Prezident Ruskej federácie Vladimír Putin 31. decembra 2015 schválil Stratégiu národnej bezpečnosti Ruskej federácie. Prinášame preklad dokumentu v slovenčine, jeho originálnu ruskú verziu a úvodný komentár od Igora Smirnova.
Úvodný komentár /Igor Smirnov/
Ako jeden zo základných doktrinálnych dokumentov štátu, ktorý rozhodujúcou mierou vplýva na ostatné dokumenty bezpečnostného charakteru je možné prijatú stratégiu považovať za zásadnú pre pravdepodobnú zmenu viacerých bazálnych dokumentov. Táto skutočnosť je u práve prijatého dokumentu očividná, dokonca je možné konštatovať zmenu prístupu k spracovaniu písomností tohto charakteru. To ostatne v nie príliš vzdialenej minulosti naznačila aj vojenská a námorná doktrína. Zmenu potvrdzujú nielen rozsah stratégie, ale aj hĺbka jej rozpracovania.
Predošlá, dnes už neplatná Stratégia národnej bezpečnosti Ruskej federácie do roku 2020 bola zastaraným dokumentov už v čase jej podpisu (máj 2009). Ani jej rozsah (cca 10 strán tlačeného textu) nenasvedčoval starostlivosti pri jej príprave a snahe o zahrnutie všetkých aspektov problematiky, ktorú mala regulovať.
Nový dokument je výrazne rozsiahlejší a veľmi podrobne rozpracováva celé spektrum problematiky. Tento rámcový úvod k dokumentu nie je určený na jeho podrobnú analýzu, ktorá vyžaduje jeho podrobné naštudovanie a porovnanie s platnými dokumentmi jednotlivých rezortov a ďalšími materiály zásadného charakteru. Pokúsme sa však identifikovať najvýraznejšie zmeny.
Už v úvodnej časti sú na rozdiel od minulého dokumentu, ktorý prezentoval Rusko prakticky výhradne na pozícii v rámci globálneho sveta, otvorene akcentované národné záujmy Ruska, jeho strategické priority a odhodlanie ich efektívnej ochrany. V tejto súvislosti dokument priamo označuje za jeden z aspektov hrozby národnej bezpečnosti, v dôsledku Ruskom vykonávanej politiky, postup USA a jeho spojencov. Zdôrazňuje a odmieta aj snahu USA o dominujúce postavenie v súčasnom svete. Pri definovaní hrozieb národnej bezpečnosti sa potom v stratégii dokonca nanovo objavili „farebné revolúcie“, jav ktorý Rusko znepokojuje veľmi významne. Novým prvkom sú aj „komunikačné“ hrozby, pričom je konkrétne spomínaný internet.
Bez výrazných zmien ostali časti pojednávajúce o úlohách štátu, hospodárstve, vede, výskumu a zdravotníctve. Jediným na prvý pohľad markantným rozdielom je rozsah a hĺbka rozpracovania kapitol. Podrobnejší pohľad však ukáže, že sa aj tu objavili pojmy reagujúce na aktuálnu situáciu. Termíny ako „spoliehanie na vlastné sily“, „odmietnutie surovinovej závislosti“ alebo „zámena dovozu v oblasti poľnohospodárstva a farmaceutickej produkcie“ nasvedčujú snahe o riešenie aktuálnych problémov. Výrazných zmien dostála kapitola kultúry. Na rozdiel od všeobecných fráz v minulosti je podpísaný dokument konkrétny a veľmi podrobný. Akcent je kladený na ruskú kultúru, tradičné hodnoty, na ruský jazyk a jeho postavenie, ochranu a celkový rozvoj oblasti s dôrazom na vlastenectvo.
Ak v minulosti Rusko zdôrazňovalo svoje postavenie zohľadňujúce potenciál vlastníka energetických surovín, tak v aktuálne o takom chápaní tejto pozície nie je ani zmienka. Koncepcia energetickej veľmoci je nielen morálne zastaraná, ale pravdepodobne nebola nikdy predmetom reálnych postojov ruských predstaviteľov. Dodnes je však využívaná najmä v niektorých západných krajinách na vytváranie určitého obrazu Ruska. Nasvedčuje tomu aj cielenie prijatých sankčných opatrení v súčasnosti.
Stará stratégia obsahovala pozíciu pri riešení konfliktov a krízových situácií zdôrazňujúcu Organizáciu Spojených národov ako garanta stability a medzinárodného práva. V novom dokumente je v dôsledku skúseností s praktickou „bezmocnosťou“ OSN prezentovaný pozmenený princíp, založený na politických a diplomatických nástrojoch, ale nevylučujúci použitie vojenskej sily v prípade zlyhania ostatných prostriedkov.
Ak v minulosti Rusko pri zabezpečení svojich záujmov prezentovalo len všeobecné právne a inštitucionálne mechanizmy tak dnes je celkom konkrétne. Prvým bodom ochrany národných záujmov a priorít sa stala obrana krajiny. Nie je preto náhodou, že prakticky v rovnakom čase prezident Putin uviedol do platnosti (od 1.1.2016) nový, v lete pripravený a následne odsúhlasený „Plán obrany Ruskej federácie na roky 2016-2020“. Ak teda stará stratégia hovorila o zachovaní potenciálu jadrového odstrašovania, tak v nových dokumentoch sa naznačuje možnosť jeho reálneho použitia v krajnom prípade.
Najvýraznejším znakom stratégie je mimoriadne výrazné zdôraznenie orientácie na spoluprácu s Čínskou ľudovou republikou a Indiou. Rovnako je prezentovaná snaha ďalšej integrácie smerovaná na Spoločenstvo nezávislých štátov, Organizáciu dohody o kolektívnej bezpečnosti, Zväzový štát, BRICS, Šanghajskú organizáciu spolupráce, Ázijskú ekonomickú úniu, fórum Ázijsko-tichooceánskej ekonomickej spolupráce a skupinu G-20. Otvorene je prezentovaná podpora Abcházku a Južnému Osetsku. Pozornosť je venovaná i krajinám Latinskej a Južnej Ameriky. Vzťahy s USA sú spomenuté zámerne okrajovo a len v zmysle záujmov na zachovaní globálnej bezpečnosti. Pri definovaní pohľadu na Európu, resp. Európsku úniu a NATO sa stratégia bez konkretizácií obmedzuje na „očakávanie ich pripravenosti rešpektovať ruské záujmy pri vojenskom plánovaní a dodržiavaní noriem medzinárodného práva“.
Je možné konštatovať, že z novej značne konkrétnej Stratégie národnej bezpečnosti Ruskej federácie vyplýva záver, že Rusko nehodlá meniť svoje politické smerovanie. Súčasne je zrejmé, že Ruská federácia bude pokračovať v integračných procesoch (SNŠ, ODKB, BRICS, APEC, ŠOS, Ázijská ekonomická únia a ďalšie) a zameria sa na priestor Ázie, región Tichého oceánu a v neposlednej rade na Arktídu.
Stratégia národnej bezpečnosti v slovenskom jazyku na stiahnutie tu: Strategia NB RF-sk
Stratégia národnej bezpečnosti v ruskom jazyku na stiahnutie tu: Strategia NB RF-rus
Ilustračné foto: pixabay.com
