Daniel Šmihula – Prelomová európska bitka pri Kortrijku
Bitka pri Kortrijku, ktorá sa odohrala 11. júla 1302 (teda pred 715 rokmi), je známejšia ako bitka pri Courtrai alebo bitka „zlatých ostrôh“. Do dejín Európy sa zapísala ako dôležitý míľnik, keď bol výkvet európskeho rytierstva porazený a pozabíjaný tkáčmi a česačmi vlny. Stretnutie francúzskeho a flámskeho vojska bolo prelomovým aj preto, že mešťania sa pri ňom podobne ako šľachtici stali osobitným stavom. Halapartňa, sudlica, kuša, dlhý luk a neskôr hákovnica tak spustili aj proces odklonu od feudalizmu v Európe a nástup spoločenskej a politickej demokratizácie.
Mesto Kortrijk ležiace v belgickom Flámsku sa po francúzsky nazýva Courtrai. Nie je však dôvod nepoužívať oficiálny flámsky názov. Aj nás hnevá, keď sa napríklad v anglických textoch uvádzajú maďarské názvy lokalít na Slovensku. Takýto nešvár si z neznámych príčin osvojila aj wikipédia. (Ak by sme akceptovali tézu, že sa má používať dobový úradný jazyk, tak tu treba poznamenať, že až do roku 1848 bola úradným jazykom v Uhorsku latinčina.) Ale neodbočujme… Bitka pri Kortrijku medzi francúzskym a flámskym vojskom bola významná a prelomová z viacerých príčin.
Úplne prvou, že sa odohrala vo Flámsku. A Flámsko 13. – 15. storočia malo pre rozvoj európskej civilizácie význam v mnohom porovnateľný s Holandskom 17. storočia, Anglickom 18. a 19. storočia, Talianskom v čase renesancie alebo antickým Gréckom v klasickom období. Bol to relatívne malý región, kde však obrazne akoby dejiny dupli na plyn a vyprodukovali množstvo inovácií, ktoré sa potom rozšírili do celej Európy a určili jej ďalší vývoj.
Vo Flámsku sa zrodil kapitalizmus, masová textilná výroba aj luxusné umenie. Vznikli tu veľké a bohaté mestá so sebavedomým meštianstvom. Stalo sa na dlhé obdobie ekonomickým jadrom kontinentu. Flámi boli vždy rozumní, pracovití a statoční. Ich historickou smolou bola veľmi obmedzená teritoriálna a demografická základňa Flámska, ktorú nedokázali nikdy rozšíriť, pretože boli vždy zovretí medzi Francúzskom, Nemeckom a Anglickom.
Boj pri Kortrijku bol súčasťou dlhšieho – asi dvesto rokov trvajúceho – zápasu Flámska za autonómiu v rámci francúzskeho kráľovstva a potom za úplné oddelenie sa. Spomienka na ňu bola znovuoživená v 19. a 20. storočí v čase flámskeho národného obrodenia. Bitka mala mimoriadny význam aj z hľadiska vývoja vojenstva. Prvýkrát sa stalo, že po troch storočiach dominancie ťažkej jazdy na európskych bojiskách obrnených jazdcov na koni porazila pechota.
Sekundárne ovplyvnila aj politické a sociálne myslenie, pretože títo obrnení jazdci patrili do urodzenej vrstvy šľachticov, ktorí si vtedy robili monopol na vojenské umenie, od ktorého legitimizovali aj svoje politické a spoločenské privilégiá. Aby sa človek mohol zaradiť do špecializovanej vojenskej kasty rytierov, podstupoval náročný vojenský výcvik od siedmeho po dvadsiaty rok života, v rámci ktorého si musel osvojiť viacero zručností: nosiť ťažké brnenie, jazdiť na koni, bojovať s mečom, kopijou, palcátom, sekerou, brániť sa štítom – a to všetko naraz a tak dobre, aby obstál v boji.
Smrteľná kombinácia
Rytierov stredoveku môžeme porovnať s dnešnými špičkovými profesionálnymi športovcami. Nečudo, že takúto prípravu mohli plnohodnotne podstúpiť len tí, čo sa nemuseli venovať inému povolaniu (či presnejšie – synovia). Museli byť teda kompletne materiálne zabezpečení – v moslimských krajinách napríklad formou celoživotného „štátneho otroctva“ v špeciálnych kasárňach (mameluci), v kresťanskej Európe prostredníctvom feudálneho léna – pozemkového prídelu s roľníkmi, ktorí na takúto „vojenskú rodinu“ pracovali a poskytovali jej prostriedky na výcvik a drahú výzbroj.
Odhadom môžeme povedať, že ťažký jazdec 10. – 11. storočia potreboval prinajmenšom päť- až desaťkrát väčší pozemkový prídel ako peší bojovník predchádzajúceho obdobia (ktorý tiež nemohol byť žiadnym bedárom). Obrnených jazdcov teda nemohlo byť veľa… Každý panovník bol od spoločenskej vrstvy, ktorá ich poskytovala, závislý a nemohol ich len tak nahradiť bojovníkmi z poddanských alebo meštianskych vrstiev. Proste to nešlo – aby si osvojili vtedajšiu špičkovú vojenskú techniku, potrebovali by roky výcviku, a to od detstva. Preto si šľachta dokázala zabezpečiť svoje výsady a postupom času aj spolurozhodovanie v rámci stavovskej monarchie.
Vycvičení ťažkí jazdci boli teda hlavnou strategickou zbraňou vrcholného stredoveku. Nad starou pechotou (franskou, anglosaskou, byzantskou) či ľahkou jazdou (staromaďarské družiny, arabská a turecká jazda) dokázali svoju prevahu pri Hastingse či za križiackych výprav. A teraz sa zrazu ukázalo, že môžu byť porazení vojskom zloženým z mestských remeselníkov a drobných obchodníkov, ktorí nevedeli jazdiť na koni, nemali na sebe nákladnú a zdobenú zbroj, so zbraňou normálne cvičili len v nedeľu a pred nasadením do bojov prešli azda len niekoľkotýždňovým zostreným výcvikom – ak vôbec. (Nevraviac o ich otrasnej „spoločenskej neokrôchanosti“.)
Podľa dobových predstáv mala francúzska ťažká jazda – elita európskeho rytierstva – triumfovať. No nestalo sa tak, a to preto, že narazila na peších vojakov disciplinovaných, kooperujúcich, ideovo silne motivovaných a vyzbrojených novými dlhými drevcovými zbraňami a zbraňami pôsobiacimi na diaľku (kuše, luky). Pre francúzskych rytierov to bola smrteľná kombinácia.
Flámsky odboj proti Filipovi Peknému
Bitka pri Kortrijku bola jedným z mnohých bojov francúzsko-flámskej vojny v rokoch 1297 – 1305. Jej príčinou boli centralizačné snahy kráľa Filipa IV. zvaného Pekný (toho, čo nechal upáliť templárov) a úsilie podriadiť polonezávislé vojvodstvá a grófstva vláde v Paríži alebo aspoň nahradiť miestne dynastie princmi z kráľovského rodu. Filip Pekný cielene využíval rozpory medzi flámskymi mestami a provinčnou šľachtou aj obchodné spory medzi Flámskom a Anglickom (o clá na dovážanú vlnu) a snažil sa posilniť v grófstve svoj vplyv.
Flámsky gróf Guy de Dampierre hľadal nakoniec oporu v spojenectve s Anglickom a v roku 1294 dohodol manželstvo medzi svojou dcérou Filipou a anglickým korunným princom (budúcim Eduardom II.). Filip Pekný to považoval za zradné intrigánstvo a Guya, dvoch jeho synov a Filipu nechal dočasne uväzniť v Paríži. Manželstvo bolo anulované a Filipa zostala uväznená až do svojej smrti v roku 1306. (Tu treba uviesť, že Guy de Dampierre mal dohromady 14 detí a množstvo vnukov a vnučiek, takže išlo o rozvetvený klan, ktorého príslušníci sa aktívne zúčastnili na všetkých opisovaných udalostiach.)
Najväčšie mestá vo Flámsku sa dostali pod kráľovskú ochranu a na zvyšnom území mohol Guy vládnuť len ako podriadený Filipov vazal. Keďže sa so svojím postavením nezmieril, naďalej paktoval s anglickým Eduardom I. a dokonca vyhlásil nezávislosť, Filip Pekný ho v roku 1297 oficiálne zbavil vlády v grófstve a pripojil Flámsko ku kráľovskej doméne. Guy bol napriek anglickej, nemeckej a holandskej pomoci porazený v bitke pri Furnes a v rokoch 1299 – 1300 sa Flámsko dostalo do rúk francúzskej armády. Ešte predtým, v roku 1299 previedol Guy správu grófstva na svojho najstaršieho syna Roberta de Béthune (zvaného Flámsky lev) a vzdal sa do zajatia, v ktorom v roku 1305 zomrel. Spoločne s ním boli uväznení aj spomenutý Robert a jeho ďalší syn William a časť vysokej flámskej šľachty.
Olej do ohňa
Medzitým sa však v samotnom Flámsku diali dramatické veci. Ono totiž nebolo len takým obyčajným francúzskym grófstvom. Jednak bolo od väčšiny vtedajšieho Francúzska výrazne etnicky odlišné (Flámi sú germánsky národ) a prejavili sa tiež všetky tie protirečenia, ktoré sa vyskytnú, keď ekonomicky a sociálne rozvinutejšia krajina je v rámci väčšieho impéria podriadená civilizačne zaostalejšiemu a chudobnejšiemu centru (my sme to zažili napríklad v rokoch 1948 – 1989 vo vzťahu k ZSSR).
Flámske mestá možno krátky čas cítili isté zadosťučinenie – veď s flámskymi grófmi sa dostávali často do sporu. Časť bohatého mestského patriciátu i vidieckej šľachty by sme mohli dokonca priamo označiť za profrancúzsku stranu. Remeselníci združení v cechoch sa však postupne začali stavať do opozície a hľadali spojenie s tými šľachticmi, ktorí v tajnosti sympatizovali s uväzneným grófom.
Filipov správca grófstva Jacques de Châtillon bol ráznym a statočným vojakom – nie však skúseným politikom, ktorý by vedel hrať úlohu arbitra využívajúceho rozpory medzi jednotlivými stranami a rozumel by komplikovanému mechanizmu flámskej ekonomiky. Vysoké dane, znovuzavedený monopol mestského patriciátu na obchod s vlnou, panovačnosť Francúzov a nákladná a zbytočne bombastická návšteva Filipa Pekného v máji 1301 prilievali olej do ohňa.
Začala vznikať aliancia medzi nespokojnými remeselníkmi a šľachticmi z rodiny uväzneného grófa, ktorí boli na slobode a sústredili sa v Namure. V meste, ktoré zostalo v ich rukách. Faktickou hlavou rodu sa stal syn grófa Guya de Dampierre Jan I., markíz z Namuru (čo bolo susedné grófstvo). Aktívne kroky však podnikal najmä jeho mladší brat Guy de Namur a mladý William z Jülichu (nar. 1275), vnuk grófa Guya de Dampierre od jeho dcéry Márie. Nadviazali napríklad spojenie s politicky aktívnym bruggským mešťanom Pietrom z Conincku, ktorý musel z Brúgg utiecť.
Štít a priateľ
Na jar 1302 sa vo Flámsku začala rozhárať otvorená vzbura. Prvým väčším víťazstvom vzbúrencov bolo dobytie hradov Sijsele a Male 1. mája 1302 v blízkosti Brúgg. Vzbúrenecké sily boli vedené už spomenutým tkáčom Petrom z Conincku, mäsiarom Janom Breydelom a ďalším predstaviteľom cechov Janom Heem, čím sa celý akt posunul z roviny vzbury proti vrchnosti do kategórie sociálnej a politickej revolúcie. Jacques de Châtillon ako odpoveď do Brúgg osobne priviedol osemstočlenný francúzsky oddiel. Sympatie obyvateľov Brúgg však už boli na strane vzbúrencov, ktorým tajne v noci z 18. na 19 mája 1302 umožnili vstup do mesta.
Nadránom vzbúrenci spoločne s mestskými milíciami zloženými z tkáčov a iných remeselníkov pobili francúzsku posádku a všetkých Francúzov, ktorých zastihli, a tiež ich prívržencov – spolu asi dvetisíc ľudí. Podľa tradície ich identifikovali tak, že od podozrivých z francúzskeho pôvodu žiadali vysloviť slová „schild en vriend“ (štít a priateľ), čo Francúzi správne nedokázali. (V tejto súvislosti mi nedá nepoľutovať ráčkujúcich Flámov! A tiež tých Francúzov, ktorí za nešváry francúzskej správy nemohli.) Jacques de Châtillon s pár vojakmi stihol utiecť. V Bruggách bola ustanovená nová revolučná vláda na čele so spomenutým Janom Heemom. Moc v meste prešla do rúk – dnes by sme povedali – stredných vrstiev.
V najbližších týždňoch milícia z Brúgg čistila okolie mesta od francúzskych posádok a francúzskych prívržencov. Revolúcia sa stala všeobecnou. Pridali sa k nej takmer všetky flámske mestá a časť šľachty – hoci tá sa obávala práve nástupu stredných tried k moci. V mestách bol režim bohatých obchodníkov nahradený vládou širších remeselníckych vrstiev a cechov, ktorých politický význam bol uznaný. Len Kortrijk a Cassel zostali vo francúzskych rukách a Ghent vyhlásil neutralitu. Za regenta a hlavného vojenského veliteľa si povstalci vybrali Williama z Jülichu.
Tento muž je trocha záhadnou a stále nie úplne docenenou postavou. Rodovo patril k vysokej šľachte, no nemal problém spolupracovať s remeselníkmi a drobnými obchodníkmi a viesť ich do boja. Hnala ho možno nevraživosť voči Francúzom, odpor voči Filipovej politike a snaha pomstiť sa za príkoria spáchané na jeho rodine
Do úvahy treba vziať aj to, že ho zrejme nečakalo nejaké významné dedičstvo. Študoval na univerzite v Bologni (ako málo šľachticov jeho doby), zaujímal sa o astrológiu a magické umenie. Bol predurčený na duchovnú dráhu a je možné, že s takýmto osudom nebol uzrozumený. Zdá sa, že v mnohom bol už človekom nastupujúceho humanizmu a nie stredoveku. No určite môžeme povedať, že bol vojenským géniom. Ďalším veliteľom povstalcov sa stal Guy de Namur. Prirodzene, povstalci za legitímnych vládcov Flámska naďalej považovali uväznených grófov Guya a Roberta.
Prípravy pred bitkou
V lete 1302 sa flámske sily snažili zlikvidovať zvyšné francúzske posádky vo Flámsku a podnikali sporadické výpady aj na francúzske územie. Sledujúc tento cieľ sa flámske milície (najmä z Brúgg) pod vedením Williama z Jülichu a Guya de Namur vypravili ku Kortrijku, kde sa v ten moment francúzska posádka stiahla z mesta na hrad vsadený do línie mestského opevnenia. Spoločne so sympatizantmi priamo z Kotrijku začali 26. júna 1302 tento hrad obliehať. Pripojil sa k nim aj oddiel dobrovoľníkov z Ghentu vedený Janom Borluutom, ktorí tak konali napriek tomu, že ich mesto sa k povstaniu nepripojilo.
Táto epizóda je mimoriadne dôležitá a poukazuje na zmenu v politickom správaní. Dobrovoľníci z Ghentu sa nezúčastnili na vojne na základe dôvodov, ktoré predpokladala feudálna spoločnosť – teda lojality vyplývajúcej z lénneho vzťahu alebo príslušnosti k nejakému spoločenstvu korporatívneho typu, ale na základe osobného politického presvedčenia. Ak dnes hovoríme o občianskej spoločnosti a individualizme, nemali by sme zabúdať, že ich korene vieme vystopovať už v samostatnom rozhodnutí statočných dobrovoľníkov z Ghentu.
Na pomoc obliehanej posádke vyslal Filip Pekný silné vojsko na čele s Robertom II. de Artois, ktorý bol skúseným vojvodcom a bol to práve on, kto porazil Flámov pri Furnes. Francúzske vojsko malo asi 8 000 mužov a jeho jadro tvorilo 2 500 ťažkoodených rytierov na koňoch. Podporovalo ich asi 1 000 kopijníkov, 1 000 strelcov z kuše a 3 500 ľahkých pešiakov. Flámske vojsko sa skladalo z 9 000 pešiakov a azda 400 jazdcov. 11. júla 1302 Francúzi dorazili ku Kortrijku, no do mesta sa im preniknúť nepodarilo. Podľa dobových predstáv jeden ťažký jazdec – dokonalý profesionál – mal bojovú hodnotu desiatich pešiakov a Francúzi mali Flámov ľahko rozniesť na kopytách. Pechota sa hodila na obliehanie a bránenie hradov a miest – nie na boj v poli.
William z Jülichu ako vrchný veliteľ však musel využiť ten ľudský a vojenský materiál, ktorý mal k dispozícii, a isté nenápadné výhody, ktoré poskytoval. Predovšetkým nešlo o úplných amatérov. Flámski remeselníci síce nemohli získať taký skvelý výcvik ako francúzski rytieri, no boli to hrdí mešťania samosprávnych miest, ktorí sa v rámci svojich mestských milícií cvičili aj v narábaní so zbraňami. Boli spojení medzi sebou silným zväzkom vernosti medzi rovnými, ktorý bol produktom fenoménu mestskej obce. Neboli však na rozdiel od urodzených rytierov nadmerne pyšní, a preto nemali problém podriadiť sa rozkazom a disciplíne. Boli vysoko motivovaní, revolučne a vlastenecky naladení a predchnutí zášťou voči sociálne a etnicky cudzím francúzskym interventom.
Nebolo by úplne priliehavé napísať, že bojovali za národnú suverenitu a demokraciu, no na úrovni politického myslenia svojej doby chceli, aby bolo ich Flámsko spravované domácou dynastiou, ktorá im bola blízka, podľa vlastných zákonov, na ktoré boli zvyknutí, a tiež, aby mohli participovať na politickom živote svojich miest a tieto mestá mali slovo pri správe krajiny.
Vedeli, že nemôžu očakávať milosť a nemienili ju ani nikomu dať. Francúzski šľachtici by ich skrátka nevzali do zajatia, lebo nimi pohŕdali, a ani za nich ako príslušníkov plebsu nemohli získať výkupné. Utiecť sa tiež nedalo – jazda by ich predsa dohonila ako králiky. Ich výzbroj a výstroj boli lacnejšie a jednoduchšie, ako mala francúzska jazda. Mali na sebe drôtené košele, prilby a ich hlavnými zbraňami neboli luxusné meče, ale dlhé piky, sudlice a tzv. goedendagy – dlhé okované kyje s hrotom na konci.
Boli to vysoko špecializované zbrane účinne použiteľné len jedným spôsobom – goedendagom bolo možné jazdca ovaliť, sudlicou zaháknuť a stiahnuť z koňa a na zemi prepichnúť, dokiaľ sa spamätal. Doplnok bojovej sily predstavovali strelci z lukov a kuší, ktorí dokázali zasiahnuť jazdca skôr, než sa priblížil a mohol uplatniť svoju prevahu v boji na blízko. Každý z členov flámskej milície by zrejme v individuálnom súboji s francúzskym rytierom rýchlo podľahol. Ale v momente, keď boli sformovaní do disciplinovaných, dobre vedených šíkov a vyzbrojení kušami a dlhými drevcovými zbraňami, bola situácia zrazu iná. Takže vznikla klasická asymetrická situácia a ráno nikto nemohol predvídať výsledok boja…
William musel prijať taký plán boja a vytvoriť takú situáciu, aby využil prednosti vlastných bojovníkov a, naopak, eliminoval výhody, ktoré mal protivník. Bola to otázka života a smrti. A William to dokázal. Svoje sily rozmiestnil na pláni na východ od mesta tak, že zalomená línia vytvárala veľké L. Na západe sa pravým krídlom primkla k hradbám mesta a ľavé krídlo na severe sa dotýkalo rieky Leie. Tyl bol tak chránený a flámske línie ani nebolo možné obísť na krídlach.
Francúzi mohli zaútočiť na flámsku formáciu len čelne z juhu alebo zo západu, pričom aj z týchto smerov by museli prekonať močaristý terén a viacero potokov a kanálov. Flámi ešte posilnili svoje obranné postavenie vykopaním ďalších priekop a jám. Malý vyčlenený Williamov oddiel a kortrijskí mešťania naďalej blokovali francúzsku posádku na hrade. Časť síl – milíciu zo Zeelandu – určil William ako zálohu. Vydal rozkaz svojim bojovníkom, aby sa snažili zraniť a zabiť kone a nebrali zajatcov. Pred bitkou pasoval tristo mužov na rytierov. Flámi boli rozhodnutí nepredať svoju kožu lacno. Boj sa mohol začať.
Hmla bojiska
Vo filmoch a beletrii sa podáva zjednodušený obraz bitky, akoby nadutí francúzski rytieri bez rozmyslu zaútočili na flámske línie a boli rýchlo zmasakrovaní. Tak to, samozrejme, nebolo. Robert II. de Artois bol síce predstaviteľom dobového vojenského myslenia, no nebol žiadnym hlupákom. Mal veľké vojenské skúsenosti a videl, že terén nie je vhodný na použitie jazdy.
Bitku začal vysunutím oddielov strelcov z kuší, ktorí sa mali snažiť narušiť flámsku zostavu. Pod ich krytím francúzski pešiaci zasypávali kanály a iné prekážky postupu. Podarilo sa im to len čiastočne, evidentne preto, že aj Flámi mali svoje kuše a luky. Dlhé vzájomné ostreľovanie spôsobilo len malé straty, pretože obe strany sa v statických postaveniach dobre chránili štítmi a pavézami. Robert preto nariadil útok pechoty – teda aj on postupoval v netradičnej situácii inak a kreatívnejšie – v tej dobe bola pechota považovaná len za obranný a v podstate pomocný druh vojska.
Francúzska žoldnierska pechota zaútočila a zakliesnila sa do flámskych radov. Vtedy Flámi čiastočne ustúpili. No zrejme len preto, aby skrátili a zhustili svoje šíky alebo aby sa dostali z dostrelu francúzskych kuší. Následné rozhodnutie Roberta II. de Artois odvolať pechotu a zaútočiť jazdou nebolo nikdy uspokojivo vysvetlené. Ale mali by sme to vidieť aj vo svetle skutočnosti, že rozhodnutia sa v bitke musia prijímať rýchlo – bez dlhého uvažovania – v situácii, keď nie sú k dispozícii dostatočné a presné informácie (vraví sa tomu „hmla bojiska”) a úsudok je ovplyvnený stresom a obavami.
Zrejme uvážil, že pešiaci upravili terén postačujúcim spôsobom a čiastočný ústup Flámov v duchu dobového vojenského umenia nevnímal ako taktický manéver, ale ako znak nalomenia flámskej morálky a začiatok úteku, pričom Flámov len bolo treba doraziť čelným útokom ťažkej jazdy. Vlastne ani nie je jasné, čo mal Robert II. de Artois vo vzniknutej situácii spraviť. Útok pechotou (t. j. pomocnými jednotkami) sa skončil nerozhodne. Flámska línia zostala pevná. Mal opustiť bojisko bez toho, aby nasadil svoju hlavnú údernú silu? Filip Pekný by asi nebol spokojný…
Ako ďalšie vysvetlenie sa uvádza, že francúzski rytieri, ktorí boli doteraz len pasívnymi pozorovateľmi, ho presvedčili, že aj oni musia ukázať svoju udatnosť a bojové schopnosti. Zavážili aj rôzne sociálne a triedne aspekty. Nebolo politicky vhodné, aby francúzski pešiaci bojovali a nebodaj zvíťazili samostatne – bez zásahu ťažkej jazdy šľachtického pôvodu.
Osudný rozkaz
A tak Robert II. de Artois vydal osudný rozkaz. No útok ťažkej jazdy sa hneď od počiatku spomalil a roztrieštil pre zostávajúce terénne prekážky. Následne narazil na flámske piky, sudlice a goeddendagy. Ak aj rytieri prerazili prvú líniu Flámov, zastavila ich druhá línia. Straty narastali. S cieľom dosiahnuť v bitke prelom, Robert II. de Artois sa osobne postavil na čelo francúzskej jazdeckej zálohy a zaútočil na stred flámskej formácie (čím súčasne stratil možnosť boj ďalej riadiť). Podľa všetkého prerazil stred nepriateľskej línie, no zastavil ho protiútok flámskej zálohy.
Rytieri – mnohí už bez koní a zranení – sa začali sťahovať. Flámi vtedy vyrazili do útoku a v močiaroch a kanáloch ich dobíjali. Zajatcov nebrali. Triedna solidarita typická pre rytierov aj z opačných táborov teraz nefungovala. Robert II. de Artois bol údajne zrazený z koňa Willemom van Saeftinghe – zbehnutým mníchom, rázovitou postavičkou flámskej meštianskej revolúcie a neskorším ľudovým hrdinom – a dobitý na zemi. Keď sa zranený pokúsil vzdať a prosil o milosť, Flámi mu odpovedali, že po francúzsky nerozumejú. Nepomohol ani výpad francúzskej posádky z obliehaného hradu. Flámi ho dokázali odraziť. Zvyšky francúzskej armády sa dali na ústup, ktorý sa zmenil na útek. Flámi ich niekoľko kilometrov prenasledovali a pobili aj množstvo zaostávajúcich.
Mŕtvoly boli ponechané na bojisku. Flámi len pozbierali asi päťsto párov pozlátených zlatých ostrôh a vystavili ich v kostole v Kortrijku (preto sa bitka označuje aj ako „bitka zlatých ostrôh“). Viseli tam až do roku 1382, keď sa počas ďalšieho flámskeho povstania francúzsky kráľ Karol VI. zmocnil na čas mesta. V bitke zahynulo okolo 1 000 – 1 500 Francúzov vrátane mnohých vysoko postavených šľachticov (aj Jacques de Châtillon). Flámske straty boli malé a nepresiahli 100 mužov. William bol zranený šípom. Podľa zachovaných účtov (sme v protokapitalistickom Flámsku!) flámska armáda dva dni oslavovala a hodovala. Francúzska posádka na hrade v Kortrijku kapitulovala 13. júla. 14. júla sa k povstaniu pridal aj Ghent a otvoril bránu oddielom Jeana I. de Namur. Bolo to veľké víťazstvo, ktorého význam si uvedomovali i doboví kronikári. Výkvet európskeho rytierstva bol porazený a pozabíjaný tkáčmi a česačmi vlny.
Stáročia bojov
Istým pokračovaním bitky pri Kortrijku bolo stretnutie 30. augusta 1302 pri Arrase, keď novej francúzskej armáde vedenej Gaucehrom de Châtillon opäť čelilo flámske vojsko pod vrchným velením Williama z Jülichu. Francúzi boli však pod dojmom správ o porážke pri Kortrijku takí otrasení, že sa ani neodhodlali k bitke a stiahli sa. V nasledujúcom roku sa Francúzi opäť pokúsili vpadnúť do Flámska, no 4. apríla 1303 ich v bitke pri Arquese William z Jülichu znova odrazil.
Zopakoval sa do veľkej miery scenár z bitky pri Kortrijku a Francúzi niekoľko hodín opakovane a bezvýsledne útočili na obrannú polkruhovitú formáciu flámskej pechoty – tentoraz prevažne z mesta Ypres. Bolo to však posledné veľké flámske víťazstvo v tejto vojne. Problémom Flámov bol nedostatok spojencov, obmedzené zdroje i to, že vlastne museli kvôli starým rodovým sporom bojovať na dvoch frontoch – proti Francúzom a proti Jeanovi II. d’Avesnes, ktorý ovládal grófstva Holland a Hainaut. V roku 1304 boli Flámi porazení: 11 augusta na mori v bitke pri Zierikzee a 18. augusta na súši v bitke pri Mons-en-Pévèle vojskom vedeným osobne Filipom Pekným.
William z Jülichu v bitke zahynul pri pokuse o útok priamo na kráľa. Podľa legendy ako znalec magického umenia uveril, že je chránený kúzlom, ktoré ho robí neviditeľným, a preto sa odvážne vrhol vpred. No, ak je to pravda, tak to len potvrdzuje, že bol človekom svojej doby… Realistickejšie bude však asi vysvetlenie, že Flámi sa hneď na začiatku bitky úspešne zmocnili francúzskeho tábora a začali tam rabovať a chľastať. A následný francúzsky protiútok ich zaskočil. V každom prípade Williamovo telo nebolo nikdy identifikované.
Flámsko bolo vyčerpané a po veľkých ľudských a materiálnych stratách muselo požiadať o mier. Mierová zmluva z 23. júna 1305 potvrdila flámsku autonómiu a len obmedzenú závislosť od francúzskeho kráľa, no Flámsko sa muselo zriecť miest Lille, Douai a Orchies. Za flámskeho grófa bol uznaný už spomenutý Robert de Béthune (syn grófa Guya de Dampierre), ktorý bol prepustený zo zajatia. Vládol ako Robert III. de Flandre (1305 – 1322).
O ozbrojený odpor proti Francúzsku sa pokúsil ešte raz v roku 1319, no nie veľmi úspešne. Lille sa vrátilo Flámsku až v roku 1369, aby bolo opäť pripojené k Francúzsku v roku 1668. Definitívne bolo Flámsko od Francúzska oddelené v roku 1493 – no len ako jedna z provincií rodiaceho sa habsburského súštátia. Flámi – či už samostatne, v spojenectve s Anglickom, alebo pod burgundskými a habsburskými zástavami bojovali s Francúzmi až do konca 18. storočia. Dnešné francúzsko-belgické pohraničie bolo až do roku 1945 jedným z hlavných európskych bojísk.
Osudy hrdinov odboja
A čo sa stalo s hlavnými hrdinami odboja a bitky pri Kortrijku? Jan Breydel vnútorne neprijal mier z roku 1305 a stratu Lille a iných miest. V roku 1309 viedol s Janom Heemom a Pietrom z Conincku ďalšiu protifrancúzsku vzburu. Jan Heem bol aktívny v miestnej bruggskej politike a v roku 1309 a 1328 sa zúčastnil na ďalších vzburách proti Francúzom. Počas bojov zrejme zahynul.
Pieter z Conincku okrem vzbury z roku 1309 viedol ešte ďalšiu protifrancúzsku vzburu v roku 1321, za čo mu Robert III. skonfiškoval celý majetok. Umiera asi v roku 1333. Willem van Saeftinghe sa uchýlil do opátstva Ter Doest, no v roku 1308 zabil správcu pivníc a zranil opáta. Ako ľudový hrdina nebol po zásluhe potrestaný, no podmienkou milosti zo strany pápeža Klementa V. bola účasť na krížovej výprave. Willem sa pripojil k johanitom a počas ich útoku na Rhodos v roku 1309 zrejme zahynul.
Guy de Namur sa dostal najprv do holandského zajatia a potom sa zúčastnil na výprave nemeckého kráľa Henricha VII. (otca Jána Luxemburského) do Talianska, kde v roku 1311 zomrel.
Renesancia pechoty
Bitka pri Kortrijku bola jedným z prvých míľnikov trendov, ktoré sa označujú ako „renesancia pechoty“ alebo „demokratizácia bojiska“. Nastúpený trend potvrdili víťazstvá Kataláncov pri Halmyre (1311), Škótov pri Bannockburne (1314), Švajčiarov pri Morgatene (1315) a pri Sempachu (1386), anglických lukostrelcov pri Kreščaku (1346) či českých husitov v bitke pri Sudoměři (1420).
Muži, ktorí boli zo stredovekého pohľadu v podstate amatéri bez plnohodnotného výcviku a výzbroje a ktorí mohli byť pozbieraní hocikde a hocikedy vo veľkých počtoch, v týchto bitkách pri dobrom vedení a v priaznivom teréne dokázali poraziť dobovú vojenskú a spoločenskú elitu.
Táto demokratizácia bojiska nemohla zostať javom izolovaným, ktorý by nemal vplyv na celú spoločnosť. V Európe sa posilnil význam miest a zvyškov slobodného sedliactva, ktoré poskytovali túto pechotu nového typu. Mešťania sa podobne ako šľachtici stali osobitným stavom.
Halapartňa, sudlica, kuša, dlhý luk a neskôr hákovnica tak spustili aj proces odklonu od feudalizmu a nástup spoločenskej a politickej demokratizácie. V niektorých oblastiach, kde existovali priaznivé geografické a spoločensko-ekonomické faktory, sa jeho dôsledky prejavili rýchlo a bezprostredne (Švajčiarsko, Tirolsko, Flámsko, Holandsko, Švédsko, Nórsko, Anglicko).
Už v 14. – 16. storočí sa tam rozvinula slobodná stredná trieda a meštianstvo s politickými právami a významnou účasťou na politickej moci prostredníctvom kolektívnych zastupiteľských orgánov (snemov, parlamentov), ktoré nezriedka vychádzali aj z mobilizačných systémov pešieho vojska. Inde bol vývoj zložitejší a medzistupňom bol centralizovaný absolutistický štát, ktorý vznikol tak, že ústredná moc (panovník) mohla vytvoriť veľké a efektívne vojsko aj z prostých obyvateľov a prestala byť tak závislá od silnej a nepoddajnej šľachty.
No keďže možná personálna základňa takejto novej pravidelnej armády sa blížila k rezervoáru celej mužskej populácie v dospelom veku, v brutálnych konfrontáciách 15. – 19. storočia štáty kontinuálne zvyšovali počty svojich ozbrojených síl. Až tak, že vo väčšine európskych štátov sa mohlo hovoriť o sformovaní vojensky vycvičeného a vyzbrojeného ľudu, no lojalitu ktorého bolo nutné zabezpečiť. Okrem povzbudzovania nacionalizmu to bolo možné len rozširovaním politických a sociálnych práv. Ale to už je iný a dlhý príbeh…
* * * * *
Článok bol publikovaný v Žurnál-Pravda, 11.7.2017. Zverejnené zo súhlasom autora.
Ilustračné foto: https://pixabay.com/sk/obr%C3%A1zok-ma%C4%BEovanie-stredovek-bitka-632932/
