Malá hornatá krajina v etnicky zložitom regiónu južného Kaukazu, v ktorom sú hranice nestabilné a nezodpovedajú národnostnému zloženiu obyvateľstva. Etnické konflikty sa často spájajú s vnútropolitickým napätím a zlou ekonomickou situáciou. Na severe hraničí s Ruskom, na juhu s Tureckom, Arménskom a Azerbajdžanom V oblasti pôsobia aj mocenské záujmy USA, Turecka a Iránu. G. má dôležitú strategickú polohu, pretože ako jediná z troch kaukazských republík má prístup k Čiernemu moru, čo je dôležité z hľadiska transportu kaspickej ropy na európske trhy.
Asi 20% území súčasného gruzínskeho štátu tvoria oblasti, na ktoré Gruzínci nemajú jednoznačne historický, demografický alebo štátoprávne ospravedlniteľný nárok. Vzťahy medzi národnosťami sa výrazne zhoršili už na konci 80. rokov a stali sa následne príčinou ozbrojených konfliktov. Mali za následok ľudské obete, exodus utečencov, anarchiu a hlbokú hospodársku krízu.
K prvým stretom v G. došlo v apríli 1989, keď sovietske jednotky zasiahli proti gruzínskym demonštrantom požadujúcim nezávislosť krajiny. Táto udalosť radikalizovala gruzínsku politiku a posilnila tendencie na osamostatnenie republiky. Po získaní nezávislosti v roku 1991 sa Gruzínsko odmietlo zapojiť do vznikajúceho Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ).
V prvých voľbách za účasti rôznych politických strán (1990) zvíťazila strana nacionalistického disidenta Zviada Gamsachurdii, ktorý zvíťazil aj v prezidentských voľbách v roku 1991. Ten v priebehu niekoľkých mesiacov zakázal opozičné politické strany, vyhlásil stanné právo, zrušil autonómiu Južného Osetska a zahájil proti nemu krvavú vojnu. V decembri 1991 bol však zvrhnutý ozbrojeným povstaním, riadenia krajiny sa ujala štátna rada, ktorá pozvala do svojho čela bývalého sovietskeho ministra zahraničia Eduarda Ševarnadzeho. Puč proti prvému demokraticky zvolenému prezidentovi však dodnes zanechal v gruzínskej spoločnosti hlbokú nenávisť medzi stúpencami a oponentmi zvrhnutého prezidenta Z. Gamsachurdii
V roku 1993 E. Ševarnadze oznámil, že G. vstúpi do SNŠ a že postúpi Rusku výmenou za vojenskú pomoc kontrolu nad niekoľkými vojenskými základňami v krajine. To mu umožnilo vytvoriť podmienky ako za pomoci Ruska dosiahnuť mierové riešenie situácie v Južnom Osetsku a Abcházsku. V roku 1995 bol E. Ševarnadze zvolený prezidentom v regulárnych voľbách, čo významne prispelo na posilnenie jeho pozície a na upokojenie pomerov v krajine
V novembri 2003 začali v Tbilisi demonštrácie za zrušenie výsledkov predchádzajúcich volieb do gruzínskeho parlamentu a za jeho odstúpenie z funkcie prezidenta. Pod hrozbou novej občianskej vojny E. Ševarnadze rezignoval. V prezidentských voľbách v januári 2004 zvíťazil opozičný predák Michail Saakašvili.
V zahraničnej politike posilnil vzťahy s Európskou úniou a NATO, ako aj bilaterálne vzťahy s ich členskými krajinami, čo malo zaistiť podporu krajiny v jej úsiliu priblížiť sa k euroatlantickej integrácii. G. je členom programu Partnerstvo za mier a Euroatlantickej partnerskej rady. V roku 2005 boli v Bruseli a v Tbilisi zriadené úrady styčného dôstojníka. G. sa v roku 2006 tiež zaviazalo plniť úlohu hostiteľského štátu v prípade rozmiestenia jednotiek NATO pri operáciách alebo ich presunu cez gruzínske územie v čase mieru, kríz alebo konfliktu.
G. sa aktívne zúčastňuje zahraničných mierových misií. Do Iraku vyslalo v roku 2003 70 vojakov. Ich počet sa neustále zvyšoval, až v roku 2007 dosiahol počtu 2000 vojakov. G. sa tak stalo tretím štátom s najväčším počtom vyslaných vojakov do Iraku po USA a V. Británii. Od roku 2004 pôsobí 50 vojakov tiež v Afganistane. Ďalších 300 príslušníkov gruzínskej armády, spolu s vojakmi Severného Osetska a Ruska pôsobilo v spoločnej jednotke mierových síl v Južnom Osetsku.
NATO a ďalšie členské štáty pomáhajú pri výstavbe a výcviku nové gruzínskej armády. Od roku 2005 bola nákladom 15,6 EUR podľa štandardu NATO vybudovaná základňa Senaki a Gori. Na dodávkach zbraní sa podieľala predovšetkým Ukrajina, Izrael, Česká republika, Turecko, USA a Bulharsko. Pri výcviku pomáhajú predovšetkým USA, Veľká Británia, Izrael a Francúzsko.
Strategickým partnerom G. sú predovšetkým USA ako najväčší poskytovateľ vojenskej a bezpečnostnej pomoci, ktoré ho navyše podporujú na medzinárodnom poli a v otázkach rusko-gruzínskych vzťahov.
Za dôležitú zmenu v oblasti možno považovať uvedenie do prevádzky nového ropovodu, ktorý minie územie Ruska a vedie z azerbajdžanského Baku cez Gruzínsko do tureckého Ceyhanu na pobreží Stredozemného mora a odtiaľ tankermi na európske a ďalšie trhy. Okrem ekonomickej stránky (platby za dopravu ropy) má otvorenie ropovodu pre G. dôležitý politický a strategický význam – znamená definitívne zbavenie sa politickej a energetickej závislosti na Rusku a ďalšie posilnenie strategického partnerstva s NATO prostredníctvom Turecka.
Hlavným problémom v rusko-gruzínskych vzťahov je predovšetkým prítomnosť ruských vojenských základní v Batumi a ruský postoj v riešení otázky Abcházska a Južného Osetska.
Hlavné konfliktné oblasti:
Abcházska republika (správne stredisko Suchumi), Adžarská autonómna republika (správne stredisko Batumi) a tzv. Cchinvalská oblasť (Južné Osetsko). Z týchto oblastí len Adžaria formálne uznáva autoritu Gruzínska.
Južné Osetsko i Abcházska republika od roka 1990 fakticky existovali ako nezávislé štáty. Tieto autonómne republiky prestali byť súčasťou G. na základe zákona ZSSR z apríla 1990, rovnako ako G. prestalo byť na základe rovnakého zákona súčasťou ZSSR. V obi dvoch republikách sa uskutočnili referenda, ich národy vyhlásili samostatnosť, prijali ústavu, vytvorili parlamenty a vlády, ktoré realizovali moc na svojom území. V dôsledku toho ústava súčasného G. na ich teritóriu prestala platiť. V priebehu posledných 15 rokov disponovali aj určitými právami, napr. právom zúčastniť sa medzinárodných vzťahov, aj keď nie ako plnohodnotné subjekty medzinárodného práva, ale len ako medzinárodne uznané strany konfliktov.
Južné Osetsko (hlavné mesto Cchinvali)
Územie, na ktorom žije asi 160-tisícové etnikum Osetincov. Počas 19. storočia bolo pripojené ku Gruzínsku, po rozpade ZSSR začalo toto etnikum usilovať o spojenie so susednou autonómnou republikou v rámci Ruska – Severným Osetskom. Po tom, čo v roku 1990 vtedajší gruzínsky prezident Z. Gamsachurdia zrušil autonómny štatút oblasti, v hlavnom meste Cchinvali vypukli prvé boje, ktoré skončili, až keď G. súhlasilo s prítomnosťou ruského mierového kontingentu.
V roku 1992 gruzínsky prezident E. Ševardnadze po rokovaní s ruským prezidentom B. Jeľcinom súhlasil s uzatvorením prímeria garantovaného trojstrannými mierovými jednotkami Gruzínska, Ruska, a Severného Osetska. V roku 1996 obe strany podpísali Memorandum o opatreniach vedúcich k obnoveniu dôvery. Vedenie autonómnej oblasti síce odmietlo podriadiť sa centrálnej moci v Tbilisi, muselo však zrušiť požiadavku na pripojenie k Rusku, ktoré ju odmietlo. V roku 1998 došlo k podpisu spoločného vyhlásenia, ktoré však neriešilo otázku štatútu oblasti, ale len otázky návratu utečencov, obnovy ekonomiky a rozvoja oblastí postihnutých konfliktom.
Politika prezidenta Saakašviliho bola rozporná. Na jednej strane v roku 2005 predstavil nový mierový plán riešenia konfliktu, založený na poskytnutí širokej autonómie obdobnej akú má Severné Osetsko v rámci Ruskej federácie. Na druhej strane však pripravoval radikálne vojenské riešenie, ktoré malo byť zabezpečené zahraničnopolitickou podporou USA a členských štátov NATO.
Abcházska republika (správne stredisko Suchumi),
Polmiliónová autonómna republika na brehu Čierneho mora v severnej časti krajiny, ktorá sa súčasťou G. stala v roku 1931. V lete 1992 Abcházsko vyhlásilo platnosť ústavy z roku 1925 a stalo sa suverénnym štátom. Toto rozhodnutie bolo dôvodom k vojenskému zásahu G. Pod patronátom Ruska bolo podpísané prvé prímerie, ktoré však nezabránilo likvidácii gruzínskych obrancov Suchumi. V priebehu 13 mesiacov trvajúceho konfliktu bolo 12 – 17 tisíc mŕtvych a z oblasti utieklo približne 300 tisíc etnických Gruzíncov.
V roku 1994 boli zahájené nové rokovania o urovnaní konfliktu. V máji bola dosiahnutá štvorstranná dohoda (Abcházsko, Gruzínsko, Rusko a OSN) o prímerí a o oddelení gruzínskych a abcházskych jednotiek. Rusko na základe gruzínskej žiadosti rozmiestnilo na rieke Inguri svoje vojenské jednotky s úlohou zabrániť ďalšej eskalácii napätia a vzniku rozsiahlejších bojových akcií. V oblasti pôsobí aj misia OSN – UNOMIG, ktorá však z bezpečnostných dôvodov len hliadkuje a monitorovanie prímerie.
V roku 1997 došlo k podpisu dohody o nepoužívaní sily na riešenie vzájomných sporov. Podpísal sa aj protokol o urovnaní konfliktu, ktorý by mohol byť základom dohody o budúcom štatúte Abcházska. V roku 2004 gruzínska vláda pripravila dokument o budúcom usporiadaní Abcházska v rámci G. Abcházsko rovnako ako Južné Osetsko však odmietlo rokovania o politickom štatúte oblasti s tým, že sú samostatnou republikou a nevylučujú možnosť zjednotenia s Ruskom.
Adžarská autonómna republika (správne stredisko Batumi)
400-tisícová autonómna oblasť pomenovaná podľa etnika Adžarov, veľmi príbuzného Gruzíncom. Jej význam pre Gruzínsko je daný predovšetkým tým, že správne stredisko Batumi je súčasne dôležitým ropným terminálom pre dopravu kaukazskej ropy na západ. Existujúce napätie vo vzťahu k Tbilisi a nebezpečenstvo adžarského separatizmu vzrástlo v máji 2004 po tom, čo nový gruzínsky prezident M. Saakašvili nariadil na odbojnom území priamu prezidentskú správu. Za rozhodujúcej diplomatickej účasti Ruska sa krízu podarilo vyriešiť demisiou vodcu separatistov Abašidzeho a jeho odchodom z krajiny. Tbilisi sa zaviazalo aj naďalej rešpektovať štatút Adžarskej autonómnej republiky.
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org
