Forma donucovacích opatrení štátu (štátov alebo medzinárodnej organizácie) proti druhému štátu (štátom) s cieľom vynútiť si zmenu politického kurzu bez priameho narušenia jeho (ich) suverenity. Predstavujú akýsi medzistupeň medzi diplomatickým nátlakom a použitím sily. Môže ich uplatňovať jeden štát, regionálne organizácie alebo univerzálne organizácie.
Cieľom sankcií je zabezpečiť dodržanie záväzkov podľa medzinárodného práva; zabrániť zvolenému postupu či odvrátiť ho, ak je v rozpore s medzinárodným právom; donútiť narušiteľa práva aby nepostupoval protiprávne, prípadne aby obnovil stav, ktorý je v súlade s medzinárodným právom. Sankcie musia byť primerané stupňu porušenia práva a uplatňuje ich predovšetkým Bezpečnostná rada OSN (BR) podľa kapitoly VII Charty OSN. V prípade, že BR chýba dostatok politickej vôle sankcie presadiť napriek tomu, že sú splnené podmienky pre ich uplatnenie, často sa uplatňujú skupinami štátov.
Od počiatku 90. rokov minulého storočia uvalila BR spolu 12 sankčných režimov na štáty alebo subjekty na ich území – Afganistan, Angolu, Etiópiu a Eritreu, Haiti, Irak, bývalú Juhosláviu, Libériu, Líbyu, Rwandu, Sierru Leone, Somálsko a Sudán.
Podľa cieľového zamerania môžu byť namierené proti štátom; iným subjektom, najmä proti povstaleckým hnutiam (napr. proti UNITA v Angole); konkrétnym jedincom (napr. vodcom teroristických skupín). Podľa rozsahu môžu byť komplexné – zasahujú subjekt v niekoľkých sférach (napr. obchodné embargo spojené s prerušením diplomatických vzťahov) alebo len jednu oblasť (napr. zbrojné embargo). Podľa dosahu sa členia na necielené (zasahujú bez rozdielu elitu i obyvateľstvo štátu) a cielené (zasahujú len vybrané osoby alebo skupiny v rámci daného štátu).
Z hľadiska použitých prostriedkov ich najrozšírenejšou formou sú ekonomické sankcie, definované ako prerušenie alebo hrozba prerušenia obvyklých ekonomických vzťahov. Môžu mať podobu rôznych stupňov obmedzenia, ukončenia či prerušenia vzájomného obchodu vrátane celého radu techník ekonomického prinútenia (obmedzenie vzájomných finančných stykov, odopretie ekonomickej či vojenskej pomoci alebo prístupu k finančným zdrojom umiesteným v zahraničí, colné tarify, kvóty na tovar, bojkot tovaru, embargo na jeho vývoz či dovoz, čierna listina firiem porušujúcich embargo, obmedzovanie udeľovania licencií, embargo na vývoz špičkových technológií). V určitých prípadoch môže byť hospodársky nátlak spojený s použitím sily v podobe blokády. Predstavuje izoláciu, uzatvorenie či obkľúčenie časti alebo celého štátu (napr. sankcie vyhlásené BR v roku 1990 voči Iraku a v roku 1992 proti Zväzovej republike Juhoslávia).
Sankcie môžu byť aj diplomatické (uzatvorenie diplomatických a konzulárnych misií), dopravné (obmedzenie pozemného, leteckého či lodného spojenia), komunikačné (obmedzenie poštového, rozhlasového a televízneho spojenia), vojenské (zbrojné embargo) a športové a kultúrne (napr. zákaz štartu športovcov na akciách v cudzine). Sankcie sa v závislosti od vývoja situácie, ako aj postoja členov BR, menia. Nové rezolúcie môžu ich rozsah rozšíriť, zúžiť, transformovať alebo úplne zrušiť.
Sankcie majú dvojsečný charakter, pretože majú aj negatívny účinok na štáty, ktoré ich vyhlásili. Naopak štáty, ktoré sa na nich nezúčastnia, môžu získať niektoré výhody, napr. vstupom na uvoľnené trhy. Problémom je aj otázka, ako donútiť k sankciám neštátnych aktérov. Sankcie často svojím bezprostredným účinkom zasahujú viac obyvateľstvo ako vlády.
Skúsenosti so sankciami proti Iraku ukazujú ďalšie slabiny:
- žiadne sankcie, proti akémukoľvek režimu, nie sú účinné, ak s nimi nesúhlasia všetci zúčastnení, najmä susedia. V prípade Iraku sa ukázalo, že tu bola väčšia vôľa zachovať si ekonomické väzby, ako vôľa Irak odzbrojiť;
- sankcie týkajúce sa ropy sú dvojsečné, pretože pri jej globálnej potrebe len hrozia, že sankcionovaný štát, ktorý je jej dôležitým vývozcom prestane ropu vyvážať, vyvoláva tlak na zvyšovanie jej ceny;
- ani tie najagresívnejšie sankcie nemusia viesť k plnej spolupráci režimu s autormi sankcií. Irak napr. dlho odmietal vyhovieť požiadavkám inšpektorov OSN a bola to až hrozba vojenskej invázie, ktorá mala vplyv na ochotu k hlbšej spolupráci;
- každá sankcia, ktorá má byť účinná, si vyžaduje dlhé trvanie. Je však málo pravdepodobné, že široká podpora sankcií vydrží veľmi dlho.
Dôležité je preto nájsť rovnováhu medzi záujmami autora sankcií, ich vykonávateľmi (štátmi) a postihnutými subjektmi (obyvateľstvo a tretie štáty).
ilustračné foto:
