Súhrn takmer všetkých kľúčových problémov súčasnej medzinárodnej politiky – odpor voči nešíreniu jadrových zbraní, podpora teroristických skupín, perspektíva demokratizácie Blízkeho a Stredného Východu či vplyv na proces modernizácie islamu. Jeho súčasťou je aj problém protichodných postojov riešenia medzinárodných kríz (silového, podporovaného značnou časťou súčasnej administratívy USA a evolučného, podporovaného väčšinou európskych krajín a Ruskom).
Už samotný oficiálny názov krajiny Iránska islamská republika napovedá, že vzťah náboženstva, štátu a politiky Iránu je veľmi úzky a významný. Nielen iránsky politický systém, ktorý vzišiel z islamskej revolúcie na konci 70. rokov minulého storočia, ale aj súčasná politická prax je determinovaná islamom a jeho ideovými východiskami.
Väčšina expertov súhlasí s tým, že Irán sa môže stať jednou z najväčších výziev regionálnej a globálnej bezpečnosti a dokumentujú to na týchto faktoroch:
- orientácia väčšiny elity a iránskej spoločnosti na získanie jadrových zbraní;
- odmietanie spolupráce s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (MAAE);
- dezinformovanie medzinárodného spoločenstva o existencii vlastného jadrového programu;
- otvorene nepriateľská politika voči Izraelu;
- podpora mnohých organizácií všeobecne považovaných za teroristické;
- aktívna podpora šíitskych skupín v susedných krajinách s cieľom získať ich ako stúpencov šíitského islamu;
- upevnenie fundamentalistických prvkov vo vnútornom zriadení;
- úsilie o získanie vedúceho postavenia v regióne spolu s obmedzením úlohy ostatných mocností v oblasti;
- celý región (tzv. Veľký Blízky východ) predstavuje zložitý komplex rozporov a stretov záujmov: blízkovýchodný konflikt, nestabilná situácia v Iraku, v Afganistane a na Kaukaze, nestabilizovaný status Kaspického mora; problémy islamského fundamentalizmu a terorizmu, výroba a distribúcia narkotík v oblasti, atď.
V súčasnosti vystupuje do popredia predovšetkým problém iránskeho jadrového programu. Okrem skutočnosti, že získanie jadrových zbraní má širokú podporu iránskeho obyvateľstva, pôsobia aj ďalšie faktory:
- existencia jadrových zbraní susedných štátov (India, Pakistan, Rusko a predovšetkým Izrael);
- dlhodobá kríza režimu nešírenia jadrových zbraní;
- tvrdá politika Spojených štátov, vrátane priamej hrozby vojenského útoku.
V roku 2002 vyšlo najavo, že Irán tajne po viac ako jednu dekádu rozvíja jadrový program napriek tomu, že ako signatár Zmluvy o nešírení jadrových zbraní bol povinný o všetkých svojich aktivitách v tejto oblasti informovať MAAE. Na rozdiel od tvrdšieho postoja USA sa medzi členskými štátmi MAAE presadila politika dialógu s cieľom donútiť iránsku vládu k čo najširšej spolupráci, ktorá by umožnila zistiť skutočný rozsah dosiaľ utajovaných aktivít. Po viac ako troch rokoch neúspešných diplomatických rokovaní sa Rada guvernérov MAAE rozhodla posunúť riešenie tejto otázky na pôdu Bezpečnostnej rady OSN. Jej hlavnou úlohou bolo rozhodnúť, či iránske jadrové ambície predstavujú porušenie záväzkov, ktoré na seba prevzal Irán v roku 1970 tým, že sa stal signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní.
Jadrový program Iránu umožňuje prinajmenšom dvojaké využitie – tak pre mierové, ako aj vojenské účely. Medzinárodnému spoločenstvu ide predovšetkým o neplnenie záväzku prerušiť všetky aktivity v oblasti obohacovania uránu ako najviac zneužiteľnej časti iránskeho jadrového programu. Je to preto, že stupeň obohatenia uránu rozhoduje o tom, či bude vyrobené len „neškodné“ palivo do jadrových elektrární, alebo vysoko obohatený uránu použiteľný pre jadrové hlavice. Z technického hľadiska ide o proces transformácie oxidu uránu (tzv. žltého koláča – uranium yellow cake) na plynnú zlúčeninu, ktorá sa vkladá do plynových centrifúg za účelom zvyšovania podielu izotopu U 235 oproti izotopu U 238.
Jadrový program je medzi Iráncami bez ohľadu na to, či sú stúpencami alebo odporcami porevolučného teokratického usporiadania krajiny, pokladaný za vysoko prestížnu záležitosť a vec národnej hrdosti. Je logické, že právo na jadrový program, ktoré sa v krajine nikto nedovolí spochybňovať, využíva aj prezident Mahmúd Ahmadínežád. Preto je veľmi ťažké odhadnúť, kam až je Irán ochotný v tomto spore zájsť, resp. kde sa nachádza hranica, ktorú nebudú iránski predstavitelia ochotní prekročiť. Všetky doposiaľ urobené kroky iránskeho vedenia však svedčia o tom, že krajina je pripravená riskovať aj otvorenú konfrontáciu s medzinárodným spoločenstvom, alebo vychádza z toho, že jej nehrozí žiadny významný postih v podobe sankcií či dokonca vojenský úder.
Neústupnosť iránskeho vedenia je založená predovšetkým na argumente, že Západ nemá a ani nemôže použiť efektívne prostriedky na to, aby donútil Irán prehodnotiť svoj postoj. Ani posun tejto otázky na program rokovania Bezpečnostnej rady neznamená, že medzinárodné spoločenstvo môže ľahko dosiahnuť dohodu vo vzťahu k akémukoľvek konkrétnemu opatreniu proti Iránu. Sankcie na export ropy či na investície do iránskeho ropného a plynárenského sektoru len ťažko môžu nájsť podporu zo strany dvoch stálych členov Bezpečnostnej rady – Ruska a Číny, ktoré sú s Iránom zviazané širokými obchodnými záväzkami. Rovnako by sankcie znamenali nežiadaný nárast cien energetických surovín pre Európu i priemyselný sektor USA.
Zvýrazňovaná iránska neústupnosť v tejto otázke má určite svoju dôležitú príčinu vo víťazstve M. Ahmadínežáda na post prezidenta, avšak samotný prezident v rámci inštitucionálneho usporiadania iránskej teokracie nemá v zásadných otázkach národnej bezpečnosti najvyššiu rozhodovaciu právomoc. Všetky zásadné zahraničnopolitické rozhodnutia musia byť schválené najvyšším ajatolláhom Alím Chameneím a musí prejsť rozhodovacím procesom v Najvyššej rade národnej bezpečnosti. Prezident a ministerstvo zahraničných vecí tak majú len sekundárny vplyv. Napriek tomu, že vyhrotenie situácie ohľadom jadrového programu nie je možné spájať len s nástupom konzervatívneho zameraného M. Ahmadínežáda, ktorého politika je v ostrom kontraste s umiernenou politikou jeho predchodcu M. Chátamího, panuje oproti minulému obdobiu vlády tzv. reformistické administratívy v oblasti zahraničnopolitického smerovania krajiny väčšia jednota medzi najvyšším vodcom a prezidentom.
Výsledkom tohto procesu môže byť aj to, že Irán sa stane jadrovým štátom za existencie nestabilnej situácie v regióne i za situácie, že jeho režim bude len slabo demokratickým a nekontrolovateľným. Z tohto hľadiska sa pre medzinárodné spoločenstvo javí ako maximum odďaľovanie momentu získania jadrového štatútu Iránu. Podmienkou však je okrem ďalšej transformácie vnútornej politiky aj poskytnutie zodpovedajúcich bezpečnostných garancií ako výmeny za zrieknutie sa prístupu k jadrovým zbraniam. Dôležitým zahraničnopolitickým faktorom sa môže stať i len čiastočné riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu.
Komplexné riešenie iránskej otázky však môže byť nájdené len na úrovni celého regiónu, pretože politika smerovaná len na Irán, bez ohľadu na to, že bude spájať zodpovedajúci tlak i podmienenú stimuláciu, nebude efektívna. Zníženie hrozby zo strany jadrového a nedemokratického Iránu bude vyžadovať jeho zapojenie do regionálneho systému bezpečnosti a jeho „spútanie“ sieťou spolupráce a záväzkov. Takýto systém by musel vzniknúť za účasti ďalších štátov regiónu a niekoľkých mocností – USA, Ruska a európskych krajín. Súčasne by Irán musel získať úplný prístup do všetkých regionálnych štruktúr, na základe čoho by si mohol vytvoriť pocit o vedúcej úlohe v regióne
Je zrejmé, že nutnou podmienkou vytvorenia takého viacvrstvového systému bezpečnosti je aj problém stabilizácie jeho účastníckych štátov a ich vzájomných vzťahov (Indie, Pakistanu, Afganistanu, Iraku, kaukazských a stredoázijských krajín). Je to dané tým, že len stabilné, demokratické a riaditeľné okolité prostredie by mohlo zneškodniť, alebo minimalizovať iránsky export islamského fundamentalizmu.
Ukazuje sa aj potreba novej odsúhlasenej politiky vo vzťahu k budúcim etapám rozvoje jadrovej energetiky Iránu. Napr. vybudovanie spoločných rusko-americko-európskych konzorcií na výstavbu nových jadrových reaktorov výmenou za zrieknutie sa budovania jadrových zbraní. Garanciou bezpečnosti Iránu nie je však len jeho integrácia do regionálneho systému bezpečnosti na úrovni štátu, ale aj na úrovni občianskej spoločnosti. Znamená to dlhú a zložitú cestu postupnej liberalizácie režimu a zmien v iránskej spoločnosti, predovšetkým medzi mládežou a vo vzťahu k hodnotám zdieľaných väčšinou svetového spoločenstva.
Vo svojom celku bude riešenie iránskej otázky predovšetkým vyžadovať:
- existenciu jedinej, v krajnej miere aspoň odsúhlasenej stratégie európskych krajín, USA a Ruska vo vzťahu k Blízkemu a Strednému Východu;
- nemožnosť vedúcich mocností odpovedať jednotlivo na každú výzvu vychádzajúcu od štátov v danom regióne;
- rešpektovať región ako jedinú komplexnú výzvu, na ktorú je treba odpovedať celostne a so snahou zahrnúť celý jeho priestor.
ilustračné foto: pixabay.com
