Od konca druhej svetovej vojny vývoj svetovej politiky a ekonomiky do rozhodujúcej miery závisel od vzťahov USA a ZSSR. Napriek tomu, že v súvislosti s medzinárodnopolitickým systémom po roku 1945 hovoríme o bipolárnom systéme v zmysle sovietsky blok verzus krajiny NATO, charakter medzinárodnej politiky do rozhodujúcej miery závisel práve od vzťahov ZSSR a USA, a preto ich analýzu pokladáme za kľúčovú a charakteristickú pre celé obdobie od konca druhej svetovej vojny a zároveň ako nevyhnutný „vstup“ do analýzy problematiky americko-ruských vzťahov po roku 1992.
Na konci druhej svetovej vojny sa v dôsledku porážky nacizmu v Európe a vo svete vôbec vytvorila mocensko-politická konštelácia, ktorá predurčila podobu svetového politického systému na vyše 45 rokov. Charakteristická pre tento systém bola bipolarita dvoch ideologických, ekonomických a politických systémov, ktorých princípy priamo spochybňovali existenciu toho druhého. Oba bloky, jeden pod vedením USA, ten druhý pod absolútnou dominanciou ZSSR, v období po druhej svetovej vojne zviedli zápas o povojnové usporiadane sveta. S neodvratnou porážkou Nemecka a jeho spojencov v druhej svetovej. vojne sa začali črtať kontúry vývoja na budúce desaťročia. Konferencie v Teheráne, na Jalte a v Postupime de facto i de jure rozdelili sféry vplyvu medzi víťazné mocnosti. V tomto období sa začali formovať základné vzťahy USA a ZSSR ako vzťahy dvoch ekonomicko-vojenských gigantov, ktorí si okolo seba vytvorili bloky spriatelených krajín pre posilnenie svojich pozícii v globálnom meradle.
Obe krajiny, vedomé si svojej sily a suverenity, avšak i vlastných limitov vyplývajúcich z existencie toho druhého, postupne podľa vývoja geopolitickej situácie dopĺňali a modifikovali svoje zahranično-politické a obranné doktríny, v ktorých intenciách sa potom vyvíjali aj ich vzájomné vzťahy. Vnútorná americká politika s každou zmenou administratívy vo Washingtone priniesla do americkej zahraničnej politiky nové prvky, no v princípe si zachovávala isté piliere a smerovania, vyplývajúce zo zásad presadzovania demokracie, slobody a spolupráce, ktoré pre americkú politiku boli východiskové. Trvalo však vyše štyri desaťročia, kým Západ na čele so Spojenými štátmi mohli pozorovať ako sa z ich nepriateľov a súperov stávajú partneri v novom medzinárodno-politickom poriadku. Studená vojna však na oboch stranách zakódovala silný pocit podozrievania a súperenia, ktorý sa ani po roku 1990 úplne zo vzájomných vzťahov nevytratili.
1.1 AMERICKO-SOVIETSKE VZŤAHY DO ROKU 1989
Ťažký zápas o charakter režimov sa zviedol v 40. a 50.rokoch v mnohých krajinách a veľmoci sa v týchto bojoch snažili pomôcť svojim „ideologicky“ spriazneným spojencom účinne pomáhať. Veľká Británia neuniesla dvojnásobnú ťažobu hospodárskej krízy a mnohostrannej angažovanosti − Stredomorie, Blízky východ, Indický subkontinent, Malajsko.[1]
Vo februári 1947 britská labouristická vláda rozhodla o zmene dovtedajšej zahraničnej politiky. Po prvé, rozhodla o prerušení pomoci gréckej vláde, čo vyvolalo reakciu americkej administratívy, ktorá sa prejavila vo formulovaní novej zahraničnopolitickej koncepcii USA pod názvom Trumanová doktrína. Jej hlavnou tézou bola idea zadržiavania komunizmu. Po druhé, odovzdala zodpovednosť za Palestínu do rúk OSN, čo z Blízkeho východu urobilo ďalšie dejisko zápasu medzi proamerickými spojencami, za ktorých sa židovskí osadníci pokladali a silným ľavicovým arabským hnutím v oblasti. V čase ohlásenia plánovanej hospodárskej pomoci USA európskym krajinám (Marshallov plán) sa definitívne Európa rozdelila na dve časti. Inštitucionálne sa to prejavilo 4. apríla 1949 vznikom Severoatlantickej aliancie a neskôr, 14. mája 1955 vznikom Varšavského paktu pod dominanciou ZSSR.[2]
Veľký vplyv na sovietsko-americké vzťahy mal i skušobný výbuch sovietskej jadrovej bomby 25. septembra 1949 v kazašskej stepi, ktorý aj keď neodstránil náskok, učite zlikvidoval monopol Američanov v nukleárnom programe.[3] USA tak prišli o nukleárny monopol a dianie vo svete čoraz jasnejšie súviselo s postojom USA a ZSSR ako dvoch relatívne rovnocenných superveľmocí. Ich vzájomné vzťahy v období po druhej svetovej vojne boli poznamenané obojstranným strachom.[4] Predstavitelia ZSSR sa obávali pretrvávajúcej nukleárnej prevahy USA, na druhej strane sa Američania obávali šírenia komunistickej ideológie nielen v krajinách tretieho sveta. Táto skutočnosť v praxi znamenala podozrievavosť, nevraživosť a v krajných momentoch militantnosť týchto vzťahov. Posledný moment sa prejavil najvypuklejšie v pretekoch v zbrojení, ktoré vyústili do reality vzájomného zaručeného zničenia v prípade použitia jadrových zbraní v eventuálnej vojenskej konfrontácii.[5]
Paradoxne, práve táto skutočnosť sa stala základom stability medzinárodného bezpečnostného systému až do rozpadu sovietskeho bloku.[6] Napäté vzťahy medzi ZSSR a USA pretrvali aj po Stalinovej smrti v roku 1953 a nástupe Nikitu S. Chruščova do vedenia ZSSR. O isté oteplenie vzťahov sa pokúsil v roku 1959 americký prezident D. Eisenhower, ktorý svojho sovietskeho „kolegu“ Chruščova pozval na oficiálnu návštevu do Camp Davidu. Isté détente v americko-sovietskych vzťahoch bolo razom ochladené po zostrelení amerického špionážneho lietadla U-2 vo vzdušnom priestore Sovietskeho zväzu. Tento incident vyústil do slovného súboja amerických a sovietskych predstaviteľov a až do zmeny v najvyššej funkcii na čele USA, keď bol za amerického prezidenta zvolený John F. Kennedy, znamenal prerušenie sovietsko-amerického dialógu. Ten sa snažili obnoviť obaja predstavitelia už na prvej oficiálnej schôdzke vo Viedni v júni 1961, kde si navzájom predostreli svoje predstavy a požiadavky.
Perspektívne sa javiace obnovovanie vzájomnej dôvery, medzi prejavy ktorej môžeme určite považovať podpis dohody USA, ZSSR a Veľkej Británie z augusta 1963, ktorá vyhlasovala moratórium na jadrové skúšky okrem podzemných výbuchov, pretrhali udalosti neúspešného pokusu proticastrovskej opozície o vylodenie sa na kubánskom „ostrove slobody“ a neskôr podpis separátnej zmluvy ZSSR-NDR, ktorej dôsledkom bolo vybudovanie nemeckého múru. Napätie sa vystupňovalo v tzv. karibskej kríze.[7] Tá bola pre celé obdobie studenej vojny vyvrcholením politicko-strategického súperenia oboch superveľmocí, ktoré malo ďalekosiahle politické, ale predovšetkým vojenskostrategické konzekvencie. Ako to vyjadril Vladimír Nálevka, „výsledný kompromis neuspokojil jastrabov na oboch póloch mocenského systému“.[8] Dodajme, že Chruščovov nástupca Leonid Brežnev v súvislosti s „ponížením“ v Karibiku zmenil sovietsku stratégiu a presadil doktrínu presadzovania sovietskej nukleárnej a vojenskej prevahy, namiesto dovtedy preferovanej rovnováhy.
Skúsenosti s berlínskou a karibskou krízou odhalili fakt, že pre udržanie mieru existuje nevyhnutnosť inštitucionálneho ukotvenia procesu uvoľňovania, ktorého náznaky nástup Brežneva len oslabil. Ako uvádzajú Fidler a Mareš, na začiatku roku 1967 rokovalo sovietske politbyro o perspektívach vzťahov ZSSR a USA, kde minister zahraničných vecí Gromyko predniesol programový dokument, ktorého hlavná myšlienka bola, že v podmienkach détente je jednoduchšie dosiahnuť zlepšenie postavenia ZSSR vo svete.[9] To však nebolo možno realizovať v podmienkach, kedy ZSSR spolu so svojimi satelitmi podnikal invázie proti zásadám medzinárodného práva ako to bolo pri obsadení ČSSR v roku 1968. V dôsledku invázie americký prezident Lyndon Johnson zrušil plánovanú cestu do ZSSR.[10] Členské krajiny NATO sa v tom období rozhodli, že strategická koncepcia Aliancie bude do značnej miery odrážať princípy americkej strategickej doktríny „pružnej reakcie“, teda schopnosti pružne reagovať a konať proti akýmkoľvek formám útoku zo strany sovietskeho bloku. Pôvodná doktrína hromadnej odvety už nedokázala zabezpečiť adekvátnu reakciu na expanziu komunizmu do krajín tretieho sveta. Koncepcia definitívne nadobudla svoju podobu v januári 1968 prijatím dokumentu Vojenského výboru NATO, v ktorom sa na rozdiel od zastaralej koncepcie hromadnej odvety predpokladala schopnosť NATO reagovať na rôzne druhy konfliktov v rôznych geografických oblastiach od konvenčného boja až po globálny jadrový konflikt.
Rok 1969 sa stal významným nielen z hľadiska vnútornej americkej politiky, keďže k moci sa dostala republikánska administratíva Richarda Nixona, ale i z medzinárodno-politického hľadiska. Nástup Nixona a jeho štátneho tajomníka Henryho Kissingera priniesol pre dovtedajšie americko-sovietske vzťahy najväčší obrat od konca studenej vojny. Do týchto vzťahov sa snažili vniesť čo najviac realizmu a v tomto súlade i realizovali politiku voči ZSSR.[11] Ako sám Nixon v príhovore pred Kongresom zdôraznil: „Vnútorné usporiadanie ZSSR ako také nie je predmetom našej politiky, i keď neskrývame, že mnohé jeho rysy zavrhujeme. Naše vzťahy so ZSSR, rovnako ako s ostatnými krajinami, sú určované správaním sa na medzinárodnej úrovni.“[12] Dal tým podnet k vzniku nového amerického prístupu v zahraničnej politike, neskôr označovaný ako Nixonová doktrína. Tá predpoklada „realistickejšie“ a efektívnejšie kroky americkej administratívy vo vzťahu ku globálnym otázkam i vo vzťahu k spojencom a rovnako „odideologizovanie“ amerického prístupu k ZSSR. V tejto línii prebehli medzi sovietskymi a americkými expertmi rozhovory o obmedzení strategickej výzbroje (SALT I), ktoré boli započaté od apríla 1970. Konkrétnu „inštitucionálnu“ podobu sovietsko-amerických vzťahov, ktorú ohlasoval prezident Nixon, dosiahli v septembri 1971, kedy ministri zahraničných vecí oboch krajín vo Washingtone podpísali Dohodu o opatreniach zmenšujúcich nebezpečenstvo vzniku jadrovej vojny, ktorej súčasťou bola i dohoda o zriadení moskovsko-washingtonskej „horúcej“ linky pre prípad krízových situácií. O rok na to sa v sérií zmlúv, podpísaných počas Nixonovej návštevy ZSSR v máji 1972, pod spoločným názvom ABM/SALT I Spojeným štátom podarilo presadiť stropy nukleárnej výzbroje, čo bolo v skutočnosti prvým presadením limitov pre balistické rakety vôbec.[13] Podpis privítalo i sovietske vedenie, keďže ho zbavilo financovania ďalších nákladných zbrojných programov, ktoré už sovieti kvôli americkému technologickému náskoku neboli schopní financovať. Pokračovateľom týchto zmlúv sa stala zmluva SALT II z roku 1979, podpísaná vo Viedni Leonidom Brežnevom a Jamesom Carterom. Zmluva, keďže ju Senát USA z dôvodu sovietskej invázie do Afganistanu zamietol, stanovila limity, ktoré v zásade obe strany dodržiavali. J. Carter modifikoval smerovanie americkej zahraničnej politiky voči ZSSR v duchu implementácie otázky dodržiavania ľudských práv v sovietskom bloku do oficiálnych sovietsko-amerických vzťahov. Po ňom pomenovaná tzv. Carterová doktrína okrem návratu „morálky“ do americkej zahraničnej politiky v obrannej oblasti predpokladala nasadenie jadrových zbraní v momente, kedy to uznajú Spojené štáty za vhodné, bez priorizovania postupného prechodu možnej vojny z konvenčnej na jadrovú.
Komplexnosť a hĺbku americko-sovietskych vzťahov môžeme mapovať z viacerých rovín, avšak z hľadiska povahy vzťahov medzi oboma kľúčovými veľmocami bola rozhodujúca ich vzájomná rovnováha vo vojenskej oblasti. Komunistický blok ako celok mal nepopierateľnú prevahu nad Západom v mnohých kvantitatívnych, prevažne konvenčných vojenských ukazovateľoch, preto sa západné demokratické krajiny pod vedením USA snažili o rovnováhu v rozhodujúcich oblastiach vojenskej štruktúry a o náskok v zavádzaní vojenských technických noviniek. Základná línia ovplyvňujúca americko-sovietske vzťahy podliehala tejto zabehanej rovnici a vzájomné kontakty sa okrem prirodzenej pôdy OSN obmedzovali na i tak skromné kontakty na poli vedy (nevojenská zložka vedeckého bádania), kultúry a predovšetkým športu. Obojstranná propaganda bránila prehĺbeniu týchto kontaktov a zamedzovala i rozšíreniu spolupráce ekonomickej. Osudové narušenie tejto zabehanej schémy priniesol nástup administratívy republikána Ronalda Reagana do úradu amerického prezidenta. Politika zadržiavania komunizmu sa s nástupom Reagana zmenila na „boj proti ríši zla“. USA a krajiny NATO prevzali iniciatívu namiesto toho, aby len reagovali na podnety zo strany sovietskeho bloku.
Nástup a premena americkej zahraničnej politiky od začiatku 80. rokov, ktorú prebrali aj ostatné krajiny NATO niesol v sebe ešte jednu radikálnu premenu. Keď 23. marca 1983 Reagan vyhlásil svoj úmysel ohľadom vývoja Strategickej obrannej iniciatívy (SDI), ohlásil tak prelom, ktorý zahrnul do nasledujúcej výzvy: „Vyzývam vedeckú obec v našej krajine, tých, ktorí nám dali nukleárne zbrane, aby svoje veľké nadanie teraz obrátili v prospech ľudstva a svetového mieru: aby nám poskytli prostriedok, ktorý by tieto nukleárne zbrane učinil bezmocnými a zastaralými.“[14] S touto zmenou pre sovietskych vodcov vyvstali dve možnosti ako reagovať.
Prvou bolo zastavenie a vzdanie sa „ideologickej“ expanzie a orientácia na vývoj vo vnútri bloku. Druhou bolo pristúpenie na nové preteky v zbrojení v oblasti technologického zachytávania už odpálených nukleárnych hlavíc, ktoré pri všetkom úsilí komunistický blok, predovšetkým kvôli ekonomickým možnostiam nemohol vyhrať. Zo strany Sovietov ako reakcia prišla rozsiahla propagačná a propagandistická kampaň proti USA. Odštartoval ju na straníckej konferencii v máji 1981 šéf KGB Jurij Andropov, ktorý označil všetky kroky USA a ich spojencov za aktívnu prípravu na jadrovú vojnu.[15] Reaganova administratíva sa k problematike odzbrojovania postavila nekompromisne a s konkrétnymi návrhmi.[16] Najväčšie problémy ohľadom nukleárneho odzbrojovania predstavoval fakt, že ZSSR považoval za základ svojej jadrovej sily odpaľovacie zariadenia pozemného charakteru, naopak USA disponovali väčšinou svojej jadrovej sily na mobilných zariadeniach (atómové ponorky, bombardovacie letectvo). V polovici roka 1982 boli Američania ochotní znížiť počet strategických odpaľovacích zariadení recipročne so svojim súperom na 850 kusov, ktorý Moskva odmietla. Atmosféru podozrievania a napätia zmenila výmena na čele sovietskeho štátu, keď 11. marca 1985 „reformátor“ skostnateného komunistického systému Michail Gorbačov bol zvolený do čela ÚV KSSZ. V praktickej rovine so snahou sa so Západom „dohodnúť“ sa to prejavilo opätovným zahájením ženevských rokovaní o kontrole zbrojenia. Posun oproti predchádzajúcim rokovaniam podobného druhu bol však v tom, že zahrňovali rozhovory o znížení stavu zbraní od konvenčných síl až po kozmické.
Nebol to len nástup Michaila Gorbačova, ale tiež ekonomické zaostávanie komunistického bloku, čo viedlo sovietskych predstaviteľov vniesť do vzťahov USA -ZSSR nové prvky. Tento nový prístup bol zvýraznený sériou osobných stretnutí Gorbačova so západnými štátnikmi. Ústupky, ktoré bol Sovietsky zväz, nielen v oblasti kontroly zbrojenia ochotný urobiť, predznamenali nielen premenu americko- sovietskych vzťahov, ale rozpad štyri desaťročia trvajúceho bipolárneho systému vo svete. Zaužívané geopolitické konštanty sa začali meniť. Ako uvádzajú Mereš a Fidler, sovietsky vodca Gorbačov sa zásadne pričinil o zmenu sovietskej stratégie, o čom svedčí jeho výrok zo septembra 1987, v ktorom vyslovil názor, že „Sovietsky zväz musí byť dostatočne silný, aby odrazil agresiu, ale nie taký silný, aby mohol sám zaútočiť“.[17] V praktickej politike sa to prejavilo o. i. penzionovaním časti generality, sťahovaním vojsk z Afganistanu a podpisom zmluvy INF.[18] Zmluva bola založená na princípe dvojitého nulového variantu, čo omnoho viac vyhovovalo Spojeným štátom, ktorých arzenál jadrových zbraní stredného doletu bol v porovnaní so sovietskym podstatne nižší. To, ako aj skutočnosť, že na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN v decembri 1988 Michail Gorbačov ohlásil jednostranný pokles sovietskych konvenčných síl v Európe, svedčilo o pokročilom rozpade sovietskeho bloku a o blížiacom sa konci bipolárneho geopolitického usporiadania vo svete.
[1] Nálevka, V. : Kapitoly z dějin studené války. I. díl ,Praha: Institut pro středoevropskou kulturu a politiku, 1997, s. 37.
[2] K povojnovému vývoju medzinárodných vzťahov a premene americkej zahraničnej politiky pozri bližšie: Internationale Beziehungen. Der Ost-West Konflikt. Informationen zur politischen Bildung, 245/1994, s.12. – 26.
[3] K vnútropolitickému vývoju ZSSR v období po skončení druhej svetovej vojny až do smrti J. V: Stalina pozri bližšie: Die Sowjetunion 1917-1953. Informationen zur politischen Bildung 235/1992, s. 35- 40.
[4] Porovnaj: Maurois, A.: Súbežne dejiny USA. Bratislava: Smena, 1966. a Aragon, L.: Súbežné dejiny SSSR I. a II. Bratislava: Smena, 1966.
[5] Koncom 60. rokov dosiahol Sovietsky zväz nukleárnu paritu s USA. Táto nová rovnováha dala podnet ku vzniku térie MAD – z angl. prekladu „ticho dohodnutá istá deštrukcia“ (Smoke, R.), ktorá reflektovala realitu, že obaja súperi majú schopnosť zničiť toho druhého a z toho dôvodu žiaden z nich nepoužije nukleárne zbrane zo strachu, že tak spôsobí zničenie seba samého.
[6] K dejinám americko-sovietskych , resp. americko-ruských vzťahov pozri bližšie: Das Ende des Ost – West – Konflikts? Die amerikanisch-sowjetischen Beziehungen von den Anfängen bis zur Gegenwart. Landeszentrale für politische Bildungsarbeit. Berlin 1990.
[7] Pozri bližšie: Nálevka, V.: Historický obzor 1996/ 1 – 2.
[8] Nálevka, V.: Ref. 1, s. 146.
[9] Fidler, J.- Mareš, P. : Dějiny NATO, Litomyšl: Paseka, 1997,s. 140.
[10] Aspoň takto sa americkí predstavitelia snažili vyjadiť neúhlas so sovietskou politikou a morálne podporiť demokratické povedomie v socialistických krajinách.
[11] Pozri bližšie: Kissinger, H.: Umění diplomacie. Praha: Prostor, 1996.
[12] Fidler, J. . Mareš, P. :Ref. 9,s. 152.
[13] Prehľad zmlúv a dohôd v oblasti jadrových, chemických, biologických zbraní a podpísaných v priebehu studenej vojny pozri: Přehled smluv a dohod z oblasti kontroly zbrojení a odzbrojení. In: Mezinárodní vztahy 3/1994, s.114 – 125.
[14] Fidler, J. – Mareš, P. : Ref. 9, s. 180.
[15]Fidler, J.- Mareš, P.: Ref. 9, s. 189.
[16] Bola to napríklad iniciatíva R. Reagana z novembra 1981 o dosiahnutí kontroly zbrojenia, ktorej organickou súčasťou bola i ponuka postupného znižovania strategických jadrových zbraní (Strategic Arms Reduction Talks- START)
[17] Fidler, J. – Mareš, P.: Ref. 9, s. 199.
[18] Zmluva podpísaná v decembri 1987 vo Washingtone vyčísľovala počty systémov riadených striel stredného doletu (teda od 500 do 5000 km). Američania sa zaviazali zlikvidovať cca 800 odpaľovacích zariadení s 800 hlavicami, zatiaľ čo ZSSR sa zaviazal zlikvidovať 2000 odpaľovacích zariadení s vyše 3000 raketami.
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:NASA-STS79-Patch.svg?uselang=sk
