Na prelome 80. a 90. rokov zanikol bipolárny systém pretrvávajúci vyše 40 rokov, ktorý bránil pokroku a medzinárodnej spolupráci. Svet prešiel v prvej polovici 90. rokov revolučnými zmenami. Globálny systém zmenil charakter medzinárodných vzťahov v politike, ekonomike i obchode. S jeho rozpadom zavládlo nadšenie a optimizmus ohľadom medzinárodno-politických zmien. Ekonomické a politické problémy, etnické a náboženské konflikty a oživovanie starého súperenia však úplne nezmizli. Na prelome 20. a 21. storočia sa Spojené štáty ocitli v pozícii globálnej superveľmoci. Rusko stále prechádzalo „stabilizačnou fázou“ a hľadalo cesty ako s obmedzenými prostriedkami a možnosťami presadzovať vlastné záujmy. Poklesol, i keď nezanikol význam vojensko-strategických prostriedkov ako nástrojov zahraničnej politiky. Rozšírenie NATO nielenže dokázalo opodstatnenosť, ale taktiež posilnilo Alianciu, predovšetkým v politickom slova zmysle. Ukázalo sa, že zjednocovanie Európy je síce proces nezvratný, ale dlhodobý a rozporuplný. Juhoslovanská kríza odhalila neschopnosť vojenskej akcie európskych partnerov v NATO a presvedčila o tom, že bez Spojených štátov nie je možné zabrániť konfliktu ani v Európe. Skúsenosť so zlyhaním v Juhoslávii viedla americkú administratívu k záväzku, že Madridské rozširovanie NATO nebolo ani zďaleka konečným. Návrat postkomunistických kádrov k moci vo väčšine postkomunistických krajinách, vrátane Ruska, zrazil mieru optimizmu ohľadom pružnosti západných krajín nasmerovať tranzíciu postkomunistických krajín.
NOVÉ PRVKY RUSKEJ ZAHRANIČNEJ POLITIKY PO NÁSTUPE V. PUTINA
Americká i ruská politika sa koncom 20. storočia dostala do situácie, v ktorej Rusko a Spojené štáty na jednej strane spolupracujú a koordinujú svoje kroky, na druhej strane to však neeliminuje tendencie, ktoré môžu prerásť k reštaurácii politiky konfrontácie. Relatívne oslabenie transformujúceho Ruska bolo a bude pre Spojené štáty vhodnou dobou na konsolidáciu a ekonomicko-politickú expanziu do oblastí, ktoré tradične patrili do sféry vplyvu Ruska. Pozície a záujmy Ruska a Spojených štátov sa prekrývajú v niekoľkých geopolitických oblastiach, z ktorých z pohľadu Ruska kľúčovými sú stredo-východná Európa, oblasť Kaspického mora, Stredná Ázia a Ďaleký východ. Analýza záujmov a politík Ruska a Spojených štátov v týchto oblastiach môže byť kľúčom k pochopeniu smerovania vzájomných vzťahov oboch krajín nielen vo vzťahu k daným regiónom, ale i z pohľadu globálneho.
Druhé volebné obdobie prezidenta Jeľcina bolo charakteristické politickou nestabilitou, ekonomickým poklesom a neistotou ohľadom nástupníctva do prezidentského paláca. Výsledkom ekonomickej krízy, ktorá vypukla v auguste 1998 a následným mocenským zmenám, ktoré priniesla, bol definitívny návrat k politickým vzorcom z čias Sovietskeho zväzu. „Skutočná moc je zverovaná nevoleným orgánom a štruktúram, ideálom štátneho úradníka sa stáva nepochybujúci vojak realizujúci múdre príkazy vedenia.“[i] To sa prejavilo aj vo vedení ruskej vlády. Boris Jeľcin vystriedal na poste predsedu vlády viacero politikov. Odchovanca ťažkého priemyslu Viktora Černomyrdina, mladého liberálneho ekonóma Sergeja Kirijenka, predstaviteľa silových štruktúr Sergeja Stěpašina a stále nenachádzal tu správnu osobu.[ii] V čase, kedy do prezidentských volieb v Ruskej federácii zostávalo približne 9 mesiacov, pristúpil prezident Jeľcin k výmene predsedu vlády. 9. 8. 1999 predstavil Vladimíra Putina ako nového predsedu vlády a ako svojho potencionálneho nástupcu. Putin si ešte ako predseda vlády razantným riešením vlečúceho sa konfliktu v Čečensku naklonil verejnú mienku.[iii] Dôležitým barometrom Putinových šancí stať sa v roku 2000 novým ruským prezidentom boli parlamentné voľby v decembri 1999, v ktorých zvíťazili politické sily blízke práve Putinovi. Gubernátorský blok Jedinstvo zabezpečilo Putinovi podporu v Dume.[iv] Ani to však Putinovi nezabezpečovalo predpokladané víťazstvo v prezidentských voľbách. Takticky preto Boris Jeľcin v posledný deň roku 1999 odstúpil zo svojej funkcie. Zastupujúcim prezidentom sa stal Vladimír Putin. Po víťazných voľbách sa stal Vladimír Putin od 26. 3. 2000 riadne úradujúcim prezidentom Ruskej federácie.[v] V. Putin poveril jej riadením vlády jediného vicepremiéra Michaila M. Kasjanova, ktorého „regulérnu“ vládu Duma jeho odobrila 17. 5. 2000.
Rusko teda prešlo v rokoch 1999-2000 výraznými zmenami vo vnútornej politike, čo implikovalo premenu zahraničnopolitických aktivít krajiny, aj vo vzťahu k Spojeným štátom americkým. V Kasjanovovej vláde zostal post ministra zahraničných vecí Igorovi Ivanovovi. Zahraničná politika Ruska pod jeho vedením mala napĺňať a presadzovať závery novej zahraničnopolitickej koncepcie Ruska, ktorú prijala Rada bezpečnosti Ruskej federácie pod názvom Koncepcia národnej bezpečnosti Ruskej federácie 10. januára 2000.[vi] Celkovú koncepciu ruskej zahraničnej politiky dopĺňal taktiež návrh Vojenskej doktríny Ruskej federácie. Predchádzajúca koncepcia z roku 1993 sa ukázala ako prekonaná. Nová koncepcia, ako to vyplýva z analýzy oboch dokumentov sa dotýkala bilaterálnych americko-ruských vzťahov v niekoľkých rovinách. Ako poznamenal Karel Pezl v analýze spomínaných dokumentov, v okruhu postavenia Ruska vo svetovom poriadku sa konštatuje podpora Ruska pri presadzovaní ideológie vytvárania multipolárneho sveta, dynamika v medzinárodných vzťahov a vzrast nebezpečenstva svetového terorizmu.[vii] Taktiež sa tu spomína dominancia západných krajín na čele so Spojenými štátmi, ktoré sa pri presadzovaní svojich záujmov opierajú o vojenskú silu a obchádzanie zásad medzinárodného práva. V okruhu národných záujmov sa o. i. kladie dôraz na následovné tézy: „rozvoj národných záujmov je možný len na základe úspešného rozvoja ekonomiky, v medzinárodnej oblasti je národným záujmom zabezpečenie suverenity, upevnenie pozície Ruska ako veľkého štátu, jedného z najvplyvnejších centier multipolárneho sveta etc.“[viii] Okruh pod názvom „Ohrozenie národnej bezpečnosti Ruskej federácie“ popisuje základné vonkajšie a vnútorné predpoklady ohrozenia národnej bezpečnosti, medzi ktorými menuje snahu jednotlivých štátov a medzinárodných organizácií znížiť úlohu súčasných mechanizmov zaisťujúcich medzinárodnú bezpečnosť, predovšetkým OSN a OBSE, ďalej je to rozšírenie vojensko- politických blokov a spoločenstiev, predovšetkým NATO na východ, možnosti vytvorenia vojenských základní v blízkosti hraníc. Koncepcia v princípe odmietla procesy pokračujúceho rozširovania NATO a predovšetkým operácie NATO mimo priestor členských krajín. V záverečnej časti Koncepcie – Zaistenie národnej bezpečnosti Ruskej federácie sa vytyčujú hlavné úlohy vo vnútornej ako i zahraničnej politike. Z oblasti zahraničnopolitických úloh sa zdôrazňila potreba disponibility jadrových síl schopných spôsobiť straty komukoľvek a kdekoľvek a taktiež udržanie strategickej jadrovej stability. Rusko presadzovaním staršej Primakovovej tézy o multipolárnom svete videlo i naďalej šancu eliminovať a obmedziť vplyv USA v globálnej politike.
Celkovo možno konštatovať, že ruská zahraničná politika sa po prebratí moci Vladimírom Putinom stala pre Spojené štáty omnoho čitateľnejšia a predvídateľnejšia. Putinovo zvolenie Spojené štáty vcelku uvítali. Podobne pozitívne zareagovala americká administratíva na ratifikáciu dohody START II, ku ktorej konečne došlo 17. 4. 2000. Minister zahraničných vecí Ruskej federácie Igor Ivanov pragmaticky odmietol konfrontáciu so Západom v otázkach, ktoré principiálne neohrozovali pozície Ruska. Snaha ruskej diplomacie zabezpečiť krajine postavenie jedného z centier multipolárneho sveta zatlačila snahy niektorých politických prúdov, snažiacich sa o obnovenie úlohy „protihráča“ Spojených štátov v globálnom meradle. Vláda sa zamerala na presadzovanie nutných vnútorných reforiem, ktorých neustále odkladanie podmývali ambície Ruska v globálnom meradle. Podľa Ústavy z roku 1993 je Ruská federácia tvorená celkom 89 federálnymi subjektami, ktoré sú si formálne rovné. Takzvaná Federálna zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi centrom a jednotlivými subjektami, bola vyhotovená v troch prevedeniach: republikovom, pre autonómne oblasti a okruhy a nakoniec pre ostatné subjekty (oblasti, kraje a samosprávne mestá), s odlišnou úrovňou vzťahov medzi príslušným regiónom a centrom.[ix] Predovšetkým, vláda presadila, že sa prijali nutné zákony vymedzujúce vzťah medzi centrom a regiónmi a o princípoch výkonu kontroly v regiónoch (júl 2000). Krajina bola rozdelená na 7 veľkých federálnych okruhov na čele s prezidentovým zástupcom a podobne došlo k zmene kreovania Rady federácie na úkor vplyvu regionálnych elít.[x] V septembri 2000 prezident Putin nariadil dekrétom ustanovenie Štátnej rady na čele s prezidentom, ktorá sa mala stať hlavným poradným orgánom v otázkach vzťahov medzi centrálnou vládou a regiónmi. Jej členmi sa stali práve guvernéri federálnych subjektov. Práve upevnenie vertikálnej moci a vyššia miera centralizácie krajiny sa mali stať cestou posiľovania Ruska aj na medzinárodnopolitickej scéne. Miera dezintegrácie krajiny ku koncu vládnutia prezidenta Borisa Jeľcina bola nebezpečne vysoká. Ako s trochou dávky nadsázky konštatoval Romancov „celofederálny záujem dnes majú len dve významné sily. Armáda, tradičný tmel ruského štátu, je dodnes organizovaná do vojenských okruhov, ktoré sú definované na nadregionálnom základe a gigantické podniky typu Lukoil a Gazprom, ktoré svojou sieťou plynovodov a ropovodov „fyzicky“ držia štát pohromade.“[xi] Významným momentom politického vývoja po nástupe Putina v Rusku, ako sme už naznačili, sa stalo ťaženie Kremľa proti Rodine, teda ekonomicko-politickej elite vytvorenej za vlády Borisa Jeľcina, úzko prepojených na energetický a vojenskopriemyselný komplex, respektíve snaha vytlačiť ich z vplyvu na verejné záležitosti v krajine a eliminovať ich obrovský mediálny vplyv. Niektorí pozorovatelia (Šimov, Romancov) konštatovali, že jednou z podmienok dohody medzi putinovským okolím a niektorými oligarchami bola ich ochota uvoľniť prístup ku zdrojom moci a bohatstva novej skupine ruskej elity − „ piťerským“, početným Petrohradčanom z rodného mesta prezidenta Putina.[xii] Predpoklady tohto vývoja spadali ešte do obdobia, kedy Vladimir Putin zastával funkciu dočasného prezidenta. V januári 2000 odvolal Taťjanu Djačenkovú a ďalších pracovníkov z ich funkcií v kremeľskej administratíve. Až neskôr prišli na rad kauzy s jednotlivými oligarchami (Berezovskij, Chodorkovskij etc.).
Podobne je pre obdobie po nástupe prezidenta Putina charakteristická istá „militarizácia“ verejného života. Narástol počet vyšších štátnych funkcionárov spojených s kariérou v armáde, respektíve vo Federálnej bezpečnostnej službe. Úspechy a značná popularita prezidenta Putina a jeho aparátu boli nepochybným dôvodom, prečo zahraničnopolitický kurz prezidenta Putina nevyvolával v spoločnosti razantnejší odpor napriek tomu, že Rusko upustilo od konfrontačného tónu politiky. Ako trefne poznamenal Šimov: „George Bush a Vladimir Putin sa môžu navzájom usmievať a vzájomne si priateľsky poklepávať po ramenách, ale ako dosvedčujú údaje nedávneho prieskumu, len 8 percentám obyvateľov Ruska sú USA a ich politika sympatické.“[xiii] Dôležitou zostávala otázka vojenskej reformy ruskej armády, uskutočnenie ktorej bolo základným predpokladom zabezpečenia civilnej kontroly armády, zníženie a profesionalizáciu stavu a predovšetkým pokračovanie odzbrojovacích procesov. Genéza koncepcií reformy ruskej armády siaha síce už do počiatku 90. rokov, kedy sa početné sovietske divízie dislokované vo vtedajších sovietskych satelitoch stali obrovským bremenom transformujúcej sa ruskej armády. Zníženie početného stavu armády bolo uskutočnené mechanicky bez akejkoľvek naviazanosti na koncepčné riešenie. Diskusia o reforme sa spravidla odohrávala v úzkom kruhu zainteresovaných príslušníkov vládnucej politickej elity a neviedla sa o nej prakticky žiadna verejná diskusia.[xiv] Stupňujúca sa kríza ruskej armády, umocnená neúspechom zásahu v Čečensku vyústila roku v 1996 do stretu dvoch koncepcií reformy armády. Predovšetkým Rada obrany a jej vtedajší predseda Baturin presadzoval tzv. „liberálnu“ koncepciu, ktorej hlavnou ideou bolo zachovať bojaschopnosť ruskej armády v súvislosti s jej ekonomickými možnosťami. To sa malo odzrkadliť v redukcii predovšetkým nebojaschopných divízií, minimalizáciu nákladov a maximalizáciu efektivity tréningov. Opozíciu voči tejto koncepcií predstavovalo predovšetkým ministerstvo obrany na čele s Rodionovom, ktorý sa netajil názormi, že najväčším nebezpečenstvom Ruska sú Spojené štáty a rozširovanie NATO. V súvislosti s tým trval minister Rodionov na udržaní vysokého stavu ruskej armády a investíciách do strategickej výzbroje. Radikálne Rodionove požiadavky viedli prezidenta Jeľcina k tomu, že ho nahradil bývalým veliteľom raketových vosk strategického významu Igorom Sergejevom. Nástup nového ministra do funkcie priniesol sformulovanie zásad reformy armády v troch dokumentoch − „Zámer reformovania ozbrojených síl“, „O základných opatreniach reformy ozbrojených síl“ a „Koncepcia výstavby ozbrojených síl Ruskej federácie do roku 2005“. V uvedených dokumentoch bol určený hlavný cieľ reformy, za ktorý sa pokladalo vytvorenie vysoko moderných, bojaschopných, kompaktných a mobilných ozbrojených síl, ktoré budú mať primeranú veľkosť, štruktúru a počet a ktoré budú disponovať dostatočným potenciálom odstrašovania a súčasnú úroveň profesionálnej a morálno-psychologickej prípravy.[xv] V dôsledku pretrvávajúceho zaostávania ruskej ekonomiky a nemožnosti rastu výdavkov na armádu naviazaných na štátny rozpočet v období rokov 1997-1999 došlo k viac fázovej redukcii stavu ozbrojených zložiek. Početnosť stavu poklesol z 2,8 milióna v roku 1992 na 1,7 milióna v roku 1997 a na 1,2 milióna v roku 1999. Štrukturálny problém ruskej armády, a teda demonopolizácia ozbrojených zložiek a vznik paralelných ozbrojených zložiek v rámci silových rezortov podstatne spomalili priebeh chystaných reforiem. Nová vojenská doktrína z roku 2000 jasne stanovila nadradenosť veliteľov vojenských okruhov nad všetkými vojenskými jednotkami a formáciami v rámci im zverených oblastí. Prezident Putin už v predvolebnej kampani zdôrazňoval potrebu zastavenia úpadku postavenia armády, a to aj v očiach ruskej verejnosti. Veľkou výzvou reformy silových zložiek sa stala deklaratívna snaha o elimináciu zločinnosti a terorizmu. V súlade s novou vojenskou doktrínou sa do budúcnosti ráta s účasťou armády pri likvidácii teroristických skupín a organizácií. Medzinárodný terorizmus sa v dôsledku nárastu aktivít a organizovanosti teroristických skupín stal postupne jedným z hlavných argumentov volajúcich po modernizácii ruských ozbrojených síl.
V súvislosti s rastúcou mierou a intenzitou teroristických akcií vo svete po 11. septembri 2001 v USA a akciami čečenských ozbrojencov na ruskom území sa Rusko stalo jedným z hlavných protagonistov boja proti medzinárodnému terorizmu. Reakcia prezidenta Putina a ruskej vlády na útoky WTO, ale predovšetkým aktívna účasť ruských informačných služieb v pátraní po vinníkoch atentátu zabezpečila Rusku významnú pozíciu v medzinárodnej diskusii o hrozbách a podobách medzinárodného terorizmu. Čo však bolo omnoho dôležitejšie, ruskému vedeniu sa podarilo, aj vďaka postupnej premene vo svojej podstate legitímneho národnooslobodzovacieho boja Čečencov na krajne militantný odpor, identifikovať v očiach medzinárodnej verejnosti boj čečenských ozbrojencov s teroristickými skupinami. Dôkazom toho bola aj reakcia amerického prezidenta G. W. Busha, ktorý na adresu čečenských teroristov v divadle Dubrovka prehlásil: „ Títo ľudia boli vrahovia, rovnako ako tí, ktorí prišli do Ameriky. Existuje spoločná hrozba – a zakaždým, keď niektorí chcú obetovať nevinný život za takzvanú vec, je nutné sa s nimi bezohľadne vysporiadať.“[xvi] Na druhej strane niektorí analytici tvrdia (Souleimanov, Brzezinski), že ruskočečenské konflikty a ďalšie problémy spojené s kaukazskými republikami vo svojej podstate vyhovujú Spojeným štátom, pretože ak nie priamo zabraňujú, tak minimálne spomaľujú ruskú expanziu smerom ku Kaspickému moru, kde sa stretávajú záujmy Spojených štátov, Ruska a niektorých regionálnych mocností (Turecko, Irán, Čína) kvôli obrovským energetickým zdrojom. Ruská politika v 90. rokoch sledovala v kaukazsko-kaspickej oblasti udržanie svojej vojensko-politickej dominancie a snahe zabrániť tak prenikaniu predovšetkým amerického vplyvu do oblasti. Napriek tejto snahe sa pokusy o presadenie tejto dominancie a integrácia do SNŠ Rusku nepodarila. Ekonomickou realitou bola limitovaná aj ruská vláda a fakt, že transformujúce a oslabené Rusko nedokázalo financovať multimiliardové ťažobné a transportné projekty z vlastných zdrojov uľahčil prienik amerického kapitálu do oblasti. Politická hra, ktorú Moskva zvolila, sledovala destabilizáciu regiónu a posiľovanie Rusku oddaných politických síl v jednotlivých postsovietských republikách v regióne.
Geostrategické motívy využila Moskva aj pri presadzovaní princípu „spoločného vlastníctva“ v otázke štatútu Kaspického mora, čo malo zabrániť sektorovému rozdeleniu morského dna a tak nepriamo aj rozšíreniu manévrovacieho priestoru a samostatnejšej politike menších kaspických krajín. V protiklade k ruským záujmom v oblasti, Spojené štáty z viacerých dôvodov (z ktorých najpresvedčivejším bola snaha Západu energeticky diverzifikovať energetické zdroje a znížiť odkázanosť na ruských, resp. perzských zásobovacích zdrojoch) vyvíjali v oblasti tiež aktívnu politiku.[i] Od polovice 90. rokov, v súlade s posunom nazerania americkej administratívy na ruskú politiku, preferovali USA tranzit kaspických surovín tzv. mimoruskou cestou.[ii] Nástup Putina do čela ruskej politiky priniesol aj v otázke kaspického regiónu istý stupeň pragmatizmu. Moskva akceptovala princíp sektorového delenia kaspického šelfu, participovala na vytvorení Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (Rusko, ČĽR, Kazachstan, Tadžikistan, Kyrgyzstan) a zintenzívnila boj proti islamským teroristickým skupinám na Strednom východe. Rusko navyše tolerovalo (je otázne, či malo inú možnosť) vytvorenie prvej americkej vojenskej základne na území bývalého Sovietskeho zväzu v Uzbekistane (Chanabád) a Kyrgyzstane v súvislosti s pripravovaným útokom na Afganistan. (Souleimanov 2003, s. 10.) zastáva názor, že miestne národy až na malé výnimky sa zúfalým úsilím snažili vymaniť zo sféry výlučného vplyvu Ruska, ktorého neoimperiálne praktiky ohrozujú dosiahnutú nezavislosť. V podobnom duchu problematiku kaspického regiónu analyzoval aj Brzezinsky, a to, že kaspické projekty amerických a európskych konzorcií povedú k odrezaniu expanzie Ruska na južný Kaukaz a do Strednej Ázie a podporia odstredivé tendencie týchto republík voči Rusku. ( Brzezinski, 1999, s. 93-126 ). Do toho vstupovala ešte problematika snahy stredoáziských krajín (Kazachstan) a separatistické tendencie južných ruských republík (Tatarstan) a islamský tlak na južných ruských hraniciach, kde sa Rusko nechcelo vzdať dominantného postavenia a využívalo na to nacionálnu kartu, teda rusky hovoriacu menšinu v týchto oblastiach.[iii]
Z regiónov, o ktoré Rusko z historických i strategických dôvodov prejavovalo veľký záujem, malo špecifický význam Čiernomorie.[iv] Strategická poloha Čierneho mora pre sovietske záujmy prinútila americkú administratívu podporiť po druhej svetovej vojne Turecko pri tlaku zo strany ZSSR. Z toho zároveň vyplýva, že americké záujmy v oblasti nie sú úplne bez tradície, a že americká politika sa po rozpade sovietskeho bloku stala významným faktorom v oblasti. Okrem Turecka ako dávneho protivníka sa Moskva po rozpade ZSSR dostala do konfrontácie s Ukrajinou, Gruzínskom a do istej miery aj s Arménskom. Okrem toho Rumunsko a Bulharsko po páde komunizmu deklarovali snahu integrácie do transatlantických štruktúr, čo pre Moskvu predstavovalo riziko istej izolácie v oblasti. Previazanosť čiernomorskej a kaspickej „problematiky“ z dôvodu transportov energetických zdrojov do Európy zvyšovala strategickú polohu regiónu.. Trasy tranzitu jednoducho nemôžu Čiernomorie obísť. Koncepcia Moskvy, a teda spojenie nálezísk v Kaspiku s najväčším ruským terminálom v čiernomorskom prístave – v Novorossijsku sa nezhodla s koncepciou kaukazských štátov ekonomicky sa od Ruska odpútať. Snaha Spojených štátov prispievať k stabilizácii čiernomorského regiónu a napomôcť tak k vyriešeniu otázky tranzitu ropy a zemného plynu sa sústreďovala predovšetkým na stabilizačné a sprostredkovateľské aktivity v „iredentistických“ sporoch s niektorými časťami gruzínskeho( predovšetkým Abcházska, Južného Osetska a Adžarska) a arménskeho územia (Náhorný Karabach).[v] Nevyjasnenou v rusko-amerických vzťahoch zostala aj na začiatku roku 2004 otázka ruskej a americkej vojenskej prítomnosti v Gruzínsku. Američania opakovane vyzvali Rusov, aby stiahli svoje vojska z krajiny. Na druhej strane ruskí predstavitelia požadovali vysvetlenie amerických vojenských úmyslov v Gruzínsku, kam Spojené štáty vyslali asi stovku vojenských špecialistov.
Z pohľadu Ruska sa perspektívnejšie javila otázka transportu zemného plynu, ktorý v plánoch výstavby nových potrubí na rozdiel od ropy (ktorých predpokladaná trasa povedie cez kaukazské republiky, Turecko a ďalej na Západ) má jasne stanovené smery a v podstate zohľadňuje ruské záujmy. Otázka transportu uhľovodíkov vôbec sa stala významnou časťou agendy Ruskej federácie aj smerom k ďalším regiónom, z ktorých špecifické postavenie zaujímal región krajín SVE.
Pre región SVE v súvislosti s vývojom rusko-amerických vzťahov od rozpadu sovietskeho bloku môžeme konštatovať, že región nebol dominantnou témou vzájomného dialógu až do polovice 90. rokov. Zvýšenú pozornosť si región vydobyl až v súvislosti s aktuálnosťou rozširovania Severoatlantickej aliancie. Skutočnosť, že Rusko nedokázalo zabrániť rozšíreniu Aliancie − ani prvej a ani druhej vlne zapríčinila to, že Rusko reagovalo na základe doktríny tzv „asymetrickej odpovede“ s preferovaním geoekonomických faktorov pred geopolitickými.[vi] Úplne špecifické postavenie v rámci SVE z dôvodu vnútropolitického vývoja malo od rozpadu ZSSR Bielorusko, ktoré v tieni spiatočnického Lukašenkovho režimu nedokázalo ideu integrácie do západných štruktúr pretransformovať do reánej politiky a dostalo sa tak do absolútnej závislosti od Ruskej federácie.[vii] V súvislosti so snahou strategicky posilniť svoje postavenie v Európe ako rozhodujúcej mocnosti sa vynorila otázka strategickej polohy Ukrajiny v regióne SVE. Perspektívny rast významu Ukrajiny ako potencionálnej európskej veľmoci, vyvažujúcej faktor ruského vplyvu, bude z pohľadu USA hrať významnú úlohu. Spojené štáty geopolitický význam Ukrajiny po rozpade ZSSR nedocenili. Na jednej strane podporovali transformačné procesy v krajinách SVE a na druhej strane uznávali dominanciu Ruska ako partnera. Ukrajina ostala „uprostred“, bez zaradenia. Z pohľadu samotnej Ukrajiny, rovnoprávnej spolupráci Moskvy a Kyjeva bránila vysoká závislosť Ukrajiny na energetických surovinách a vzájomnom obchode s Ruskom. Je síce otázne, do akej miery to bude mať vplyv na rusko-americké vzťahy, v každom prípade otázka smerovania integrácie a orientácie Ukrajiny bude podstatným fenoménom geopolitiky SVE v budúcnosti, ako na to upozornilo viacero analytikov (Brzrezinsky, Duleba). Región južných a západných ruských hraníc nebol zďaleka jediným kde sa „prekrývali“ a prekrývajú americko-ruské záujmy.
Kórejský polostrov po rozpade ZSSR prestal byť bezprostredným problémom pre ruskú politiku. Spojené štáty a Rusko vydali v júni 1992 v súvislosti s odstraňovaním napätia na Kórejskom polostrove spoločné prehlásenie, v ktorom požadovali úplnú realizáciu spoločnej deklarácie oboch Kóreí o odstránení jadrových zbraní z poloostrova. Severná Kórea však nebola ochotná dokázať ukončenie svojho jadrového programu a využívala túto otázku ako vyjednávací tromf pri rokovaniach o potravinovej pomoci. Všeobecne pre ruský prístup ku Kóream možno sledovať v postupnej genéze ruských preferencií v regióne. Moskva od začiatku 90. rokov postupne zlepšovala vzťahy s Kórejskou republikou (zjavne z ekonomických motívov) a podpísala s ňou vzájomnú zmluvu o priateľstve a vojenskej spolupráci. Na druhej strane Moskva nepredĺžila zmluvu o spolupráci s KĽDR, čo sa pre vývoj na poloostrove v druhej polovici 90. rokov výrazne prejavilo poklesom autority Ruska a znížením možností pôsobenia na KĽDR. Verbálne Moskva odsúdila severokórejský nukleárny program, na druhej strane neakceptovala americký tlak ohľadom zavedenia protiseverokórejských sankcií. Táto „schizofrénia“ mala dôsledky aj v tom, že Rusko nebolo prizvané na „rokovania štyroch“ o budúcnosti Kórejského polostrova. Moskva si definitívne uvedomila, že oblasť Kórejského polostrova nepatrí do jej bezprostrednej záujmovej „zóny“ a zaujala „pragmatické stanovisko“.[viii] Z pohľadu Washingtonu Národná bezpečnostná stratégia USA z roku 2002 konkrétne označila KĽDR (spolu s Iránom) za krajiny s nadčasovým nebezpečím, proti ktorým je konať preventívne akcie prednostné. Rusko podporilo snahu Spojených štátov v tlaku na komunistickú KĽDR o zabezpečenie ukončenia jej jadrových programov. Za túto podporu prezident Bush verejne ocenil postoj Moskvy a poďakoval ruskému prezidentovi v júli 2003, keď hovoril o podpore Ruska pri tlaku na Irán a KĽDR v otázke jadrovej bezpečnosti. Zároveň však takticky Moskva udržiavala s KĽDR intenzívne diplomatické kontakty, ktorých vyvrcholením bola návšteva Kim Čong – ila a stretnutie s Putinom v Moskve.
Ani vo vzťahu k indicko-pakistanskému sporu o Kašmír sa ruská diplomacia nedokázala výraznejšie presadiť a v podstate nadviazala na politiku prefererovania vzťahov s Indiou, sledujúc pri tom vyrovnávanie americkej podpory Pakistanu. Z hľadiska historicko-geografického, ekonomického, ale i politického bola rozhodujúcim fenoménom americkej aj ruskej ázijskej politiky Čína a v tejto súvislosti historicky determinované a ideologickými spormi poznačené vzájomné vzťahy. Dekomunizácia ZSSR a posilňovanie vlády komunistov v Číne zakladali predpoklady odlišného vývoja Ruska a Číny. Možno však konštatovať, že aj keď obe krajiny sa ideologicky rozišli, nebránilo im po rozpade sovietskeho bloku rozvíjať navzájom prospešné vzťahy. Obe krajiny, motivované ekonomickým oživením tichomorskej ekonomiky uprednostňovali utužovanie vzájomných diplomatických kontaktov. Ako tento vzťah výstižne opísal Běloševský , „Rusko a Čína sa podobajú obrom, ktorí sa o seba opierajú chrbtom.“[ix] Moskva tradične využívala „čínsku kartu“ pri zdôrazňovaní vlastnej geopolitickej dôležitosti. Ak by sme pokračovali v podobnom opise, mohli by sme vzťah Číny a USA prirovnať k obrom, ktorí síce stoja od seba dosť ďaleko, ale sú príliš veľkí na to, aby si neprekážali. Zaujímavý je v súvislosti s Čínou ekonomický moment vzájomných vzťahov. Zatiaľ čo dynamika rastu čínskej ekonomiky napriek tomu, že percentuálne dlhodobo prevyšovala rast amerického hospodárstva, v absolútnych hodnotách len minimálne odbúrala náskok USA, úplne opačná bola a je pozícia Číny vo vzťahu k Rusku. Začiatkom 90. rokov bol pomer HDP oboch krajín približne na paritnej úrovni, no koncom 20. storočia HDP Číny päť násobne presahoval HDP Ruskej federácie. Konfliktnou zónou v „čínskej oblasti“ zostala otázka Tchai-wanu. Napriek deklarovaniu politiky jednej Číny zo strany všetkých svetových veľmocí, prípadné vojenské aktivity pevninskej Číny by pravdepodobne nezostali bez odpovede USA. Záväzky Spojených štátov voči ostrovnej krajine a pevné ekonomické väzby vytvárajú aj do budúcnosti predpoklad, že Washington by neostal ľahostajný voči nedemokratickému „zjednoteniu“ Číny zo strany Pekingu. Moskva s politikou jednej Číny nemala žiaden „morálny“ problém a v regióne juhovýchodnej Ázie nemala veľmocenské ambície, na druhej strane pozície Spojených štátov v Tichomorí by prípadné zjednotenie pod komunistickou vládou v Pekingu narušilo rovnováhu v oblasti.[x]
Vo vzťahu k Japonsku Rusi historicky cítia súpera o vplyv na Ďalekom východe. Anomáliou zostáva neexistencia mierovej zmluvy medzi Tokiom a Moskvou z čias druhej svetovej vojny. Japonsko po druhej svetovej vojne tvorilo jednu zo základných strategických základní v prípadnom vojenskom meraní síl so ZSSR, preto početné americké sily na ostrovoch potvrdili vôľu USA v bezpečnostných otázkach určovať politiku Tokia. Nadštandardne dobré vzťahy s Washingtonom mali byť pre Tokio hlavným prostriedkom v nátlaku na Moskvu v otázke navrátenia južných kurilských ostrovov (v Japonsku pod názvom „Severné terotórium“) Japonsku. Zo strategického hľadiska predstavujú ostrovy akýsi štít pri vstupe do Ochotského mora, kde má Rusko situované strategické ponorkové základne. Napriek tomu, že v prvej polovici 90. rokov boli niektorí ruskí predstavitelia ochotní viesť na danú tému s Tokiom otvorený diaĺóg (M. Poltoranin, A. Kozyrev), k výraznému pokroku nedošlo ani pri tlaku v dobe vstupu Ruska do klubu G-7, kedy japonská vláda operovala aj ekonomickou kartou a prípadnými investíciami v Rusku. Prezident Putin verbálne odmietol návrat sporných ostrovov Japonsku, čo necháva daný problém otvoreným a latentne bude prežívať aj v 21. storočí. To, že ide o globálny problém umocňuje fakt, že Rusko aj Japonsko patria k veľmociam a ich prípadná, i keď nepravdepodobná konfrontácia by vzhľadom na štruktúru bezpečnostných záruk Japonska nezostala lokálnym konfliktom.[xi]
Na základe uvedeného môžeme konštatovať, že ruská zahraničná politika od nástupu prezidenta Putina nadobudla následujúce charakteristiky: 1. stala sa predvídateľnou a jasne koncipovala a formulovala zahraničnopolitické priority krajiny. Zároveň tieto priority klasifikovala podľa priorít na štáty bývalého ZSSR, na krajiny bližšieho zahraničia a krajiny bývalej sféry vplyvu 2. multilateralitou sa snaží kompenzovať globálnu dominanciu Spojených štátov amerických, a tak presadzovať svoje záujmy, zároveň pri tom nezachádza so Spojenými štátmi do konfrontácie „za každú cenu“ 3. vyváženými vzťahmi s USA na jednej strane a Európskou úniou na druhej strane Rusko ad hoc podporuje jemu výhodnejšiu politiku 4. ekonomizovaním zahraničnej politiky a posilnením ekonomickej sily sa snaží zabezpečiť postupný nárast zahraničnopolitického vplyvu Ruska 5. zahraničnopolitickou „konformnosťou“ so Západom sa snaží zoslabiť tlak zahraničia na prehĺbenie nevyhnutnej demokratizácie krajiny.
Rusko vďaka svojej politike v rokoch 2002-2003 dokázalo presvedčiť Spojené štáty, že sa v krízových momentoch vie správať ako spoľahlivý partner. Putin osobne ovplyvňoval ruskú diplomaciu v tom smere, aby vo vzťahoch so Spojenými štátmi bolo akceptované vzájomné vnímanie národných záujmov a zhoda pri identifikácii hrozieb globálnej stability.[xii] Vzťahy so Spojenými štátmi Putin jednoznačne priorizoval ako strategické pre orientáciu ruskej zahraničnej politiky. Napriek tomuto „partnerstvu“ vo vzájomných vzťahoch nemožno hovoriť o „bezproblémovosti“. Postoj Ruska k americkému zásahu v Iraku pripomenul, že Rusko bude pokračovať vo svojej dôsledne „multilateralistickej“ politike a na podporu svojich záujmov bude využívať (tak ako to bolo v prípade Iraku) predovšetkým antiamerické postoje európskych krajín (Francúzsko, Nemecko). Na margo stavu ruskej demokracie konštatoval Colin Powell počas návševy Ruskej federácie vo februári 2004, že v ruskej zahraničnej i domácej politike existujú tendencie, ktoré svedčia o tom, že ruský politický systém ešte nenašiel nevyhnutnú rovnováhu medzi výkonnou, zákonodárnou a súdnou mocou. Zjavne tým narážalal na viaceré „rozporuplné“ signály, súvisiace s nezávislosťou médií a dodržiavaním princípov právneho štátu.
Po parlamentných voľbách do Dumy si Putin upevnil postavenie v rámci politického systému.[xiii] Jednotné Rusko, strana podporujúca politiku Vladimíra Putina vo voľbách zvíťazila s výrazným náskokom a pomohla tak vytvoriť predpoklady upevnenia „strany moci“ – teda vládnej strany využívajúcej široké nástroje a možnosti štátnej administratívy na presadenie, resp. udržanie moci v štáte. Dominantné postavenie prezidenta Putina potvrdil aj návrh skupiny poslancov Dumy, ktorý požadoval predĺženie mandátu ruského prezidenta z doterajších štyroch na sedem rokov. Sám prezident ho síce verejne odmietol, no možnosť „predĺženia“ Putinovho pobytu v Kremli tak výrazne vzrástla. Nakoniec za návrh hlasovalo len 51 poslancov. Putin si však vytvoril vynikajúcu pozíciu do prezidentských volieb v marci 2004. Do predvolebnej kampane sa zapojili okrem Putina ďalší šiesti kandidáti, z ktorých analytici najväčšie šance na úspech predpovedali Ivanovi Rybkinovi, jednému z vodcov Liberálnej strany a veľkému kritikovi politiky prezidenta Putina. [xiv] Po svojom záhadnom „zmiznutí“ vo februári 2004 a znovu objavení sa 5. marca verejne vzdal kandidatúry.[xv] K zmenám došlo aj v rámci vládnej exekutívy. Prezident Putin odvolal Kasjanovovu vládu a do jej čela novej vlády menoval Michaila Fradkova, bývalého špecialistu na zahraničný obchod a daňovú problematiku.[xvi] V Dume jeho menovanie podporilo 352 poslancov (zo 450). Vo svojej nástupnej reči sľúbil zoštíhľiť vládu a pokračovať v hospodárskych reformách, ale o samostatnej a na prezidentskom aparáte nezávislej politiky novej vlády sa dá hovoriť len ťažko. Režim stelesnený Vladimírom Putinom jednoznačne oklieštil demokratické mechanizmy v prospech autoritárskych prvkov. Na jednej strane síce zachováva vonkajšie atribúty demokracie, avšak reálny výkon moci nepodlieha nezávislej a dôslednej kontrole.
Politický model vytvorený Putinom nepochybne nemôžme pomenovať klasickým slovníkom, povedzme ako vojenská diktatúra. Na druhej strane nemožno vylúčiť riziko, že po obhájení svojej prezidentskej funkcie, ku ktorému došlo v marcových prezidentských voľbách, kedy za Putina hlasovalo cca 49 miliónov voličov (t. j. 71,2 % odovzdaných hlasov) môže dôjsť k postupnej erózií občianskych inštitútov a práv. Rusko sa ocitlo v situácii, v ktorej spoločnosť maximálne polarizovaná z hľadiska hodnôt, majetku, kultúrnych tradícií i náboženstva, zastrešuje vrchol politicko-ekonomickej pyramídy na čele s prezidentom. Tento režim síce má legitimitu demokratickej voľby, ale zároveň znaky nedemokratického výkonu politiky. Budúcnosť Ruska je neistá, a vôbec k jej objasneniu neprispeli ani slová Vladimíra Putina po víťazstve v prezidentských voľbách: „Plány výberu môjho následovníka už sú v pohybe, lebo mám jasnú predstavu o tom, kto by to mohol byť.“[xvii]
[i] Votápek, V. : Západ-Východ: Rusko na křižovatce. In: Mezinárodní politika 12/2000, s. 6-7.
[ii] Soukup, O. :Ref. 97, s. 5-14.
[iii] Viac k problematike Čečenska pozri : Balabán, M.: Čečensko: bolavé místo Ruska. In: Mezinárodní politika 7/2001., s. 4 – 7.
[iv] Najvyšší počet mandátov síce obsadila KS RF (113), avšak Jednota (73) v spolupráci práve s komunistami v parlamente vyšachovala ostatné politcké strany z mocenského vplyvu.
[v]K volebnej kampani a výsledkom volieb pozri bližšie: Běloševský D.,: Vladimír Putin- raketový nástup „sfingy“. In: Mezinárodní politika 5/2001, s. 4-6?.
[vi] Podrobnejšie k analýze Koncepcie národnej bezpečnosti pozri štúdiu, z ktorej v následejúcicom odseku citujeme: Pezl, K. : Koncepce národní bezpečnosti Ruské federace a její vojenská doktrína. In: Mezinárodní vztahy 2/2000, s. 15-26.
[vii] Porovnaj: Kratochvíl, P.: Současná ruská geopolitika. In: Mezinárodní vztahy 11/2001, s.28 – 30.
[viii] Pezl, K. : Ref. 114, s. 17.
[ix] Romancov, M.: Když je Rusko slabé, příroda ho nechrání. In: Mezinárodní politika 8/2003, s. 9-10.
[x]Pozri bližšie: Šimov J. : Rusko za Putina: rozporné přeměny a klamavá stabilita. In: Mezinárodní politika 8/2003, s. 4-6.
[xi] Romancov, M.: Ref. 117, s. 10.
[xii] Za všetkých spomeňme ministra obrany Sergeja Ivanova a šéfa Centrálnej banky Sergeja Ignaťjeva.
[xiii] Šimov, J. : Ref. 118 , s. 6.
[xiv] Balabán, M. : Neuskutečnitelná vojenská reforma v Rusku. In: Mezinárodní politika 5/2000, s. 7-10.
[xv]Balabán, M. : Ref. 122, s. 7.
[xvi] Balabán, M.: Milníky ruské bezpečnostní politiky v roce 2002 a její další perspektivy. In: Mezinárodní politika 2/2003, s. 18-20.
[i] Pozri: Fárek, J. : Ropa ve světové ekonomice a politice. In: Mezinárodní politika 9/2003, s.4 – 6.
[ii] Pozri bližšie: Souleimanov, E. : Geopolitika kaspického regionu. In: Mezinárodní politika 9/2003, s.10-14.
[iii] Pozri bližšie: Klípa, O.: Tatarstán a Rusové. Konfliktní pohled na historii. In: Mezinárodní politika 2/2003, s.16 – 17. a tiež Stupavský, P.: Geopolitické dvojča Ruska. Mezinárodní politika 12/2000, s. 29 – 31., Brzezinski, Z.: Předčasné partnerství In: Mezinárodní politika 2/1994, s5. – 13, Horák, S.: Konfliktní zóny ve Střední Asii. In: Mezinárodní politika 9/2000, s.16 – 18. Kovář, J.: Rusko je také v Asii. In: Mezinárodní politika 5/2000, s.16. a tiež Souleimanov, E.: Krymští Tataři: Zapomenutý národ. In: Mezinárodní politika 5/2000, s.39-41.
[iv] K problematike ruských záujmov v Čiernomorí pozri bližšie: Novák, P.: Čierne more – Novorossijsk, južná brána Ruska. In: Mezinárodní politika 5/1998, s.8-11. a Kotyk, V.: Černé moře – srdeční záležitost ruska. IN: Mezinárodní politika 5/1998, s.4-7.
[v] Summit za účasti azerbajdžanského prezidenta G. Alijeva a R. Kočarjana v otázke riešenia sporu o Náhorný Karbach, osídlený prevážne Arménmi a Arménskom nárokovaný zorganizoval minister zahr. vecí USA Colin Powell v apríli 2003, no k podpisu mierovej dohody nedošlo.
[vi]Pozri bližšie: Duleba, A. – Hirman,K.: Ref. 88, s.203 – 261. a tiež Štindl, K.: Rusko a střední Evropa. In: Mezinárodní politika 5/2000, s. 35. – 37.
[vii] Pozri bližšie: Lukášek, L.: Existence Rusko – běloruského svazu na pozadí běloruských voleb. In: Mezinárodní politika 12/2000, s.26. – 28. a Soukup, O.: Rusko – Bělorusko. Velmi rozpačitá integrace. In: Mezinárodní politika 5/2000, s.12-14.
[viii] Pozri: Kovář, J. : Rusko je také v Asii. In: Mezinárodní politika 5/2000, s. 16 – 18.
[ix] Běloševský, D. : Ruské geopolitické iluze a Čína. In: Mezinárodní politika 9/2000, s. 15-16.
[x] Pozri: Fűrst, R.: Tchaj-wan na konci éry Kuomintangu? In: Mezinárodní politika 5/2000, s.5-6.
[xi] K problematike rusko-japonského sporu o Kurilské ostrovy pozri bližšie: Štěpán, J.: Realistická alternativa? Spor o Kurily. In: Mezinárodní vztahy 4/2001, s. 39 – 55. a tiež Levora, J.: Rusko-japonský územní spor v mezinárodních vztazích.In: Mezinárodní politika 12/1995, s.25-28.
[xii] K postoju Ruska k Spojeným štátom po teroristických útokoch v r. 2001 pozri bližšie: Konecký, D.: Vztahy NATO-Rusko po 11. září 2001. In: Mezinárodní politika 7/2002, s.14.-16. Balabán, M.: Ruská dilemata po 11. září. In: Mezinárodní politika 4/2002, s.26-29. Kratochvíl, P.: Rusko a jeho vnímaní Spojených státú. In: Mezinárodní politika 12/2003, s.17.-19.
[xiii] K výsledkom volieb do Dumy pozri bližšie: Šimov, J.: Rusko po parlamentných volbách. In: Mezinárodní politika 2/2004, s.26-30.
[xiv] Putinovú kandidatúru len ťažko mohla ohroziť pätica ďalších kandidátov: liberálno – demokratický kandidát Oleg Malyškin, Sergej Mironov – predseda Rady federácie a „Putinov človek“, predseda Agrárnej strany Nikolaj Charitonov, predseda bliku Roduna Sergej Glazjev a jediná žena medzi kandidátmi, pravicová kandidátka Irina Chakamada.
[xv] Fradkov to dostal, Rybkin to vzdal. In: Sme, 6. 3. 2004, s. 9.
[xvi] Stručný profesionálny životopis nového premiéra Fradkova pozri: Rusko: meno nového premiéra prekvapilo. In: Sme. 2. 3. 2004, s. 11.
[xvii] Očenášová, Z. : Po „boji“ čaká Putina robota.: In: Sme 16. 3. 2004, s. 10.
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Vladimir_Putin_and_George_W._Bush.jpg
