Prienik záujmov a z toho vyplývajúci zahraničných politík má u členských krajín NATO znižujúcu sa tendenciu. Hybnými silami diferenciácie postojov sú najmä USA a Turecko, ktorých zahraničná politika je často v rozpore s politikami európskych krajín aliancie. USA a Turecko dávajú najavo nezáujem o koordináciu svojej zahraničnej politiky s partnermi a prijímajú jednostranné rozhodnutia, bez ohľadu na názory ostatných. Tento proces, najmä jeho verejné prejavy, sú do určitej miery formovanými subjektívnymi prístupmi, ale do väčšej miery vyplývajú z objektívne daných rozdielnych geopolitických záujmov. Tento proces sa samozrejme do určitej miery dá regulovať, ale nie je možné ho ignorovať.
Spoločný protivník bol silným tmelom aliancie počas studenej vojny a formoval politiku jednotlivých členských krajín. Bol určujúcim determinantom a všetky ďalšie problémy a odlišné záujmy boli riešené až v ďalšom poradí. Ukončenie studenej vojny, zmeny v rozdelení sveta, konfrontácia unipolárnych a multipolárnych tendencii, ako aj ďalšie faktory mali prirodzene dopad aj na preformulovávanie záujmov jednotlivých členských krajín NATO a na orientáciu ich zahraničných politík. Mocenská defragmentácia posilnila význam regionálnych a miestnych problémov a tým sa stala významnejšia aj geografická poloha jednotlivých krajín a z nej vyplývajúce politické súvislosti.
Geostrategická diferenciácia záujmov je menej viditeľná v rámci Európy, kde ich značne reguluje aj EÚ, ale významne sa prejavujú práve v trojuholníku USA – Turecko – európske štáty NATO. Tieto tendencie posilňuje aj politika súčasnej americkej administratívy, ktorá často dáva najavo nechuť k predchádzajúcim a strategickým záväzkom. Naopak preferuje vytváranie ad hoc spojenectiev najmä s krajinami, ktoré akceptujú dominanciu USA a spojenectvo s USA považujú za nástroj posilnenie svojej regionálnej pozície. USA má záujem o partnerov „poslušných“, ktorí sa iniciatívne podieľajú na realizácii amerických záujmov v Európe. Súčasná administratíva USA prejavuje malú snahu brať do úvahy záujmy Nemecka alebo Francúzska, a už vôbec nie menej významných krajín. Toto ale v rámci konsenzuálneho rozhodovania v aliancii musia a aj preto nie je NATO u časti amerických elít považované za potrebné.
Vzťah Turecko – NATO, respektíve členské krajiny NATO – Turecko sa taktiež už dlhšiu dobú vyvíja smerom k väčšej diferenciácii postojov. Vrcholmi tohto procesu sa stala invázia Turecka do Sýrie a jej zámer vybudovať na území tejto krajiny bezpečnostnú zónu, ako aj rozpory ohľadom pôsobenia NATO v pobaltských krajinách, ktoré Turecko hrozilo blokovať v prípade neprijatia ich názoru na pôsobenie kurdských milícii. Turecké jednostranné kroky a verejný nátlak na ostatné členské krajiny NATO boli z pohľadu väčšiny európskych spojencov odsúdené. Objavili sa aj názory o Tureckom vydieraní. Z Tureckého pohľadu ale ide o definovanie vlastných záujmov a vlastnú reflexiu bezpečnosti. Turecko, rovnako ako pobaltské a všetky ďalšie krajiny má právo na autonómne vymedzenie hrozieb a následne je potrebná ich následná akceptácia u ostatných členských krajín NATO. Práve schopnosť dohovoriť na obdobnom videní bezpečnostného prostredia je jadrom fungovania aliancie. Turecko ale zneužíva svoje významné postavenie v rámci aliancie a rovnako ako USA staví svojich partnerov pred hotovú vec, pre ktorú sa až následne usiluje získať podporu. Tento spôsob ale nemôže byť dlhodobo funkčný a pravdepodobnosť narastania rozporov je vysoká.
Hodnotenie bezpečnostného prostredia a vymedzenie hrozieb má vždy silný subjektívny prvok, ktorý vyjadruje práve vnímanie a pocit bezpečnosti. Tento môže byť aj silne skresľujúci alebo aj politicky účelovo motivovaný. Aby sa ale mohol stať súčasťou politiky aliancie, musí byť akceptovaný aj u partnerov. Práve tento proces formovania spoločného videnia bezpečnosti do veľkej miery eliminuje subjektivizáciu a objektivizuje politiku NATO. Súčasné rozpory v rámci aliancie sú názorným vyjadrením najmä rozdielnych geostrategických záujmov, ktoré do veľkej miery vychádzajú z objektívnych faktorov. Súčasne sú ale subjektívnou reflexiou týchto faktorov. Rozpory majú vždy objektívno-subjektívny charakter a len schopnosť ich riešiť je kritériom úspešnosti. Rozpor prináša problémy, ale súčasne je nutný pri prispôsobovaní sa stále sa meniacej realite. Životaschopná organizácia musí byť schopná riešiť rozpory a nachádzať východiská. To sa týka aj NATO.
Určitú diverzifikáciu záujmov, postojov a politík medzi členskými štátmi NATO nie je nutné chápať dramaticky, ale skôr ako výzvu na uvedomenie si limitov aliancie. Tieto sú na prvom mieste formované prirodzenou a objektívne podloženou rozdielnosťou niektorých záujmov členských krajín. Tento aspekt má samozrejme dopad aj na reálnu akcieschopnosť aliancie, ktorá je postavená na vrcholne demokratickom konsenzuálnom prístupe. Tento vo svojej podstate hovorí, že ani záujmy väčšiny nemôžu prevážiť nad záujmom jednej krajiny. Množstvo záujmov je naďalej spoločných a neustále prebieha aj proces formovania záujmov nových, vrátane ich vzájomného zbližovania ako aj vymedzovania.
Posledné roky ukázali, že najmä USA a Turecko majú v mnohých oblastiach odlišné predstavy o zahraničnej politike a bezpečnosti ako väčšina európskych krajín. Pre nás by to mala byť hnacia sila k posilňovaniu spoločnej zahraničnej a európskej politiky EÚ, aby Európa mala vlastné nástroje a schopnosti presadzovať svoje záujmy. Súčasne ale nie je nutné tieto rozdiely v rámci NATO absolutizovať, ale skôr ich chápať ako súčasť prirodzeného vývoja a reálnu výzvu, naučiť sa rešpektovať a regulovať odlišné postoje pri realizácii a ochrane spoločných záujmov.
Každá organizácia je historicky determinovaná a formovaná prístupmi svojich členov pri realizácii jej zámerov. Z toho pohľadu sa aj NATO môže stať organizáciou zbytočnou, alebo môže efektívne fungovať. Záleží len na tom, či pre jej členov bude prínosná alebo nie, či jej členovia budú schopní a ochotní hľadať a nachádzať spoločné záujmy a aliancia bude vhodných nástrojom na ich dosahovanie. Prienik členstva väčšiny členských krajín NATO a EÚ vytvára reálne predpoklady na nájdenie riešenia silnejšej samostatnej európskej bezpečnostnej politiky súčasne so zachovaním transatlantických partnerských vzťahov ako aj spolupráce s Tureckom. Či sa to podarí, záleží od postojov jednotlivých členských krajín týchto organizácii. Je ale nutné dať najavo, že tak ako USA a Turecko robia samostatné politické kroky bez ohľadu na názor ich európskych spojencov, aj európske krajiny sa dokážu zjednotiť na spoločných postojoch, ktoré môžu byť odlišné od postojov USA a Turecka. Často opakovaná myšlienka, že Európa buď bude jednotná, alebo nebude (v zmysle relevantného aktéra medzinárodných vzťahov) je pravdivá. Súčasťou tejto jednoty bude pravdepodobne aj prehlbujúca sa diferenciácia medzi politikou USA, Turecka a EÚ, ktorá ale nemusí znamenať dramatické problémy. Záleží na prístupe a schopnostiach rešpektovať odlišnosti a hľadať spoločné východiská tam, kde to bude možné. Súčasne je ale potrebné uviesť, že na strane USA a Turecka sú dominantné postoje národného egoizmu a predpoklady ku kompromisom sú malé. Je veľmi pravdepodobné, že v mnohých oblastiach každý pôjde vlastnou cestou a NATO bude ťažšie formovať spoločnú politiku.
* * * * *
Ilustračné foto: https://pixabay.com/illustrations/door-open-doorway-entrance-1590024/
