Potenciálna možnosť vojny je v ľudskej spoločnosti prítomná systémovo.
Vojenský teoretik Carl von Clausewitz svojho času zdôrazňoval, že je veľkou chybou popierať brutálny charakter vojenskej aktivity len preto, že nám je krutosť proti mysli. V istej parafráze to môžeme vztiahnuť aj na celú oblasť medzinárodných vzťahov. Nemôžeme ignorovať existenciu ich vojensko-bezpečnostného komponentu, aj keby to odporovalo nášmu presvedčeniu a morálnym zásadám. Prítomnosť násilia hoci len ako potenciálnej možnosti je integrálnou súčasťou medzinárodných vzťahov. Vyplýva to z ich podstaty ako vzťahov medzi navzájom nezávislými subjektmi nepodriadenými žiadnej vyššej moci. Aj pri najväčšej počiatočnej dobrej vôli napríklad pri teoretickej dohode o kolektívnom odzbrojení a zákaze použitia sily v medzinárodných vzťahoch nemožno vylúčiť, že kvôli nepredvídateľnému vnútornému vývoju niektorí z dvesto samostatných štátov sa raz nerozhodne takúto dohodu porušiť. Následne obnoví svoje vojenské kapacity a svoju nečakanú výhodu využije proti svojim susedom, ktorých napadne. Preto aj tie najmierumilovnejšie štáty z preventívnych dôvodov nepripustia svoje úplné odzbrojenie. Moderné dejiny medzinárodných vzťahov za posledných štyristo rokov v rôznych formách poznajú minimálne v európskom priestore viacero cyklov pokusov o vybudovania nového mierovejšieho a stabilnejšieho poriadku, ktoré sa obyčajne skončili nástupom mocností, ktoré neboli spokojné so svojou pozíciou v danom systéme a rozhodli sa ju vylepšiť silou. Posledným takýmto pokusom bola masívna demilitarizácia v rámci Európy po roku 1989, ktorá ale bola možná vďaka súbehu viacerých faktorov: inštitucionálnemu zjednoteniu prostredníctvom Európskej únie poskytujúcej rámec pre riešenie možných konfliktov, americkému obrannému dáždniku (vrátane jadrového), dočasnej absencii mocenských vyzývateľov a post-imperiálnej a vcelku blahobytnej fáze vývoja, v ktorom sa nachádza väčšina západo- a stredoeurópskych národov.
Európsky príklad nebol dostatočne nasledovaný
Západné demokratické spoločenstvo dúfalo, že príklad Európy sa bude rozširovať postupne do celého sveta ruke v ruke s liberálnou demokraciou, vzdelaním a hospodárskym rozvojom. Ukazuje sa však, že tieto nádeje sa realizovali len čiastočne. Predstavy o medzinárodnom a spoločenskom usporiadaní vychádzajúce z tradície moderného a postmoderného Západu sa vo svete presadzovali a boli aspoň formálne prijímané väčšinou štátov ako ideál (vrátane pacifistických predstáv) do veľkej miery len v podmienkach západnej ekonomickej, technologickej a vojenskej prevahy. Tá však už nie je taká samozrejmá, čo je dané jednak spomenutou demilitarizáciou Západu, a tiež mocenským vzostupom viacerých národov niekdajšieho Tretieho sveta – a to nemusíme hovoriť len o Číne či Indii. V posledných rokoch vyrástlo viacero stredných mocností (Indonézia, Pakistan, Brazília), ktorých kolektívna váha nie je zanedbateľná. Nevraviac o imperiálnom revizionizme súčasného Ruska, ktorého politické vedenie sa rozhodlo nestanoviť si ako cieľ pripojenie sa k západnému spoločenstvu a jeho systému hodnôt, no vrátiť sa k staršej politike rozširovania vlastného územia vojenskou silou. Ak pred 15-20 rokmi krajiny G7 predstavovali asi 70% svetového HDP, dnes to je len 43%.
Základná téza, s ktorou Západ pristupoval k niekdajším rozvojovým a socialistickým krajinám, teda, že ekonomický rozvoj, vedecko-technický pokrok a pod. pôjdu ruka v ruke s rozvojom demokracie a to zákonite povedie k akceptácii vízie mierového súžitia, demokracie, ľudských práv a pod., je síce možno správna, ale nepočíta s tým, že uvedené fenomény nemusia nastupovať súčasne, ale postupne – v jednotlivých fázach. Aj z dejín 19-20. storočia, žiaľ musíme vydedukovať záver, že na ceste modernizácie fáza nacionalizmu, ideologického autoritárstva, imperializmu a militarizmu obyčajne predchádza fázu demokracie a stabilnej konzumnej spoločnosti so silným sklonom k pacifizmu. Na základe príkladu Francúzska, Belgicka, Nemecka, Talianska a Japonska sa môžeme domnievať, že to je asi o dve generácie…
Navyše by bolo chybou vnímať dynamicky sa rozvíjajúce krajiny Ázie, Afriky či Latinskej Ameriky ako len pasívnych prijímateľov západného pokroku. Majú už svoje emancipované politické a kultúrne elity, ktoré nezriedka považujú také hodnoty ako demokraciu, ľudské práva, ekologickú udržateľnosť, mierové súžitie a sekularizmus za ohrozenie vlastnej kultúrnej identity, prekážku pohodlnej vlády nad domácim obyvateľstvom alebo za balast, ktorý je na danej úrovni sociálno-ekonomického rozvoja zbytočný – poukazujúc aj na čínsky príklad hospodárskeho úspešného rozvoja bez demokratizácie (minimálne do istého vyššieho štádia historického rozvoja, ktoré ale vnímajú ako ešte hudbu budúcnosti).
Dostávame sa tak do zdanlivého protikladu: ak teda chceme, aby sa medzinárodných vzťahoch presadil princíp nepoužitia sily a hrozby silou, odzbrojenie a ideály mierového spolužitia, štáty ktoré ich presadzujú, musia mať dostatočnú ekonomickú a vojenskú moc, aby boli brané vážne aj zo strany režimov, ktoré sa s týmito ideálmi nestotožnili.
Ak niekto považoval „multipolárny svet“ za lepší a spravodlivejší než „západnú dominanciu“, tak kdesi v Buči alebo na Donbase si môže overiť, ako taký svet dynamickej rovnováhy viacerých mocenských centier vyzerá v praxi. Radosť mnohých západných intelektuálov nad mocenským úpadkom vlastnej civilizácia je číry duchovný masochizmus. A dôvody, prečo si niekto myslí, že svet, v ktorom budú mať väčšie slovo nedemokratické a autoritárske mocnosti, bude predstavovať nejaký mravný pokrok a väčšiu globálnu demokraciu, zostávajú pre mňa záhadou.
Potreba zmeny paradigmy a remilitarizácie západných spoločností
V európskych pomeroch je hlavným vyzývateľom Rusko, ktoré nie len zaútočilo na Ukrajinu, ale ústami svojich propagandistov i diplomatov vyhlasuje svoj nárok na použitie vojenskej sily vrátane jadrových zbraní podľa vlastného uváženia. Ak na to nebudeme reagovať, je zrejmé, že ruské požiadavky sa budú len stupňovať. Dokiaľ nenarazia na adekvátnu vojenskú, politickú a ekonomickú protiodpoveď.
Pre demokratické národy to znamená zmeniť svoj postoj k vojensko-obranným záležitostiam, ktorý bol dlho poznačený pacifistickou paradigmou a začať reálnu remilitarizáciu európskych demokratických spoločností. To znamená budovanie vlastných ozbrojených síl a ich udržiavanie na dostatočne modernej úrovní. Otázka, či to má byť na národnej, európskej alebo transatlantickej úrovni, je až sekundárna.
Môže sa Slovensko môže vyhnúť tomuto celoeurópskemu trendu? Stiahnuť sa do izolacionizmu a „veľkú politiku“ prenechať iným? Ako u nás poniektorí predkladajú ako riešenie? Odpoveď je jednoduchá: Nemôže. Alternatívny glóbus neexistuje.
Naše mocenské kapacity a politický vplyv sú navyše nedostatočné, aby sme podstatným spôsobom ovplyvnili globálne trendy. Dokážeme len hľadať pre seba najlepšie možnosti v rámci nastúpených procesov. Predstava, že my budeme presviedčať všetkých naokolo, že my chceme žiť v mieri a nikoho sa chystáme napadnúť a tak ani nepotrebujeme sa zaoberať vojenskými a obrannými záležitosťami a za ušetrené peniaze radšej postavíme nemocnice a pošleme jedlo africkým deťom, je absurdná. Tak to nefunguje.
Aj Slovenská republika má povinnosť starať sa o vlastnú obranu a obranu svojich obyvateľov. K základným funkciám štátu predsa patrí aj táto obrana pred vonkajším a vnútorným bezpečnostným ohrozením. Štát nie je len rozdávačom sociálnych podpôr a verejných objednávok. Taktiež si treba uvedomiť, že súčasťou osobitého vzťahu medzi občanmi a štátom je aj povinnosť občanov sa podieľať v nejakej forme na obrane tohto štátu (peniaze, materiálne statky, osobná účasť). Jean-JacquesRouseau to dokonca považoval za základ spoločenskej zmluvy.
Po takmer troch desaťročiach podceňovania obrany a bezpečnostnej politiky prvú studenú sprchu predstavovala prvá fáza ruskej agresie voči Ukrajine v r. 2014. Nebola však dostatočná. Zrejme v dôsledku neschopnosti si priznať zmenu situácie a psychologickej a emotívnej väzby významnej časti slovenských ale aj iných západných obyvateľov a politikov na Rusko si títo nedokázali predstaviť Rusko ako potenciálne ohrozenie, voči ktorému treba podnikať preventívne obranné kroky. Ruský útok vo februári 2022 nebol nečakaný, no predsa len v našich pomerochkonečne vyvolal istú mobilizačnú aktivitu.
Dokonca takú, že môžeme dúfať, že do dvoch rokov dôjde k zásadnému a tridsať rokov odkladanému prezbrojeniu našej armády. Staré sovietske modely základnej vojenskej techniky (stíhačky, PVO, tanky, obrnené vozidlá, delostrelectvo) pri troche šťastia budú vymenené za modernejšie typy kompatibilné s krajinami NATO. Následne možno začať uvažovať o navýšení počtov slovenských ozbrojených síl a formách širšej participácie občanov na obrane (domobrana, aktívne zálohy, prezenčná vojenská služba).
Obrovskou výhodou Slovenska je členstvo v dvoch vojensko-obranných spojeneckých organizáciách: V EÚ a NATO. Predovšetkým NATO je veľmi funkčná a efektívna aliancia. Je zrejmé, že Slovensko nikdy samostatne nemôže získať takú mieru bezpečnosti ako poskytuje práve NATO. Daňou za to je pochopiteľne, istá miera nutnosti koordinovať zahraničnú politiku s ostatnými spojencami. Ale ruku na srdce – čo by mala byť tá alternatívna zahraničná politika – údajne „mravne čistá a neskompromitovaná spoluprácou s agresívnymi veľmocami“? Rozhorčené vykrikovanie na adresu Spojených štátov, jalové moralizovanie a uchádzanie sa priazeň všakovakých autokratov z menej rozvinutých krajín?
Slepá cesta neutrality
Nebude azda na škodu si taktiež uvedomiť, že v čase globálnej konfrontácie medzi Ruskom a západnými demokratickými štátmi všetky pokusy o „zmierlivý postoj“ či „signály ústretovosti voči Rusku“ v našej vnútornej i zahraničnej politike nemusia byť stratégmi sediacimi v Moskve vnímané ako naša ústretovosť, za ktorú by sme mali byť odmenení tým, že nás „Rusko bude šetriť“, ale skôr tak, že „na západ od Ruska je múr nepriateľských štátov – a tu hľa – jedna z tehličiek toho múru dáva najavo, že je vnútorne rozpoltená a váhavá. Takže prvý úder treba smerovať tam…“
Podobne dopadnú aj všetky naše špekulácie o neutralite. Vychádzajú z predstavy, že prostým vyhlásením neutrality a dobrých úmyslov sa vyvlečieme spod pôsobenia zákonitostí fungovania medzinárodnej politiky a budeme si žiť v pokoji a šťastí udržujúc so všetkými korektné vzťahy.
Je to však čistý blud. Naša poloha medzi dvoma hlavnými európskymi strategickými osami potenciálnych postupov armád nám neposkytuje šancu dúfať, že sa nám podarí sa vyhnúť zapojeniu do veľkého európskeho konfliktu. Nie preto, že niektorá zo strán nás napríklad bude chcieť potrestať za nejaké naše správanie, ale čisto preto, že bude potrebovať využiť Slovensko ako koridor, spojnicu, či „zabezpečenie krídla“. V takomto prípade sa na „neutralitu“ vôbec nebude brať zreteľ, ako dosvedčuje skúsenosť z oboch svetových vojen. Počas druhej svetovej vojny ani demokratická Británia nemala prílišné zábrany okupovať Irán, Irak, Egypt, či územia vichystického Francúzska alebo Dánska, ak kontrolu nad nimi považovala za nevyhnutnú vzhľadom na prebiehajúci globálny zápas.
Ak sa teda účasti na vojnovej konfrontácii nemôžeme vyhnúť, je pre nás lepšie od počiatku sa na nej zúčastňovať ako štát NATO a EÚ a nie ako váhajúci neutrál, ktorý bude nakoniec napádaný zo všetkých strán a stane sa len objektom vo veľkej ruvačke.
Samostatné vyhlasovanie neutrality ani nemá žiadny význam. Nie je to žiadny zázračný ochranný plášť, ktorý bude každý rešpektovať. Štát sa vyhlasovaním neutrality či nezúčastnenosti zbavuje možností podpory prípadných spojencov, no nemá žiadne záruky, že jeho neutralita bude skutočne rešpektovaná.
Ak sa pozrieme na prípady štátov, ktoré vyhlasovali „neutralitu“ v nedávnej minulosti na území niekdajšieho sovietskeho bloku (Srbsko, Moldavsko, Ukrajina, Turkménsko, Uzbekistan, Mongolsko), zisťujeme, že väčšinou to bol dôsledok nerozhodného domáceho vnútorného zápasu medzi rôznymi zahranično-politickými orientáciami (zjednodušene medzi Západom a Ruskom) a týmto krajinám nijako toto samostatné vyhlásenie nepomohlo. Bez tak zostali priestorom mocenských zápasov alebo dokonca sa stali obeťou vojenských útokov a intervencií.
Z pätice tradičných európskych neutrálnych štátov sa Švédsko a Fínsko dnes snažia dostať do NATO, (a sú členmi EÚ, čo ich skutočnú neutralitu značne spochybňuje). Zo súčasných deklarovaných neutrálnych štátov má reálne medzinárodne uznanú neutralitu len Švajčiarsko a garantovanú asi len Vatikán a Malta. Rakúsko a Írsko sú oficiálne mimo vojenskýchblokov (ak nerátame EÚ). Neutralita sapre nich stala otázkou identity, avšak v praxi do veľkej miery s NATO spolupracujú a fakticky sú v závetrí, ktoré im táto NATO nepriamo poskytuje.
Napriek mienke veľkej časti Slovákov treba priamo povedať, že rakúska prosperita nie je výsledkom toho, že krajina je neutrálna. Ale toho, že na rozdiel od Česko-Slovenska sa vyhla štyridsaťročnému socialistickému experimentu. Vyhlásením neutrality sa Slovensko nedostane na rakúsku úroveň. Skôr sa bude približovať spomenutému Srbsku či Moldavsku. A potešíme akurát tak Rusko, ktoré to bude interpretovať ako znak dezintegrácia spoločenstva západných demokratických štátov.
Zabúda sa aj na to, že neutralita je pomerne drahá. Vyžaduje od štátu a jeho občanov udržiavať samostatné silné ozbrojené sily – hoci len preto, že podľa medzinárodného práva neutrálny štát musí aktívne brániť tomu, aby niektorá iná mocnosť obsadila a využila jeho územie. Nemožno byť neutrálnym „zadarmo“ a chápať to ako možnosť zbaviť sa nákladov na vlastnú obranu s vierou, že naše rozhodnutie budú všetci rešpektovať a my sa vyvlečieme zo všetkých vojnových zápasov.
Rezignácia na obranu nie je východisko
V tomto druhom prípade ide skôr o koncept nie neutrality, ale akejsi kombinácie bezpečnostného „čierneho pasažierstva na európskej bezpečnosti garantovanej niekým iným-pokiaľ sa dá“ a „ v prípade skutočného ohrozenia preventívnej kolaborácie“. Čestne povedané, u časti našich spoluobčanov (asi v dôsledku absencie dlhodobej skúsenosti so samostatnou zahraničnou politikou) prevládol: jeho podstatou je vedomé zrieknutie sa vlastnej obrany, ako nákladnej záležitosti, a v našich aktuálnych pomeroch spoliehanie sa na to, že demokratické západné štáty nás nenapadnú a jediného potenciálneho útočníka predstavuje Rusko. Pričom s prípadným podriadením sa práve Rusku nemajú nositelia týchto názorov zásadný problém („Veď sme s nimi žili 40 rokov a až tak moc nám neublížili – za vojnu a zabíjanie odpor voči ruskej invázii nestojí!“), dokonca ako odchovanci normalizačného Česko-Slovenska ho môžu vnímať ako návrat k známemu osvedčenému stavu, na ktorý sú zvyknutí a naučení.
Čo na to povedať? Asi to, že takéto uvažovanie nie je hodné samostatného svojbytného národa. A z praktického pohľadu, že nie je jedno, do akého spoločenstva štátov či civilizačného okruhu patríme. Príslušnosť do ruskej zóny vplyvu by priniesla dôsledky porovnateľné s vojnou, navyše prehranou. Znamenala by v lepšom prípade stagnáciu, no reálne asi ekonomický prepad, masovú emigráciu, nastolenie autoritárskeho režimu podľa ruského vzoru a nutnosť sa podieľať na všetkých ruských dobrodružných konfliktoch so západnými štátmi – takže nakoniec by sme nemali ani ten „mier“.
Na záver azda možno uviesť, že nie je možné sa vyhnúť starosti o vlastnú obranu. Odporovalo by to zákonitostiam fungovania ľudskej spoločnosti a prírody ako takej. Ak sa niektorí národ tak rozhodne, v zmysle Hegelovho podobenstva o pánovi a rabovi sa stáva tým podriadeným a vykorisťovaným subjektom. Môžeme pripustiť, že pre menší národ je veľmi ťažké dosiahnuť nejakú plnú samostatnosť a „svojstojnosť“. Ak sa mu to nedarí, nie je ani v takej situácii jedno, do akého širšieho spoločenstva sa dokáže zaradiť. Má to preň rozdielne dôsledky z pohľadu perspektív ekonomického, politického, sociálneho i kultúrneho vývoja. A za svoju príslušnosť do toho spoločenstva či „impéria“, ktoré mu poskytuje výhodnejšie alternatívu, by mal byť pripravený aj zápasiť s primeranými obeťami. Netreba asi zdôrazňovať, že pre nás je aktuálne najvýhodnejším medzinárodným usporiadaním príslušnosť Slovenska v západnom klube demokratických štátov a následne jednota, bezpečnosť, sloboda, prosperita a globálna prevaha tohto spoločenstva ako celku.
* * * * *
Publikované so súhlasom autora
Zdroj: https://blog.sme.sk/smihula/spolocnost/obranna-politika-ako-nevyhnutnost?fbclid=IwAR1K91DnE2ts_NNC0YvDH-JRgqt41JwrSV7KO68L2Ojt4IFAdlS1s3LD6nM
Image: https://pixabay.com/sk/photos/afganistan-mot%c3%bd%c4%be-jemn%c3%a9-%c5%a1peci%c3%a1lne-60666/
