Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov spolu s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislaveusporiadali 5. decembra 2017 v poradí už jedenáste medzinárodné sympózium na tému „Spravodajské služby a politici, médiá a sociálne siete“. Toto sympózium je jediné odborné verejné diskusné fórum na Slovensku, zamerané na otázky súvisiace s činnosťou spravodajských služieb. Na našej stránke postupne publikujeme referáty z tohto sympózia.
* * *
Teória fámy a využívanie v praxi
Milan Žitný
_____________________________________________________________________________________________________________________________________
Vážené dámy, vážení páni, pán predseda,
dovoľte mi na úvod upozorniť, že by som nerád hovoril do remesla spravodajcov, nie som v tomto smere kvalifikovaným odborníkom, som len pozorovateľom zvonku, ktorému práca spravodajcov pripomína do istej miery prácu novinárov.
Aj novinári zbierajú informácie, analyzujú, dávajú do súvislostí a potom ich predkladajú klientom, čiže čitateľom, divákom, poslucháčom, v konečnom dôsledku aj politikom a ústavným činiteľom cez ich tlačové servisy. Spravodajské služby predkladajú svoje správy a informácie zákonom určenému okruhu osôb, v tom je tu zásadný rozdiel. A ešte azda aj v technických možnostiach získavania informácií, i keď prístup k digitálnym technológiám je stále lacnejší a jednoduchší a vývoj umelej inteligencie možno aj časť z nás odsunie zo scény ako nadbytočných. Ale aj bez technických vymožeností sa novinári niekedy miešajú do politických, štátnych i medzinárodných záležitostí a môžu, či už nevedome, alebo cielene, ovplyvňovať verejnú mienku a politické dianie. Niekdajšia sila siedmej veľmoci ale v súčasnosti slabne. Ako rastie sila a vplyv sociálnych médií, tak slabne výsada exkluzivity žurnalistiky v prístupe k informáciám a k ich zdieľaniu s verejnosťou, ale hlavne stráca doterajšiu výsadu interpretácií inforrácií a správ o udalostiach. Populárny bloger či vloger, pokiaľ dokáže osloviť významovo relevantný okruh recipientov, môže ovplyvniť často väčšiu skupinu, než tzv.mienkotvorné noviny. A sociálne médiá poskytujú množstvo príkladov, že táto sila má ešte priestor ďalej rásť.
Na rozdiel od spravodajských služieb novinárske kódexy v demokratickom svete zakazujú šíriť dezinformácie, pretože ide o hrubé porušenie zásad žurnalizmu a poškodzuje to kredibilitu daného média. Napriek tomu, že médiá to majú zakázané, niekedy v nich k takýmto javom dochádza, raz omylom, inokedy zámerne, vtedy však s presvedčením, že ide o správnu vec až posvätnej hodnoty, a preto je prípustné použiť inak neprípustné metódy. Aj na Slovensku sa stáva, že niekto bojuje za – obrazne povedané – svetový mier tak urputne, ako keby tu nemal zostať kameň na kameni. Hoaxy a fámy nemusia však vždy len škodiť, môžu byť užitočné, alebo zábavne neškodné, ako si ukážeme o chvíľu na jednom konkrétnom príklade. Mainstreamové médiá sú opatrnné voči fámam, bulvárne médiá naopak pracujú s fámami bežne, čím však poskytujú sociálnym médiám argument, že fáma je niečo, čo má legitímne právo na život.
Fámu definujeme ako neoverenú informáciu od neznámeho, neurčitého zdroja. Kedysi bola šírená najmä ústnym podaním, dnes hlavne sociálnymi sieťami. Sociálne médiá môžu produkovať a šíriť neoverené informácie, klebety, hoaxy, fámy, dezinformácie bez väčších problémov. Azda iba striktná cenzúra môže zamedziť takýmto javom na sto percent, ale to už budeme v inom svete, pred ktorým kedysi vizionársky varoval britský novinár Eric Arthur Blair, alias Georg Orwell, v románovom príbehu o roku 1984.
Niet však v politickom svete lepšej diskreditácie samého seba, než ukazovať na to, ako cudzia propaganda ničí, mení, zásadne ovplyvňuje naše záležitosti, našich voličov a my nie sme schopní, nemáme vnútornú silu nedať sa ovplyvniť vo svojich názoroch a postojoch. Je to ale slobodný svet sociálnych médií, ktorému dobrovoľne poskytujeme množstvo informácií o sebe, takže obviňovanie z manipulácií je skôr plač nad nesprávnym hrobom.
Fáma, nech už má akékoľvek pozadie, máva veľmi tuhý život, prakticky je nezničiteľná. Znie asi takto: Bez vetra sa ani lístok nepohne. Bratia Česi to poznajú vo verzii: Na každém šprochu pravdy trochu. A nikomu nevyhovoríme, že na tej fáme nie je vôbec nič pravdivé. Musí na tom predsa niečo byť, keď už sa to hovorí, nie? Džin už letí svetom a do fľaše sa nikdy nevráti.
Dodnes je na Slovensku napríklad rozšírená fáma, že prezidentov syn Michal Kováč sa podieľal na podvode voči spoločnosti Technopol. Nie je to pravda, nemal s tým nič spoločné, ale stačilo, aby v 90.rokoch isté obskúrne noviny, blízke vtedajšiemu premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, pustili na túto tému zopár lživých článkov, a dezinformácia žije dodnes, preberajú a osvojujú si ju prostredníctvom sociálnych médií aj mladšie vekové kategórie, ktoré v polovici 90.rokov ešte ani na svete neboli. A rozsudok mníchovského súdu, ktorý hovorí, že prezidentov syn skutočne nemal s touto záležitosťou nič, neberú do úvahy. Internet sa zrazu stáva akousi Stasi druhej generácie. Pomáha šíriť dezinformácie rýchlosťou a rozsahom, akými žiadne dezinformačné pracovisko doteraz nedisponovalo. Hybridné vojny nie sú žiadnym novým vynálezom, len v nových podmienkach dostali oveľa mohutnejšie krídla.
Čo však s týmto fenoménom? Ako s ním naložiť? V Českej republike vznikol pri ministerstve vnútra úrad na vyvracanie dezinformácií, ale takýto model už nemá veľmi ďaleko od charakteru orwellovského ministerstva pravdy. Kto je oprávnenou a kvalifikovanou autoritou na to, aby oddeľoval informácie od dezinformácií a potom ukazoval prstom na niekoho ako páchateľa? Kde tam zostala sloboda prejavu a sloboda po prejave? Druhým krokom je potom už len klasický zásah cenzúry. Ideologické zafarbenie takejto inštitúcie až kričí z jej podstaty.
A čo v prípade ak by sme nahradili omylný a subjektívne konajúci ľudský faktor strojom? Mohla by umelá inteligencia pomocou múdrych algoritmov suplovať ľudskú schopnosť analyzovať, predvídať, alebo dokonca „vidieť až za roh“? To nepochybne áno, lenže rozhodnutie zostane vždy na ľudskom elemente.
Spomínam si na dobu internetu prvej generácie, keď sa do diskusií pod článkami denníka Sme v druhej polovici 90.rokov museli zapájať pracovníci SIS, aby svojimi príspevkami zmenili negatívny obraz vtedajšdej vlády v očiach značnej časti verejnosti v pozitívnejší. Pár razy som si vyskúšal, čo to môže asi spraviť, ak takýmto diskutujúcim podhodím poznámku, ktorá ich bude značne iritovať, ale nebude súvisieť s témou článku. Samozrejme poznámka ihneď odviedla ich pozornosť a už diskutovali len o nej, a nie o merite článku.
Dnes je v sociálnych médiách toľko fake news, že by im človek mal aj prestať veriť. Fáma alebo dobre zabalená dezinformácia býva silnejšia než pravda. Ponúkam ako vzorku krátky príbeh, ktorý ilustruje, ako môže reagovať jednotlivec aj vo vysokej zodpovednej funkcii so značnou právomocou rozhodovania a v extrémnej polohe pod dojmom fámy, hoaxu, dezinformácie, keď takáto správa pôsobí na jeho absolútne vierohodne. Takáto dezinformácia, dovolím si povedať, môže mať za istých okolností schopnosť zmeniť dejiny a azda nielen v jednej krajine. Našťastie v tomto mojom príklade nešlo o nič vážne. Ale hoax to bol a jeho obeťou sa stal vysoký ústavný činiteľ.
Na Štedrý večer roku 1993 – boli to prvé Vianoce v samostatnom štáte po rozdelení Československa – krátko pred polnocou som zatelefonoval vtedajšiemu podpredsedovi parlamentu (a tiež vládneho HZDS) Augustínovi Mariánovi Húskovi. Namiesto vianočného želania pokoja a mieru som na neho do telefónu zrúkol, imitujúc hlas jeho šéfa, premiéra a predsedu HZDS Vladimíra Mečiara: „Gusto, zle je! Všetko je prezradené!“ Na čo Augustín M. Húska vykríkol hystericky: „Preboha! Čo sa deje? Mám prísť k tebe?“ A ja na to: „Áno, ale rýchlo, lebo je to strašný prúser.“ V duchu si vravím, že toto už podpredseda parlamentu nezhltne, premiér Mečiar určite nepoužíva výraz prúser, ale Augustín Marián Húska bol zjavne v štádiu najvyššieho rozrušenenia, lebo kričal: „Dobre, dobre, hneď idem, len sa poobliekam, a kde si? U seba na byte?“ Na to som reagoval: „Áno, u seba na byte.“ Ale Húska potreboval z nejakého, mne neznámeho dôvodu istotu: „Na tom svojom byte?“ No áno, na tom svojom, na kom inom, vravím si v duchu a kričím rovnako hystericky: “ Áno, Gusto, ale rýchlo prídi, lebo je to vážne!“ A zavesil som v obave, aby ma pri ďalšom spovedaní už neodhalil. Hneď sme aj s mojimi bratmi nasadli do auta a z Rače sme leteli ľudopráznou Bratislavou na ulicu Fraňa Kráľa číslo 18, kde v tom čase premiér Mečiar býval. Chceli sme predsa vedieť, čo všetko je prezradené. Trvalo nám to len pár minút, než sme dorazili na miesto, ale po podpredsedovi NR SR Húskovi ani stopy Jemu to trvalo asi 20 minút, kým dorazil. Podľa telefónneho čísla z jeho vizitky bol však tiež z tretieho bratislavského obvodu ako my, takže jeho meškanie bolo zvláštne. Keď A. M. Húska konečne dorazil na Fraňa Kráľa 18, vyskočil z auta, vletel pomedzi dvoch príslušníkov ochranky pred vchodom do domu. Zdržal sa tam asi osem minút, potom vybehol von a dvom príslušníkom ÚOÚČ, ktorí strážili vchod premiéra, vášnivo gestikuloval rukami, šmaril čiapku o zem, niečo vykrikoval, ale keďže sme zaparkovali v bezpečnej vzdialenosti, nepočuli sme ani slovo. Len divokú pantomímu sme videli. Keď Húskovo auto vyštartovalo preč, pobrali sme sa opatrne za ním k nemu domov podľa adresy z jeho vizitky. Býval na Kramároch neďaleko ministerstva školstva. Jeho auto už tam stálo. Odtiaľ sme vyrazili ešte raz na Fraňa Kráľa, aby sme zmerali čas, za koľko tam dorazíme, keďže je všetko prezradené. Trvalo nám to čosi cez tri minúty. Kde bol tých dlhých 17 minút? Jeden z mojich bratov poznamenal, že pálil najprv dokumenty, keď je všetko prezradené, druhý brat ale poznamenal: „Dvakrát sa ťa pýtal na nejaký iný byt, takže bol najprv asi tam.“
Prečo sem dávam túto historku? Stačil jeden banálny vtip – a urobil som to bezprostredne, len mi to vyletelo z úst bez prípravy – a jeden z najvyšších ústavných činiteľov sa k smrti vyplašil a letel z domu. Namiesto toho, aby podpredseda parlamentu obratom zatelefonoval svojmu šéfovi Mečiarovi a overil si, či mu to volal skutočne on, hneď sa vydesil a začal konať to, čo mu domnelý šéf do telefónu prikázal: prídi ihneď, zle je, všetko je prezradené. Keby som mu povedal, že ho čakám na hraničnom priechode Petržalka – Berg do Rakúska, vôbec nepochybujem, že by tam priletel. A keby som mal dopredu všetko premyslené a pripravené, už by ho tam čakali televízni reportéri s kamerami a dostal by otázku: „Pán podpredseda, čo všetko je prezradené, že musíte v tento sviatočný čas tak náhle utekať do cudziny?“ Je zrejmé, že môj hoax pôsobil na vysokého ústavného činiteľa presvedčivo a jednoznačne. Počul dve rozhodujúce informácie: hlas svojho šéfa a to, že všetko je prezradené. To úplne stačilo, aby kombinácia týchto dvoch faktov mala zničujúci účinok na bezstrarostné trávenie sviatkov pokoja a mieru pre podpredsedu parlamentu. A možno čiatočne aj pre premiéra. Dodnes neviem, a je mi to ľúto, čo sa vnútri u premiéra Mečiara odohralo medzi ním a podpredsedom Húskom. Príjemné to ale asi veľmi nebolo.
Toto je mini ilustrácia, čo dokáže hoax, fáma, dezinformácia, propaganda, ak má primerane správne parametre. Augustín Marián Húska nebol krčmový povaľač, či človek s nedokončeným základným vzdelaním, ale vedecký výskumný pracovník v oblasti ekonomiky, inžinier, Csc, čiže niekto, kto je zvyknutý na exaktné dáta, na presné fakty. Pre porovnanie – presne rok potom, na Štedrý večer 1994, v rovnaký čas krátko pred polnocou, som zatelefonoval opäť – nie Húskovi, už nie – ale tiež v tom čase podpredsedovi parlamentu – Jánovi Ľuptákovi, ktorý bol pôvodným povolaním murár. A skríkol som tú istú vetu Mečiarovým hlasom: „Jano, zle je, všetko je prezradené!“ A Ľupták nato: „Ale starec, veď Mečiar mi nikdy netykal, tak šťastné a veselé!“ Ešte som to skúsil zachrániť: „Tak ti to teraz vravím, šmýkaj do Bratislavy, zle je!“ Ľupták sa zasmial, zaželal ešte raz pekné Vianoce a zavesil. Nevyšlo to, nebol správne nastavený minimálne jeden parameter dezinfomácie: Mečiar Ľuptákovi nikdy netykal. To som žiaľ nevedel. Tretí príklad, aby som mohol poskytnúť prepracovanejšiu teóriu mojich hoaxov, nemám, aj keď som mal v úmysle v nasledujúcom roku na Štedrý večer 1995 zavolať Ivanovi Lexovi, v tom čase riaditeľovi SIS. Bolo to veľmi príhodné, veď v auguste toho roku služba zavliekla prezidentovho syna do Rakúska, aby donútila prezidenta Kováča abdikovať, takže som rátal s tým, že tieto okolnosti vytvoria vhodný rámec podmienok uveriteľnosti hoaxu a že teda Lexa urobí to, k čomu ho vyzvem: prídi na hraničný priechod Petržalka – Berg. Tam by ho už čakal reportér televízie Nova Eugen Korda a spýtal by sa ho, čo všetko je prezradené… Lenže všetko padlo na detaile – nezohnali sme aktuálne číslo mobilného telefónu riaditeľa SIS. Na 90% som bol – a som – presvedčený, že Ivan Lexa by na hraničný priechod prišiel.
Dnes sme na sociálnych sietiach svedkami hoaxov, ktoré majú potenciál ovplyvniť uvažovanie a konanie nie jedného, ale masy ľudí rýchlo a plošne. Sociálne médiá sú obrovskými burzami fám, ľudia zdieľajú najneuveriteľnejšie nezmysly. Kedysi v denníku Sme vytvoril redaktor Robert Kotian humorné okienko v rozsahu krátkej správy, ktoré malo v hlavičke názov ÚTKA, Ústredná tlačová kancelária, ale šlo o slovnú hračku, útka znamená v ruštine kačica, v danom prípade to teda bola novinárska kačica. Veľa aj vzdelaných ľudí naletelo na správy z kancelárie ÚTKA, stačilo, že informácie mali reálny základ, odraz v aktuálnych udalostiach, a vôbec neprekážalo, že celkový obsah už bol zavádzajúci, častokrát až absurdný. A aj po uvedení veci na správnu mieru odmietali mnohí, ktorí naleteli, uznať svoj omyl. Parametre správ ÚTKA boli nastavené tak, aby sa ich kredibilita opierala o politické dobové reálie. Aj viera Augustína Mariána Húsku sa opierala o dobové politické reálie, ktoré on dokonca ako podpredseda vládneho hnutia a parlamentu spoluvytváral. Vedel, že kredibilita jeho šéfa a jeho samotného je veľmi nízka, a ak je všetko prezradené, je jedno, čo konkrétne, to „všetko“ znamená kruciálny, absolútny, priam existenčný problém. A tak treba utekať. Sila správne nastaveného hoaxu je nekonečná.
Na záver si položím otázku: ako by v Húskovom prípade zareagovala ,umelá inteligencia? Myslím si, že táto otázka nemá odpoveď. Počítaču by som predsa nemohol zatelefonovať. Tento typ reakcie bude potrebovať vždy živú bytosť, pokiaľ možno nie umelo, ale prirodzene mysliacu. Tak, ako to predviedol aj Augustín Marián Húska. Dávam ctenej spravodajskej komunite tieto drobné postrehy do pozornosti, aj keď nepochybujem že vy ste už oveľa ďalej, než kam som sa ja dopracoval v tomto texte.
Vážené dámy, vážení páni,
ďakujem Vám za vašu trpezlivosť a pozornosť.
* * *
Milan Žitný (1952) – novinár a publicista na voľnej nohe, venuje sa hlavne témam bezpečnosti, spravodajských služieb, organizovaného zločinu. Bol podpredsedom tzv. Nezávislej komisie (1992), zriadenej zákonom č.451/91 Zb. (tzv.lustračný). Pôsobil v Rádiu Slobodná Európa, publikoval v mnohých domácich i zahraničných médiách (Respekt, Prostor, East European Reporter, Europäische Rundschau, Der Standard, Týden, Domino efekt a d.), spolupracuje s viacerými mimovládnymi organizáciami (Transparency international, IVO, Pontis, Člověk v tísni, Človek v ohrození a d.).
* * * * *
Pripravené v spolupráci s Asociáciou bývalých spravodajských dôstojníkov /www.absd.sk/
Ilustračné foto: pixabay.com
