Prehľad základných pojmov procesu obmedzenia strategických zbraní USA a ZSSR (Ruskej federácie) (Strategic Arms Limitation Talks – SALT), znižovania strategických zbraní (Strategic Arms Reduction Talks – START) a znižovania strategických útočných potenciálov (Strategic Offensive Treaty – SORT).
Obmedzenie a zníženie strategických zbraní zahŕňa proces obmedzenia strategických zbraní USA a ZSSR (Ruskej federácie) (Strategic Arms Limitation Talks –SALT), proces znižovania strategických zbraní (Strategic Arms Reduction Talks – START) a proces znižovania strategických útočných potenciálov (Strategic Offensive Treaty – SORT).
Prvé kolo o obmedzení strategických zbraní medzi USA a ZSSR sa začalo v roku 1969 v Helsinkách a skončilo v máji 1972 podpisom dvoch zmlúv známych pod skratkou SALT I.
Zmluva o obmedzení systémov protiraketovej obrany – (Anti-Ballistic Missiles Treaty – ABM). Jej podpis sa stal výrazom toho, že bez obmedzenia v tom čase budovanej protiraketovej obrany nebolo možné zahájiť proces obmedzovania a znižovania strategických útočných zbraní. Je to dané tým, že určitá kapacita protiraketovej obrany, ktorá je schopná zničiť určité množstvo útočných rakiet protivníka, núti druhú stranu o túto kapacitu zvyšovať počet svojich útočných rakiet a nie ich znižovať;
Dočasná dohoda o niektorých opatreniach na obmedzenie strategických útočných zbraní – stanovila pre obidve strany maximálne počty strategických útočných rakiet umiestených na pevnine a na ponorkách a počet ponoriek s týmito raketami na palube s platnosťou na 5 rokov.
V roku 1972 sa začalo nové kolo rokovaní o ďalšom obmedzení strategických zbraní. V roku 1973 s cieľom dosiahnuť rozsiahlejšiu dohodu obidve krajiny podpísali dokument Základné zásady rokovania o ďalšom obmedzení strategických útočných zbraní a v novembri 1974 L. I. Brežnev a G. Ford vo Vladivostoku podpísali rámcové podmienky druhej zmluvy.
K podpisu tejto dohody, známej pod skratkou SALT II, došlo však až na stretnutí L. I. Brežneva a J. Cartera vo Viedni v júli 1979. Dohoda zaväzovala obidve strany obmedziť počet odpaľovacích zariadení medzikontinentálnych balistických rakiet umiestených na pevnine (ICBM), odpaľovacích zariadení medzikontinentálnych balistických rakiet na ponorkách (SLBM), strategických bombardovacích lietadiel a strategických riadených striel typu vzduch – zem (ASALM) na 2400 kusov (od 1. 1. 1981 len 2250 kusov). Z tohto počtu mohlo byť len 1320 rakiet vybavených viacnásobnými samostatne manévrujúcimi hlavicami (systém MARV).
Dohoda stanovila aj maximálny počet bojových hlavíc na jednej rakete (10 hlavíc pre systémy ISBM a ASALM a 14 hlavíc pre systém SLBM) a maximálny počet 28 striel s plochou dráhou letu s doletom väčším ako 600 km v jednom strategickom bombardovacom lietadle. Súčasťou dohody bol protokol, ktorý zaväzoval obe strany dočasne nevyvíjať riadené strely s plochou dráhou letu s doletom vyšším ako 600 km a nerobiť skúšky týchto striel vybavených viacnásobnými manévrujúcimi hlavicami.
V roku 1982 sa začali ďalšie rokovania, ale v dôsledku rozmiestňovania nových rakiet stredného doletu v Európe boli rokovania prerušené. Boli obnovené až v roku 1985 a skončili v júli 1991 podpisom Zmluvy o znížení strategických zbraní na stretnutí – START I. M. Gorbačova a G. Busha.
Zmluva znamenala dôležitú zmenu, pretože stanovila okrem počtu nosičov aj počet jadrových náloží (hlavíc) – celkovú úroveň nosičov stanovila na 1600 kusov a úroveň jadrových náloží na 6000 kusov. Zmluva zahŕňala okrem systémov rakiet ICBM, SLBM aj strategické bombardéry. Neobmedzovala však námorné riadené strely s plochou dráhou letu (SLCM). Obidve strany ale poskytli politické záruky, že nebudú mať k dispozícii viac ako 880 striel s doletom väčším ako 600 km. Nižšie úrovne sa mali dosiahnuť do siedmich rokov. Platnosť zmluvy bola stanovená na 15 rokov.
V novembri 1991 USA dokonca uvoľnili 400 mil. dolárov ako pomoc ZSSR pri likvidácii, skladovaní a transporte jadrových zbraní s cieľom uľahčiť redukciu jadrových materiálov na jeho území. Komplikácie však nastali po rozpade ZSSR, keď vznikli tri ďalšie nové krajiny s jadrovými zbraňami na svojom území – Ukrajina, Bielorusko a Kazachstan. Túto situáciu riešil Protokol k Zmluve medzi USA a ZSSR o znížení strategických zbraní, známy ako Lisabonský protokol z mája 1992. Protokol uznal RF, Bielorusko, Ukrajinu a Kazachstan za nástupnícke štáty ZSSR v zmysle ich záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy START. Tri neruské štáty sa zaviazali v čo najkratšom čase pristúpiť k Zmluve o nešírení jadrových zbraní.
Proces znižovania strategických útočných zbraní pokračoval v roku 1993 podpisom Zmluvy o znížení stavu strategických zbraní (START II). Zmluva obsahoval záväzok zlikvidovať všetky medzikontinentálne balistické rakety so samostatne navádzanými jadrovými hlavicami vrátane tzv. ťažkých rakiet a znížiť celkové množstvo bojových hlavíc. Do konca roku 2003 mali mať RF 3000 a USA 3500 jadrových hlavíc. V septembri 1997 RF a USA podpísali Protokol k zmluve START II, ktorý predĺžil konečný dátum redukcie zbraní z roku 2003 na rok 2007.
Senát USA Zmluvu ratifikoval v roku 1996 a ruská Štátna duma v apríli 2000. Zmluva však nenadobudla platnosť, pretože Senát USA dodatočne neratifikoval Protokol z roku 1997 a niekoľko dodatkov k Zmluve o obmedzení systémov protiraketovej obrany z roku 1972, ktoré boli podmienkou realizácie zmluvy START II. RF po odstúpení USA od tejto zmluvy v roku 2002oznámila svoje rozhodnutie nerešpektovať podmienky zmluvy START II.
V marci 1997 RF a USA podpísali Smernicu zmluvy START III, podľa ktorej by mala budúca zmluva obsahovať záväzok zníženia počtu jadrových hlavíc na 2000 až 2500 kusov do konca roku 2007. Mala by sa zvýšiť prehľadnosť inventarizácie jadrových hlavíc a ich ničenia. Miesto zmlúv START II. a START III. podpísali v roku 2002 americký prezident G. W. Bush a ruský prezident V. Putin Zmluvu o znížení strategických útočných potenciálov (Strategic Offensive Treaty – SORT). Zmluva konkretizovala záväzky obsiahnuté v Smernici z roku 1997 znížením počtu jadrových hlavíc na strategických nosičoch v operačnom nasadení na 1700 až 2200 kusov do roku 2012. Pretože RF mala k dispozícii 5500 – 6000 a USA asi 6000 jadrových hlavíc, malo ísť o doteraz najväčšie zníženie počtu jadrových zbraní.
Ukázalo sa však, že šlo o užitočnú, ale neadekvátnu zmluvu, pretože na rozdiel od zmlúv START: neurčovala počty prostriedkov ich dopravy na ciel, ani neriešila ich možnú likvidáciu; s nadpočetnými jadrovými hlavicami môžu obidve krajiny naložiť podľa vlastného uváženia, ani nestanovila mechanizmy ich kontroly. Obidve strany neboli ani schopné sa dohodnúť o systéme monitorovania obmedzeného počtu rozmiestnených bojových hlavíc.
V súčasnosti RF a USA majú rozmiestených okolo troch až štyroch tisíc strategických jadrových hlavíc a skladujú ďalšie tisícky strategických i nestrategických jadrových hlavíc, pričom niektoré z nich je teoreticky možné rozmiestniť v priebehu niekoľkých týždňov nebo mesiacov. Navyše USA nemajú istotu v počte strategických jadrových hlavíc rozmiestnených na území RF, pretože Zmluva o znížení strategických útočných potenciálov neobsahuje presné pravidlá ich sčítania. Problém spočíva aj v tom, že v dôsledku neschopnosti dohovoriť sa na budúcej zmluve START a ani jedna strana nie je pripravená predlžiť platnosť zmluvy v súčasnej forme po formálnom skončení jej platnosti v decembri 2009, situácia sa môže stať ešte viac komplikovanou.
Prehľad zmlúv:
SALT I
- limitovala počet nosičov:
USA: 1710 ICBM a SLBM
ZSSR: 2437 ICBM a SLBM
- rok vstupu do platnosti: 1972;
- dátum skončenia platnosti: 1977
SALT II
- limitovala počet nosičov na oboch stranách: 2400 (od roku 1981 len 2250)
- každá strana len 1320 rakiet vybavených samostatne manévrujúcimi hlavicami;
- limitovala maximálny počet hlavíc na jednej rakete;
- limitovala počet strel s plochou drahou letu v jednom strategickom bombardovacom lietadle (max. 28);
- rok podpisu: 1979;
- rok skončenia platnosti: 1985 (nikdy nevstúpila v platnosť);
START I
- limitovala počet náloží na oboch stranách: 6000
- limitovala počet nosičov na oboch stranách: 1600
- zahŕňala okrem rakiet aj strategické bombardéry;
- rok podpisu: 1991;
- v platnosť vstúpila v roku 1994;
- doba skončenia platnosti: december 2009;
START II
- limitovala počet náloží: USA 3000, RF 3500;
- limit nosičov nestanovený;
- rok podpisu: 1993
- doba skončenia platnosti: december 2009;
START III (Smernica zmluvy)
- limitovala počet náloží na oboch stranách: 2000 – 2500;
- počet nosičov nestanovený;
SORT
- limitovala počet náloží na oboch stranách: 1700 – 2200;
- limit nosičov nestanovený;
- rok podpisu: 2002;
- rok vstupu v platnosť: 2003;
- doba skončenia platnosti: 2012.
ilustračné foto: pixabay.com
