeného konfliktu.
Z tohto pohľadu úsilie o rozširovanie NATO vychádza z názoru, že budovanie celoeurópskeho bezpečnostného systému treba začať od fungujúcich štruktúr a postupovať podľa reálnych politických pomerov v Európe. Je samozrejmé, že aj tento postup sa musí usilovať rešpektovať oprávnené záujmy iných krajín, pričom na prvom mieste sa uvádza Rusko. Netreba však zabúdať, že skončenie studenej vojny neznamenalo zmenu podstaty medzinárodnej politiky, v ktorej sú stále relevantné mocenské záujmy. Ústup ZSSR z mocenských pozícií nebol ani tak prejavom jeho dobrej vôle, ako skôr prejavom neschopnosti si ich udržať, čo sa neskôr prejavilo v samotnom rozpade ZSSR. Toto bol výsledok studenej vojny a nie je dosť dobré čudovať sa záujmom Západu posilniť si mocenský vplyv. Nový mier by však nemal obnoviť „versaillský komplex“ strachu a poníženia na jednej strane a mocenskú nenásytnosť na druhej. Vytvorenie všeobecne prijateľnej kvality vzťahov by malo byť cieľom aj „trojjediného“ úsilia NATO o rozšírenie, vnútornú reformu a nájdenie vzťahov s Ruskom, čo by malo vyústiť do vytvorenia konštruktívnych väzieb NATO a Ruska súčasnej s nájdením súčasnej identity aliancie. Pokiaľ sa tento proces podarí, a nájde sa všeobecne akceptovateľný konsenzus, pravdepodobne sa urobí prvý dôležitý krok k skutočnému systému európskej bezpečnosti.
Veľmi často sa poukazuje len na vzťah NATO – Rusko, ale druhá poloha väzby Rusko – NATO sa zanedbáva. Málo sa uvažuje o dôveryhodnosti a čitateľnosti Ruska pre Západ. Veľká ekonomická a sociálna nestabilita, časté zmeny na rozhodujúcich mocenských postoch, chorý a značne absolutistický prezident, armáda v rozklade. To sú reality dnešného Ruska. Oprávnená opatrnosť Ruska voči západu, pre nesplnenie niektorých sľubov napríklad v súvislosti so zjednotením Nemecka je zrejmá, na druhej strane je pochopiteľná opatrnosť Západu pred partnerom, ktorý môže byť zajtra celkom, ale celkom iný.
Ďalším dôležitým argumentom proti rozširovaniu NATO je neexistencia konkrétneho ohrozenia. Tu má odpoveď dve roviny.
Neschopnosť vidieť aktuálne riziko neznamená, že nejestvuje. Prítomnosť má málokedy schopnosť sama seba adekvátne analyzovať, čo ukazuje veľké množstvo historických udalostí, v ktorých je pre nás nepochopiteľné, že „oni“ vtedy nevedeli a nevideli. Schopnosť našej analýzy bezpečnostných rizík ukazuje aj vojna na území bývalej Juhoslávie, ktorá sa krátko pre svojim vznikom všeobecne nepredpokladala. Treba pripomenúť, že jej ukončenie sa dosiahlo spojenou vojenskou silou ako ozbrojeným nástrojom diplomacie.
Druhá rovina je naša schopnosť pripraviť sa na analyzované riziká, ktoré jestvujú a nie je možné nebrať do úvahy možnosť ich naplnenia. Ako najreálnejšie bezpečnostné riziká sa v súčasnosti ukazujú regionálne konflikty, agresívny nacionalizmus, medzinárodný terorizmus, organizovaný zločin a iné. Z veľkej časti ide o takzvané transnacionálne faktory, ktoré sa vymykajú tradične chápanej sfére medzinárodného konfliktu, pretože pôsobia na neinštitucionalizovanej rovine. Pre ich úspešné riešenie je potrebná široká medzinárodná spolupráca a celkom nové poňatie vzťahu vnútornej a vonkajšej bezpečnosti.
Vytváranie funčnej obrannej politiky je dlhodobý proces. Musí sa realizovať s mnohoročnou perspektívou a mal by zohľadňovať aj historické skúsenosti, ktoré jednoznačne ukazujú vojnu ako možné riešenie rozporov. Za úvahu stojí aj myšlienka, či neexistencia aktuálneho ohrozenia v našom priestore nie je aj dôsledkom existencie aliancie, čo samo o sebe pomáha eliminovať alebo utlmovať potencionálne rizikové faktory.
V známom americkom filme E.T. jedna z jeho postáv hodnotí svoje dojmy z dovolenky v Európe ako „samé hranice“. Európa je skutočne plná nielen hraníc medzištátnych, ale aj hraníc ekonomických, sociálnych, kultúrnych aj náboženských. Hranice samy osebe nemusia byť prekážkou spolupráce a strach z vytvárania „nových hraníc“ je irelevantný, pretože každý mocenský pohyb vytvára nové alebo posunuje súčasné hranice. Podstatná je otázka, či pôjde o hranice spolupráce, alebo o hranice konfliktu, a z toho pohľadu je potrebné hodnotiť aj proces rozširovania NATO.
Kvalita hraníc medzi NATO a ostatným svetom bude najskôr závisieť od schopnosti všetkých zainteresovaných nájsť adekvátny spôsob komunikácie, nevytvárať napätie alebo pocit ohrozenia na jednej či druhej strane.
Bezpečnostná orientácia krajiny je jedným z vonkajších prejavov celkovej politiky štátu a je aj výrazom sebadefinície postavenia krajiny v medzinárodnom systéme. Zapojenie, alebo nezapojenie do medzinárodnej organizácie je vyjadrením ochoty, respektíve neochoty krajiny spolupodieľať sa na riešení spoločných problémov. Tento zjednodušený pohľad vystihuje podstatu uvedených prístupov a je vyjadrením politickej stratégie štátu. Dnešný globálne prepojený svet objektívne podmieňuje vzájomnú spoluprácu aj v bezpečnostnej oblasti a globálna je aj prevažná väčšina rizikových faktorov. Zapojenie krajiny do integračného zoskupenia vytvára vyššiu kvalitu vzájomnej spolupráce, a tým aj lepšie predpoklady riešení problémov pomocou spoločného úsilia. Naopak, postavenie krajiny mimo integračných zoskupení vytvára obmedzenia vzájomnej kooperácie.
Každý štát má svoje záujmy a pre ich presadzovanie volí zo svojho pohľadu adekvátne prostriedky. Neangažovaný štát sa musí spoliehať na vlastné sily, ale štát zapojený v určitom zoskupení spoluvytvára politiku silnejšieho celku, než je on sám. Samozrejme, za cenu nemožnosti presadzovať len vlastné stanoviská a nutnosti nájsť spoločný konsenzus. Z bezpečnostného hľadiska uvedený problém výstižne vyjadril bývalý generálny tajomník NATO M. Wörner: „V prípade nutnosti účinného riešenia kríz a konfliktov je k neúspechu odsúdená každá diplomacia, ktorá sa nemôže oprieť o účinný politicko-vojenský nástroj“. Pre Slovensko z tohto pohľadu je základnou otázkou zváženie účinnosti a výhodnosti samostatného alebo aliančného „politicko-vojenského nástroja“. Slovenská republika by sa mala usilovať hľadať mechanizmy na presadzovanie svojich záujmov. Príkladom efektívneho spoločného postupu môže byť situácia na území bývalej Juhoslávie, keď vojnou zapríčinená nesplavnosť časti Dunaja poškodzovala ekonomické záujmy Slovenskej republiky. Podiel Armády SR na riešenie krízy v tejto oblasti a tým aj obnovenie splavnosti rieky mal okrem iných aj aspekt vojenského presadzovania vlastných záujmov, ktoré boli súčasne záujmami spoločnými.
Nazerať na rozširovanie NATO len z pohľadu mier versus konfrontácia – rozšírenie ꞊ konfrontácia, nerozšírenie ꞊ mier je zjednodušením problému. Európa sa nemôže vzdať hľadania reálnych foriem bezpečnosti, štáty NATO nemajú dôvod vzdať sa osvedčenej organizácie a niektoré ďalšie štáty majú plné právo usilovať sa o integráciu do pre nich žiaducej formácie. Samozrejme, sú aj plne oprávnené obavy z procesu rozšírenia. NATO ani Rusko netreba idealizovať, ale ani démonizovať. Aliancia nie je spásonosná ideálna organizácia bez vlastných vnútorných problémov a nedostatkov. Základom prístupu preto musí byť racionálny pohľad, bez apriórnych predsudkov a zaujatostí.
Celý proces integrácie treba vidieť z pohľadu prirodzeného priebehu historického vývoja hľadania spojencov na základe spoločného záujmu a hodnôt. Severoatlantická aliancia v svojej podstate vyrastá z hodnôt západnej civilizácie a v globálnom kontexte je jej vojensko-politickým výrazom. Z tohto pohľadu miesto Slovenska vnútri alebo po boku NATO vychádza z logiky historického vývoja.
Riešenie problematiky rozšírenia NATO názorne ukáže, do akej miery je Európa pripravená na zvládnutie bezpečnostných otázok v súčasných podmienkach. Konečný efekt bude vysvedčením vyspelosti Európy a zároveň aj prognózou bezpečnosti alebo nebezpečnosti nášho kontinentu
Nové slovo bez rešpektu číslo 7/1997, s.10-11
Reakcia na príspevok Argumenty proti rozšíreniu NATO (NS 4/97)
ilustračné foto: www.nato.int
