Jedna z dlhých a tragických kríz v oblasti Blízkeho a Stredného Východu, v ktorej sa skoncentroval celý rad vnútorných a vonkajších príčin. Formálnu nezávislosť Libanon získal v roku 1941, ale až v decembri 1946 odišli z krajiny posledné francúzske jednotky. V 50. rokoch sa stal strediskom komerčného kapitálu a obchodným centrom arabského sveta.
Politický systém nezávislého Libanonu sa však od začiatku vyznačoval veľmi krehkou deľbou moci medzi náboženskými komunitami sunnitov, šiitov a maronitských kresťanov. Rozdelenie exekutívnych a legislatívnych funkcií medzi kresťanmi a moslimami v pomere 6 : 5 určil tzv. Národný pakt z roku 1943. Úrad prezidenta a najvyššie vojenské funkcie zaručoval maronitom, úrad predsedu vlády sunnitom, funkciu náčelníka vojenské štábu drúzom a funkciu predsedu parlamentu šiitom. V krajine však neustále rástlo napätie, pretože bohatá kresťanská elita blokovala realizáciu základných sociálnych reforiem požadovaných moslimskou chudobou.
Prvá občianska vojna vypukla v máji 1958. Okrem toho, že sa Moslimovia postavili proti existujúcej deľbe moci, prezident Šamún opustil tradičnú politiku neutrality, prijal Eisenhowerovu doktrínu a požiadal USA o vojenskú pomoc. Keď sa v Libanone vylodili prvé americké jednotky, libanonská armáda pohrozila odporom v prípade, že dôjde k obsadeniu hlavného mesta. USA boli nútené pristúpiť na kompromis a po voľbe nového prezidenta opustili krajinu. Libanon sa vrátil k politike neutrality.
Dôležitým prvkom druhej občianskej vojny v polovici 60. rokov sa stalo zapojenie Libanonu do izraelsko-palestínskeho konfliktu v dôsledku útokov palestínskych ozbrojených skupín z libanonského územia na ciele v Izraeli. Umožňovala to dohoda medzi J. Arafatom a predstaviteľmi libanonskej armády z roku 1969, ktorá im uľahčovala pohyb cez hranice krajiny. V roku 1970 Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) vybudovala v Bejrúte svoj hlavný stan a rozšírila svoje základne v blízkosti izraelskej hranice. Využívala podporu 300 tisíc palestínskych utečencov žijúcich v krajine bez akýchkoľvek práv, rovnako ako sympatie mnohých Libanončanov, ktorí s riešením palestínskej otázky spojovali aj riešenie svojich sociálnych problémov. Časť Libanončanov naopak videla v prítomnosti Palestínčanov ohrozenie suverenity svojej krajiny.
V apríli 1975 došlo v Bejrúte k vážnym vojenským zrážkam medzi koalíciou moslimov a drúzov požadujúcich reformu a prevažne kresťanskou alianciou odmietajúcou akékoľvek zmeny. Koncom roku 1976 bolo už v krajine 30 tisíc mŕtvych, najmenej 300 tisíc ľudí muselo opustiť svoje domovy a kedysi bohatý Bejrút sa zmenil na kopu ruín. Na základe dohody medzi sýrskym prezidentom Assadom a egyptským prezidentom Sadatom, uzatvorenej v októbri 1976 v Rijáde (Saudská Arábia) a na základe súhlasu Ligy arabských štátov, boli vytvorené Medziarabské bezpečnostné sily. Okrem jednotiek Sýrie, ktoré tvorili najväčšiu časť síl, (27 tisíc) pôsobili v ich rámci symbolické jednotky Líbye, Jemenu, Saudské Arábie, Sudánu a Zjednotených arabských emirátov. Po ich odchode získali postavenie arbitra sýrske jednotky.
Sýria najskôr zakročila proti palestínskym radikálom s cieľom posilniť postavenie reformistických síl, avšak vo februári 1978 došlo k prvým zrážkam s kresťanskými milíciami. V marci 1978 uskutočnil Izrael vojenskou operáciu v južnom Libanone s cieľom zničiť vojenskú silu OOP v tejto oblasti. Bezpečnostná rada (BR) prijala rezolúcie č. 425 a č. 426, ktoré vyzvali Izrael skončiť vojenské akcie na území Libanonu a boli vytvorené mierové sily – Dočasné sily OSN v Libanone (United Nations Interim Force in Lebanon – UNIFIL). Ich úlohou bolo monitorovať požadovaný odchod izraelských jednotiek a poskytnúť pomoc vláde Libanonu pri obnove správy nad daným územím. Izrael však za pomoci časti jednotiek libanonskej armády vytvoril na sever od libanonsko-izraelskej hranice desaťkilometrové bezpečnostné pásmo a v roku 1979 major Haddad vyhlásil v južnom Libanone vznik „Nezávislého štátu slobodný Libanon“.
Občianska vojna pokračovala a všetky do nej zapojené strany sa dopúšťali zločinov proti obyvateľstvu, gangy bez akéhokoľvek programu sa zaoberali vydieračstvom, zahraničné vlády poskytovali peniaze, zbrane a podporu rôznym politickým stranám v Libanone. V dôsledku toho v roku 1981 operovalo na území Libanonu 43 súkromných vojenských jednotiek. Nestabilnú situáciu v krajine využila OOP na vybudovane rozsiahlej vojensko-politickej infraštruktúry pre útoky na Izrael.
V júni 1982 Izrael začal novú vojenskú ofenzívu na územie Libanonu, namierenú nielen proti OOP, ale aj proti sýrskym jednotkám. Izraelská armáda veľmi rýchlo postupovala a v spolupráci s maronitskými milíciami obkľúčila jednotky sýrskej armády a jednotky OOP v Bejrúte. Operácia sa skončila rýchlym a výrazným víťazstvom Izraela. Sýrske jednotky stratili v bojoch 440 tankov a 92 lietadiel a spolu s Palestínčanmi mali ťažké straty na životoch (2,5 tisíca mŕtvych, 7 tisíc ranených a 5 tisíc zajatých). V auguste 1982 bola podpísaná dohoda o evakuácii palestínskych síl z Bejrútu a o rozmiestnení mnohonárodných síl Francúzska, Talianska a USA na kontrolu plnenia dohody. Na jeseň 1982 po skončení evakuácie palestínskych síl z Libanonu mnohonárodné sily skončili svoju činnosť.
V septembri 1982 po vtrhnutiu izraelských jednotiek do západného Bejrútu došlo k masakre v palestínskych utečeneckých táboroch Šabra a Šatíla, ktorú uskutočnili maronitské milície za tichej podpory izraelských jednotiek. Mnohonárodné sily rozšírené o jednotky Veľkej Británie sa vrátili do Libanonu a BR schválila rezolúciu č. 520, ktorá odsúdila akciu Izraela a vyzvala na rešpektovanie suverenity, územnej celistvosti, jednoty a politické nezávislosti Libanonu. V máji 1983 predstavitelia Izraela, Libanonu a USA podpísali dohodu o vytvorení tzv. „bezpečnostnej zóny“ v južnom Libanone.
Pokus o obnovenie moci libanonskej vlády v krajine za pomoci izraelských jednotiek, ktoré kontrolovali južnú časť krajiny a amerických jednotiek, ktoré sa zapojovali do bojov, však nebol úspešný. Navyše po samovražednom útoku na americké a francúzske mierové sily v októbri roku 1983, pri ktorom bolo zabitých 241 amerických a 56 francúzskych vojakov, došlo v roku 1984 k stiahnutiu mnohonárodných síl z Libanonu. V roku 1985 sýrske jednotky získali kontrolu na severe a východe krajiny a Izrael stiahol svoje jednotky z južného Libanonu do tzv. bezpečnostnej zóny, kde v bojoch proti nim dominovalo hnutie šiitských moslimov Hizballáh.
Neschopnosť vojenského víťazstva ani jednej zo strán, kolaps libanonskej ekonomiky a únava z vojny otvorili na jeseň 1989 cestu k dohode. Dňa 30. 9. 1989 sa uskutočnilo stretnutie libanonských poslancov v Táife (Saudská Arábia), na ktorom došlo k dohode o niektorých ústavných zmenách. Konfesionálny systém rozdelenia moci ako taký zostal zachovaný, ale došlo k prerozdeleniu moci na základe parity medzi kresťanmi a moslimami a bola posilnená moc predsedu parlamentu (šiitský moslim). Bolo potvrdené, že obnovenie libanonskej suverenity si vyžaduje rozpustenie milícií, posilnenie pravidelnej armády a odchod Izraela z južného Libanonu na základe rezolúcie BR č. 245.
Dohoda tiež uznala osobitné vzťahy medzi Libanonom a Sýriou, ktoré potvrdila Zmluva o bratstve, spolupráci a koordinácii podpísaná v máji 1990 v Damasku. V septembri 1991 koordinácia v oblasti bezpečnosti vyústila do podpisu obranného spojenectva, ktoré potvrdilo legitimitu pobytu sýrskych jednotiek v krajine. V súvislosti s postojom Sýrie vo vojne v Perzskom zálive Francúzsko a USA tieto osobitné vzťahy oboch krajín potvrdili.
V máji 2000, na základe rezolúcie BR č. 245 a 246, izraelské jednotky opustili s výnimkou neveľkého sporného územia fariem Šibá-a libanonské územie. Po 22 rokoch sa tak skončila okupácia južnej časti krajiny Izraelom. Súčasne aj Sýria začala postupne sťahovať svoje jednotky z libanonských miest a znížila ich počet na 20 tisíc a následne na 14 tisíc vojakov. V rámci rozvoja hospodárskej spolupráce došlo k dohode medzi Libanonom a Sýriou o vytvorení zóny voľného obchodu do roku 2005.
V septembri 2004 BR schválila rezolúciu č. 1559, ktorá požaduje: stiahnutie všetkých zahraničných jednotiek (okrem jednotiek UNIFIL) z Libanonu; rozpustenie a odzbrojenie všetkých libanonských aj nelibanonských neregulárnych jednotiek; rozšírenie kontroly libanonskej vlády na celé územie krajiny; uskutočnenie spravodlivých a slobodných prezidentských volieb. V marci 2005, na základe narastajúceho tlaku libanonskej opozície voči pobytu sýrskych jednotiek a politického tlaku mocností, Sýria oznámila svoj súhlas s postupným sťahovaním jednotiek z Libanonu.
ilustračné foto: pixabay.com
