Pokus o vojenský prevrat v Turecku a následný vývoj v krajine, majú dopad aj na medzinárodné vzťahy. Opatrenia uskutočňované vládnou mocou v Turecku sú viac či menej kritizované viacerými tureckými spojencami z NATO, ako napríklad USA, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko. Je preto legitímna otázka, aký dopad môže mať poprevratový vývoj v Turecku na fungovanie NATO. Turecko patrí k jednej z najvýznamnejších členských krajín NATO. Je to dané nie len veľkosťou tureckých ozbrojených síl, ktoré sú po USA druhé najsilnejšie v rámci Aliancie, ale najmä geostrategickým významom Turecka. Aliancia by bez Turecka nemohla zohrávať tú úlohu, ktorú sa usiluje plniť v súčasnosti. Aj z tohto hľadiska sú veľmi dôležité vzťahy medzi Tureckom a ostatnými členskými štátmi NATO (najmä s USA), úroveň ktorých má prirodzený dopad aj na fungovanie NATO ako celku.
Krátko po potlačení prevratu bol z jeho organizovania obvinený Gulen, ktorý žije v emigrácii USA a Turecko už oficiálne požiadalo o jeho vydanie. Súčasne ale turecká strana vysielala signály, že v pozadí prevratu môžu byť zainteresované aj USA samotné. Veľmi zaobalene o „západnom“ pozadí hovoril aj turecký prezident Erdogan, ale otvorene napríklad minister práce Soylu, alebo bývalý náčelník generálneho štábu Basbug, ktorí USA priamo obvinili z účasti na prevrate. Turecko po potlačení prevratu začalo uskutočňovať rozsiahle personálne zmeny v celom verejnom sektore a samozrejme aj v ozbrojených silách. V ozbrojených silách bolo odvolaných z funkcie viac ako 157 generálov (približne 44%) a viac ako 1000 dôstojníkov (približne 3,5%). Zatknutých bolo vyše 10 000 vojakov a priebežne sú uskutočňované aj štrukturálne zmeny v štruktúrach bezpečnostného systému štátu.
Zmeny boli tak významné, že veliteľ amerických síl na Blízkom východe gen. Voten upozornil, že z funkcie bola odstránená celá rada dôstojníkov, s ktorými USA spolupracovali na boji proti ISIL a že ich odchod môže mať negatívne dopady na boj proti terorizmu. V širšom bezpečnostnom kontexte hodnotil situáciu riaditeľ Národného spravodajstva USA Clapper, podľa ktorého prijímané opatrenia ovplyvnili všetky segmenty bezpečnostného aparátu v Turecku, s tým, že veľa ich partnerov bolo odvolaných alebo zatknutých, čo bezpochyby bude mať negatívny dopad na spoluprácu s Tureckom.
Samozrejme, že tieto názory vyvolávajú negatívnu reakciu na tureckej strane, keď dokonca prezident Erdogan označil vyjadrenie generála Votena za podporu pučistov a terorizmu. Po tejto mediálnej výmene názorov sa uskutočnila návšteva predsedu Zboru náčelníkov štábu USA gen. Dunford v Turecku ktorá napokon napomohla oficiálnemu upokojeniu situácie.
Tieto nezvyčajne ostré a otvorené mediálne vyjadrenia sú výrazom významného narušenie dôvery medzi Tureckom a USA. Pre turecké vedenie je USA podozrivé minimálne z „tolerancie“ k pokusu o prevrat. Zo strany USA sú prirodzené obavy zo smerovania zmien, ktoré sa v tureckých ozbrojených silách odohrávajú. Bude Turecko aj naďalej spoľahlivým partnerom a spojencom, alebo dôjde k určitému posunu orientácie Turecka? Táto môže byť v rozsahu od redefinovania vlastných štátnych záujmov a tým aj k určitej zmene politiky krajiny až po zásadnú zmenu zahranične-politickej orientácie, ako aj vnútornej politiky Turecka. V praktickej rovine zmeny štruktúr, obmena veľkej časti velenia ozbrojených síl narúša už vybudované väzby, inšitucionálne aj osobné. Vyžaduje zaškolenie nových funkcionárov a v neposlednom rade môže byť významná otázka ideovo-náboženská orientácia nových kádrov, ako aj otázka lojality k štátu, alebo aktuálnej politickej moci.
Svet ale nie je čiernobiely a strata určitej spolupatričnosti Turecka s hodnotami a záujmami Západu nemusí byť komplexná a aj v prípade narušenia vzťahov môže byť spolupráca Západu s Tureckom v bezpečnostnej oblasti obojstranne výhodná. NATO vždy bolo, je aj bude do určitej miery manželstvom z rozumu a v konečnom dôsledku ujasnenie si limitov spolupráce, môže napomôcť efektívnejšej a racionálnej činnosti v oblastiach spoločného záujmu. Je to ale otázka uhlu pohľadu, čo ešte je a čo už nie je nevýhodné a či ešte ide o realizáciu vlastného, autonómneho záujmu alebo sa partner stal Trójskym koňom niekoho iného.
Špecifická situácia je v oblasti spravodajských služieb. Základnou podmienkou spolupráce spravodajských služieb je vzájomná dôvera. Výmena a zdieľanie spravodajských informácii v rámci NATO je východiskovým predpokladom efektívnej činnosti aliancie. Vybudovanie vzájomnej dôvery je dlhodobý proces, ktorý prechádza určitým vývojom a má nielen inštitucionálny, ale aj osobný rozmer. Inými slovami, to čo sa dlhé roky buduje, je možné zničiť jediným personálnym rozhodnutím. Už spomínaná rozsiahla personálna obmena aj v rámci spravodajských služieb, nástup nových ľudí do funkcii, najmä s ohľadom na okolnosti uvedené vyššie, s najväčšou pravdepodobnosťou úroveň vzájomnej dôvery negatívne poznamená. Taktiež prezidentom Erdoganom predbežne oznámená reforma spravodajských služieb, bude pravdepodobne vyvolávať opatrnosť u partnerov v rámci NATO s očakávaním ďalšieho vývoja.
V najlepšom prípade sa vzájomnú dôveru podarí časom plnohodnotne obnoviť, ale je pravdepodobný aj variant, že bude medzi spravodajskými službami NATO pretrvávať určitý stupeň nedôvery voči partnerom z Turecka. Táto nedôvera môže vychádzať z nedostatočného poznania nových funkcionárov, z obáv o vedomý či nevedomý únik citlivých informácii, z dôvodu ochrany zdrojov alebo aj z obáv o dopady výmeny veľkého počtu pracovníkov, neznalosti kvality nových, možnosti infiltrácie služby a podobne. Veľa neznámych vyvoláva veľa otáznikov a núti k opatrnosti.
Za východiskový faktor možnej nedôvery v rámci spravodajskej komunity NATO k Turecku je ale možné považovať celkový charakter a rozsah uskutočňovaných opatrení v Turecku v poprevratovom období. Ide o najmä o dva významné aspekty. Po prvé ide o podozrenie, že sa nejedná len o riešenie problému prevratu, ale že situácia bola využitá na upevnenie súčasnej politickej moci, elimináciu politických oponentov a obsadenie dôležitých pozícii lojálnymi ľuďmi. Z tohto pohľadu by zmeny v rámci spravodajských služieb znamenali jej politizáciu a došlo by k posunu činnosti spravodajských služieb – od služby štátu k službe vládnucej politickej moci. Po druhé ide o možnosť zmeny zahranično-politickej orientácie Turecka, ktoré vysiela signály, že strategické spojenectvo s USA a Západom nie je jedinou tureckou alternatívou. Komentár tureckého internetového portálu Hurriyet Daily News napríklad uvádza, že Turecko by malo prehĺbiť svoje vzťahy s Ruskom, ako jasný odkaz svojim západným spojencom a záverom dodáva “ Pri pohľade na celkový obraz, zahraničná politika Turecka začala dlhé obdobie stáleho a tvrdého boja proti spojencom, zatiaľ čo sa snaží budovať nové priateľstvá vo svojom regióne.“
Je samozrejmé, že tieto a podobné signály oslabujú dôveryhodnosť spojenectva v rámci NATO, čo sa môže významne prejaviť najmä medzi jeho spravodajskými službami a je pravdepodobný negatívny dopad na fungovanie spravodajstva v rámci Severoatlantickej aliancie.
* * * * *
Ilustračné foto: pixabay.com
