V súčasnosti bezpečnosť vystupuje ako systémový fenomén, ktorý nezahŕňa iba vojenskú stránku, ale kladie dôraz aj na iné oblasti, ktoré považuje štát za oblasti svojho záujmu, a ktoré majú preň strategický význam. V týchto oblastiach sa snaží dosiahnuť stabilitu, rovnováhu, vyrovnané prostredie, ktoré zaručuje trvalý rozvoj bez prípadných komplikácií.
Dosiahnuť absolútnu bezpečnosť v zmysle nezraniteľnosti je ilúziou kvôli veľkému počtu možných ohrození, či už vojenskými alebo hospodárskymi spôsobmi. Aj vzhľadom k uvedenej skutočnosti je potrebné si uvedomiť, že ”bezpečnosť spoločnosti môže pominúť veľmi rôznymi spôsobmi: vojensky, hospodársky, cestou ideologickej nadvlády alebo vnútorným rozpadom.”[1
Preto nie je dôležité len to, ako spoločnosť (resp. štát) dokáže využiť vojenské prostriedky na prevenciu proti iným vojenským akciám svojich protivníkov, ale pod vplyvom globalizačných procesov a narastajúcej previazanosti jednotlivých spoločenských javov môžeme za účelný prostriedok vytvárania bezpečného prostredia štátu považovať nadväzovanie priateľských a mierových vzťahov.
Rovnováha vojenských (hlavne jadrových) potenciálov medzi USA a ZSSR počas studenej vojny zaručovala stabilitu, ktorú bolo možné považovať za určitú záruku bezpečnosti. Možná katastrofa spôsobená jadrovým útokom proti jednému zo súperov a následne jeho schopnosť ”druhého úderu” by spôsobili nepredstaviteľnú katastrofu pre život na zemi.[2] Práve pokusy o porušenie tejto rovnováhy znamenali ohrozenie bezpečnosti, stability (napr. kubánska kríza 1962).
Zánik systému konkurencie dvoch zriadení má však jednoznačné výhody pre medzinárodnú bezpečnosť, keďže hrozba jadrovej katastrofy sa značne zredukovala a od politiky zbrojenia sa prešlo k vytváraniu priateľských a otvorených vzťahov medzi oboma bývalými konkurentmi.[3]
Naďalej však ostáva problémom medzinárodnej bezpečnosti možnosť jadrového vydierania zo strany teroristických organizácií, vlastníctvo zbraní hromadného ničenia nevypočitateľnými režimami a pod.
Pojem bezpečnosť
Bezpečnosť môžeme vnímať dvoma spôsobmi. V širšom zmysle za ňu považuje najmä stabilitu, poriadok, určitosť, spoľahlivosť, rovnovážnosť, existenciu subjektu bez hrozieb, stav a pocit istoty. V užšom zmysle ju charakterizujeme ako neexistenciu vojen a ozbrojeného násilia, resp. ich hrozieb.[4]
Z hľadiska štátu zabezpečuje bezpečnosť v užšom zmysle systém bezpečnostných zložiek ako armáda, polícia, informačné služby, rozviedka, atď.[5] Jedná sa teda o zabezpečenie vnútroštátnej bezpečnosti. Vo vzťahu k medzinárodnej bezpečnosti možno najčastejšie uvažovať o troch podobách bezpečnosti:
- bezpečnosť je relatívna neexistencia ohrozenia,
- bezpečnosť je stav, keď nehrozí ohrozenie,
- bezpečnosť je stav vyznačujúci sa zabezpečením poriadku, dodržiavaním pravidiel, úprav a dohôd.[6]
Vonkajšia bezpečnosť potom znamená ochranu štátu pred ovládnutím alebo ohrozením existencie, pričom sa myslí hlavne na vojenskú silu, tlak, hrozbu, vydieranie alebo bojkot a embargo. Pod objektívnou bezpečnosťou rozumieme neprítomnosť ohrozenia spoločenského systému a jeho hodnôt. Subjektívna bezpečnosť na druhej strane znamená neprítomnosť obavy, že spoločenský systém a jeho hodnoty sú ohrozené. Národná bezpečnosť je schopnosť národu ochrániť svoje hodnoty pred vonkajším ohrozením. Je daná funkciou schopnosti štátu víťazne prežiť útok a víťazne odolať tlaku, hrozbe a vydieraniu.[7]
Bezpečnostná politika štátu predstavuje snahy štátu alebo rozhodujúcich orgánov vytvoriť v spoločnosti bezpečnosť. Na tento účel využíva rôzne prostriedky na obranu suverenity, ako napr.: priame odrazenie protivníka (prostredníctvom armády), zbrojenie, zabezpečenie v oblasti zásobovania energiou a potravinami, budovanie ochranných zón, zahraničná špionáž, pozitívne vytváranie zahraničných vzťahov, atď.[8]
Bezpečnostná politika Slovenskej republiky predstavuje komplexný súbor cieľov, zásad, postupov a opatrení štátu na zaručenie bezpečnosti štátu a občanov. Okrem obranného rozmeru v sebe integruje zahraničnú, vnútrobezpečnostnú, ekonomickú, sociálnu, environmentálnu a ďalšie dimenzie.[9]
Pri vytváraní bezpečnosti v rámci spoločnosti sa štát nemôže spoľahnúť, že dosiahne stav, kedy bude bezpečnosť zaručená v každom okamihu. ”Bezpečnosť nie je stav, ktorý dosiahneme raz a navždy. Je to neustále sa vyvíjajúci proces, interakcia medzi bezpečnostnými hrozbami, rizikami a výzvami na jednej strane a našimi odpoveďami na strane druhej.”[10]
Štát teda pri zabezpečovaní bezpečnosti spoločnosti musí zohľadňovať rôzne faktory ohrozujúce, resp. meniace bezpečnostné prostredie a musí využívať také formy a prostriedky, ktoré najlepšie riešia danú situáciu, ktorá je spravidla veľmi komplikovaná a možno ju riešiť jedine systematicky a nie dielčimi rozhodnutiami a akciami. Medzi faktory, ktoré ovplyvňujú bezpečnostné prostredie považujeme výzvy, hrozby a riziká.
Štát sa pri rozhodovaní o spôsobe zabezpečenia svojej bezpečnosti môže rozhodnúť medzi dvoma základnými prístupmi: buď bude svoju bezpečnosť obhajovať výlučne svojimi vlastnými prostriedkami a možnosťami, alebo spojí svoje materiálne a ľudské zdroje s ďalšími suverénnymi štátmi a spolu vytvoria systém kolektívnej bezpečnosti, ktorý zaručí vzájomnú pomoc členom v prípade ohrozenia ich bezpečnosti podľa princípov, na ktorých sa títo členovia dohodli.
Výzvy, riziká, hrozby
Výzvy v oblasti bezpečnosti sa po rozpade bipolárneho usporiadanie medzinárodných vzťahov zmenili. Do popredia sa dostali snahy o prekonanie minulosti a využitie nového otvoreného priestoru v najväčšej možnej miere na dosiahnutie priateľských a mierových vzťahov, ktoré sú zárukou stabilnej bezpečnosti. Sú to výzvy úzko späté s procesom globalizácie, s existenciou a prehlbovaním globálnych problémov, ktoré môžu vyvolať napätie, krízy a následne i vojny.[11] Na základe takýchto výziev z rôznych oblastí globálnych problémov štáty prispôsobujú svoju politiku zaručenia bezpečnosti a stanovujú si nové ciele.
Bezpečnostné riziká sú v súčasnosti hlavným faktorom, ktorý ovplyvňuje konanie štátov v rámci bezpečnostnej politiky. Keďže pravdepodobnosť svetového konfliktu je značne zredukovaná[12], bezpečnostné riziká sa prenášajú do iných oblasti bezpečnosti. Vyplývajú z národného záujmu štátu[13]. Nejedná sa iba o vojenský aspekt zabezpečenia suverenity štátu, ale v súčasnosti sa dôraz kladie hlavne na iné oblasti bezpečnosti štátu ako napr. ekonomická, vedecko-technická, atď.
Riziko je teda možnosť vzniku udalosti alebo javu, ktorého výsledok sa s objektívnou pravdepodobnosťou odlišuje od predpokladaného cieľa, resp. možné nebezpečenstvo, že predpokladané negatívne javy prebehnú.[14]
Bezpečnostné riziká sú potom stavy bezpečnostnej situácie (vnútornej a vonkajšej), ktorých prejavy môžu vyvolať ohrozenie subjektu.[15] Sú to javy a procesy, ktoré môžu priamo alebo nepriamo pôsobiť na spoločnosť, funkciu štátu alebo občanov.[16] Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky charakterizuje riziká bezpečnosti SR v nasledovných oblastiach:
- úsilie viacerých nestabilných štátov o zvyšovanie svojho potenciálu zbraní hromadného ničenia,
- pretrvávajúce dlhodobé konflikty v nestabilných regiónoch,
- nekontrolovateľná migrácia, aj keď Slovenská republika nie je hlavným cieľom migračných tokov,
- medzinárodný organizovaný zločin a terorizmus,
- aktivity cudzích štátnych služieb,
- zlyhanie alebo cielené narušenie informačných systémov,
- nadmerná závislosť Slovenskej republiky od nestabilných zdrojov niektorých základných surovín a energie
- negatívny demografický vývoj, ktorý prispieva k poklesu podielu práceschopného obyvateľstva,
- narušovanie životného prostredia, ktorého dôsledky nemožno presne predpokladať,
- zníženie potravinovej bezpečnosti pod prahovú úroveň.[17]
Bezpečnostné riziko môže narastať, resp. jeho podoba môže byť skonkretizovaná do priamych opatrení iných štátov, resp. subjektov medzinárodného systému, ktoré (opatrenia) by mohli poškodiť záujmy daného štátu. V takom prípade sa už jedná o hrozbu, ktorá neskôr môže ďalej prerásť do konfliktu a ďalej do krízy.
Hrozbu (ohrozenie) možno charakterizovať ako potenciálnu krízu, ktorej riešenie si vyžaduje použitie mimoriadnych prostriedkov. Znamená to, že ohrozenie je stav krátko pred vypuknutím krízy, keď sú zámerne ovplyvňované udalosti, alebo prirodzeným vývojom smerujú k zhoršeniu.[18]
Projekt amerického Centra pre rozvoj zahraničnej politiky pri Brown University Bezpečnosť pre Európu sa sústredil na otázku pociťovaného ohrozenia v krajinách strednej a východnej Európy. Autori sa sústredili na pocit ohrozenia u obyvateľstva daných krajín a ich vnímanie možných vnútorných a vonkajších ohrození vlastnej bezpečnosti. Podľa záverov projektu v celej strednej Európe verejnosť pociťuje väčšie ohrozenie nevojenskými hrozbami ako akoukoľvek vojenskou hrozbou.
V oblasti vnútornej bezpečnosti sa prevažná väčšina obyvateľstva cíti ohrozená malou stabilitou politického zriadenia, slabou rozvinutosťou trhovej ekonomiky a rozdrobenosťou politických strán. V oblasti pocitu vonkajšieho nebezpečia najvýznamnejšími faktormi ovplyvňujúcimi bezpečnosť považujú obyvatelia krajín strednej a východnej Európy nebezpečenstvo z jadrových elektrární (nielen na území cudzieho štátu, ale aj na území vlastného štátu), nebezpečenstvo iných ekologických katastrôf, ohrozenie prameniace z migrácie a pôsobenie medzinárodného organizovaného zločinu na území vlastného štátu.
Odkazy a zdroje:
[1] Woyke, W. (vyd.): Handwörterbuch Internationale Politik, 5. Auflage, Opladen: Leske und Budrich, 1993, s. 291
[2] Podľa komisie pre vedu a techniku Kongresu USA pri všeobecnej vojne USA proti ZSSR, kde by obe veľmoci použili iba polovicu svojho jadrového arzenálu, by následky takéhoto útoku predstavovali stratu životov približne 1 miliardy ľudí okamžite, v dôsledku epidémií a hladu by sa straty zvýšili o 20-30 %, zasiahnuté by boli aj kontinenty, kde jadrové zbrane neboli použité a zmeny životného prostredia by znemožnili existenciu ľudstva na Zemi; bližšie pozri Červov, N., Morozov, V.: O bezpečnosti v jaderném věku, Praha: Naše vojsko, 1984, s. 3
[3] Woyke, W. (vyd.): Handwörterbuch Internationale Politik, 5. Auflage, Opladen: Leske und Budrich, 1993, s. 292
[4] Škvrnda, F.: Mäkká bezpečnosť a nevojenské bezpečnostné hrozby, In: Mezinárodní politika 12/2001, Praha: IIR, 2001, s. 16
[5] Kulašik, P. a kol.: Slovník bezpečnostných vzťahov, Bratislava: Smaragd, 2002, s. 22
[6] tamže
[7] tamže
[8] pozri Brockhaus Enzyklopädie, 20. Band, Mannheim: F. A. Brockhaus 1993, s. 231
[9] Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky, Bratislava 2001
[10] Figeľ, J.: Bezpečnostné výzvy po ukončený studenej vojny a slovenská bezpečnostná politika, In: Slovensko a NATO – bezpečnosť prostredníctvom spolupráce, Prešov: Výskumné centrum SFPA, 2001
[11] Kulašik, P. a kol.: Slovník bezpečnostných vzťahov, Bratislava: Smaragd, 2002, s. 19
[12] Woyke, W. (vyd.): Handwörterbuch Internationale Politik, 5. Auflage, Opladen: Leske und Budrich, 1993, s. 292
[13] Národný záujem je súborom požiadaviek, ktorých naplnenie podmieňuje zachovanie suverenity štátu. Bližšie pozri Krejčí, O.: Mezinárodní politika, Praha: Ekopress, 2001, s. 645
[14] Buzalka, J.: Vybrané otázky teórie krízového manažmentu a civilná ochrana, Bratislava: Akadémia policajného zboru, 2001, s. 35
[15] Kulašik, P. a kol.: Slovník bezpečnostných vzťahov, Bratislava: Smaragd, 2002, s. 20
[16] Krejčí, O.: Geopolitika středoevropského prostoru, Praha: Ekopress, 2000, s. 258
[17] Bezpečnostná stratégia SR, Bratislava 2001
[18] Kulašik, P. a kol.: Slovník bezpečnostných vzťahov, Bratislava: Smaragd, 2002, s. 137
[19] Bezpečnosť pro Evropu, Záverečná správa, Center for Foreign Policy Development, Brown University, USA; Praha 1994
Ilustračné foto: pixabay.com
